Figarova svadba (v origináli Le nozze di Figaro) je názov komickej opery, ktorú zložil slávny hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart v roku 1786. Opera má štyri dejstvá a jej premiéra sa uskutočnila 1. mája 1786 vo Viedni. Dielo patrí k najvýznamnejším operám, aké kedy boli napísané, a je dokladom Mozartovej geniality, kreativity, hravosti a humoru.
Predloha a vznik
Hudbu k opere zložil Wolfgang Amadeus Mozart, zatiaľ čo libreto napísal Lorenzo Da Ponte. Predlohou pre libreto sa stala hra Pierra-Augustina Carona de Beaumarchaisa s názvom La Folle Journée, ou le Mariage de Figaro. Mozart pracoval na opere v rokoch 1785 až 1786.
Dej opery
Dej Figarovej svadby sa odohráva v 18. storočí a sleduje komplikované udalosti, ktoré sprevádzajú plánovanú svadbu sluhu Figara a komornej Zuzany. Zatiaľ čo Figaro a Zuzana vymeriavali izbu, v ktorej by mali bývať, Zuzana sa Figarovi zveruje, že ju obťažuje ich pán, gróf Almaviva. Toto zistenie Figara rozčúli.
Situácia sa ďalej komplikuje prítomnosťou pážaťa Cherubína, ktorý je zamilovaný do grófky. Gróf sa o jeho cite dozvie a chystá sa ho poslať do vojny. Cherubín sa musí ukryť, pretože prichádza gróf a snaží sa dohodnúť si so Zuzanou schôdzku. Gróf napokon objaví ukrytého Cherubína a rozkáže mu okamžite opustiť zámok.
Figaro sa snaží grófa presvedčiť, aby nechal Zuzanu na pokoji a umožnil ich svadbu, a to tým, že sa pokúsi vrátiť grófa do náručia grófky. Napätie stúpa, keď gróf takmer pristihne Cherubína v izbách grófky, kde sa tento prezlieka do ženských šiat. Grófka sa rozhodne potrestať svojho manžela a prehovorí Zuzanu, aby si s grófom dala schôdzku.
Dynamický dej vnára divákov do vzťahových zápletiek, ktoré sú staré ako ľudstvo samo. Vidíme lásku medzi Zuzanou a Figarom, Cherubína hľadajúceho objekt svojej lásky, grófku sklamanú v láske a grófa Almavivu, starnúceho seladóna a jeho neúspešné ľúbostné výboje.
Nové naštudovanie v Brne
Opera Národného divadla v Brne uviedla inscenáciu Figarovej svadby, ktorá sa stala miestom, kde sa dômyselne snúbi pestrá dramaturgická ponuka s výnimočnou kvalitou hudobných naštudovaní. Hoci Figarova svadba nie je raritou, brnianske naštudovanie prinieslo jedinečný pohľad na toto dielo.
Hudobné naštudovanie
Vedenie operného súboru Národného divadla v Brne sa rozhodlo prepožičať orchestrálnu jamu medzinárodne renomovanému súboru Collegium 1704, ktorý sa primárne zameriava na barokovú a ranoklasicistickú hudbu. Súbor viedol jeho zakladateľ a dirigent Václav Luks. Cieľom bolo oživiť zvukovú podobu, akú mal Mozart zrejme na mysli. Václav Luks zvolil pre štyri dejstvá tempá, ktoré boli vnímané ako ideálne. Vynikli vypointované recitatívy (hrazené na kladivkovom klavíri), árie, ansámble a predovšetkým finálové scény, ktoré boli vystavané tak, aby gradovali v strhujúcej gradácii.
Tretie dejstvo zaujalo španielskym espritom fandanga, vrátane kastaniet. Prekvapením bolo aj zriedkavé otvorenie dvoch árií v štvrtom dejstve, Marcellininej a Basiliovej, ktoré sa bežne neuvádzajú.
Wolfgang Amadeus Mozart: Figarova svadba (upútavka)
Réžia Jiřího Heřmana
Pre režiséra a umeleckého šéfa Janáčkovej opery NdB Jiřího Heřmana išlo o prvé uvedenie Mozartovej opery. Svoju úlohu pojal s invenciou, pričom hlavným vodidlom mu bola partitúra. Neaktualizoval dej, vnímal zápletku ako nadčasovú a snažil sa rozvinúť každý moment vyplývajúci z hudby.
Jeho koncepcia, vychádzajúca z princípov barokového divadla, bola mimoriadne vynaliezavá a zmysluplná. Nachádzala nekaždodenné pointy a nenásilne vyvolávala úsmevy publika. Humor v opere, hoci je to opera buffa, je delikátny, občas štipľavý.
Scéna a výtvarné riešenie
Scéna bola navrhnutá veľmi nápadito, s využitím horizontálnych aj vertikálnych možností javiska. Široký základný priestor, uzavretý neurčitým tapetovým vzorom, sa menil spúšťaním štyroch vrstiev izbových kulís rôznych rozmerov. Dynamika zmien bola funkčná a celkový nápad geniálny.
Réžia Jiřího Heřmana sa pri vedení vzťahovej línie zamerala aj na drobné, no významné detaily, ako napríklad práca s kvetmi a ich farbami. Profily postáv boli cizelované do detailov. Zreteľnejšie ako v prípade grófskeho páru vynikli mladistvou energiou nabité portréty Figara a Zuzanky.
Zaujímavé bolo aj riešenie finále opery. Priestorovo bolo vyriešené mobilnými sochami a fragmentmi parku, ktoré posúvali sólisti. Konvenčnejší model sa však osvedčil. Finále je riešené zaujímavo, keď všetky kulisy putujú nad javisko a na vyprázdnenej scéne by malo dôjsť ku generálnemu pardonu. K viditeľnému zmiereniu grófskeho páru nedochádza. V parku ostáva len Grófka, za ktorou sa rozbehne Cherubín, čo pôsobí ako dôvtipná bodka za „bláznivým dňom“.
Sólisti a ich výkony
Na javisku sa predstavili sólisti, ktorí zvládli náročné akcie nielen spevácky, ale aj herecky a pohybovo. Tvorili kvalitné a vyrovnané tím.
- Doubravka Novotná ako Zuzanka pôsobila šarmantne a živo, s krásne sfarbeným a okrúhlym sopránom v strednej a vyššej polohe.
- Tadeáš Hoza ako Figaro preukázal nevšedný talent, keď s prirodzenosťou skĺbil spev, herectvo a tanec. Napriek tomu, že part je fokusovaný nižšie, než je jeho komfortná barytónová zóna, vďaka technicky vedenému hlasu nestratili rezonanciu ani najhlbšie polohy.
- Simona Houda Šaturová ako Grófka je osvedčenou mozartovskou interpretkou s kultivovaným a štýlovo príkladne vedeným sopránom.
- Taliansky barytonista Luigi De Donato ako Almaviva, s timbrovo tmavším hlasom ako Hozov Figaro, naplno využil svoj potenciál najmä v árii z 3. dejstva.
- Kontratenorista Maayan Licht, ktorý mal nastúpiť do jednej z hlavných úloh, musel kvôli chorobe predstavenie odrieknuť.
- Václava Krejčí Housková ako Cherubín podala tradičné poňatie s príjemnou mezzosopránovou farbou a dynamikou.
- Sopranistka Daniela Straková-Šedrlová (Marcellina) nahradila miernu absenciu mezzosopránovej farby v nižšej polohe plastickým výrazom a v árii zo 4. dejstva aj zdatnou pohyblivosťou tónu.
- Šťavnatý bas Jana Šťávu si hravo poradil s Bartolom, zatiaľ čo áriou obohatený Basilio výborne vyhovoval lyrickému tenoru Ondřeja Koplíka.
Wolfgang Amadeus Mozart bol skutočne génius. Vytvoriť hudobne, vizuálne a spevácky inscenáciu, ktorá je plne zdôvodnená, netriafa mimo, neznásilňuje predlohu a lahodí sluchu i zraku, nie je samozrejmosťou. V Brne sa práve takéto dielo zrodilo.