Októbrová revolúcia, známa aj ako Veľká októbrová socialistická revolúcia (VOSR), predstavuje vojenský prevrat, ktorý sa uskutočnil 25. októbra 1917 podľa juliánskeho kalendára, čo zodpovedá 7. novembru 1917 podľa kalendára gregoriánskeho. Tento ozbrojený prevrat v Rusku uskutočnili červené gardy v Petrohrade pod vedením Vojenského revolučného výboru pri Petrohradskom soviete. Revolúcia, ktorá bola z iniciatívy vodcu boľševickej frakcie sociálno-demokratickej strany Ruska V. I. Lenina, sa radí medzi vojenské a politické udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili dejiny 20. storočia. Viedla k porážke cárskych a demokratických síl v Rusku a následne k občianskej vojne. Od začiatku boľševici udalosti zo 7. novembra 1917 nazývali revolúciou.
Historické pozadie a príčiny revolúcie
Stav Ruska pred rokom 1917
Cárske Rusko, oficiálne Ruská ríša, bolo vo viacerých ohľadoch zaostalý a vnútorne labilný štát. Napriek určitým demokratickým zmenám po revolúcii v roku 1905, ako bolo vytvorenie parlamentu (Štátnej dumy), stále išlo o výrazne autokratický štát s veľkými právomocami cára. Ruský cár Mikuláš II. sa však nechcel deliť o moc a nebol naklonený demokratickým reformám alebo občianskej spoločnosti, ktoré krajina nutne potrebovala k modernizácii a liberalizácii.
Rusko bolo prevažne poľnohospodárskou krajinou, ktorá zrušila nevoľníctvo na európske pomery veľmi neskoro, až počas vlády Alexandra II. v roku 1861. Ruskí roľníci, tvoriaci asi 85 % obyvateľstva, však zostávali zúbožení a prevažne hospodáriaci zastaralými metódami. O zmenu pomerov vidieckeho obyvateľstva sa pokúsil svojimi agrárnymi reformami v roku 1906 ruský politik Piotr Stolypin (tzv. Stolypinove reformy), ktoré umožňovali rozdeľovanie pôdy roľníkom. Obdobné problémy mala krajina aj v priemysle. Nárast priemyselnej výroby sústredenej vo veľkých mestách, akými bol Petrohrad a Moskva, mal začiatkom 20. storočia za následok nekontrolovaný nárast množstva robotníkov. Ani ich sociálne problémy cárska vláda zásadným spôsobom neriešila.
Formovanie politických strán
Z novovznikajúcej strednej vrstvy mestského obyvateľstva a čiastočne aj na vidieku, kde sa v tomto období začali budovať po prvýkrát všeobecné školy, sa na prelome 19. a 20. storočia začali formovať prvé ruské politické strany. Medzi ne patrili liberálni konštituční demokrati, tzv. kadeti (Miľukov); sociálno-demokratické strany, hlavne socialisti-revolucionári (skr. SR) alebo hovorovo eseri (najväčšia strana s veľkou podporou na vidieku, Kerenskij, Černov, Avksentiev); umiernení socialisti - menševici (druhá najvýznamnejšia strana, Martov, Cereteli, Plechanov, Čcheidze) a radikálni socialisti - boľševici (Kamenev, Zinoviev, Trockij, Lenin, Stalin). Menševici a boľševici predstavovali dve krídla rozštiepenej Ruskej sociálno-demokratickej robotníckej strany, ktoré sa rozdelili v roku 1903. Popri týchto stranách existovalo aj silné anarchistické hnutie alebo monarchisti.
Vplyv prvej svetovej vojny
Po tom, čo sa v roku 1914 Rusko zapojilo do svetovej vojny, začali sa, podobne ako v rokoch 1905/1906, ostro prejavovať ekonomické problémy krajiny, technologická zaostalosť a neschopnosť cárskych úradníkov zvládať zložitú vojnovú situáciu. Dochádzalo k zásobovacím problémom, jednak na frontoch, ale aj v tyle. Niektoré oblasti začali pociťovať nedostatok potravín, chýbal spotrebný tovar a cársky režim tieto problémy nedokázal efektívne riešiť. Morálku obyvateľstva narúšali katastrofické porážky na frontoch a veľké straty vojakov.
Februárová revolúcia a dvojvládie
Pád monarchie a vznik Dočasnej vlády
Problémy vyvrcholili v marci 1917, keď došlo ku generálnemu štrajku a nepokojom v Petrohrade, pri ktorých cárske úrady úplne zlyhali a namiesto upokojenia situácie vyvolali násilnosti, ktoré už nebolo možné zastaviť. Tieto udalosti sú označované ako Februárová revolúcia. Revolučné udalosti prinútili cára Mikuláša II. k abdikácii 15. marca 1917. Cára opustili aj jeho najbližší spolupracovníci. Monarchisti aj radikálni černosotenci utrpeli zdrvujúcu politickú porážku.
Dve ruské revolúcie 1917 (dokumentárny film)
Moci sa ujala Dočasná vláda, ktorú predstavovali umiernení liberáli zo Štátnej dumy, sprvu pod vedením populárneho kniežaťa Ľvova a najvýznamnejší predstavitelia hlavných ľavicových strán - eseri a menševici. Úlohou Dočasnej vlády bolo doviesť krajinu nivočenú vojnou a veľkými sociálnymi, národnostnými a ekonomickými problémami k demokratickým voľbám do Ústavodarného zhromaždenia, ktoré malo ďalej riešiť problémy demokratickou cestou.
Požiadavky spoločenských vrstiev a vznik Sovietov
Rôzne vrstvy spoločnosti však do revolučných udalostí kráčali s rôznymi požiadavkami. Buržoázia (asi 4 milióny ľudí, prevažne úradníci, obchodníci a inteligencia) požadovala väčšiu politickú moc a po získaní základných demokratických slobôd nehodlala revolúciu ďalej rozširovať. Naproti tomu robotníci (asi 18 miliónov ľudí) bojovali za svoje základné práva ako bol 8 hodinový pracovný čas, vyššie platy a stabilné pracovné miesta. Robotníci boli náchylní k politickej agitácii a boli ochotní svoje práva brániť so zbraňou v ruke. Najväčšiu skupinu nespokojných tvorilo roľníctvo (asi 130 miliónov ľudí), ktoré však bolo rozštiepené. Chudobní roľníci požadovali pozemkovú reformu, ktorou chceli prerozdeliť pôdu veľkých statkárov medzi roľníkov, ktorí nemali vlastnú pôdu. Na viacerých miestach sa roľníci pokúšali iba o zavedenie Stolypinových reforiem, teda o možnosť samostatne hospodáriť na vlastnej pôde mimo rozhodovania občiny a žiadali ukončenie vojny.
Revolučne naladené obyvateľstvo zároveň vytváralo po celej krajine vlastné politické výbory (soviety), ktoré preberali kontrolu nad dianím v krajine na nižšej úrovni. Najdôležitejší z nich bol Petrohradský soviet, sídliaci v Tauridskom paláci a neskôr v Smoľnom, v ktorom mali najväčšie zastúpenie ľavicové strany. Soviet mal na rozdiel od vlády v rukách výkonnú moc. Jeho Centrálny výkonný výbor sa usiloval udržiavať poriadok a chrániť revolúciu, kým nebude zvolané Ústavodarné zhromaždenie. Soviet sa však nehrnul do prevzatia moci, a to ani napriek tomu, že mal vďaka širokej podpore obyvateľstva fakticky väčšiu moc.
Kríza Dočasnej vlády a úloha Lenina
S postupujúcim časom pozíciu Dočasnej vlády zhoršovali vojenské problémy a rozrastajúci sa chaos až anarchia v tyle (ozbrojené bandy, nefungujúce zásobovanie, nefunkčný priemysel). V júli 1917 rezignoval knieža Ľvov na post predsedu dočasnej vlády, kvôli snahám Ukrajiny o samostatnosť. Nahradil ho Alexander Kerenskij. Ten musel naďalej riešiť neutešený stav krajiny a dvojvládie (Dočasná vláda vs. Petrohradský soviet).
Vladimir Lenin, významný boľševický vodca, sa vrátil do Ruska zo švajčiarskeho exilu až po vypuknutí revolúcie 3. apríla 1917, s tichou podporou Nemecka. Už pred príchodom bol považovaný za „eso z rukáva“ nemeckého generálneho štábu, ktorý ho vnímal ako užitočnú investíciu na vyvolanie zmätku v Rusku. Po príchode sa rýchlo zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a populistickými krokmi a agitáciou rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov a presvedčil väčšinu boľševikov, že je nutné zlikvidovať buržoáznu Dočasnú vládu a nahradiť ju ľavicovou vládou Sovietu.
Leninova politika stála na jednoduchých bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov), tzv. „všetka moc sovietom“ a trval tiež na práve na samourčenie neruských národov. Vyzýval k občianskej vojne a prehlasoval heslá ako „Chlieb, mier, slobodu!“, „Skončite vojnu!“, „Preč s kapitalistickými ministrami!“, „Preč s cárskou dumou!“, „Mier chalupám!“.
Boľševici a pokusy o prevzatie moci
Nižší predstavitelia strany boľševikov sa 7. júla 1917 pokúsili o prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich oddiely obkľúčili Tauridský palác a požadovali, aby Soviet prevzal moc od Dočasnej vlády. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské jednotky v meste. Pri ozbrojených zrážkach zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa následne stiahli. Kamenev a Trockij boli zatknutí, Lenin utiekol do Fínska. Ich popularita však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné ľavicové strany ako eseri a menševici sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov.
V samotnej boľševickej strane nepanovala jednota v otázke, akú pozíciu v revolučných otázkach zaujať. Existovali tri skupiny. Lenin a Trockij predstavovali radikálnu skupinu, ktorá verila, že revolúcia v Rusku môže ovplyvniť dianie v iných krajinách a viesť k celosvetovej socialistickej revolúcii. Druhá rovnako veľmi silná skupina, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol Kamenev a Zinoviev, považovali revolúciu za možnosť ako upevniť pozíciu socialistických strán. Verili v možnosť vytvorenia širokej socialistickej koaličnej vlády, ktorá by pripravila potrebné sociálne reformy, vyjednávala o mieri a umožnila vznik ľavicového Ústavodarného zhromaždenia.
Kornilovov puč a prehlbujúca sa kríza
V dôsledku revolúcie a chaosu v krajine výrazne upadla priemyselná výroba, čo malo za následok narastanie nezamestnanosti. Nezamestnaní robotníci posilňovali armádu nespokojných a revolučne naladených más. Zásahy do práv veľkopodnikateľov vlastniacich továrne zo strany ľavicových strán mali za následok vzájomné odcudzenie a ich nedôveru v ľavicovú vládu.
25. augusta 1917 sa nový vrchný veliteľ ruskej armády generál Lavr Kornilov pokúsil obsadiť Petrohrad a ukončiť násilím chaotickú situáciu. Vyvolal však veľký odpor naprieč všetkými vrstvami obyvateľstva a jeho jednotky boli zastavené ozbrojeným odporom revolučných síl ďaleko pred mestom. Tento krok výrazne otriasol dôverou v demokratické inštitúcie a výrazne radikalizoval všetky strany. Kerenskij síce vytvoril v septembri ďalšiu vládu, ale tá už nikdy nezískala dôveru Petrohradského sovietu, ktorú potrebovala.
Októbrový prevrat 1917
Príprava na ozbrojené povstanie
V boľševickej strane sa začala zvažovať potreba ozbrojeného povstania. Postavil sa však proti nej rad predstaviteľov strany, najmä jej umiernené krídlo na čele s Kamenevom a Zinovievom. Naopak Lenin neodbytne trval na ozbrojenom povstaní ako jedinom možnom riešení, pričom sa 29. septembra vyhrážal svojou rezignáciou. Tvrdil, že prevzatie vlády musí byť násilné, pretože vychádzal z marxistických predstáv proletárskej revolúcie. Okrem Lenina a Sverdlova zohral pri organizácii prevratu významnú úlohu Trockij, ktorý bol poverený vedením výboru na obranu Sovietu a disponoval tak časťou petrohradských ozbrojených zložiek.
Kerenského Dočasná vláda sa síce pokúšala zvrátiť tento stav, ale vzhľadom na to, že stratila všetku podporu revolučných más, nemala žiadne ozbrojené sily, ktoré by mohla nasadiť proti boľševikom. Kerenskij 24. októbra prikázal zrušiť všetku boľševickú tlač. Pre Trockého to bol signál, aby Petrohradská posádka a námorníci z Kronštadtu pod jeho vedením, ktorí v prevažnej miere stáli na strane boľševikov, prevzali moc.
Priebeh prevratu a pád Zimného paláca
V Petrohrade v tento deň, 7. novembra 1917 (podľa juliánskeho kalendára 25. októbra), červené gardy pod vedením revolucionára Trockého obsadili oporné body v meste. Vojaci, námorníci a tzv. Červené gardy, celkovo v Petrohrade asi 40 000 ozbrojencov, začali 24. októbra 1917 (6. novembra podľa gregoriánskeho kalendára) obsadzovať kľúčové body mesta. Podľa Leninovho výroku „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla.“ Boľševikom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v Petrohrade - nástupište, poštu atď. Len okolo Zimného paláca sa rozpútali sporadické konflikty.
K prevratu sa pridali kronštadskí námorníci a spolu s členmi gárd zaútočili na Zimný palác, sídlo Dočasnej vlády. Podľa tradície sa signálom na útok stal výstrel z krížnika Aurora (Avrora), kotviaceho na brehu Nevy. Výstrel slepej munície pri tom rozbil okná na veľkej časti budov priľahlých k rieke. Zimný palác bránili iba nepočetné a slabé oddiely žiakov vojenskej delostreleckej školy, kozákov a ženský prápor, ktoré sa čoskoro vzdali. Kadeti delostreleckej školy odišli zo Zimného paláca bez boja. Boľševické sily následne vošli do Zimného paláca prakticky bez odporu. Došlo iba k sporadickej streľbe jednotlivcov. Krátko po druhej nadránom sa vláda vzdala.
Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta na Severnom fronte. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci. Na zasadnutí Petrohradského sovietu z tohto dňa vodca revolúcie Lenin vyhlásil: "Súdruhovia! Robotnícko-roľnícka revolúcia, o ktorej nutnosti stále hovorili boľševici, sa uskutočnila."
Charakter prevratu a prvé kroky novej vlády
Na rozdiel od februárovej revolúcie však nebola októbrová revolúcia záležitosťou más, hoci sa komunisti snažili neskôr tvrdiť opak. Nebola ani záležitosťou sovietov, pretože tie už dávno stratili svoju autonómiu. V Petrohrade si veľa ľudí ani nevšimlo, že nejaká revolúcia prebieha. Onoho osudového dňa hrali normálne divadlá, vychádzali noviny a robotníci aj vojenská posádka sa k udalostiam stavali väčšinou nevšímavo. V Moskve sa síce v nasledujúcich dňoch strieľalo, ale v iných mestách samozvané výbory a organizácie celkom plynule preberali moc. Na vidiek boľševický vplyv nesiahal. Obzor roľníkov zväčša nesiahal ďalej ako k najbližšiemu mestu a celkom im chýbal zmysel pre abstraktné ideológie. Išlo im hlavne o ukončenie vojny, pokračovanie pozemkových reforiem zavedených Stolypinom a tiež o prerozdelenie pôdy veľkostatkárov. Bolo im ľahostajné, kto tieto kroky presadí. Lenin, ktorý si už vypožičal z programu strany eserov tie časti, ktoré sa mu hodili, bol ochotný ich hlad po pôde uspokojiť.
Nasledujúceho dňa, 25. októbra, bol vytvorený pri Petrohradskom soviete Výbor ľudových komisárov (tzv. Sovnarkom), ktorého vedením bol poverený Lenin. Boľševici vydali manifest o zrušení Dočasnej vlády a prechode jej kompetencií na Petrohradský vojensko-revolučný výbor (Petrohradský soviet). 26. októbra prebehli nové voľby do Petrohradského sovietu, v ktorom získali boľševici viac ako polovicu mandátov. 100 mandátov získali ľaví eseri.
Na zjazde sovietu 7.-9. novembra 1917 bola ustanovená tzv. robotnícko-roľnícka vláda, ktorá hneď prijala Dekrét o mieri (jednostranné zastavenie vojenských operácií v prvej svetovej vojne) a Dekrét o pôde (konfiškovanie pôdy zo zákona). Boľševici prevzali moc v mene Sovietu, prezentovali ju ako nutnosť na obranu revolúcie a spôsob, ako Soviet získa moc od nepopulárnej Dočasnej vlády.
Dôsledky a dopady Októbrovej revolúcie
Počiatočné výzvy a Brestlitovský mier
Októbrovou revolúciou sa ich revolúcia ešte len začínala. Po celý ďalší rok museli zvládať jednu krízu za druhou a sami často neverili, že sa pri moci udržia. Vtedy sa už na rozdiel od „veľkého októbra“ naozaj bojovalo. Počas ôsmich mesiacov od februárovej revolúcie sa celkom zrútil tradičný pilier starého Ruska - armáda. Boľševici natoľko verili vo svoje „historické“ poslanie, že boli v tom čase snáď jedinou silou, ktorá mala jasný „program“ (hoci utopický).
Po tom, čo krajiny Dohody odmietli boľševický návrh jednania o všeobecnom mieri, bez anexií, reparácií a s právom samourčenia pre národnostné menšiny, boli prinútení vyjednávať s Centrálnymi mocnosťami o separátnom mieri. Boľševickú delegáciu viedol Trockij, ktorého po dlhom naťahovaní nakoniec prinútil útok 700 000 nemeckých vojakov podpísať tzv. Brestlitovský mier 3. marca 1918. Karty, ktoré namiešali Nemci, vynikajúco vyšli. Lenin, aby upevnil svoju diktatúru, stoj čo stoj potreboval mier. Nemcom podľa mierovej zmluvy pripadla veľká časť Ruska a na západný front odvelili pol milióna vojakov.
Rozpustenie Ústavodarného zhromaždenia a občianska vojna
Boľševici tiež umožnili voľby do Ústavodarného zhromaždenia, ktorých sa zúčastnilo 48,4 milióna oprávnených voličov. Najviac 39,5 % hlasov získali eseri, ktorí zvíťazili hlavne vďaka podpore na vidieku. 22,5 % hlasov získali boľševici, 4,5 % kadeti a 3,2 % menševici. Veľké množstvo hlasov získali iné neruské socialistické strany. Boľševici však fungovanie tejto ustanovizne ďalej nepotrebovali. Keď 5. januára 1918 zvolili delegáti Ústavodarného zhromaždenia za jeho predsedu esera Viktora Černova a začali diskutovať o ďalšej činnosti, veliteľ jednotky, ktorá mala držať stráž, námorník Železňakov oznámil, že ochranka je unavená a prerušil zasadanie. Ústavodarné zhromaždenie už nikdy viac nezasadalo. Boľševická revolúcia tak postupne prerástla do krvavej občianskej vojny.
Proti jednaniu boľševikov sa postupne postavilo viacero skupín obyvateľstva. Opozícia však zostávala roztrieštená. Menševici po boľševickom prevrate v októbri okamžite vytvorili v Gruzínsku vlastnú vládu. Podobne sa zachovali Donskí kozáci na juhu Ruska. Monarchisti využili nespokojnosť s boľševikmi najmä medzi stále vplyvnou vyššou vrstvou a statkármi. Začali organizovať ozbrojené sily, ktorými chceli zvrhnúť ich vládu (tzv. biele hnutie). Medzi prvými vodcami bieleho hnutia boli bývalí cárski generáli Kornilov a Alexejev. Vznikla tiež silná kozácka Donská armáda. V októbri 1918 sa prvá svetová vojna skončila, no obdobie vzájomného vraždenia, občianska, bratovražedná, najhoršia z vojen pokračovala v Rusku ešte dva roky.
Historické hodnotenie a kritika
Slávna Veľká októbrová socialistická revolúcia prebiehala neslávne. Hoci komunizmus neuznával boha, náboženstvo, svätých, aj on mal svoje relikvie. Jednou z nich bol Vladimír Iľjič Lenin. Ďalšou Veľká októbrová socialistická revolúcia. Bolo v dejinách významnejšej udalosti, pevne zorganizovaný proletariát s ešte pevnejšie zorganizovanou komunistickou stranou na čele porazil v neľútostnom boji nenávidených imperialistov. Tak sa Veľká októbrová socialistická revolúcia uchovávala v pamäti ľudu v Sovietskom zväze, ale i v socialistických krajinách. V skutočnosti bolo všetko inak.
Lenin bol vzdelaný muž, ktorý sa učil u mnohých. Nielen u Marxa, ale aj u jakobínov, ktorých obdivoval a uznával teror, aký rozvinuli za Francúzskej revolúcie. Od nich sa naučil, že nemožno byť zmierlivý. V dokumentoch, ktoré z tohto obdobia zostali po ňom, sa nikdy neobjavili slová milosť, odpustenie. Sú v nich len príkazy „uväzniť“, „zastreliť“, „rekvirovať“, „obesiť“, „vyvlastniť“, „verejne popraviť, aby sa ľudia báli“. Často posielal telegramy takéhoto znenia: „Buďte neľútostní. Som rozhorčený, pretože ste málo krutí.“
Veľká októbrová socialistická revolúcia nezabezpečila chalupám mier. Ani ľudu chlieb, ale hladomor. Ani pôdu roľníkom; o niekoľko rokov im ju brali spolu s jej novými majiteľmi. Namiesto vlády ľudu revolúcia nastolila diktatúru, namiesto slobody otroctvo. Maxim Gorkij označil sovietsky systém za „výplod pomäteného a nebezpečného delíria“.
Na jej začiatku bola však niekoľkohodinová bezvýznamná šarvátka v Zimnom paláci. Jej úspechu nemohol spočiatku uveriť ani sám Lenin. V tej historickej chvíli povedal Trockému: „Vzostup z ilegality k moci bol príliš rýchly. Krúti sa mi z toho hlava.“ A ešte neskoršie skonštatoval: „My sme moc našli na ulici.“ Veľká októbrová socialistická revolúcia bola veľký podvod. Vedeli to aj Leninoví pohrobkovia. Oveľa neskoršie, na recepcii pre približne dve tisícky hostí, kde boli aj cudzinci, sa prostoreký Nikita Chruščov vyjadril, že Októbrovú revolúciu neuskutočnila robotnícka trieda a ozbrojení vojaci, ale staré ženy. Jej výročie si dodnes mnohí pripomínajú. Aj u nás. A ešte dodnes stoja ľudia pred Leninovým mauzóleom v rade.