Životné jubileum je príležitosťou na bilancovanie, vďačnosť a zamyslenie nad darom života a jeho poslaním. V Katolíckej cirkvi sú takéto udalosti často sprevádzané slávnostnými bohoslužbami a homíliami, ktoré vyzdvihujú službu a odkaz jubilantov. Nie je ovplyvnené len výškou dosiahnutého veku, ani miestom slávenia, či počtom prítomných, ale aj sláveniami, s ktorými sa osobné životné jubileá neraz prelínajú.
Všeobecné úvahy o životných jubileách
Sedemdesiat rokov života - to je pekný Boží dar. Žalmista prehlasuje: „Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame“ (Ž 90, 10). Niektorí navrhovali opraviť Mojžiša, ktorého v nadpise označuje ten deväťdesiaty žalm ako autora, a posunúť výšku veku aspoň o desať rokov. Taká časová „inkulturácia“ by sa mohla zdať rozumná po toľkých tisícročiach, keď už máme iný biorytmus. Ostáva však pravdou, že aj sedemdesiat rokov je veľký Boží dar. Za dar treba ďakovať. Ľudský život je dar pre oslávenca, ale aj pre iných, najmä keď je ním biskup.
Spomínaný žalm pokračuje prosbou: „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (v. 12). Nájsť múdrosť srdca zodpovedá Pánovej výzve, aby sme vedeli rozoznávať znamenie čias (por. Mt. 16, 1-3). To značí ďakovať, uvažovať, prosiť. Takéto ďakovné eucharistické stretnutie je zároveň príležitosťou a povzbudením k zamysleniu nad stavom našej spoločnosti a našou úlohou v prítomnej dobe. Inšpiruje nás k tomu osoba Ježiša Krista, ktorý je „ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 8, 13).
Apoštol Pavol začína svoj list veriacim v Efeze slovami: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 1-2). Celý náš život je Božím darom a úlohou - „byť pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“.
Homílie pri životných jubileách jednotlivých predstaviteľov
Kardinál Jozef Tomko: Svedok viery a budovateľ Cirkvi
V sobotu 21. marca sa v košickom Dóme svätej Alžbety uskutočnila slávnostná bohoslužba pri príležitosti významných životných jubileí kardinála Jozefa Tomka, ktorý slávi svoje 85. narodeniny. Neskôr, v predvečer jeho 95. narodenín a 70. výročia kňazstva, sa konala bohoslužba v kaplnke Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Misijné povolanie a začiatky
V dobrom zdraví a aktivite sa dožíval svojich osemdesiatich piatich narodenín práve v Roku svätého Pavla. Svätého Pavla mal rád pre jeho „misionársky a apoštolský zápal“. Toto Pavlovo posvätné nadšenie zacítil aj v jeho rímskej bazilike, v staroslávnej „Bazilike svätého Pavla za hradbami“, keď tam slávil svoju primičnú svätú omšu v skromnom kruhu desiatich osôb. Tam prvýkrát premieňal chlieb a víno, prvýkrát uskutočnil to, čo je základom a prapodstatou kňazskej identity. Tým začala cesta, ktorá veľmi rýchlo postupovala nahor, funkčne i v priamo úmernej zodpovednosti. No základné smerovanie jeho cesty zostávalo nezmenené: žiť pre Krista a budovať Cirkev.
Služba Cirkvi v zahraničí
Budoval Cirkev vždy a všade: ako vicerektor Pápežského kolégia Nepomucenum; ako úspešný doktorand z teológie na pápežskej Lateránskej univerzite či zo sociológie na povestnej Gregoriáne. V neposlednom rade bol spiritus movens budovania Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda. „Zostávajte verní tomuto dedičstvu“ - povedal Svätý Otec Ján Pavol II., keď do Ústavu svätých Cyrila a Metoda zavítal 8. decembra roku 1981. V duchu tejto výzvy sa už tam a vtedy začala jeho misionárska činnosť: množstvo publikácií, ktoré z cyrilometodského ústavu vzišli a rôznymi cestami prichádzali na Slovensko, nahrádzali, čo doma ateistický režim upieral. Ústav sa stal na dlhé roky srdcom fungujúcim síce mimo domoviny, no srdcom pumpujúcim oživujúcu miazgu Božieho slova a iných duchovných textov.
Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha. To Božie slovo bolo potrebné odovzdať mnohým ďalším, ktorí ho poznali málo alebo vôbec. Nečinili tak i svätí vierozvestovia Cyril a Metod, po ktorých bol pomenovaný Ústav? Vierozvestovia, ktorí prevzali štafetu po svätom Pavlovi, ktorý do Solúna, odkiaľ svätí bratia pochádzali, napísal: „naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom“ (1 Sol 1, 5).
Kňazské a biskupské putovanie
Narodil sa 11. marca 1924 v Udavskom za Humenným. Vo veku jedenástich rokov začal každý deň cestovať vlakom na gymnázium v Michalovciach, kde ho náboženstvo celých osem rokov vyučoval horlivý kňaz a pedagóg profesor Hlaváč. V roku 1943 vstúpil do seminára a začal študovať na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. V jeseni 1945 bol poslaný na teologické štúdiá do Ríma, kde v Pápežskom kolégiu Nepomucenum získal duchovnú formáciu a študoval na Pápežskej lateránskej univerzite. Za kňaza bol vysvätený 12. marca 1949 v lateránskej bazilike v Ríme. Kvôli komunistickému režimu sa nemohol vrátiť na Slovensko.
V rokoch 1950 až 1965 pôsobil ako vicerektor a ekonóm Pápežského kolégia sv. Jána Nepomuckého v Ríme a venoval sa licenciátským a doktorandským štúdiám. V roku 1951 obhájil doktorát z dogmatickej teológie, v roku 1956 doktorát zo sociológie a v roku 1961 doktorát z kánonického práva. Počas Druhého vatikánskeho koncilu pracoval ako odborný poradca pre vieroučné záležitosti Katolíckej cirkvi. V roku 1966 sa stal vedúcim doktrinálneho oddelenia Kongregácie pre náuku viery a v októbri toho istého roku sekretárom generálneho zhromaždenia Biskupskej synody o miešaných manželstvách.
V roku 1979 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za generálneho tajomníka Biskupskej synody v Ríme a súčasne ho povýšil do hodnosti titulárneho arcibiskupa docleánskeho. Biskupskú vysviacku prijal 15. septembra 1979 v Sixtínskej kaplnke Vatikánskeho apoštolského paláca. Obrad vysviacky vykonal sám pápež ako priateľské gesto k novému biskupovi a prejav úcty a obdivu k trpiacej Cirkvi na Slovensku.
Kardinálska služba a odkaz
V roku 1985 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za podprefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov a na Turíce toho istého roka ho vymenoval za kardinála. Následne sa stal prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov a veľkým kancelárom Pápežskej Urbanovej univerzity; inými slovami, hlavným misionárom Katolíckej cirkvi sa stal slovenský kardinál Jozef Tomko! Toto menovanie vyvolalo veľkú odozvu vo svete a na duchovne zúboženom Slovensku spôsobilo radosť, pocit hrdosti a hlavne nádej na lepšie časy. Nie je ťažké si predstaviť, ako intenzívne na neho osobne doľahlo ono nádherné, mystické, no aj nesmierne zodpovedné povolanie: ísť v duchu Ježišovej výzvy „do celého sveta“, „až na kraj sveta“, a „ohlasovať evanjelium všetkým národom“.
V roku 1989, pri ťažkej chorobe jeho matky, mu komunistické úrady dovolili prísť do Udavského. Tam v roku 1989 celebroval obrady svätenia olejov na Zelený štvrtok v Dóme svätej Alžbety, čo bolo po 27 rokoch bez biskupa v Košiciach neopísateľnou duchovnou radosťou. Bola to jeho primičná omša na Slovensku, 40 rokov od jeho kňazskej a 10 rokov od biskupskej vysviacky.
Po zrieknutí sa úradu prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov kvôli veku v roku 2001 prevzal dve funkcie v Rímskej kúrii. Stal sa členom sedemčlennej komisie kardinálov pôsobiacich v Ríme a súčasne členom dozornej rady Vatikánskej banky. V rokoch 2001-2007 bol aj predsedom Pápežského výboru pre medzinárodné eucharistické kongresy. Plnil aj poslanie pápežského legáta a bol poctený čestnými doktorátmi a vysokými štátnymi vyznamenaniami.
Jeho biskupské heslo „Ut ecclesia aedificatur - Budovať Cirkev“ nazval svojím „životným programom“. Sily mu dodávalo „povedomie, že pracuje na pláne, na všeobecnom pláne spásy, ... a zbadáš, že nakoniec buduješ Cirkev, to tajomné telo Kristovo“.
Keď sa kňaz dožíva 70. roku od svojej vysviacky, nazýva sa platinovo-omšovým kňazom. „Platinu“ kňazskej duše vytvára 70 rokov práce, starostí, bojov, potu, námahy a nesmiernej únavy. Od 21. roku svojho života musel žiť mimo vlasti a Rím sa stal jeho domovom na 74 rokov. Chvála Bohu, že táto doba je už za nami. Na jeho tvári vidieť, že je šťastný Kristov kňaz, arcibiskup a kardinál. Hoci bol slabý a hriešny, milosť Božia bola silnejšia než ľudské slabosti. Ako kňaz svedčil o Božích pravdách v duchovnej tme tohto sveta, ohlasoval Božie kráľovstvo, udeľoval Božiu milosť a predstavoval Božiu Cirkev.
Slová Pána Ježiša: „Iďte a učte všetky národy, iďte a krstite ich; nebojte sa, ja som s vami...“ ho sprevádzali po všetky dni jeho kňazského života. Jeho život je svedectvom o tom, čím môže byť človek vo svojej slobodnej a zodpovednej voľbe aj v časoch neslobody a neľudského poníženia.
BEZ KOMENTÁRA - Pohreb kardinála Jozefa Tomka
Arcibiskup metropolita Alojz Tkáč: Odhodlanie napriek prekážkam
Pri príležitosti svojich 75. narodenín spomínal arcibiskup metropolita Alojz Tkáč na všetko, čím prešiel: na dvojročné štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského; na následný vstup na Bohosloveckú fakultu; na kňazskú vysviacku v lete roku 1961; na kaplánku v Zborove a neskoršiu prácu aktuára na Košickom ordinariáte.
Jeho život poznačila odvážna kritika proticirkevnej komunistickej politiky, ktorú štát potvrdil tým, že mu za to odňal súhlas k verejnej kňazskej činnosti. Vyradený z pastorácie, pracoval v dopravnom podniku a Štátnych lesoch. Menej známe je, že v tejto dobe intenzívne prekladal hodnotnú literatúru z taliančiny, poľštiny a nemčiny. Ani on sa nedal znechutiť, keď sa mu pokúsili znemožniť pravidelný kontakt s veriacimi, ale sprístupnil im obsažné duchovné slovo iným spôsobom.
Pri biskupskej vysviacke 17. marca 1990 mu kládol ruky na hlavu práve otec kardinál Tomko. Tento deň bol akýmsi mystickým priesečníkom ich životných ciest. Jeho biskupské heslo: „Posväcovať. Ohlasovať. Spravovať“ vyjadrovalo tiež ono „budovanie cirkvi“. Dnes, po takmer dvadsiatich rokoch, sa toto heslo javí rovnako aktuálne a svieže. Obzvlášť v dnešnej dobe, keď je potrebné ohlasovať ono hutné, zdravé, jadrné Božie slovo a s ním kultúru života v civilizácii lásky.
Jeho službe poslúžilo vybudovanie kňazského seminára, spolupráca na otvorení teologického inštitútu, oprava košickej katedrály, zriadenie kňazského domova a v neposlednom rade 80 kostolov postavených len za prvých päť rokov jeho biskupskej aktivity. Jej ocenením bol aj ďalší významný deň, keď mu ako košickému arcibiskupovi metropolitovi v júli roku 1995 pápež Ján Pavol II. počas návštevy Košíc vložil na plecia arcibiskupské pálium. Pálium je znakom námahy, zodpovednosti a lásky duchovného pastiera.
Kardinál Ján Chryzostom Korec: Vernosť viere v totalite
Pri deväťdesiatom výročí jeho narodenia je potrebné sa zastaviť, lebo ide o výnimočné a vzácne jubileum. Bohatá činnosť otca kardinála Korca je odrazom takmer päťdesiatročného dramatického diania v Cirkvi na Slovensku v minulom storočí.
Tajná biskupská vysviacka a prenasledovanie
Počas komunistického útlaku, keď všetky úsilia štátnej politiky obmedziť činnosť Cirkvi smerovali k jej zámernej likvidácii, prijal 24. augusta 1951, ako 27-ročný, tajne z rúk biskupa Pavla Hnilicu biskupskú vysviacku. Bolo to len rok po jeho kňazskej vysviacke. Popri rozsiahlej spisovateľskej činnosti venoval veľa času mladým ľuďom a rodinám, angažujúcim sa veriacim intelektuálom, kňazom, rehoľníkom a seminaristom. Vysvätil tajne vyše 120 kňazov. Keďže na túto činnosť nemal „štátny súhlas“, za svoju obetavú činnosť pre dobro Cirkvi a národa bol 11. marca 1960 zaistený a 21. mája odsúdený ako vlastizradca na 12 rokov väzenia.
Spolu s 200 uväznenými kňazmi, bez kníh, bez oltára, bez sv. omše, pozbavený ľudských práv, denno-denne medzi zlodejmi, vrahmi, nenávidený väzenskými dozorcami, ktorí pokladali kňazov za horších než vrahov. Ateistická komunistická nenávisť ho ponižovala na každom kroku. Ateizácia zachvátila všetko - školy, rozhlas, všetky inštitúcie. Veriaci človek nemohol byť učiteľom, nemohol ísť do cudziny, nemohol študovať na univerzite, nemohol pôsobiť v armáde ani v úradoch. Išlo o ateistické šialenstvo. Sám - väzeň biskup Korec - spomína: „Základom bola nenávisť k viere v Boha a absolútny bojový ateizmus. Druhotná bola nenávisť voči Cirkvi, kňazom a veriacim.“ Jemu pripisovali pri súde za zločin „vernosť pápežovi“. Povedal im, že je na túto vernosť pápežovi hrdý.
Po väzení a obnova Cirkvi
Z väzenia sa vrátil 21. februára 1968 s podlomeným zdravím. 8. júla 1969 ho prijal na osobitnej audiencii pápež Pavol VI., ktorý odovzdal „tajnému“ biskupovi Korcovi svoje biskupské insígnie. Po návrate do vlasti však nedostal opäť súhlas od štátu k pastorácii. Preto pokračoval na poste robotníka. Aj naďalej jeho postavenie nebolo ľahké až do konca socialistického zriadenia.
Aj napriek nepriaznivej situácii neostal nečinný, pokračoval vo svojej neúnavnej činnosti kňaza - biskupa, spisovateľa a človeka, u ktorého nachádzali mnohí otvorené dvere a srdce. Jeho diela (vyše 80) vyšli neskôr tlačou - samizdatom i v zahraničí. Prejavuje sa v nich ako teológ, filozof, kultúrny a cirkevný historik, etik a sociológ, ale predovšetkým ohlasovateľ evanjelia. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje trojzväzkové dielo zaoberajúce sa ťažkým obdobím Cirkvi na Slovensku Od barbarskej noci, ktoré bolo preložené do viacerých jazykov.
Po zmene spoločenských pomerov, 6. februára 1990, ho pápež Ján Pavol II. menoval za nitrianskeho diecézneho biskupa. V čase, keď podľa ľudských kritérií mal právo na „zaslúžený odpočinok“, z poverenia najvyššieho pastiera zasadol „biskup v montérkach“ na najstarší biskupský stolec strednej a východnej Európy (založený r. 880) na prestol sv. Metoda. Ako nitriansky biskup sa oduševnene venoval obnove morálneho a náboženského ducha Božieho ľudu. Počet seminaristov po prvýkrát v histórii diecézy postupne dosiahol počet takmer 150.
V roku 1991 bol menovaný za kardinála, ako prejav ocenenia jeho svedectva živej viery. Pápež Ján Pavol II. pri stretnutí s mládežou Slovenska 30. júna 1995 v Nitre povedal: „Kardinál Korec, toto meno veľa hovorí. ... Chcem dnes poďakovať Pánu Bohu, za svedectvo, veľké svedectvo viery, ktoré nám všetkým dal Ján Chryzostom Korec, prenasledovaný za svoju vieru, väznený.“
V jeho vyznaní: „Mojou Matkou je Cirkev“ vyzdvihuje jej význam a prítomnosť Krista v nej, napriek všetkým útokom a skúškam. Jeho životná cesta je svedectvom o Kristovi žijúcom vo svojej Cirkvi aj na Slovensku, čo nás dnes vedie k prejavom úprimného obdivu, vďaky i ochoty plniť Božiu vôľu.
Vladyka Jonáš Maxim: Dobrý pastier a prozreteľnosť
Vo štvrtok 21. novembra, na sviatok Uvedenia Presvätej Bohorodičky do chrámu, oslávil vysokopreosvietený vladyka Jonáš Maxim, prešovský arcibiskup metropolita, životné jubileum 50 rokov. Za bohatej účasti veriacich, pozvaných hostí a predstaviteľov štátnej správy, duchovenstva a cirkevných predstavených bola v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove slávená ďakovná archijerejská svätá liturgia.
V homílii sa prítomným veriacim a jubilantovi prihovoril Mons. Bernard Bober. Vyzdvihol Božiu prozreteľnosť, ktorá viedla život vladyku Jonáša jednotlivými etapami jeho života až k jeho službe arcibiskupa a metropolitu pre dobro Cirkvi a k spáse veriacich. Vyzdvihol myšlienku Svätého Otca Františka, ktorý hovorí o službe dobrého pastiera kráčajúceho pred stádom, uprostred stáda a za stádom. Vpredu, ako ten, ktorý pozná cestu a vedie príkladom svojho autentického života. Uprostred svojho stáda, ako ten, ktorý počúva, chápe, radí a pomáha. A nakoniec kráčať aj za stádom v spolupráci nielen s rímskokatolíckou cirkvou, so svojim duchovenstvom a s laickými veriacimi, pomáhajúc všetkým núdznym a trpiacim dnešnej doby.
V závere homílie Mons. Bernard Bober povedal: „Zo srdca ti želám, aby ťa Pán obdaril zdravím a silou a aby ti zachoval tvoj priateľský charakter, usmievavú tvár, múdru trpezlivosť, pokoru i miernosť, dobrotu otcovského srdca a vernosť.“
Vladyka Milan Lach SJ: Ježiš Kristus stačí
V nedeľu 19. novembra 2023 oslávil pomocný biskup bratislavskej eparchie v Katedrále Povýšenia Svätého Kríža v Bratislave svoje životné jubileum. Pri prvej liturgii v cirkevnej slovančine bol hlavným slúžiteľom a kazateľom eparchiálny biskup, vladyka Peter Rusnák.
Vladyka Peter si vo svojej homílii kládol otázku, čo je podľa ľudí potrebné, aby spokojne žili. Poukázal na známu vetu sv. Terézie z Avily: „Ježiš Kristus stačí. Boh stačí. Ak nemáš Ježiša Krista, nič ti nestačí.“ Zdôraznil, že hoci je sloboda tu, ľudia sú chorľavejší, pretože opustili „žriedlo živej vody“ (porov. Jer 2,13). „Život nespočíva v tom, čo kto má, ale čo ja som. Kto si? Si veriaci? Si Ježišov učeník? Si jeho nasledovník? Si jeho priateľ? Si jeho žiak? Alebo to je až na poslednom mieste?“
V závere liturgie vladyka Peter pozdravil jubilujúceho vladyku Milana, ktorý slávil 50 rokov svojho života. Povedal, že hoci spočiatku nerozumeli rozhodnutiu Svätého Otca vymenovať vladyku Milana za pomocného biskupa do Bratislavy, potom videli, že to bolo skutočne rozhodnutie z Ducha Svätého a sú veľmi radi, že ho tu majú. Vladyka Milan vyjadril svoje poďakovanie a uviedol: „Tak ako vy potrebujete mňa, ja potrebujem vás, vaše svedectvo.“
Biskup Rudolf: Služba uprostred Božieho ľudu
Pri príležitosti jeho 70. narodenín sa zhromaždili, aby ďakovali Bohu za roky, keď si ho Pán postupne pripravoval na kňazskú a potom na biskupskú službu. Biskupskú službu vykonával posledných dvadsať rokov uprostred Božieho ľudu na slobode, živo zapojený do celoslovenskej súčasnej histórie. Preto sa všetci radi pridávajú k poďakovaniu, ktoré prinášajú „Z povďačnosti za dar“, alebo: „Za prijatú milosť“ („Per grazia ricevuta“).
Pri jeho biskupskej vysviacke v bystrickom chráme Nanebovzatej Panny Márie bol to Kristus uprostred biskupov, „biskup biskupov“ - „episcopus episcoporum“. Pred očami majú ukrižovaného Krista s Božou Matkou pod krížom, na ktorého horlivo ukazujú a k nemu oduševnene kráčajú traja ohlasovatelia (sv. František Xaverský, sv. Ján Krstiteľ a Ján evanjelista), z krásnej mozaiky Marka Rupnika. „Ježiš Kristus, ukrižovaný a vzkriesený Spasiteľ, aj dnes živý a prítomný medzi nami, ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 8,13).
Pred dvadsiatimi rokmi prišli ďalšie dary tak osobné, ako aj pre celé Slovensko: dar slobody, ktorý sa okamžite prejavil menovaním nových biskupov. Po roku 1989 sa obnovili semináre, ožila činnosť reholí, osmelil sa laický apoštolát, založila sa Katolícka univerzita, boli menovaní pomocní biskupi, pribudli nové diecézy. Celá biskupská konferencia a všetci biskupi, vrátane jubilanta, mali účasť pri utváraní a rozvíjaní týchto Božích darov v živote nášho ľudu.
Výzvy súčasnosti a posila vo viere
Súčasnosť však prináša aj bolesti. Sv. Augustín povedal, že Cirkev kráča „uprostred trápení sveta a potešení Ducha“, „inter tribulationes mundi et consolationes Spiritus“. Veľkú starosť spôsobuje nápadne rýchly úpadok rodiny. Štatistiky svedčia o prudkom náraste rozvodov. Kedysi na dedinách bol rozvod zriedkavý, dnes ním končí každé druhé manželstvo. Ďalším smutným javom sú mnohé odchody z kňazskej služby, a to v mladom i strednom veku. „Kde sú chyby a príčiny: vo vzduchu, v rodine, vo výchove, v seminári, v samých seminaristoch a kňazoch?“ Táto otázka zostáva otvorená.
Posilu a útechu možno nájsť v Kristovi. Obraz Krista na kríži s nerozlučiteľnou Bolestnou Matkou je symbolom a realitou. Reťaz apoštolskej postupnosti biskupov nás privádza cez dve tisícročia až k apoštolom a k priamemu historickému spojeniu s Kristom. Vyzývajú nás k nadšeniu, apoštolskému zápalu, láske k Pánovi a jeho Matke, misionárskemu odhodlaniu pritiahnuť zástupy a odvahu vyjsť z fary medzi ľudí. Pán kladie otázku: „Miluješ ma väčšmi ako títo?“ Keď On udeľuje väčšiu zodpovednosť, vyžaduje zároveň väčšiu lásku. To značí horlivé hlásanie živého Krista a novú evanjelizáciu v príprave na cyrilometodské jubileum, oživenie duchovných hodnôt ako communio, collegialitas affectiva et effectiva, fraternitas sacerdotalis, zvýšenú a otcovskú starostlivosť o mládež a rodinu, o rozvedených, o kňazov a seminaristov.
BEZ KOMENTÁRA - Pohreb kardinála Jozefa Tomka
Biskup Ján Kubo: Služba v totalite a slobode
Ján Kubo, pochádzajúci z Nižnej na Orave, prijal kňazskú vysviacku 18. júna 1989 v Bratislave. Pápež František ho 25. marca 2020 vymenoval za spišského pomocného biskupa. Oslávil svoje 60. narodeniny, pri ktorých zvykne človek bilancovať a ďakovať.
Kňazskú službu prijal ešte za totality, krátko pred revolúciou. Hoci v 80. rokoch Gorbačov začal v Sovietskom zväze perestrojku, v Československu ju až tak cítiť nebolo. Štátna bezpečnosť stále používala metódy neočakávaných návštev niektorých domácností a fár. Sú známe aj súdne procesy s tými, ktorí chceli preniesť katolícku tlač a knihy z Poľska na Slovensko. Aj napriek týmto okolnostiam zotrval vo svojej službe.