Opera Figarova svadba (Le nozze di Figaro), jedno z najúspešnejších diel Wolfganga Amadea Mozarta, patrí k tzv. zlatému fondu svetovej opery. Je to komická opera, ktorá sa stala najväčším úspechom celej Mozartovej umeleckej kariéry a okamžite si našla trvalé miesto v divadlách po celej Európe. Vznikla v období politických a spoločenských revolúcií konca 18. storočia, ktoré zásadne menili európsky svet.
Hoci Mozart - pokiaľ nebol na cestách - prežil väčšinu svojho života v rodnom Salzburgu a vo Viedni, najviac ho milovali Pražania. Jeho opery Figarova svadba a Don Giovanni triumfovali v meste nad Vltavou nebývalým spôsobom a tradícia vrúcnej väzby jeho obyvateľov k salzburskému hudobnému géniovi sa udržala dodnes. V Prešporku Kumpfova spoločnosť v paláci Erdödyho i v Novom divadle síce uviedla hlavné operné diela skladateľa veľmi pohotovo, no neskôr sa pevný vzťah medzi obyvateľmi Bratislavy a jeho opernou tvorbou vytratil. Ani počas Nedbalovho cyklu v 30. rokoch, ani v 80. rokoch 20. storočia, keď mali v SND postupne premiéru Figarova svadba (tá dokonca dvakrát), Čarovná flauta, Cosí fan tutte i Don Giovanni, sa vzťah bratislavských obyvateľov k Mozartovým operám príliš pozitívnym smerom nezmenil a vyšší počet repríz niektorých zo spomínaných titulov sa dosiahol vďaka zahraničným zájazdom Pritom paradoxne v SND bolo vždy viacero spevákov predurčených na štýlovú a kvalitnú interpretáciu mozartovských partov. V štyridsiatych rokoch to bola Hrušovská a Hubová, v sedemdesiatych Hajóssyová a na svetové javiská sme exportovali až tri Slovenky - mozartovské špecialistky: Luciu Poppovu, Editu Gruberovú a Ľubicu Orgonášovú.
Pôvod a revolučný podtext
Mozart ju napísal na základe Beaumarchaisovej divadelnej hry, ktorú vraj bolo kvôli cenzúre náročnejšie uviesť, než napísať. Keď sa v roku 1781 pokúsil Beaumarchais hru publikovať, bola cenzúrou zabavená. Začali dlhé peripetie zakázaného textu, počas ktorých autor dosiahol majstrovstvo v propagácii. V roku 1782 vyslovil údajne Ľudovít XVI. proroctvo, že bude najskôr nutné zbúrať Bastilu, než bude možné hrať Figarovu svadbu na divadle. Ukázal sa byť zlým prorokom - k obom udalostiam napokon došlo v opačnom poradí. No istú predvídavosť sa o jedenásť rokov neskôr popravenému panovníkovi priznať musí, bol prvý, kto medzi oboma udalosťami videl akúsi spojitosť.
Napokon 27. apríla 1784 bol zákaz zrušený. Predstavenie trvalo nekonečné štyri a pol hodiny a inscenácia sa následne dočkala stovky vypredaných repríz. Dnes stredne doceníme revolučnosť tejto komédie, ktorá šla vo svojej kritickosti na samú hranicu únosnosti. Beaumarchais pritom hru všemožne hájil a zároveň spory výdatne živil. Zaujímavé je, že nikto z útočníkov, a tým menej Beaumarchais, nepomenoval to podstatné - že hra napáda samotný spoločenský systém.
Témy a hudobné spracovanie
Mozart na myšlienky osvietenstva zakódované v librete Lorenza da Ponteho reagoval a vo svojej kompozícii novátorsky kombinoval komické momenty, drámu a zložité ansámble. Vytvoril hudbu, ktorá je živá, ľahká, majstrovsky inštrumentovaná, plná vzruchov a emócií. Samotná opera je však dokumentom nielen hudobného majstrovstva, ale aj odvahy otvorene komentovať dobu, v ktorej vznikala.
Príbeh je bohatý na zápletky, prevleky a intrigy, v diele predsa čosi zostalo z jeho spoločensko-kritického apelu a do popredia sa dostali majstrovsky dramaturgicky i hudobne načrtnuté problémy vzťahov muža a ženy pertraktované s vtipom, ale v podtexte aj s vážnejším akcentom. Erotický náboj pôvodiny musel vyhovovať tak libretistovi, ktorý údajne šiel v šľapajach Casanovu, ako aj libertínsky orientovanému skladateľovi. Toho oslovil aj konflikt stavov (pána a sluhu), ktorý zažil na vlastnej koži či už v Salzburgu alebo neskôr na cisárskom dvore vo Viedni.
Figarova svadba je v podstate najlepšou operou buffa, kde sa spája komika a ľudskosť, ľahkosť i hĺbka, a vzniká tak syntéza, ktorá patrí k absolútnym vrcholom dejín hudobného divadla. Zborové ansámble s majstrovsky vystavanými finále dejstiev dosahujú dokonalosť. Raz na diváka pôsobí irónia, inokedy lyrickosť, raz komickosť a vzápätí emocionálna hĺbka. Nesmrteľnou sa stala pre svoju dráždivú aktuálnosť a precíznosť vášnivého dejového temorytmu.
Ďalším veľmi zaujímavým podnetom je nastolenie témy emancipácie, ktorá sa prejavuje predovšetkým v postave Zuzany, bojujúcej za svoju slobodu a dôstojnosť proti požiadavkám a obťažovaniu grófa Almavivu. Postaví sa proti grófovmu „právu prvej noci“ a chráni si slobodu voľby a čistotu. Figarova svadba bola určitým spôsobom aj signálom revolúcie - kritizuje zneužívanie moci šľachty nad poddanými. Hoci je komédia, jej humor je vrstvený - situačný, spoločenský aj psychologický.
Wolfgang Amadeus Mozart: Figarova svadba (upútavka)
Inscenačné prístupy v divadlách
Režírovať opernú komédiu je náročná úloha, najmä ak nechcete zaostávať za Mozartovou hudobnou rôznorodosťou, hravosťou a temperamentom. Je to veľká hra nedorozumení a žartov, ktorá nakoniec vedie k šťastnému koncu, završujúc sa všeobecným odpustením a zmierením, akýmsi uvedomením si pochybenia.
Inscenácia Slovenského národného divadla (SND)
Necelých pätnásť rokov po Sládkovom experimente s Figarovou svadbou (1991), ktorý chcel byť akousi symbiózou krásneho spevu a bábkového divadla, sa súbor opery SND opäť vrátil k tomuto titulu. Inscenácia Figarovej svadby v SND predstavovala ďalší vstup herca a činoherného režiséra Martina Hubu na operné pole. Jeho druhá operná réžia niesla črty uvážlivosti a rozhľadenosti, a čo je dôležité, aj rešpektovania operného špecifika, ktoré mnohým činoherným či filmovým režisérom dnes pri inscenovaní opier chýba. Nie lacné aktualizácie a scénické efekty, ale prepracovanosť gesta či repliky a vytvorenie adekvátnej celkovej atmosféry príbehu boli jeho devízami. Bežný divák si z jeho réžie zafixoval skôr niektoré vonkajšie črty, než cenné detaily obohacujúce situácie a herecké etudy.
Vďaka režisérovi (ale aj skladateľovi) speváci „oprášili“ čo-to z toho, čo si počas štúdií osvojili na hodinách hereckej tvorby. Režisér im však pritom nechal zrejme dosť priestoru na vlastnú kreativitu, pretože v hereckom uchopení postáv jednotlivými alternantmi boli badateľné rozdiely. Úsilie vyhnúť sa opisnosti a triviálnosti viedlo niekedy k akémusi asketickému výrazu, čo platí tak o viacerých detailoch, ako aj o inscenácii ako celku. Dojem čistoty javiskového stvárnenia podporila scéna Jozefa Cillera a kostýmy Jaroslava Čorbu. Obe výtvarné zložky narábali predovšetkým s červenou a čiernou farbou a v poslednom obraze zaodením všetkých účinkujúcich do bieleho uľahčili prácu réžii pri komplikovaných situáciách zámeny osôb, orientáciu divákovi však zasa skôr sťažili.
Hudobné naštudovanie kvalitne pripravil šéfdirigent Jaroslav Kyzlink. Orchester hral kultivovane a štýlovo, dirigent vo väčšine hudobných čísel správne volil rýchlejšie tempá. Za výkonom orchestra však zaostala úroveň speváckych kreácií. Na prvej premiére Adriana Kohútková uštedrila svojim kolegom lekciu zo správneho mozartovského spevu a krok s ňou dokázali držať len predstavitelia epizódnych postáv. Podobne málo uspokojivý dojem zanechala druhá premiéra, čo dokazuje fakt, že najviac sa opäť páčili epizodisti. Inscenácia Figarovej svadby v opere SND mala svoje nesporné kvality, no predsa trocha zaostala za očakávaním. Jej hlavný prínos smeroval viac dovnútra súboru, kým diváka oslovoval menej.
Inscenácia Štátnej opery Banská Bystrica (2025)
Štátna opera v Banskej Bystrici uviedla po 45 rokoch novú inscenáciu Mozartovej Figarovej svadby. Nová inscenácia v hudobnom naštudovaní Igora Bullu, ktorú režírovala Dana Dinková, využívala klasickú poetiku s modernými výrazovými prostriedkami; kostýmy vytvorila Ľudmila Várossová a scénu Lucia Šedivá. Premiéra sa uskutočnila 24. októbra 2025.
Režisérka Dana Dinková uchopila Mozartovu buffu v štýle bláznivej „dverovej komédie“. Tento žáner evokuje scénická výprava, ktorej dominujú reálne i fiktívne dvere, aj režijné naplnenie jeho kánonov. Zrozumiteľne vystavanými, jasne pointovanými mizanscénami podčiarkla Dinková fraškovitosť sujetu, decentne naznačujúc aj jeho sociálny a feministický aspekt. Spád deja akcelerovala hojnými tanečnými a pantomimickými číslami, no najmä dôslednou hereckou prácou na jasne profilovaných, v prípade intrigánov karikovane hyperbolizovaných postavách. Oba princípy - veľa pohybu a činoherné nároky na operné herectvo - patria k charakteristickým znakom Dinkovej rukopisu. Ak sa v inscenácii našli chybičky krásy, spočívali hlavne v predimenzovaní prvej menovanej zložky. Choreografické vsuvky občas rušili, najmä vtedy, keď na seba strhávali pozornosť pri sólových vokálnych číslach. Inokedy zase iritovali, predovšetkým trojica komorných transvestitov.
Odhliadnuc od týchto výhrad, Figarova svadba je kvalitnou inscenáciou, ktorej nechýba divadelný názor ani remeselná zručnosť ho realizovať. Z núdze, diktovanej perspektívou zájazdových predstavení počas plánovanej rekonštrukcie Národného domu, dokázali inscenátorky urobiť priam cnosť. Scénografia Lucie Šedivej je maximálne jednoduchá, zato plne funkčná. Jej vizuálna nevtieravosť umožňuje vyniknúť excentrickým kostýmom s rozpoznateľným podpisom Ľudmily Várossovej. V oblečení mozartovských postáv sa i tentoraz prepojili dobové strihy s významovou farebnosťou krásnych materiálov, to všetko osviežili pointujúce detaily.
Hudobné naštudovanie: Igor Bulla (dirigent), Daniel Simandl (zbormajster), Alžbeta Lukáčová (dramaturgia), Lucia Šedivá (scéna), Ľudmila Várossová (kostýmy), Dana Dinková (choreografia, réžia).Obsadenie rolí zahrňovalo:Gróf Almaviva: Martin PopovičGrófka Almaviva: Michaela VáradyZuzanka: Katarína ProcházkováFigaro: Ivan LyvchCherubino: Orsolya BagosiBasilio: Peter RačkoBartolo: Ivan ZvaríkMarcellina: Denisa HamarováDon Curzio: Andrej VancelAntonio: Zoltán VongreyBarbarina: Darina Benčová
Banskobystrický súbor nemá veľa možností kultivovať sa na chúlostivom mozartovskom repertoári. V aktuálnom naštudovaní hrá prím Martin Popovič, ktorý sa ku Grófovi Almavivovi vrátil po takmer štvrťstoročí. Vo vzorovej mozartovskej kreácii predviedol mäkko vedený tón, technicky isté výšky i zamatovú nižšiu polohu, štýlové muzicírovanie umocnil plastickým herectvom. Vokálne i herecké dispozície potvrdil tiež Ivan Lyvch, ktorý basbarytónový part Figara zvládol so cťou. Michaela Váradyová, kedysi Zuzanka, sa dnes prespievala do postavy zrelej Grófky. Herecky kvalitnú kreáciu Kataríny Procházkovej (Zuzanka) problematizuje priveľké vibrato a ostrý timbre. Orsolya Bagosi ako adolescent Cherubino bola jednoducho čarovná. Na kvalite naštudovania majú zásluhu tiež predstavitelia menších postáv. Igor Bulla, dlhoročný dirigent Štátnej opery, je skôr výrazovo striedmym a technicky pedantným hudobníkom, Mozart by mu teda mal principiálne sedieť. Hoci jeho dirigovanie prezrádzalo starostlivú prípravu, udržať pokope väčšie ansámble či finálové scény s interpretmi stojacimi mu chrbtom bolo občas nad sily všetkých zúčastnených.
Inscenácia Národného divadla Brno (2023)
Opera Národného divadla v Brne sa stala miestom, kde sa dômyselne snúbi pestrá dramaturgická ponuka s výnimočnou kvalitou hudobných naštudovaní. Premiéra Figarovej svadby sa uskutočnila 22. marca 2023.
Vedenie operného súboru Národného divadla v Brne sa rozhodlo prepožičať orchestrálnu jamu medzinárodne renomovanému, primárne na barokovú a ranoklasicistickú hudbu zameranému súboru Collegium 1704 s jeho zakladateľom a dirigentom Václavom Luksom. Vnímať Mozartovu inštrumentáciu prostredníctvom telesa hrajúceho na dobových nástrojoch malo ambíciu oživiť zvukovú podobu, akú mal zrejme Mozart vo svojej dobe na mysli. Václav Luks určil štyrom dejstvám tempá ideálne. Rovnako vynikli vypointované recitatívy (secco recitatívy sa hrali na kladivkovom klavíri), árie, ansámble a obzvlášť finálové scény. Boli vystavané tak, aby sa v strhujúcej gradácii dosiahla dokonalosť. Tretiu dejstvo s evidentne španielskym espritom fandanga (vrátane kastaniet) bolo tiež nemalým prekvapením. Podobne aj veľmi zriedkavé otvorenie dvoch árií v 4. dejstve, Marcellininej a Basiliovej, ktoré pochopiteľne u nás ani na mnohých zahraničných pódiách nezaznievajú. Pokiaľ ide o mieru ozdobnosti vokálnych partov, Luksova koncepcia bola striedma a nepatrne sa objavila napríklad v árii Grófky Dove sono.
Pre režiséra a umeleckého šéfa Janáčkovej opery NdB Jiřího Heřmana išlo o prvé uchopenie Mozartovej opery vôbec. A šance sa ujal šťastnou rukou, keď ako hlavné vodidlo javiskových akcií mu slúžila výlučne partitúra. Necítil potrebu dianie aktualizovať, zápletku vnímal ako nadčasovú a snažil sa rozvinúť každý moment vyvierajúci z hudby. Heřmanova, z princípov barokového divadla vychádzajúca koncepcia, bola mimoriadne vynaliezavá a zmysluplná. Nachádzala nekaždodenné pointy a tou najnenásilnejšou cestou vyvolávala i hlasitejšie úsmevy publika.
Scéna bola vymyslená veľmi nápadito, využívajúc horizontálne i vertikálne možnosti javiska. Široký základný, neurčitým tapetovým vzorom dohneda uzavretý priestor, sa podľa potreby menil spúšťaním štyroch vrstiev izbových kulís rôznych rozmerov, tzv. „matrjoška“ systém. Dynamika zmien je absolútne funkčná a celkový nápad priam geniálny. Heřmanova réžia sa pri vedení základnej vzťahovej línie zaoberala aj takými nepatrnými, ale významovo vypovedajúcimi detailmi, ako je práca s kvetmi a ich farbami. Profily postáv sú cizelované do detailov. Ešte zreteľnejšie ako v prípade grófskeho páru vyšli mladistvou energiou nabité portréty Figara a Zuzanky. Zaujímavo je vyriešené finále opery - nielen priestorovo, keď všetky kulisy putujú nad javisko a na vyprázdnenej scéne by malo dôjsť ku generálnemu pardonu. K viditeľnému zmiereniu grófskeho páru ani nedochádza, v parku už ostáva len Grófka, za ktorou sa rozbehne Cherubín. Dôvtipná bodka za „bláznivým dňom“.
Spevácke obsadenie tvorilo kvalitatívne veľmi vyrovnaný tím. Doubravka Novotná bola šarmantnou a živou Zuzankou s krásne sfarbeným sopránom. Tadeáš Hoza (Figaro) je obdarený nevšedným talentom, vďaka ktorému s úplnou prirodzenosťou skĺbil spev s herectvom a tancom. Simona Houda Šaturová (Grófka) bola osvedčenou mozartovskou interpretkou. Taliansky barytonista Luigi De Donato (Gróf Almaviva) zaujal vysokou speváckou kultúrou. Václava Krejčí Housková splnila po všetkých stránkach nároky nesnadnej „kalhotkovej“ role Cherubína. Sopranistke Daniele Strakovej-Šedrlovej (Marcellina) síce troška chýbala mezzosopránová farba v nižšej polohe, nahradila ju však plastickým výrazom. Šťavnatý bas Jana Šťávu si hravo poradil s Bartolom a Basilio výborne vyhovoval lyrickému tenoru Ondřeja Koplíka.
Václav Luks volil nezvykle rýchle tempa, spevný pôvab Mozartovej hudby sa často strácal i vinou rytmických kolízií medzi javiskom a orchestrom. Rozhodnutie vedenia brnianskej opery prizvať k spolupráci tohto dirigenta i jeho súbor vzbudzuje rozpaky. Scénické riešenia tiež priniesli určité výzvy, napríklad nadmerné roztancovanie prvého dejstva. Režisér sa tiež trochu stratil v situácii zamknutých izieb a úkrytov vo druhom dejstve, podobne aj v závere opery. Čo bohužiaľ nepostihol, je hradba tried zviditeľnená chovaním a jednaním postáv. Napriek tomu, vytvoriť hudobne, vizuálne a spevácky inscenáciu, ktorá je plne zdôvodnená, netriafa mimo, neznásilňuje predlohu a lahodí sluchu i zraku, nie je vôbec samozrejmosťou. V Brne sa práve taká zrodila.