Vznik názvu "hokej"
Hra, ktorá momentálne opäť hýbe Českou republikou, vznikla v Kanade na konci 19. storočia. Majstrovstvá sveta sa začali hrať v roku 1920. Každá hra má svoje meno a k nemu sa nejako dospelo. Existujú tri verzie vzniku názvu "hokej" (hockey).
Prvá verzia vychádza z poangličtenia starého francúzskeho výrazu "hoguet", čo bol názov zahnutých pastierskych palíc, tvarom nápadne podobných neskoršej hokejke.
Druhá verzia si všíma slovo "hokska", čo je názov starej egyptskej loptovej hry, podobnej pozemnému hokeju, ktorá sa ešte aj dnes hrá na egyptskom vidieku.
Kanaďania však považujú za najverohodnejšiu tretiu verziu: indiánsky názov "hoghee", ktorý znamená "bolí to". Tento názov bol výstižný, pretože porazených v tejto hre údajne bili palicami po hlave.
Hokej v počiatkoch a vývoj korčúľ
Prvými, ktorí začali hrať prahokej na ľadovej ploche, boli kanadskí Indiáni. V začiatkoch prahokeja hrali s krátkymi tenkými hůlkami a pohybovali sa po ľade v mokasínach, v ktorých sa, ako sa sami presvedčíte, ťažko prešľapuje a ešte horšie brzdí.
Hokej je síce pôvodom z Ameriky, ale korčule sú z Európy. Najstarší nález pra-korčúľ pochádza z obdobia 3000 rokov pred naším letopočtom, kedy pračlovek z uloveného prazvierata vydlabal holennú kosť. Tú skrátil, vyhladil a prevŕtal, aby bolo možné prevliecť remienky a pripevniť ich na nohu.
S postupom času boli podobné pra-korčule z kostí nájdené na dne jazera vo Švajčiarsku, kde sa v jedenástom storočí na nich preháňala miestna mládež. Zrejme jeden z nich mal hmotnosť o niečo vyššiu, než bola nosnosť ľadovej plochy.
V roku 1637 si cár Peter Veľký nechal vykovat pár železných korčúľ, ktorým sa hovorilo "skorochoď", ale boli pomerne ťažké.
Korčule ako vylepšenie sa dostali do hokeja až v roku 1830, keď ich Američanom ukázali emigranti z Európy. Holanďania potom kostenné korčule vylepšili, a tak sa prvýkrát na svete objavil oceľový nôž s hranou, ktorý bol zapustený do drevenej základne podobnej chodidlu.
Ďalšou inováciou boli "šlajfky" alebo celokovové korčule na kľučku, ktoré svetu v roku 1848 predstavil pán Bushnell z Philadelphie.
Prvým, kto vyrobil korčule, pri ktorých bol nôž napevno pripevnený k topánke, bola istá rodinná firma z Ontaria v roku 1927.
Pôvod a vývoj raketovej techniky
Dr. Wernher Magnus Maximilian Freiherr von Braun, ako znie celé meno tohto svetoznámeho vedca, sa narodil 23. marca 1912 v šľachtickej nemeckej rodine. Jeho otec Magnus bol vo vláde Weimarskej republiky ministrom výživy a poľnohospodárstva.
Údajne už ako štvorročný dokázal prečítať noviny. Najprv ho zaujala hudba, výborne hral na klavír a dokonca zložil tri klavírne skladby. V škole vynikol najmä vo fyzike a v matematike, hoci ju vraj nenávidel.
Otec síce mal z talentovaného syna radosť, ale neraz sa zdesil z toho, čo vyviedol. Ako 12-ročný pripevnil na detské autíčko silvestrovské rakety a preháňal sa berlínskymi ulicami. Podarilo sa mu preraziť cez zeleninársky stánok a takmer zrazil k zemi staršiu pani. Nečudo, že sa s ním "pohrala" polícia, z ktorej si ho odviedol vplyvný otec.
Prostredný z troch barónových synov už od detstva hľadel do výšav a inšpirovaný verneovkami sníval o ceste do vesmíru. Táto jeho vášeň sa znásobila, keď mu mama pri odchode do internátnej školy pribalila do kufra ďalekohľad. A keď sa mu dostala do rúk štúdia Hermanna Obertha "Die Raketen zu den Planetenräumen", o jeho životnej dráhe bolo rozhodnuté.
Zo štúdie sa dozvedel, že ak chce naplniť svoje sny, musí byť výborný v tak nenávidenej matematike. Preto sa do nej zahryzol tak, že mohol doučovať spolužiakov, ba stalo sa, že poradil aj učiteľom.
Skôr ako prišiel študovať na Technický inštitút v Berlíne, osobne sa zoznámil s Hermannom Oberthom, po jeho boku konštruoval malé rakety a robil s nimi pokusy.
Na to však boli potrebné peniaze. Sponzori sa nehrnuli a tak von Braun neváhal dokonca prosiť o príspevok pred obchodným domom. Mali ho za blázna, keď tvrdil, že potrebuje len 7 000 mariek, aby sa o dva roky dostal v rakete na Mesiac, ale prispeli.
Počas štúdií si vymenil niekoľko listov s Albertom Einsteinom, ktorý ho zahrnul hárokmi preplnenými vzorcami.
V apríli 1932 na raketovú strelnicu, na ktorej sa stretávali rovnakí nadšenci ako Wernher von Braun, prišiel generál a dvaja kapitáni. Aktivita študentov sa im pozdávala a ponúkli im spoluprácu.
"Nebol dôvod ponuku odmietnuť," spomínal von Braun. "Boli sme v ťažkej finančnej situácii a armáda predstavovala výdatný zdroj peňazí, ktoré boli úplne nevyhnutné pre ďalší vývoj a naše vízie." Dostali tisíc mariek, no prvý pokus dopadol katastrofálne, keď raketa padla z asi 60-metrovej výšky, vybuchla a zhorela.
Von Braun opäť prejavil svoju vytrvalosť. Dal dohromady všetky údaje o havarovanej rakete a spolu s návrhmi na odstránenie chýb s nimi zašiel priamo za plukovníkom Karlom Beckerom, armádnym odborníkom na balistiku a strelivo.
Tok peňazí z armády sa pre tím, na ktorého čelo sa postavil von Braun, nezastavil. Na rozdiel od iných krajín, kde pre raketový výskum nevládlo nadšenie, v Nemecku tomu bolo naopak. Dôvod môžeme hľadať v napĺňaní Versaillskej zmluvy, v ktorej bolo vymenované, čo Nemecko nesmie vyrábať.
V roku 1933 sa dostal v Nemecku k moci Hitler a o rok neskôr v nezvyčajne mladom veku, ako 22-ročný, obhájil von Braun doktorandskú prácu, ktorá skončila v tajných sejfoch armády.
Pred Vianocami poslal von Braun svoju raketu do takmer trojkilometrovej výšky. Vtedy sa ozvala Luftwaffe, ktorá mu ponúkla na vývoj lietadla poháňaného raketovým motorom 5 miliónov mariek, pozemné vojsko ešte milión pridalo. To umožnilo von Braunovi a jeho tímu vybudovať novú základňu v Peenemünde na brehu Baltského mora.
Miesto mu vraj poradila jeho matka a po prvej prehliadke ním bol nadšený. Ešte len 25-ročného von Brauna vymenovali za riaditeľa výskumného komplexu, v ktorom mohol pracovať na vývoji rakiet známych ako V-2. On síce sníval o letoch do vesmíru, ale armáda chcela zbrane a nezostávalo mu iné, len sa podriadiť.
Na začiatku vojny hitlerovské jednotky postupovali rýchlo s použitím konvenčných zbraní, čo priškrtilo finančný tok do Peenemünde. Prvé dva pokusy s raketou V-2 na jar 1942 dopadli katastrofálne. Prvá explodovala asi v 500-metrovej výške, druhá priamo na odpaľovacej rampe.
Šéf výskumu napriek tomu zostal pokojný. "Nuž páni, naspäť za rysovacie dosky," povedal.
Po Stalingrade a ďalších bitkách, v ktorých dostávala nemecká armáda na frak, sa karta obrátila. Vtedy si nemecké vojenské velenie spomenulo na rakety a sám Hitler začal veriť, že "zázračné zbrane" zmenia situáciu na frontoch. Požadoval, aby každý mesiac mal k dispozícii tisíc striel V-2.
Von Braun vedel, že je to nesplniteľná úloha, hoci bolo v plnom nasadení okolo 30 000 ľudí. Prvú V-2 odpálili 7. septembra 1944. Dopadla na predmestie Paríža. Ďalších viac ako tisíc smerovalo najmä na Londýn.
Nie všetky rakety však zasiahli cieľ. Chýbala im presnosť a časté boli konštrukčné chyby a sabotáže, keďže do výroby boli nasadení zajatci z koncentračných táborov, ktorých si vraj sám von Braun vyberal. Pred svojím svedomím sa snažil výrobu týchto "zázračných zbraní" ospravedlniť bombardovaním nemeckých miest anglo-americkým letectvom.
V zime 1945 sa Červená armáda blížila k Peenemünde. Von Braun pripravil plán, podľa ktorého okolo 5 000 ľudí, všetku dokumentáciu, prístroje aj časti rakiet dopravia vlakmi a autami do pohoria Harz. Vtedy takmer prišiel o život. Jeho auto havarovalo, šofér zahynul, no on vyviazol so zlomenou rukou a jazvou na tvári.
Asi mesiac ukladali komponenty a dokumentáciu v banských štôlňach a jaskyniach, kým neprišiel ďalší rozkaz, aby sa asi 500-členný tím presunul do kasární SS v Oberammergau na juhu Bavorska. Von Braun vytušil, že ide do tuhého, že nacistické velenie ich zlikviduje, aby sa nedostali do rúk Američanom.
Začala sa nová etapa v živote Wernhera von Brauna. Po jednaní s Američanmi sa mu podarilo dostať do USA 118 najkvalitnejších odborníkov z Peenemünde a s nimi aj poskrývanú dokumentáciu a komponenty. Bola to asi najväčšia vojnová korisť USA, ktorú priviezli na texaskú základňu Fort Bliss.
V nej prvý rok držali vedcov ako zajatcov. Ich jedinou úlohou bolo kompletizovanie striel V-2. Asi tretina zo 70 pokusne odpálených V-2 sa skončila nezdarom. Jedna z rakiet uletela do Mexika, kde ju miestni podnikavci rozobrali a predávali ako nevšedný suvenír.
V roku 1949 sa situácia vyhrotila. Studená vojna v Európe i horúca na Kórejskom polostrove kládla na raketových výskumníkov zvýšené nároky. Z Texasu sa presťahovali do Huntsvillu v Alabame.
V roku 1953 odpálili z floridského mysu Canaveral prvú z rakiet Redstone. Rozpadla sa vo neveľkej výške. Chybu priznal jeden z technikov. Pri montovaní jedného spoja nechtiac zavadil o iný prístroj.
Američania boli skalopevne presvedčení, že v raketovej technike majú pred Sovietmi veľký náskok. Von Braun sa ich snažil vyviesť z tohto omylu a o pár rokov neskôr sa ukázalo, že mal pravdu.
Jeho vývojový tím slávil veľký úspech v roku 1956, keď raketa Jupiter - C sa dostala do rekordnej výšky 965 km a rovnako rekordný bol aj dolet 5 311 km.
4. októbra 1957 vyslali Sovieti prvú umelú družicu Zeme. Sputnik 1 Američanov šokoval. Von Braun sa vtedy nechal počuť, že keby armáda vrátane čerstvého ministra obrany jeho tímu nezväzovali ruky, mohli byť prvými Američania. Zároveň prehlásil, že je schopný do dvoch mesiacov vyslať do vesmíru americký satelit.
Prednosť však dostal nosič Vanguard, ktorý mal 6. decembra 1957 vyniesť do vesmíru prvý americký satelit. Diváci mohli sledovať štart v priamom prenose a videli dokonalé fiasko - z rakety sa stal jeden veľký ohňostroj. Nad Zemou už predtým (3. novembra) zakrúžil Sputnik 2 s Lajkou na palube.
Až vtedy dostal tím von Brauna zelenú. 31. január 1958 sa stal ďalším medzníkom v jeho živote. 29. júla 1958 vznikol Národný úrad pre aeronautiku a vesmírny priestor NASA.
V roku 1960 prešiel do jeho služieb aj von Braun ako šéf Marshallovho centra vesmírnych letov (MSFC) a začal si konečne napĺňať svoj detský sen. Rozbehol výskum novej nosnej rakety Saturn. Už 19. decembra urobili prvý pokus. A úspešný. Rovnako dopadli aj lety s opičími pasažiermi.
Vo februári 1961 bolo MSFC pripravené vyslať do kozmu prvého astronauta. Opäť sa však Sovieti ukázali ako rýchlejší a 12. apríla obletel zemeguľu na palube kozmickej lode Jurij Gagarin.
Vieru v americký kozmický program vyjadril prezident Kennedy vyhlásením, že do konca desaťročia vstúpi noha Američana na povrch Mesiaca. Vďaka von Braunovým schopnostiam a vytrvalosti mohli tentoraz Američania oslavovať. V júni 1968 splnil sen miliónov Neil Armstrong.
Neprestal však snívať. Rád by sa bol aj on pozrel na Zem z diaľav vesmíru. Na to už však nemal ani vek, ani zdravie.
Lov nacistických raketových vedcov: Program, ktorý zabil 20 000 ľudí
"Howgh" - indiánske slovo na záver diskusie
Výraz "Howgh" pochádza z indiánskych jazykov a používal sa na záver diskusie, podobne ako dnešné "domluvil jsem". Znamenalo to, že hovoriaci skončil svoj prejav a čaká na vyjadrenie ostatných.
U Hurónov, keď niekto domluvil, proniesol záverečnú frázu v zmysle "toto je môj názor" a ostatní odpovedali dlhým "háu". Zdá sa teda, že pôvodne išlo o potvrdzovaciu časticu.
Používala sa aj u iných indiánskych národov, niekedy ako pozdrav.
"Howgh" je prebratý slangový výraz, vyslovuje sa "hau" alebo "haug". V súčasnosti sa väčšinou používa vo význame "dohovoril som". Výraz sa tiež objavuje v internetových diskusiách, kde označuje, že pisateľ už nehodlá ďalej diskutovať.
