„Náš milovaný, dobrý, starý kráľ je mŕtvy! Zomrel náš drahý, múdry, tak veľmi skúšaný panovník! Skonal verný, starostlivý, predobrý Otec našej vlasti!“ Týmito slovami oznamovala dobová tlač presne pred 100 rokmi všetkým obyvateľom uhorskej monarchie smrť vládcu Františka Jozefa I. Po neuveriteľne dlhých 68 rokoch vlády, v utorok 21. novembra 1916, v čase prvej svetovej vojny, vo Viedni na zámku Schönbrunn, skonal vo veku 86 rokov. Žiaden iný Habsburgovec sa nedožil tak vysokého veku. V tomto období spôsobil odchod panovníka doslova šok nielen u vojakov na fronte, ale i medzi obyvateľmi celej krajiny. Jeho smrť akoby predznamenala blížiaci sa koniec stáročnej monarchie.
Smrť Panovníka a Reakcia Monarchie
Po celej krajine sa šírila bolesť a hlboký zármutok. Úrady, školy a spolky vyjadrovali svoj smútok organizovaním spomienkových zhromaždení, smútočných slávností a účasťou na zádušných bohoslužbách. V Kežmarku si napríklad evanjelická cirkev zosnulého uhorského kráľa uctila bohoslužbou v nedeľu 26. novembra, pričom išlo o prvú verejnú zádušnú omšu v meste. V smútočne vyzdobenom kostole privítal veriacich farár Valentin Hajts. V kázni vyjadril ľútosť z tragickej udalosti a vyzdvihol, ako smútok jednomyseľne zjednotil celý národ pri kráľovej rakve.
Mestské zastupiteľstvo sa mimoriadne zišlo 29. novembra. Starosta Otto Wrchovszky sa dojímavým spôsobom zamyslel nad životom panovníka a zdôraznil najmä veľký význam Rakúsko-uhorského vyrovnania z roku 1867. V deň konania pohrebu, vo štvrtok 30. novembra 1916, sa v meste postupne konali smútočné bohoslužby v katolíckom (o 9:00) a evanjelickom (10:00) kostole; tiež v židovskej synagóge (11:00). Zúčastnili sa ich zástupcovia úradov, škôl, študenti, zranení vojaci liečiaci sa v tunajších nemocniciach Červeného kríža i radoví kežmarskí veriaci. Počas tohto dňa boli z rozhodnutia Košickej obchodno-živnostenskej komory, v čase pohrebu medzi 14:00 - 17:00, zatvorené všetky obchody. Smútočné zástavy mali pôvodne na znak smútku visieť na verejných budovách až do 30. januára 1917, no po korunovácii nového kráľa boli stiahnuté.
Evanjelické lýceum si zomrelého panovníka uctilo v auditóriu školy. Študentský program pozostával z prednesov, speváckych i hudobných čísel, medzi ktorými odznel napr. Mozartov Rekviem. Na Štátnej vyššej obchodnej škole vyzdvihol riaditeľ Alexander Belóczy celoživotné vlastnosti zosnulého panovníka: pracovitosť a zodpovednosť. Na jeho večnú pamiatku položil základinu vo výške 1000 korún, ktorej úroky mali v budúcnosti slúžiť na vhodné uchovávanie úcty Františka Jozefa. Podobné akcie prebiehali aj na ostatných školách v Kežmarku, vrátane Štátnej ľudovej, tkáčskej i evanjelickej dievčenskej meštianky. Súčasťou slávností bolo čítanie kráľovho životopisu, spievanie štátnej hymny i proklamácie.
Korene Vlády: Od Narodenia k Trónu
František Jozef I. sa narodil vo Viedni na zámku Schönbrunn 18. augusta 1830 Františkovi Karolovi Habsburskému a Žofii Bavorskej. Od mala bol vychovávaný vo vojenskej disciplíne, ktorá ho sprevádzala po zvyšok bytia. Práve preto je na väčšine umeleckých diel i dobových fotografií zobrazovaný vo vojenskej uniforme. Jeho ctižiadostivá matka ho od malička pripravovala na to, že bude cisárom. Dril, ktorému bol podrobovaný od detstva, v ňom vypestoval celoživotné návyky: skoro vstával, bol pracovitý, dôsledný a pedantne sa venoval štátnickým záležitostiam.
Zlom v jeho živote nastal počas revolučného roka 1848, kedy 2. decembra v Olomouci musel abdikovať jeho strýko, cisár Ferdinand I. (V.), nazývaný aj Dobrotivý. Matka presvedčila manžela, aby sa zriekol následníctva trónu v prospech ich syna Františka Jozefa. Tým sa jej vlastne rozplynul sen, že sa stane cisárovnou po boku svojho muža. Na trón teda nastúpil mladý, iba 18-ročný cisár, ktorý zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. Celistvosť habsburského súštátia vtedy zachraňovala armáda potláčajúca akýkoľvek náznak odporu voči monarchii.
Panovanie a Éry Absolutizmu
Hneď na začiatku panovania sa Františkovi Jozefovi I. podarilo s pomocou ruských vojsk potlačiť odbojných Maďarov v bitke pri Világoši (august 1849). Viedenský dvor využil víťazstvo na upevnenie si moci a centralizáciu štátu. Odvetou za revolučné vystúpenie národov monarchie bolo zo strany Františka Jozefa rušenie dosiahnutých výhod z rokov 1848 - 1849. Odvolal tzv. Oktrojovanú ústavu z marca 1849, obnovil absolutistické zriadenie a sám sa postavil do čela vlády. Toto obdobie je známe pod pojmom neoabsolutizmus (alebo Bachov absolutizmus), kedy bolo Uhorsko pod stálou vojenskou diktatúrou a do verejných inštitúcií sa zaviedol ako oficiálny nemecký jazyk. František Jozef bol nepriateľom demokratizačných reforiem a občianskych slobôd. K jeho popularite, predovšetkým v uhorskej časti monarchie, neprispelo ani krvavé potlačenie maďarskej revolúcie.
Vo februári 1853, keď sa prechádzal viedenskými ulicami, podnikol na neho útok fanatik, János Libényi, ktorý ho bodol do šije. Cisár sa však zo zranení zotavil. Libényi, ktorý chcel zabiť cisára z pomsty za utrpenie, ktoré spôsobil Uhorsku, bol odsúdený na trest smrti a panovník jeho žiadosť o milosť zamietol.
Vonkajšia Politika a Územné Straty
Nevyjasnený postoj zastával František Jozef I. v zahraničnej politike. Počas krymskej vojny (1853 - 1856) si Rakúsko kvôli lavírovaniu vo veci priateľstva k Rusku na jednej strane a Anglicka a Francúzska na strane druhej, znepriatelilo Rusko. Tento obojaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie a nesprávne zhodnotenie zahraničnopolitickej situácie i do vojny s Francúzskom a Sardíniou v roku 1859. Vtedy cisár osobne zasiahol do priebehu bojov, keď sa postavil do čela armády. Ako vojvodca však nemal nadanie a po niekoľkých porážkach bol nútený definitívne odstúpiť Lombardiu.
Ďalšou ranou bola strata Benátska po prehratej rakúsko-pruskej vojne v roku 1866. Po týchto, pre krajinu citeľných stratách, prišlo v Rakúsku k liberalizácii politického systému. František Jozef I. prišiel o spojenectvo Ruska, prehral vojny s Francúzskom a so Sardíniou, neskôr aj s Pruskom, následkom čoho Rakúsko prišlo o územia Benátska a Lombardska.
Rakúsko-uhorské Vyrovnanie a Duálna Monarchia
Situácia sa značne zmenila v roku 1866, kedy Rakúska monarchia neuspela v prusko-rakúskej vojne. Po vnútroštátnej kríze musel cisár prehodnotiť vzťah k Maďarom, čo vyvrcholilo v Rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Chtiac-nechtiac tak musel časom pristúpiť k reformám. Zriekol sa absolutizmu, v krajine nastúpil ústavný a parlamentný systém a udobril si aj Maďarov. Súhlasil s obnovením uhorskej ústavy a utvorením uhorskej vlády na čele s grófom Gyulom Andrássym. Do veľkej miery sa o to pričinila cisárovná Alžbeta zvaná Sisi, nakoľko voči grófovi a Maďarom prechovávala neskrývané sympatie.
Uhorský parlament Zákon o rakúsko-uhorskom vyrovnaní schválil 29. mája 1867, čím sa ríša rozdelila na dva celky a odteraz sa už nazývala Rakúsko-Uhorsko. František Jozef I. bol 8. júna 1867 korunovaný za uhorského kráľa. Následne sa rýchlo zhostil zjednocujúcej úlohy, navonok sa začal menej angažovať v každodennej vnútornej politike a usmerňoval ju najmä v záujme utlmovania rôznych odstredivých tendencií.
Štruktúra Duálneho Štátu a Národnostné Dopady
Vznikol duálny štát so spoločným panovníkom a ministerstvami zahraničných vecí, vojny a financií. Od tohto momentu stál celý uhorský národ pevne za svojim kráľom - v dobrých aj zlých časoch. Odteraz až do zániku monarchie pôsobili v oboch častiach Rakúsko-Uhorska samostatné vlády a parlamenty (Ríšska rada v Rakúsku, Uhorský snem v Uhorsku), pričom ich právomoc a pôsobnosť bola upravená pomerne zložitými pravidlami. Spoločné úrady niesli označenie c. a k. Vytvorenie duálneho štátu však monarchiu neposilnilo, skôr naopak, dalo voľný priechod vlne nacionalizmu. Hoci to viackrát verejne sľúbil, František Jozef I. si nedal na hlavu položiť českú svätováclavskú korunu, čo mu znepriatelilo Čechov.
Dôsledky vyrovnania boli obzvlášť trpké pre nemaďarské národy, hovoriac tak aj o Slovákoch. Na území dnešného Slovenska boli potláčané práva na národnú identitu, zavádzala sa maďarčina ako úradný aj vyučovací jazyk, boli zrušené tri slovenské gymnáziá a Matica slovenská. To všetko priviedlo mnohých Slovákov k nenávisti voči Maďarom. František Jozef bol konfrontovaný s liberalizmom a nacionalizmom od začiatku svojej vlády a tieto sily ho sprevádzali počas celého života. S nacionalizmom sa odmietal zmieriť, hoci bol napokon nútený robiť v tomto smere väčšie či menšie ústupky. V roku 1878 došlo zo strany Rakúska k obsadeniu Bosny a Hercegoviny, kde cisár narazil na mocenské záujmy Ruska. To spôsobilo, že sa cisár odvrátil od svojho niekdajšieho spojenca a spojil sa naopak so svojimi nepriateľmi, Talianskom a Nemeckom. Vzniká tzv. Trojspolok. Postavenie Františka Jozefa na medzinárodnej scéne sa postupne oslabovalo, jeho úloha cisára začala byť viac-menej reprezentatívna.
Osobný Život Plný Tragédií
Osobný život Františka Jozefa, na míle vzdialený od známej filmovej série, poznačili mnohé tragédie. Ako 23-ročný si vzal za manželku svoju 16-ročnú sesternicu, bavorskú princeznú Alžbetu Bavorskú, známou pod prezývkou Sisi. Hoci do manželstva vstupovali z lásky, zaľúbenosť veľmi rýchlo vyprchala. Manželka, s krásou opradenou legendami, nebola spokojná na viedenskom dvore s prísnou etiketou a cítila sa ako vo väzení. Nikdy s veľkomestským prostredím vo Viedni a s dvorom, ktorý tvoril svet sám osebe, nezrástla. Často odtiaľ utekala na svoj zámok Laxenburg alebo na cesty po Európe. Manželia, ktorí spolu splodili štyri deti - Sofiu (1855 - 1857), Gizelu (1856 - 1932), Rudolfa (1858 - 1889) a Máriu Valériu (1868 - 1924) - sa jeden druhému postupne odcudzovali.
Rodinné Neskrotnosti a Tragédie
Súkromný život cisárovi nepriniesol trvalé šťastné obdobia. Prvorodená dcéra Žofia zomrela ako dvojročná. Veľkou tragédiou v živote Františka Jozefa bola samovražda jeho psychicky zlomeného syna a korunného princa Rudolfa, ktorý sa spolu s milenkou baronesou Mary Vetserovou zastrelil v roku 1889 vo svojom loveckom zámočku Mayerling. V tom istom roku nechal cisár tento zámok prestavať, Rudolfovu spálňu zbúrať a na jej mieste dal postaviť kostol.
Ďalšou ranou pre cisára bola násilná smrť brata Maximiliána, ktorého túžba za diaľkami a sebarealizáciou priviedla až k prijatiu mexickej cisárskej koruny. Stal sa obeťou svojho dobrodružstva a roku 1867 skončil pred popravnou čatou. Jeho manželka, belgická princezná, sa od nešťastia pomiatla. Druhou veľkou ranou v cisárovom živote bola strata jeho milovanej manželky Alžbety, ktorú v septembri 1898 v Ženeve prebodol trojhranným pilníkom šialený anarchistický atentátnik Luigi Luccheni.
Okrem toho všetkého musel riešiť mnohé bizarné a škandalózne osudy členov svojej rodiny. Obzvlášť Ľudovít Viktor (Luzivuzi), najmladší brat Františka Jozefa, robil rodu hanbu homosexuálnymi prejavmi a intrigami na dvore. Posledná etapa v existencii Monarchie je katastrofická. Na Balkáne graduje nespokojnosť a Srbi spáchajú úspešný atentát na jeho synovca a následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve (1914). Jeho smrť priniesla vypuknutie I. svetovej vojny. Cisár so stoickým pokojom a rovnako bez emócií podpísal manifest Mojim národom, ktorým otvoril brány I. svetovej vojne. Bolo to po ďalšej rodinnej tragédii, keď v Sarajeve spáchali atentát na jeho synovca a následníka trónu Františka Ferdinanda. František Jozef I. vyhlásil Srbsku vojnu a postupne sa rozpútal jeden z najstrašnejších konfliktov v dejinách ľudstva.
Charakter, Denná Rutina a Odpor k Novotám
Všeobecne bol tento panovník považovaný za obľúbeného, Bohom vyvoleného a požehnaného. Jeho celoživotnými vlastnosťami boli pracovitosť a zodpovednosť. Obdivuhodne sa dokázal ovládať. Vštepované mu boli religiozita, usilovnosť, cieľavedomosť a zodpovednosť. Vedomie a presvedčenie o božskej vyvolenosti habsburskej dynastie ho priviedli k izolovanosti a autokratickej nedôvere. Nevytvoril si bližší vzťah ani so svojimi mladšími súrodencami. Ako trinásťročný nastúpil na službu v armáde (ako plukovník) a všetko vojenské ho sprevádzalo po celý zvyšok života.
Císař František Josef I. dokument
Súkromný život Františka Jozefa prebiehal vo vyslovene sparťanských podmienkach. Denný režim cisára Františka Jozefa opisujú mnohé knihy. Vstal ráno o štvrtej a umyl sa v studenej vode z obyčajného lavóra, lebo kúpeľne v jeho sídle neboli. O piatej sa striedmo naraňajkoval a po modlitbe začal pracovať nad spismi. Zvyšok doobedia vyplnili pravidelné hlásenia najbližších úradníkov, prípadne konzultácie s ministrami. V pondelok a piatok od desiatej do dvanástej poskytoval audiencie. Niekedy sa aj deväťdesiat ľudí vystriedalo pred cisárom so svojimi starosťami, sťažnosťami a prosbami. Popoludnie znovu vyplnila práca nad spismi až do piatej, keď bývalo hlavné jedlo s viacerými chodmi, a to zvyčajne v rodinnom kruhu. Keď zložil príbor, skončilo sa všetko stolovanie. Cisár chodieval spávať skoro, už o deviatej. Keď nestihol vybaviť všetky spisy, dal sa ráno zobudiť ešte skôr ako inokedy.
Odmietanie Technického Pokroku
Hoci vláda Františka Jozefa predstavovala most medzi starým a novým svetom a za jeho 68-ročnej vlády došlo k modernizácii snáď vo všetkých oblastiach života, sám cisár sa zubami-nechtami bránil zmenám a odmietavo sa staval k technickému pokroku. Dlho sa úspešne bránil tomu, aby úradné spisy dostával písané na písacom stroji. Hoci sa už v tej dobe používali kovové perá, on stále uprednostňoval husacie brko. Dôsledne odmietal používať telefón a výťah; konský záprah uprednostňoval pred automobilom, ako deklaroval po jednej skúšobnej jazde: „Bolo to pekné, ale konský záprah je lepší.“ Svoj odpor k vznikajúcemu „viedenskému metru“ (vtedy nazývané mestská dráha) vysvetľoval slovami: „Pod zem patria len mŕtvi.“ Elektrinu zaviedli do zámku Schönbrunn až v roku 1898. Hoci bol tento zámok naozaj luxusný, jeho súkromné obytné priestory poskytovali skôr sparťanské podmienky. A kúpeľňa? Tú odmietal a celý život sa umýval v dieži.
Vplyv na Cirkev: Konkláve z Roku 1903
Právo exkluzivity (ius exclusivae) bolo v katolíckej Cirkvi oprávnenie vetovať výsledok hlasovania konkláve panovníkom niektorej z katolíckych mocností - Španielsko, Francúzsko a Rakúsko - prostredníctvom niektorého z kardinálov na konkláve prítomných. Konkláve z roku 1903 bolo posledné, kde bolo toto „politické veto“ použité. Toto veto zaznelo z úst krakovského kardinála Jana Puzynu, ktorý po treťom hlasovaní žiadal v mene rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa I. rešpektovanie tohto práva.
Dokument od cisára bol jasne formulovaný a v ňom sa panovník ohradzuje proti kandidatúre kardinála Mariana Rampollu, markíza del Tindaro, ktorý bol silným kandidátom na zvolenie za pápeža. Kardinál Rampolla bol za pontifikátu Leva XIII. štátnym sekretárom. Bol jedným z aktérov obratu vatikánskej politiky, snažil sa vyviesť Svätú stolicu z izolácie a vyriešiť tzv. „Rímsku otázku“. To bolo v očiach konzervatívneho mocnára, ktorý považoval Cirkev za jeden z pilierov svojej vlády, neakceptovateľné. Vďaka vzniku Trojspolku v roku 1882 stratil Vatikán svojho tradičného spojenca v Rakúsko-Uhorsku a Rampolla musel orientovať vatikánsku politiku smerom k Španielsku a Francúzsku. Novozvolený pápež sv. Pius X. promptne reagoval na túto situáciu a necelých šesť mesiacov od svojho zvolenia publikoval motu proprio Commissum nobis datované 20. januára 1904, ktorým ruší dovtedy platné právo politických predstaviteľov vyjadriť sa k voľbe pápeža.
Odkaz a Záver Vlády
František Jozef I. stál na čele rakúsko-uhorského mocnárstva šesťdesiatosem rokov, ako jeden z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom starej habsburskej tradície a zárukou spravodlivosti. Paradoxom jeho vlády ostáva, že ju začal i ukončil vo vojenskom konflikte. Koncom novembra 1916 začal František Jozef viditeľne chradnúť a zakrátko dostal zápal pľúc. Napriek tomu sa snažil pracovať. Popoludní 21. novembra 1916 však už nemohol. Sluhovia ho na naliehanie lekárov uložili do postele, kde krátko po deviatej večer vydýchol naposledy. Jeho smrť akoby predznamenala aj osud monarchie, na čele ktorej stál takmer sedem desaťročí. Pochovaný je v cisárskej hrobke vo Viedni pod kostolom kapucínov, kde okrem neho odpočíva ďalších 145 členov habsbursko-lotrinskej dynastie.
Následníkom Františka Jozefa I. sa stal jeho prasynovec Karol I. (IV.). Korunovácia prebehla 30. decembra 1916. V tento deň boli smútočné zástavy stiahnuté aj v Kežmarku a na znak radosti z nového kráľa ich nahradila oficiálna štátna trikolóra. Most cisára Františka Jozefa v Prešporku (dnes Bratislava), otvorený v decembri 1890, svedčí o jeho stavebnej činnosti, hoci pôvodná konštrukcia bola zdevastovaná v druhej svetovej vojne. František Jozef bol kontroverznou osobnosťou milovanou a nenávidenou. Nech sa prikláňate k strane obdivovateľov či na jeho vládu pozeráte s dešpektom, jedno je isté - za jeho vlády došlo k modernizácii snáď vo všetkých oblastiach života. Bol najdlhšie vládnucim Habsburgom, ktorého obraz visel v školách a úradoch a sprevádzal celé generácie obyvateľov monarchie od kolísky až po hrob.