Fašiangy, známe aj ako fašiang, či v niektorých nárečiach ako fašianok, predstavujú obdobie plné radosti, hojnosti a veselosti, ktoré sa začína po sviatku Troch kráľov a končí sa pred veľkonočným pôstom. V cirkevnom kalendári toto obdobie vymedzuje čas od Troch kráľov (6. januára) až do polnoci pred Popolcovou stredou, ktorá je 40 dní pred Veľkou nocou. Po tomto veselom období nasleduje 40-dňový pôst, ktorý bol zavedený kresťanskou cirkvou koncom 4. storočia a trvá až do Veľkého piatku.
Pôvod názvu "fašiangy" siaha do nemeckého slova Fasching, ktoré má korene v staronemeckom výraze vast-schane, znamenajúcom "výčap a nápoj pred pôstom". Na území Slovenska sa od obdobia Veľkej Moravy (9. storočie) používal termín mjasopust, čo symbolizovalo koniec jedenia mäsa pred pôstom. Tento názov sa dodnes zachoval v Českej republike ako "masopust", zatiaľ čo na Slovensku sme neskôr prebrali nemecké označenie.
Mnohé fašiangové zvyky majú pôvod v antických slávnostiach, ako boli saturnálie, luperkálie, dionízie, bakchanálie, mamurálie či liberálie. Tieto staroveké sviatky boli plné rôznych obradov, vrátane ladenia jedál na hroby a vykonávania obradov v maskách.
Regionálne rozdiely a spoločné črty fašiangových osláv
Oslavy fašiangov sa regionálne líšili, no zároveň sa vyskytovali aj spoločné črty, ktoré spájali celé komunity. V regióne Liptov a v obci Čičmany bolo zvykom variť praženicu pre celú dedinu. Pred zábavou mládenci týždeň vopred obchádzali dedinu, pozývali dievčatá aj starších a zároveň zbierali vajíčka a slaninu. Praženicu zvyčajne pripravovala richtárka, po ktorej nasledovala zábava s praženými šiškami, karamelom, závinom, huspeninou a ďalšími miestnymi špecialitami.
V oblasti Hontu bolo zase zvykom robiť pálenku. Chlapci chodili po dedine, zbierali zrno, spojené s obchôdzkami za dievčatami a pýtaním slaniny a klobásy, niekde im dali aj údené mäso. Všetko sa odnieslo na priadky, kde dievčatá pripravili pohostenie.
Fašiangy v mestách a remeselnícke tradície
V mestách boli fašiangové oslavy často organizované remeselnými cechmi. Konali sa zábavy, ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. Zábavy sa prevažne konali v dome majstra, kde sa vítali noví tovariši, ktorým bolo poskytnuté krátkodobé ubytovanie. V tomto období sa zvykli stávať z učňov tovariši, ktorí museli úspešne prejsť rôznymi skúškami. Napríklad v Kežmarku bolo typické kúpanie v studenej a následne teplej vode, či nosenie na žrdi.
Jednotlivé cechy organizovali sprievody, snažiac sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Mlynári behali na chodúľoch, debnári krútili nad hlavami obručami a iní remeselníci predvádzali svoje zručnosti. Remeselnícke fašiangové zvyky však postupne zanikli pred prvou svetovou vojnou.
Popolcová streda a začiatok pôstneho obdobia
Popolcová streda je pre veriacich začiatkom dlhého obdobia odriekania a prípravy na najväčšie kresťanské sviatky - Veľkú noc. Tento deň je spojený s tradičným obradom pochovávania basy alebo iných hudobných nástrojov, čo symbolizuje rozlúčku s fašiangami. O polnoci z utorka na stredu sa tak končí obdobie plesov, bálov a karnevalov.
V Rímskokatolíckej cirkvi je Popolcová streda prvým dňom 40-dňového pôstu, dňom pokánia, kedy sa veriaci zdržiavajú mäsitých pokrmov. Počas svätých omší kňaz alebo diakon robí znak kríža popolom na čelá veriacich so slovami: "Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš" alebo "Kajajte sa a verte v Evanjelium".
Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň má korene už v 8. storočí. Pôvodne bol určený pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí týmto spôsobom začínali svoju cestu pokánia. Neskôr sa tento obrad stal všeobecným symbolom pokánia a v 10. a 11. storočí bol udomácnený v mnohých oblastiach západnej Európy. Koncil v Benevente v roku 1091 ho zaviedol pre celú cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sa nahradilo značením na čelo.
Pôstne obdobie trvá od Popolcovej stredy do Veľkonočnej nedele. Termín Popolcovej stredy je pohyblivý, rovnako ako Veľká noc, ktorá môže pripadnúť na obdobie od konca marca do konca apríla. Kresťania si počas veľkonočných sviatkov pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista.
Fašiangy v rôznych cirkvách
Popolcovou stredou sa začína pôstne obdobie pred Veľkou nocou aj v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku a v ďalších cirkvách, hoci tento deň samotný osobitne neslávia. Dôraz kladú na prvú pôstnu nedeľu. Pre gréckokatolíkov (katolíkov byzantsko-slovanského obradu) sa pôst podľa Gregoriánskeho kalendára začal o dva dni skôr. Pravoslávni veriaci, ktorí sa riadia Juliánskym kalendárom, majú začiatok pôstu neskôr.
Typické fašiangové jedlá a zvyky
Fašiangy boli tradične časom hojného jedenia, pitia a zábavy. Dostatok jedla a pitia mal priniesť prosperitu do ďalšieho obdobia a zároveň slúžil ako protipól k blížiaceho sa pôstu. Na východnom Slovensku boli fašiangy spojené so zabíjačkami, ktoré boli spoločenskou udalosťou roka. Vyvrcholením bola spoločná večera, ovar či iné domáce špeciality. Gastronómia východného Slovenska počas fašiangov je postavená na sýtosti a symbolike.
Zo sladkých pokrmov dominovali šišky, fánky, pampúšiky, chraple, grapne, fulanki a všakovaké záviny. Vyprážanému sladkému pečivu sa pripisoval rituálny charakter. Kruhový tvar a zlatistá farba vyprážaných šišiek (kreple), pampúchov či koláčov pripomínali slnko, ktoré bolo v staroslovanskej mágii symbolom ochrany a života.
V posledný fašiangový pondelok sa konal tzv. "vyplácanie dievčat", kde mládenci maľovali bodky pred pohármi dievčat, ktoré symbolizovali cenu za ich celoročné tancovanie s chlapcami. Fašiangom končil tanec a tancovať sa smelo až v máji.
Fašiangové masky a sprievody
Jedným zo spoločných znakov fašiangových osláv naprieč vrstvami spoločnosti sú masky. V mestách sa konali plesy a bály, ktoré sa časovo prakticky kryli s plesovou sezónou. Na dedinách boli fašiangy spojené so zabíjačkami, svadbami a obchôdzkami maškár a muzikantov po dedinách.
Najtypickejším zvykom boli sprievody v maskách, kde desiatky prezlečených mladých ľudí prechádzali ulicami za spevu a tanca, strašili deti a predvádzali sa. Obľúbené boli masky tura (symbol plodnosti a sily), kozy, koňa či medveďa. Prezliekali sa aj za ľudské postavy, ako Cigánky a Cigáni, či bábätká. Vtipnou maskou bola aj žena s čiernou tvárou a bábikou v náručí. Najviac si zamaškrtil ten, kto sa prezliekol za vojaka, ktorý mal na šabli napichnutú výslužku.
V poslednú fašiangovú nedeľu sa mládenci, prezlečení do masiek, vydávali na obchôdzku z domu do domu, za čo dostávali slaninu, klobásu, vajíčka a koláče. Každá maska musela vytancovať gazdinú alebo gazdu. Jedným z tancov, ktoré sa tancovali po domoch, bol tanec "na konope", pri ktorom musela gazdiná s maškarou vyskočiť čo najvyššie.
Pochovávanie basy: Symbolický koniec fašiangov
Vyvrcholením fašiangov bolo tradičné "pochovávanie basy", ktoré sa konalo v utorok pred polnocou, tesne pred začiatkom Popolcovej stredy. Tento obrad bol paródiou na skutočný pohreb a symbolizoval koniec zábavy, spevu a tanca na dlhé pôstne obdobie. Mládenci basu "pochovávali" s improvizovaným predstavením, oplakávaním a lamentovaním nad jej pozitívnymi aj negatívnymi vlastnosťami. Po jej "zasypaní" sa v dedine rozhostilo ticho.
Pochovanie basy v Kysuckom Novom Meste 2017
Fašiangy predstavovali aj významnú tanečnú príležitosť, ktorá nadväzovala na staršie tradície a uchovávala prejavy ľudového tanečného života. Obdobie fašiangov bolo charakteristické sezónnym pracovným pokojom, čo umožňovalo viac času na zábavu. V závere fašiangov, najmä počas posledných troch dní (nedeľa, pondelok, utorok pred Popolcovou stredou), sa sústredilo najviac fašiangových podujatí.
tags: #fasiangy #y #cirkevneho #hladiska