Korunovačné klenoty, známe aj ako regálie, predstavujú súbor symbolických a umelecky cenných predmetov vyrobených z drahých kovov a kameňov. Tieto insígnie sa odovzdávali novokorunovanému panovníkovi pri akte korunovácie a reprezentovali nielen kráľovstvo, ale aj národ. V nich je skombinovaná svetská a náboženská symbolika, prostredníctvom ktorej sa panovníkovi odovzdáva Bohom dané právo vládnuť.
Vo všeobecnosti sa pod korunovačnými klenotmi rozumejú koruna, žezlo a jablko, no v skutočnosti je korunovačných klenotov viac. Okrem spomenutých sa pri akte korunovácie používali aj ďalšie predmety, ako boli symbolické či skutočné zbrane, odevy, bohoslužobné predmety (knihy, kríže), na ktoré novokorunovaný panovník prisahal, či relikvie (ostatky svätých).
Medzi korunovačné insígnie uhorských kráľov patrí okrem koruny, plášťa, žezla a jablka aj meč. Tieto klenoty patria k jedným z najstarších zachovalých insígnií na svete. Ich zachovanie podporila hlavne skutočnosť, ktorá vzišla z uhorského zvykového práva, že bez pravých korunovačných klenotov je uhorská korunovácia neplatná a kráľ nemá legitimitu vládnuť.
Úloha korunovačného meča v ceremónii
V Uhorsku sa v najstaršom období považovala za znak kráľovskej moci prepychovo zdobená kopija, neskôr meč, považovaný za pamiatku po kráľovi Štefanovi. Pôvodný meč používaný pri korunováciách Arpádovcov sa však nezachoval. Niektorí autori však zaň považujú honosný meč vikingského pôvodu so slonovinovou rukoväťou (7. - 9. stor.) nájdený pri inventarizácii klenotnice Pražského hradu v zbierke cenností Karola IV. V zozname z roku 1355 je zapísaný ako gladius beati Stephani regis (meč svätého kráľa Štefana).
Pravdepodobne patril k vzácnym ceremoniálnym predmetom a predpokladá sa, že do Čiech ho s časťou uhorského kráľovského pokladu priviezla Anna Uhorská, sestra uhorského kráľa Štefana V. V súčasnosti je uložený v Katedrále sv. Víta v Prahe. Pri neskorších korunováciách sa používal meč vyrobený v polovici 16. storočia v Benátkach.
Korunovačný meč bol v priebehu ceremoniálu využívaný aj na dôležité rituály. Vo františkánskom kostole, po hlavnej časti obradu, bolo prichystané pódium s baldachýnom, na ktorom stál trón pre kráľa. Z tohto miesta kráľ pasoval korunovačným mečom vybraných mužov za rytierov Zlatej ostrohy za verné služby panovníkovi. Rytieri mohli potom nosiť zlaté alebo pozlátené ostrohy, šabľu a konský postroj.
Korunovačný pahorok - zavŕšenie kráľovskej prísahy
Uhorský korunovačný obrad bol detailne prepracovaný, s presným priebehom ceremoniálu schváleným korunovačným snemom a určenou trasou pre sprievod. Po obrade v Dóme sv. Martina a zložení korunovačnej prísahy na voľnom priestranstve nasledovalo grandiózne zavŕšenie korunovačnej ceremónie na nábreží Dunaja (dnešné námestie Ľ. Štúra).
Pred slávnosťou sem navážali zeminu zo všetkých žúp uhorského kráľovstva a vytvorili korunovačný kopec. Tento pahorok, symbolicky spájajúci všetky časti kráľovstva, bol miestom pre záverečné a najvýznamnejšie gesto nového panovníka. Panovník na koni vyšiel cvalom na tento kopec a sekol mečom na štyri svetové strany.
Týmto gestom symbolicky prisľúbil ochranu svojmu kráľovstvu pred nepriateľmi zo všetkých svetových strán. Bol to mocný vizuálny a rituálny akt, ktorý upevňoval jeho pozíciu ako obrancu zeme a ľudu. Po tomto akte novozvoleného kráľa čakala v slávnostnej sieni hradu alebo v Primaciálnom paláci korunovačná hostina, pričom aj ľud v uliciach mesta oslavoval, rozhadzovali sa medzi ľudí peniaze a pamätné mince, na ražňoch sa piekli voly a z fontány tieklo víno.
Priebeh uhorskej korunovácie
Pozrime sa bližšie na priebeh a obrady korunovácií, na miesta, ktorými prechádzal korunovačný sprievod a zažime kúsok histórie. Pri korunovaní kráľov bol stanovený presný priebeh ceremoniálu schválený korunovačným snemom, bola určená presná trasa, po ktorej sa presúval korunovačný sprievod na miesta jednotlivých fáz korunovačnej slávnosti. Konal sa v Dóme sv. Martina, kam sa budúci panovník dostal z hradu alebo z arcibiskupského paláca na koni či na koči. Do chrámu sa vchádzalo južným vchodom a sprievod s korunovaným kráľom opustil korunovačný dóm severnou bránou. V slávnostne vyzdobenom dóme vítali kráľa cirkevní a svetskí hodnostári.
Cesta z korunovačného chrámu ku kláštoru františkánov bola pokrytá červeným alebo trojfarebným plátnom v uhorských farbách, ktoré si po prechode sprievodu roztrhalo obyvateľstvo mesta na kusy. Cez Michalskú bránu, cez kamenný most ponad priekopu, opustili územie stredovekého mesta a zastavili sa na voľnom priestranstve oproti mestským hradbám, kde bola pripravená drevená tribúna potiahnutá červeným alebo trojfarebným súknom. Tu sa udialo ďalšie významné dejstvo korunovačnej slávnosti, kde panovník skladal korunovačnú prísahu. Kráľ nahlas opakoval text prísahy po ostrihomskom arcibiskupovi. Kráľ sa zaväzoval zachovávať práva a výsady stavov, zachovať rozlohu krajiny, prípadne získať nové územia alebo oslobodiť obsadené časti kráľovstva. Po zložení prísahy uhorské stavy výkrikmi pozdravovali svojho nového kráľa. Palatín tri razy za sebou zvolal „Vivat Rex!“ a dav to zopakoval.
tags: #co #symbolizuje #obrad #s #korunovacnym #pahorkom