Premiéra inscenácie Figarova svadba (Le nozze di Figaro) sa uskutočnila 22. marca 2025 v Janáčkovom divadle v Brne. Dielo vzniklo v prestížnej koprodukcii Národného divadla Brno, Théâtre de Caen a Slovenského národného divadla.
Historický kontext a vznik diela
Keď sa 1. mája 1786 hrala vo Viedni po prvýkrát opera Wolfganga Amadea Mozarta, Figaro mal za sebou už pestrú minulosť. Hru Pierra-Augustina Caron de Beaumarchais najprv zakázal Ľudovít XVI. vo Francúzsku, pretože svojimi výpadmi proti šľachte podporovala napätú spoločenskú situáciu. Príklad francúzskeho kráľa nasledoval aj cisár Jozef II., ktorý zakázal jej prevádzkovanie vo Viedni. Mozartov libretista Lorenzo da Ponte sa cenzúre vyhol až po úprave najkontroverznejších pasáží.
Réžia a scénické spracovanie
Režisér Jiří Heřman v rozhovore uviedol, že jeho cieľom bolo nechať prehovoriť predovšetkým libreto a hudbu bez snahy o násilnú aktualizáciu. Predstavenie však nemožno označiť za „zakonzervovaný preparát“ 18. storočia. Inscenácia hýri nápadmi a vtipom, pričom pôsobí ako bláznivá groteska.
Scéna a kostýmy
Výprava Pavla Svobodu nevyužíva minimalizmus, ale stavia na opulentnosti a výrazných farbách. Zámok je koncipovaný ako labyrint prepojený dverami, čo umožňuje sledovať dej v niekoľkých plánoch súčasne. Kostýmy Alexandry Gruskej sú sýto farebné, nadýchané a doplnené vysokými parukami, čím úspešne evokujú rokokovú estetiku.
Tanečná zložka
Výraznú úlohu v inscenácii zohráva baletný súbor pod choreografiou Mareka Svobodníka. Tanečníci pôsobia ako komentujúci chór, ktorý dopĺňa dej. Choreografia kombinuje prvky tradičného baletu s moderným scénickým tancom a je kľúčová pre komický efekt predstavenia.
Hudobné naštudovanie
Hudobnú zložku zabezpečil orchester Collegium 1704 pod taktovkou Václava Luksa. Interpretácia je známa svojou sviežosťou, pričom Mozartova hudba v ich podaní znie zurčivo, nadýchane a vtipne. Orchester na dobových nástrojoch dodáva dielu autentický historický rozmer.
Pěvecké výkony
- Tadeáš Hoza (Figaro): Ovládol scénu zakaždým, keď sa na nej objavil.
- Doubravka Novotná (Zuzana): Zdatne sekundovala Figarovi.
- Simona Houda Šaturová (Hraběnka): Vynikla najmä v sólových výstupoch, do ktorých vniesla melancholický nádych.
- Luigi De Donato (Hrabě Almaviva): Jeho interakcie s Figarom boli považované za vrchol inscenácie.
- Václava Krejčí Housková (Cherubín): Priniesla roztomilo naivný výraz, ktorý neskĺzol ku karikatúre.
- Trio intrikánov: Daniela Straková-Šedrlová (Marcellina), Jan Šťáva (Bartolo) a Ondřej Koplík (Basilio) podali excelentné výkony.
Strýc Food: Našli sme poklad na nečakanom mieste. Porazí Prahu gastroscéna z Brna?
Zhodnotenie inscenácie
Hlavnou prednosťou tejto verzie je súdržnosť všetkých zložiek. Hoci niektoré režijné nápady (napr. scéna s liečbou Marcelliny) môžu pôsobiť kontroverzne, celkový dojem je veľmi pozitívny. Inscenácia je okázalá, nadsadená a predovšetkým nezabudnuteľná, pričom dokazuje silu klasického príbehu bez nutnosti umelých psychologických výkladov.