Vynášanie Moreny: Zvyk symbolizujúci rozlúčku so zimou a privítanie jari

Zvyky, tradície a obrady vždy tvorili a tvoria dôležitú duchovnú kultúru národa. Na Slovensku sú zvyky neodmysliteľnou súčasťou tradičnej ľudovej kultúry, ktorá súvisí s identitou krajiny, so životným štýlom, myslením i konaním jej obyvateľov. Tradičné ľudové zvyky sú nehmotným kultúrnym dedičstvom našich predkov, ktoré by sme si mali uchovávať a pripomínať.

V minulosti bol človek na Slovensku odjakživa tesne spätý s prírodou a celoročný cyklus vnímal ako opakujúci sa kruh. Ľudia sa neriadili dňami či rokmi, oveľa dôležitejšie pre nich boli ročné obdobia, ktoré sa dlhý čas delili len na zimu a leto. Život našich predkov bol organizovaný do detailov a rozdelený na čas, keď sa pracovalo, keď sa pracovať nesmelo, a aj na čas zábavy, návštev či hier. Toto delenie času, aktivít a obradov bolo silno ovplyvnené prírodou a prispôsobené jej vegetačnému cyklu, pričom príroda bola oslavovaná za štedré dary a výsledky, ktoré prinášala.

Život našich predkov závisel práve od obrábania pôdy, od toho, čo do nej zasiali a zasadili. V minulosti uctievali zem ako matku a živiteľku všetkého tvorstva, bola darkyňou a udržiavateľkou života aj fyzickej sily, ktorú potrebovali najmä roľníci a farmári, a v neposlednom rade bola symbolom bohatstva. Hlas kukučky bol pre sedliaka dôležitým signálom príchodu jari, a keď ju počul po prvýkrát, vzal za hrsť zeme a prehodil ju za hlavu so slovami: "Boh by dal, aby som bol taký bohatý ako matka zem." Dôležitým symbolom bolo aj slnko, ktoré predstavovalo dobro, život, radosť a teplo a jeho prítomnosť zneškodňovala pôsobenie zlých síl, ktoré prichádzali po zotmení či v noci.

Dôležitým znakom prebúdzajúcej sa jari a nového života boli nielen krásne rozkvitajúce puky, kvety či vtáčí spev, ale aj obrady a ľudové zvyky, ktoré sa zameriavali na odohnanie zimy a prinášanie leta. V predstavách ľudí bola zima spájaná s chorobami a dokonca i so smrťou. Symbolom jari bola aj zeleň a vajíčko. Deti a mládež behali po lúkach, vili vence, hrali sa hry, no predovšetkým boli nápomocní rodičom - zapájali sa napríklad do čistenia polí, pasienkov, sadov, sadili zeleninu, nachovali zvieratá.

V jarnom období existovali tri skupiny zvykov, ktoré mali pozitívne ovplyvniť tak veľmi očakávané zmeny v prírode. Prvú skupinu predstavovalo najmä vynášanie Moreny a prinášanie ratolesti. Ďalšou skupinou boli zvyky veľkonočného týždňa, ktoré mali priniesť prosperitu hospodárstva, a tretia skupina zvykov sa viazala k letnému obdobiu.

Predveľkonočné obdobie a pôst

Predveľkonočné obdobie sa nieslo v duchu štyridsaťdňového pôstu, keď sa veriaci modlili, chodili do kostolov, snažili sa očistiť si dušu a predovšetkým sa postili. Prvým dňom pôstu bola Popolcová streda, ľudovo nazývaná Škaredá streda, v Gemeri známa ako Krivá. Tento deň bol dňom mnohých zákazov či odriekania. Jedlo sa raz za deň - často pirohy, a to preto, aby boli prasnice plodné a tučné, alebo aj pšeno s mliekom, aby mala rodina veľa peňazí. Ďalej boli v tomto pôstnom období obľúbené kaše z pohánky, jačmeňa, zo zemiakov či strukovín.

Ženy ako hlavné gazdiné v rodine mali okrem varenia na starosti aj udržiavanie čistej domácnosti. Príchod jari bol dôvodom na veľké upratovanie. Na druhú pôstnu nedeľu pred Veľkou nocou sa v kostoloch zakrývali kríže a ľudia tento deň nazvali Smrtnou nedeľou či nedeľou Moreny.

Morena: Mýtická postava a symbol zimy

Morena, bohyňa zimy, bola dcérou bohyne lásky Lady a sestrou Živy, s ktorou bola v úplnom kontraste, pretože tá zastupovala život, vodu a životnú silu. Morena vynikala chmúrnou povahou a spolu s manželom, bohom temnôt Kaščejom, mali deti, ktoré boli stelesnením rôznych démonov, chorôb a nešťastí.

Podľa mýtov bol ich domovom palác v podsvetí v krajine Nav, v ktorom mala bohyňa svoje pracovné komnaty, do ktorých nesmel nikto vstúpiť, dokonca ani jej manžel. Dovolené to bolo len jej synovi menom Smrť. V komnate mala uložené knihy s odtlačkami rúk všetkých ľudí a každý človek mal u nej v komnate aj svoju vlastnú sviečku, ktorej dohorením sa skončil život smrteľníka. Následne po dohorení poslala Morena svojho syna (Smrť) po dušu nebožtíka. V komnatách mala Morena okrem knihy s odtlačkami aj iné predmety a tajomstvá, ku ktorým patrili prameň alebo studnička s mŕtvou vodou, ktorú vytvorila ona sama. Nad svetom vládla v období zimy, keď si sadala na ľadový trón vo svojom kryštálovom kráľovstve.

Táto temná bohyňa bola v ľudovej tradícii zobrazovaná ako krásna mladá žena oblečená v diamantmi posiatych šatách, často so sviečkou či s lampášom v ruke. Na hlave mala nasadenú krásnu diamantovú korunu ako symbol jej moci. Kontrastom k jej ľadovému výzoru boli jej dlhé tmavé vlasy, často zapletené do vrkoča. Mala jasnomodré oči, z ktorých vyžaroval obrovský chlad. K jej typickým symbolom patrili diamanty, krkavec, lebka a sviečka. Svoj sviatok oslavovala 1. novembra, na ktorý dnes spadajú Dušičky a Sviatok všetkých svätých.

Obrad vynášania Moreny: Najstaršie svedectvá a regionálne variácie

O zvyku vynášania Moreny existuje najstarší doklad na Slovensku zo 16. storočia. "Obyčajne na Smrtnú nedeľu, hoci sneh navysoko pokrýval povrch zeme a často aj snežilo, dievčatá súce na vydaj priviazali na žrď ľudskú postavu zo slamy dosť neforemne zhotovenú a poobliekanú do ženských šiat a v najrýchlejšom behu, skôr jačiace ako spievajúce, utekajú s ňou z horného konca dediny k hronskému mostu. Na moste z nej posťahujú šaty a hodia ju do Hrona. Žrď potom ozdobia červenými stuhami a dvoma fľašami pálenky a v sprievode mládencov ju zanesú k richtárovi a zablahoželajú mu novú jar."

Obrad sa v každom kraji či v každej obci konal rozdielne. Dokonca i Morena mala viacero mien či prezývok. Morena niesla aj mená ako Marmoriena, Marmuriena - tieto boli typické pre dolnú Oravu. V Šumiaci sa nazývala Marjena, v Pohorelej Mamurejna. Pomenovanie Šmertka vychádzalo z prastarého obradu z predkresťanského obdobia, keď už naši slovanskí predkovia vynášali Morenu ako symbol smrti, zimy a tmy.

V časoch morových či iných epidémií vynášali škaredú slamenú babu v ženských šatách, ktorá symbolizovala tzv. "Deň pred Smrtnou nedeľou si dievčatá pripravili jednoduchú drevenú kostru, ktorú omotali slamou, navliekli na ňu staré kusy oblečenia, najčastejšie sukňu, zásteru a rukávy. Na hlavu jej nasadili handru, na ktorú dali čepiec či priviazali šatku."

V deň vynášania Moreny sa dievčatá zoradili do sprievodu, na ktorého čele niesli figurínu. Niesli ju spravidla z jedného konca dediny na druhý. Bolo potrebné prejsť celou obcou, pretože ľudia verili, že kadiaľ sprievod prejde, všetko sa očistí, zlo vymizne a s Morenou odíde zima, choroby i zlé počasie.

Neboli to len dievčence, kto sa chcel zaslúžiť o to, aby zima a choroby odplávali preč spolu s Morenou. V niektorých obciach Oravy a Turca sa zhromažďovali aj mládenci, ktorí si z dreva vyrobili kostru, ktorú omotali slamou. Vznikol panák, prezývaný Dedko, Ďadko či Dondo. Túto postavu chlapci obliekli do plátennej košele a nohavíc, na hlavu jej nasadili starý klobúk.

Kvetná nedeľa a príchod jari

Kvetná nedeľa otvára veľkonočný, pašiový týždeň, je to posledná pôstna nedeľa a zároveň prvá nedeľa pred Veľkou nocou. V niektorých obciach stredného Slovenska sa na Smrtnú nedeľu vynášala Morena a na Kvetnú sa zase do dediny prinieslo leto symbolizujúce jar. Inde sa odchod zimy a príchod jari konal v jeden deň. Na Kvetnú nedeľu vynášali dievčatá slamenú babu, ktorú poobliekali do bielych šiat a na dolnom konci dediny ju zo šiat vyzliekli. Zvolili si spomedzi seba kráľovnú, ktorej obliekli Morenine biele šaty a do rúk jej vložili malý stromček ozdobený stužkami, ktoré hrali všetkými farbami. Dievčence si so sebou do sprievodu nosili košíky, do ktorých im gazdiné dali vajíčka. Tie si potom odložili na Veľkonočný pondelok pre kúpačov.

Na Kvetnú nedeľu svätil kňaz počas omše modlitbami, kadidlom a svätenou vodou rozvíjajúce sa vŕbové prúty - baburiatka, bahniatka, maňušky, mačičky. Tie boli pripomienkou vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema, kde ho niekoľko dní pred jeho ukrižovaním vítali ľudia so zelenými palmovými ratolesťami. Baburiatka boli symbolom všetkého nového a gazdovia ich používali pri prvom vyháňaní dobytka na pašu, pri prvej sejbe aj orbe, ale aj pri prvom zasadenom zemiaku. Vnímali ich ako ochranu domu pred bleskom.

Ľudia takýmto tradičným spôsobom vyhnali zimu a príchodom Veľkej noci oslávili príchod jari a znovuzrodenia. Dnes táto forma vyháňania zimy už akosi upadla do zabudnutia, uchovala sa najmä ako súčasť folklóru v podaní folklórnych súborov či detí v škôlkach a školách, ktoré si v rámci školskej výučby Morenu vyrábajú a následne ju nesú v sprievode, ako to robila mládež kedysi, a potom ju zapália a utopia. Vítanie jari však znamenalo pre našich predkov zrod nového života a začiatok lepších časov. Práve z tohto dôvodu by sme na tento a jemu podobné zvyky nemali zabúdať.

Príklady oživenia tradícií

V obci Jesenské dňa 22. marca 2012 usporiadali základná škola a divadelný krúžok pod vedením pani učiteľky Gombalovej zaujímavú jarnú akciu. Žiaci vyrobili a ozdobili Morenu, ktorú potom v sprievode detí I. stupňa a učiteliek niesli ulicami obce až k rieke Rimave. Pri brehu sa s Morenou rozlúčili so slovami: „Morena, Morena, obi si kolená. Prichystáme ťa, odejeme ťa, zapálime ťa, zhodíme ťa. Vo vode ťa utopíme takto ťa odprevadíme. Nech rozkvitne zelený háj a nech príde krásna jar.“ Keďže Morena symbolizovala zimu, ľudia ju zapálili a hodili do Rimavy, aby zima nadobro odišla a krásna jar sa rozvinula do svojej zelenej krásy. Počas spevu ozdobili konárik - symbol jari - krásnymi farebnými stužkami a veľkonočnými ozdobami, ktorý potom niesli dedinou ako posolstvo jari.

V maďarskom kontexte sa stretávame s podobným zvykom, kde sa špaldová bábika (Kisze alebo Morena) oblečená do ženských šiat páli alebo hádže do vody, aby sa z dediny a ľudí odohnalo všetko zlé a chorobné. V roku 2012 sa v rámci školy Gombalová uskutočnilo podobné podujatie, kde žiaci viedli bábiku živejšie, ako to bolo kedysi, a po speve ľudových piesní ju hodili do rieky Rimavy.

Vynášanie Marmurieny a Ďadka na Orave

Smrtná nedeľa je predposledná nedeľa pred Veľkou nocou. Od stredoveku v jarnom období nosili po obciach figurínu ženy, zriedkavejšie muža, ktorú nakoniec spálili alebo hodili do vody. Verilo sa, že tak vyženú z dediny nebezpečné choroby a tým aj smrť, že vypudia z chotára nečisté sily, ktoré zadržiavajú vegetáciu, no predovšetkým urýchlia odchod zimy.

„Zvyky veľkonočného týždňa mali zabezpečiť prosperitu hospodárstva pred začiatkom jarných prác. Po dlhej a vyčerpávajúcej zime prichádza jar. Tak kázal odveký zákon. Slnko zohrieva zem. Do brázdy padá zrno, základ nového chleba. Vynesením Morény chceme urýchliť odchod zimy.“

V slovenskom zvykosloví to bolo najmä vynášanie Moreny (Marmurieny). Na nosenie Moreny (Marmurieny) sa dievčatá (asi 14-18 ročné) schádzali v niektorom dvore. Tam ju pripravili a obliekli do požičaných šiat - kroja. Pri obliekaní dievčatá riekali: „Slunko, slunečko, poj na moje líčko, dáme ti vajíčko. Otvárame vráta, dáme ti kus zlata“. Ľudia z dediny radi požičiavali rôzne krojové časti, verilo sa, že kto požičal, tomu vyrastie veľký ľan. Keď bola Morena (Marmuriena) hotová, na rozpäté paže jej uviazali po dve zviazané šáfolky (šatky). Dievčatá potom išli do dediny, kde sa stretli s chlapcami, ktorí niesli Ďädka. Chlapci pri tom spievali… Chlapci chceli, aby sa Ďädko s Morenou (Marmurienou) bozkali, ale dievčatá im v tom všemožne bránili. Niekedy sa im to podarilo, bolo to zaujímavé neinscenované divadlo. Potom sa pri rieke rozdelili. Chlapci hodili už vyzlečenú figurínu. Dievky počas spevu vyzliekali Morenu (Marmurienu) a potom ju hodili do rieky. Po pesničke nasledoval veľký výbuch smiechu….. Šaty z Moreny (Marmurieny) si obliekla jedna z dievok, ktorú si ostatné vyvolili za kráľovnú. Potom sa dievky vracali spievajúc pôstne, alebo nábožné piesne. Z domov im vynášali vajíčka, múku aj nejaký ten peniaz. Pri tom postupne vracali požičané veci. Dary, ktoré dostali, predali niektorej gazdinej. Z toho, čo ostalo, si spravili hostinu. Obyčajne sa konala v dome, kde sa Morena (Marmuriena) pripravovala. Táto forma zaháňania zimy upadla na Orave celkom do zabudnutia.

Fašiangy a ich vyvrcholenie

Fašiangy sú doba od Troch kráľov do Popolcovej stredy. O fašiangoch sa dozvedáme z písomností už z 13. storočia. Naši dávni predkovia sa na bujaré oslavy veľmi tešili, čo bolo ale tŕňom v oku pre cirkev. Vtedy bývali fašiangy oveľa hlučnejšie ako dnes. Každý sa snažil užiť si tieto krátke chvíle ako najlepšie vedel. Veselil sa bohatý aj chudobný, pán aj sluha, majster aj tovariš. Spievala sa známa pieseň: „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožúška, zima mu bude.“ Fašiangy sa oslavovali hravosťou. Neboli žiadne predpisy, žiadne tresty, spytovanie svedomia, žiadne pôsty. Naopak z komôr zmizlo veľa mäsa, veľa pitia. Ľudia sa častokrát zadlžovali, aby si mohli tiež užiť. V tomto období sa odohrávalo veľa akcií - svadby, zabíjačky, tanečné zábavy. Vyvrcholením Fašiangov bolo pochovávanie basy - v utorok pred polnocou. Hneď v stredu začínala Popolcová streda. Na našom území sa v tento deň pálili bahniatka. Získaným popolom sa na bohoslužbe robil na čelo znak kríža.

Morena sa vynášala dva týždne pred Veľkou nocou - na tzv. Smrtnú nedeľu. Išlo o figurínu, ktorá symbolizovala zimu a smrť. Väčšinou bola slamená a oblečená do ženského oblečenia. V tento deň ľudia vstali ešte pred východom slnka, umyli sa v potoku (tečúca voda). Morenu nosili slobodné dievčatá od domu k domu. Na konci ju zapálili a hodili do potoka. Ľudia verili, že takto od seba odoženú všetko zlé a privolajú jar.

Mládenci - fašiangovníci poobliekaní do masiek sa v poslednú fašiangovú nedeľu vydávali na obchôdzku z domu do domu. Za odmenu dostávali slaninu, klobásu, vajíčka, koláče a samozrejme aj vypiť. K typickému pečivu „na ponúkanie“ patrili smažené šišky - pampúšiky a fánky. Na fašiangový pondelok, keď sa konal tzv. Na fašiangový utorok sa sliepkam sypalo zrno do kruhu z reťaze, aby nezablúdili a nezanášali. Určite to bol odraz starovekých predstáv o kúzelnej moci kruhu proti úkladom zlých duchov. V ten istý deň sa nemalo vešať prádlo na pôjd, lebo to vraj viedlo k premnoženiu bĺch. Na fašiangový utorok bola sála plná dievčat. Uprostred stál dlhý stôl a na ňom boli poháre so sladkým likérom pre dievčatá. Pred každým pohárom namaľoval zvolený mládenec toľko bodiek, koľko musela dievčina zaplatiť zlatiek na muziku za to, že tancovala s chlapcami po celý rok. Tento obyčaj sa nazýval „vyplácanie dievčat“. Fašiangom končil tanec a tancovať sa smelo až zase v máji pri stavaní a váľaní májov a potom až neskoro cez jesenné obdobie. Tieto staré zvyky sa však dodržiavali len zhruba do konca 19. storočia.

Morena ako symbol zimy a smrti

Zimu v zvykosloví predstavuje slamená figurína oblečená do ženských šiat nazývaná Morena, Marmuriena, Marjena, Kyselica alebo Smrť. Morena bola staroslovanská bohyňa zimy a smrti. Je zosobnená zimou, na jar končí jej vláda.

V minulosti mládež, niekde len dievčatá, nosili túto figurínu so spevom po dedine, aby ju nakoniec obradne hodili do vody alebo spálili. Tento obrad bol rozšírený nielen na území celého Slovenska, ale u Slovanov vôbec. Je azda jediným starobylým zvykom, o ktorom možno s najväčšou pravdepodobnosťou tvrdiť, že sa zachoval ešte z dôb predkresťanských. Je pravdepodobne ohlasom ľudskej obete zime a jarným vodám.

V obciach sa s nápadom oživiť starý pohanský zvyk prišli napríklad pani Illéšová a MOMS. Dňa 26. marca 2007 žiaci ZŠ pod vedením Paed. Dr. Kutišovej, Mgr. Čapistrákovej a za hudobného doprovodu Janky Mikulčíkovej odprevadili básňami a spevom Morenu z našej obce. Symbol smrti, chorôb a zimy skončil zapálený a hodený do potoka z mosta na námestí obce.

Morena je slovanská bohyňa smrti, ktorá predstavuje zimu a neúrodu. Aby sa ľudia zbavili temného vplyvu Moreny, vyrábajú jej podobizeň zo slamy, ktorú obliekajú do kroja alebo svadobných šiat so stuhami. Deň pred fašiangovým pondelkom, za spevu a hudby, ide sprievod na čele s Morenou k najbližšiemu potoku alebo rieke, kde je podobizeň bohyne vyhodená do vody. Traduje sa, že pohľad na Morenu, ktorá už je vo vode, môže spôsobiť chorobu, nešťastie a zlú úrodu tomu, kto sa na ňu pozerá.

Morena je dcérou Lady, bohyne zdravia a plodnosti. Podľa mnohých prameňov sa Morena vynáša druhú nedeľu pred Veľkou nocou, slovensky zvanú Smrtnú nedeľu. V iných prameňoch zase nájdete informáciu, že sa Smrtka vynáša v deň jarnej rovnodennosti, čo býva obvykle 20. alebo 21. marca.

„V čase snehu a ľadu, dlhého súmraku a noci vládla Morena, kým boh slnka nezačal na tvár zeme pozerať miernejšie a vrelejšie. Keď ľadové reťaze vo vode ustúpili, všetky dediny sa radovali. Morena je podobizeň predstaviteľky smrti, neúrody a zimy, ktorú ľudia každý rok vynášajú z dediny na Smrtnú nedeľu. K začiatku jari v minulosti neodmysliteľne patrilo symbolické vynesenie zimy z chotára. Na Slovensku sa tento rituál spájal predovšetkým so Smrtnou nedeľou (nedeľa dva týždne pred Veľkonočnou nedeľou) a s Kvetnou nedeľou (nedeľa týždeň pred Veľkonočnou nedeľou), v závislosti od konkrétnej oblasti.

Zhotovuje sa z dvoch palíc (drevených) v tvare kríža obkrútených slamou, oblečená býva do miestneho, zväčša sviatočného (svadobného) odevu. Podstatou jarnej obchôdzky vynášania Moreny bolo chodenie dievčat s Morenou po dedine za spevu obradových piesní. Za dedinou Morenu hodili do vody, zahádzali kamením a s krikom bežali naspäť do dediny. Staré dievky zvykli sledovať, kam pláva utopená Morena. Ak sa zastavila na brehu blízko chalupy slobodného mládenca, ten jej mal byť, podľa povier, súdený. V niektorých oblastiach bolo zvykom, že si šaty zo zoblečenej Moreny obliekla jedna z dievčat, ktorú si ostatné zvolili za svoju kráľovnú. Následne sa od potoka vracali do dediny, pričom spievali rôzne náboženské piesne. V sprievode sa niesli vajíčka, múka alebo peniaze, z ktorých sa potom urobila hostina v dome, kde bola Morena vyrobená. Zapožičané veci sa vracali dedinčanom.

tags: #fasiangy #vynasanie #moreny