Román „The Painted Veil“ (Maľovaný závoj) od W. Somerseta Maughama inšpiroval niekoľko filmových adaptácií, ktoré skúmajú zložité témy nevery, vykúpenia a osobného rastu v exotickom prostredí. Medzi najvýznamnejšie patria film z roku 1957 s názvom „The Seventh Sin“ a moderná adaptácia z roku 2006 s názvom „Farebný závoj“, ktorá je známa aj pod originálnym názvom „The Painted Veil“. Obe snímky sa snažia premostiť vzdialenosť medzi dvoma ľuďmi - či už fyzickú alebo emočnú - a prinášajú jedinečný pohľad na pôvodný literárny materiál.
„The Seventh Sin“ (1957)
Produkcia a základná zápletka
Film „The Seventh Sin“ je americká dráma z roku 1957, ktorú režíroval Ronald Neame a v hlavných úlohách sa predstavili Eleanor Parker, Bill Travers a George Sanders. Je to druhá z troch adaptácií Maughamovho románu „The Painted Veil“ z roku 1925. Dej sa odohráva v povojnovom Hongkongu, kde nešťastne vydatá Carol udržiava pomer s Paulom, ženatým mužom. Jej manžel, lekár Walter, to odhalí a postaví ju pred voľbu: buď s ním odcestuje do odľahlej čínskej dediny, kde bude bojovať proti epidémii cholery, alebo bude čeliť škandálu veľmi verejného rozvodu. Po jej presviedčaní Walter navrhne alternatívu: ak Paulova manželka súhlasí s rozvodom a Paul si Carol vezme do týždňa, Walter sa dá ticho rozviesť. Carol oznámi Walterov „návrh“ Paulovi, ktorý ho však ľutostne odmietne s odvolaním sa na úctu k svojej manželke. Carol považuje za svoju jedinú možnosť sprevádzať Waltera do dediny, kde stretáva prostopašného a alkoholom nasiaknutého konzula Tima. Počas práce v kláštore Carol zistí, že je tehotná. Walterovi povie, že si nie je istá, kto je otcom, a on ľutuje jej úprimnosť. Krátko nato sa Walter nakazí cholerou a zomiera. Carol sa vracia do Hongkongu k neistej budúcnosti.
Výzvy a kritika filmu
Film „The Seventh Sin“ sa potýkal s viacerými produkčnými aj umeleckými problémami. Pôvodne mal režírovať Ronald Neame, ale bol z produkcie prepustený, pretože „tíšil emócie“. Réžiu prevzal Vincente Minnelli, hoci nebol v titulkoch uvedený. Producent David Lewis cítil, že príbeh „potrebuje modernizáciu a nový prístup“ a nechal napísať scenár Arthurom Laurentsom. Ten však bol odmietnutý a k prepísaniu bol poverený Karl Tunberg. Celý projekt bol podľa Lewisa „obyčajný“ a Neame podľa neho „odviedol veľmi zlú prácu“, hoci na iných filmoch pracoval dobre. Natáčanie začalo 29. októbra 1956.
Štruktúra a herecké výkony
Jedným z hlavných problémov filmu je tretí akt, ktorý je príliš uponáhľaný, čo je čiastočne dané obmedzeniami filmovej produkcie - hollywoodska produkcia o vypuknutí cholery vo vidieckom čínskom meste. Film má obmedzené obsadenie, najmä keď sa dej presúva z Hongkongu do spomínaného mesta, a roly sú obmedzujúce. Výrazne kritizovaný bol výkon Billa Traversa v úlohe manžela. Bol popisovaný ako „hrozný“, „priemerný na začiatku“ a „neschopný plne zvládnuť úlohu pomstychtivého paroháča“. Keď mal stvárniť nejaký charakterový vývoj, už sa úplne stratil, jeho výkon bol „veľmi nudný a plochý“. Ani Jean-Pierre Aumont, ktorý stvárnil milenca, nedokázal vytvoriť chémiu s Eleanor Parker. Scenár bol kritizovaný, že „by možno fungoval ako komorná dráma, ale v širokouhlom opernom kontexte sa stráca“.
Hudba a réžia
Hudba Miklósa Rózsu bola považovaná za ďalší problém. Hoci občas obsahovala dokonale dobré melodramatické prvky, Rózsa mal podľa kritikov aj množstvo takzvaných „čínskych tém“, ktoré pôsobili buď ako ošúchané, alebo povýšenecké a boli úplne cudzie naratívu filmu. Réžia bola označená ako „fádna“ a výprava „často nudná“. Niektoré názory tiež kritizovali film za „orientalizmus“ a zobrazenie „ušľachtilých Európanov, ktorí pomáhajú trpiacim domorodcom“, pričom snímku označili za jednu z „hrozných hollywoodskych širokouhlých drám z 50. rokov“.
Silné stránky a kľúčové výkony
Napriek mnohým nedostatkom má „The Seventh Sin“ aj svoje silné stránky. Predovšetkým je to vynikajúci výkon Eleanor Parker v hlavnej úlohe. Na začiatku filmu je zúfalo nešťastná, stratená a nahnevaná, ale v priebehu svojich skúseností prechádza kompletnou transformáciou. Dokáže prejsť celým dramatickým oblúkom a potom budovať ďalší, hoci bez vonkajších podnetov. Jej vývoj sa odohráva v ticho komponovaných širokých záberoch, kde je často sama a vyjednáva svoje miesto v priestore. Keď do záberu vstúpi niekto iný, najmä Travers, je to ako narušenie. Parker vo filme argumentuje nádherne a jej výkon je považovaný za „vynikajúci“, pričom sa jej podarilo „vynikajúco zobraziť Carol a jej potrebu pokánia a prehodnotenia toho, kým je ako človek“.
Ďalším pozitívom je George Sanders, ktorý stvárňuje Angličana usadeného v meste, ktorý občas prevádzkuje obchod s importom a exportom, ale väčšinou sa opíja a vŕta sa v osobných životoch ľudí. Sanders hrá „oduševneného opilca“ a jeho ľahostajný, whisky popíjajúci charakter predstavuje pekný kontrast k Traversu. Je to silná podpora pre Parker, ktorá funguje ako jej „bratská postava“. Film tiež chváli dobrú čiernobielu kameru Raya Junea a scenár Karla Tunberga, ktorý „drží pevne takmer po celý film“, až do uponáhľaného tretieho aktu. Silný je aj úvod, kde „cudný románik prekypuje pod bezcitným manželstvom“.
Siedmy závoj
„Farebný závoj“ (2006)
Kontext a žánrové zaradenie
Film „Farebný závoj“ (originálny názov „The Painted Veil“) z roku 2006 predstavuje modernú adaptáciu románu W. Somerseta Maughama. Ide o žánrovú perličku v kinách, o to lepšiu, že je výborne realizovaná. V dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, ktoré boli prajným obdobím pre zotrvávajúce archaické konvencie, hoci sa začali miesiť s novými prvkami povojnového sveta, doba sa stále nevymanila z pôvodných pravidiel života, najmä v rámci rodín alebo tvorby manželského zväzku. Melodrámy sú v kinách ako šafranu, a hoci začiatkom 21. storočia ide o žáner pomerne sprofanovaný televíznymi selankami, „Farebný závoj“ túto úlohu plní znamenite. Nepotrebuje na rozohranie emócií ani košatú zápletku, ani detailné rozprávanie deja.
Zápletka a postavy
V takomto období žije Kitty (Naomi Watts) v Londýne ako „stará dievka“ a neustále počúva svojich rodičov lamentovať, kto si ju už len vezme za ženu. Nenápadné stretnutie doktora Waltera Fanea (Edward Norton) ako jedného z nápadníkov tak prichádza celkom vhod. Donekonečna sa šomranie vlastnej matky počúvať nedá - Kitty sa za Waltera vydá, hoci ho príliš nemiluje, ale v londýnskom prostredí už nechce ostať. Vďaka výdaju putuje rovno do Šanghaja, aby si od svojich blízkych udržala dostatočný odstup. Lenže osamelé večery s nudným manželom akurát vyženú Kitty do náručia milenca. Walter však rýchlo odhalí počínanie nevernice vo svojom dome a rozhodne sa konať. Výsledkom je „dobrovoľný“ výlet z pohodlia šanghajského apartmánu do strohej chatrče nad vnútrozemským čínskym mestom, kde zúri cholera i nepokoje domácich Číňanov s britskou armádou. Vskutku ideálne prostredie pre pokusy o vybudovanie predtým takmer neexistujúceho milostného vzťahu.
Štýl, réžia a vizuálne spracovanie
Režisér John Curran pristupuje k dielu veľmi jemne, čo niektorých divákov môže trošku odradiť, pretože neponúka veľkolepé dianie, hoci má k dispozícii viaceré predpoklady (vrátane tučného rozpočtu). Z tohto hľadiska pôsobí scenár, napísaný Ronom Nyswanerom, dosť jednoducho, hoci spoznávanie postáv, predkladanú neveru a príchod do Šanghaja umne kombinuje vďaka prehľadným, no zaujímavo nakrúteným flashbackom. Aj pobyt v čínskom vnútrozemí ponúka vzhľadom na časové obdobie viaceré zaujímavé paralely, ale „Farebný závoj“ ich berie len ako pozadie, na ktorom chce odohrávať vlastné dianie. Reálie v ňom využíva iba občas, či už ide o konflikt Číňanov a Britov alebo aj viaceré vedľajšie roly obyvateľov pestrej národnosti.
Šanghaj v 20. rokoch 20. storočia je nádherne snímaný - cesta k nemu či pobyt v ňom sú rovnako náročné ako samotný vzťah Waltera a Kitty. Kameraman Stuart Dryburgh servíruje vskutku lahodné širokouhlé zábery, ktoré sú vizuálne pôsobivé. Alexandre Desplat vytvoril nádherný soundtrack s niekoľkými výbornými skladbami, ktoré podčiarkujú atmosféru. Nie je to žiadna výbušná romanca, naopak, drvivá časť stopáže city zámerne tlmí, aby ich divák vstrebával individuálne a výsledok nebol prvoplánový.
Herecké výkony a posolstvo
Na drámu tohto typu potrebujete získať zvučné mená so schopnosťou odviesť silný herecký výkon. Naomi Watts kombinuje svoju tvrdohlavosť, dievčenské sny i ženskú rolu skutočne znamenito - dokáže trpieť i vychutnávať si svetlé momenty naplno a je relatívne dobre čitateľná. Edward Norton nám predkladá Waltera opradeného viac závojom mystéria ako obyčajného muža, ktorý si prišiel do Londýna po manželku a nechce sa jej vzdať len z princípu. Jeho inteligencia, počínanie a odhodlanosť sú bravúrne podané a s výnimkou schválne úsmevných momentov nevychádza z náročnej roly. Cesta do Šanghaja a pobyt v ňom sú rovnako tŕnisté ako vzťah Waltera a Kitty. Dvojica Kitty a Walter vo svojom vzťahu prirodzene prežíva rozličné fázy. Napriek udalostiam, ktoré sú veľmi zvláštne prehodené, napĺňajú prísľub skracovania najväčšej vzdialenosti na svete (medzi dvojicou určitých ľudí), ako hlása aj slogan filmu. Nevera dokáže prísť vo vzťahu príliš rýchlo (vo filme už po dvadsiatich minútach), ale nespočetné pokusy o zblíženie z určitej strany dávajú na seba príliš dlho čakať. Výsledkom je zaujímavá medziľudská štúdia.