Svätý Otec Benedikt XVI. vo svojich príhovoroch opakovane osvetľoval neopodstatnenosť mienky, ktorá je dnes medzi ľuďmi často rozšírená a dá sa stručne vyjadriť sloganom: „Kristus áno, Cirkev nie“. Nie je možné odmietať Cirkev a chcieť byť pravým Kristovým učeníkom. Ak ľudia odmietajú a neprijímajú Cirkev z najrozličnejších príčin, je potrebné presnejšie vystihnúť, čo vlastne odmietajú a čo im vadí. Možno by sme postupne prišli k poznaniu, že odmietajú deformovaný obraz Cirkvi, ktorý majú. Preto je nevyhnutné poznať Cirkev nielen zvonka, z toho, ako sa ona navonok javí v dejinách, ale aj zvnútra, poznať jej najhlbšiu podstatu a pravý pôvod.
Sviatosti ako dar zhora a základ života Cirkvi
K životu pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je a môže byť len jedna, patria aj sviatosti. Sviatosti sú jej najvnútornejším životom a najdôležitejším podstatným prvkom. Sviatosti a Cirkev idú vždy spolu a nemožno ich rozdeliť a porozumieť oddelene. Navzájom sa podmieňujú a potrebujú. Sú na sebe bytostne závislé. Niet pravej Kristovej Cirkvi bez sviatostí a niet skutočných sviatostí, schopných nadprirodzenej účinnosti, bez sprostredkovania Cirkvi.
Hore uvedený slogan „Kristus áno, Cirkev nie“ by tak mohol mať aj logický dovetok: „Kristus áno, sviatosti nie.“ To je prax mnohých katolíkov dnes. Niektorým sa zdá, že je možné odmietať, zanedbávať prijímanie sviatostí, ba azda nimi až pohŕdať, a pritom byť úprimnými Kristovými učeníkmi a nasledovníkmi. Hovoria: „Čo potom tie sviatosti? Nie sú od Krista. Sú to obrady, ktoré vymyslela Cirkev neskôr. Preto sú to len ľudské znaky a obrady, ktoré nie sú potrebné pre človeka, ktorý uveril v Krista. Dôležité je Božie slovo a viera, sviatosti sú niečím navyše.“
U iných, a tých je väčšina, zanedbávanie sviatostného života má koreň v obyčajnej náboženskej nevedomosti, vlažnosti a povrchnosti. Malá viera im neumožňuje vidieť duchovné bohatstvo, ktoré sa vo sviatostiach ukrýva. Týmto bohatstvom je samotný dar spásy, Božia milosť, všetky nadprirodzené dary a milosti, ktoré človek počas svojho pozemského života potrebuje, aby dosiahol svoje definitívne naplnenie v Božom kráľovstve. Platí, že bez Krista niet spásy, bez Cirkvi niet spásy, bez sviatostí niet spásy.
Pôvod a podstata sviatostí
Je preto potrebné neustále pripomínať základnú pravdu o sviatostiach. Sviatosti sú od Krista. Ježiš Kristus ich počas svojho pozemského života zamýšľal, ustanovil a zveril do rúk Cirkvi. Nie je možné v Ježišových úmysloch a skutkoch oddeliť samotné založenie Cirkvi od ustanovenia sviatostí. Sviatosti majú teda svoj pôvod priamo v Ježišovom srdci, v jeho vôli, teda v Bohu. Sviatosti sú Bohom darované znaky skrze Krista nám ľuďom, aby nám účinne sprostredkovávali Boží život, spojenie s Trojjediným, prinášali jeho milosť do ľudských duší. Tak sa vytvára nielen nadprirodzený život človeka, ale zároveň sa tak buduje aj samotná Cirkev.
Sviatosti ako nástroj jednoty
Sviatosti sú nástrojom jednoty. Uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jednotu človeka s Kristom, a tak uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jeho jednotu s kresťanským spoločenstvom. Toto spoločenské, ekleziálne hľadisko sviatostí je úzko spojené s prvým, takže môžeme povedať, že kresťan sa zjednocuje s Kristom, ak je zjednotený so spoločenstvom. Spása nie je individuálny, ale spoločenský jav. Rovnako tak aj milosť, ktorá je plodená a udržiavaná sviatosťami, nevytvára čisto individuálny vzťah medzi dušou a Kristom, ale každý ju dostáva iba v tej miere, v ktorej sa zapojí ako člen spoločnosti do jediného organizmu, z ktorého táto zúrodňujúca miazga pramení.
Čo sviatosti obsahujú
Mnohé sa dá vytušiť už zo samotného slova sviatosť. Latinský výraz pre sviatosť je sacramentum, čo označuje prostriedok, nástroj, pôsobením ktorého sa niečo stáva posvätným. Sviatosť je svätá vec nie sama pre seba, ale pre ľudí. Sviatosť sama je niečo posvätné, ale zároveň aj niečo, čo ľudí robí svätými, čo ich posväcuje. Sviatosti vlievajú do duše sviatostnú milosť a tým ju radikálne premieňajú do takej hĺbky, že môžeme hovoriť podľa Písma o novom stvorení, o znovuzrodení, o novom živote v Duchu, o novom vzťahu k Bohu vytvorenom pôsobením sviatostí. Samozrejme, to platí vtedy, ak je človek dobre disponovaný na prijatie tejto milosti.
Zodpovedajúci novozákonný výraz je grécke slovo mystérion. Označuje sa ním skrytá, utajená skutočnosť. Preto gréckokatolícky výraz pre sviatosti je tajina. Myslí sa tu na biblický význam tohto slova: „Medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť - no nie múdrosť tohto veku ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1 Kor 2,6-8). Obsahom tejto tajomnej Božej múdrosti je práve plán spásy človeka, ktorý sa uskutočnil vtelením a potom najmä ukrižovaním a vzkriesením Ježiša Krista. Tieto tajomstvá sú potom obsiahnuté vo sviatostiach.
Vonkajšie a vnútorné aspekty sviatostí
Sviatosti, aj keď sprostredkúvajú neviditeľnú, duchovnú milosť, ktorá je akoby ich obsahom, predsa sami majú aj vonkajšiu stránku. Je to nevyhnutné, pretože tak plne rešpektujú prirodzenosť človeka, ktorý postupuje pri poznávaní vždy od zmyslového k nadzmyslovému, od viditeľného k neviditeľnému, od hmotného k nehmotnému, od vonkajšieho k vnútornému, od materiálneho k duchovnému. Tou vonkajšou stránkou sviatostí je práve sviatostný znak. Sviatostný znak sa obracia na celého človeka - na jeho zmysly i na jeho duchovné schopnosti, slovom na jeho telo i dušu. Preto sú sviatostné znaky zložené z dvoch komponentov: z materiálneho prvku a zo slova.
Sv. Tomáš Akvinský vidí analógiu medzi sviatosťou a ich autorom, vteleným Slovom. V ňom je materiálne telo zjednotené, v jednote božskej Osoby, so Slovom Božím, a tak sa uskutočňuje dokonalé zjavenie Boha a jeho plánu spásy. Vo sviatostiach sa slovo pripája k materiálnemu prvku a stáva sa tak slovom, ktoré označuje dielo posvätenia, ktoré Boh realizuje v nás. Vtelenie je dielom Ducha Svätého, a je to zasa Duch Svätý, ktorému prisudzujeme posväcovanie skrze sviatosti. Ak sú sviatosti účinné, je to vďaka prítomnosti Ducha Svätého.
Je tu paralelizmus medzi zložením človeka z tela a duše a sviatostným znakom, zloženým zo slova a veci (matérie a formy). Materiálny prvok viac oslovuje telesnú stránku človeka, slovo sa zasa obracia priamejšie na dušu. Slová, ktoré tvoria sviatostný znak, sú slovami viery. V nich sa vyjadruje viera Cirkvi. Preto sú sviatosti aj sviatosťami viery. Sv. Augustín píše: „Odním slovo a čo je voda ak nie obyčajná voda? Pridá sa slovo k veci a vzniká sviatosť, aj ona ako viditeľné slovo. Čo je krst? Očistný kúpeľ vody v slove. Odním vodu a niet viac krstu. Odním slovo a niet viac krstu. Odkiaľ je takáto účinnosť vody, ktorá sa dotýka tela a očisťuje srdce, ak nie od účinnosti slova. Nie preto, že je vyslovené, ale preto, že je verené.“
Účel a účinnosť sviatostí
Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery. Sprevádzajú nás počas celého života, od narodenia až po telesnú smrť. V nebi sviatostná ekonómia už nebude, lebo spasení budú v plnosti vlastniť a zakúšať to, čo počas pozemského života vlastnili sčasti a akoby závdavok, skrze sviatosti.
Všetky sviatosti, a je ich presne sedem, ani menej ani viac, sa udeľujú vždy v rámci liturgického slávenia. Nám ľuďom, ak neustále neobnovujeme záujem a vieru, všetko postupne zovšednieva. Aj tie najsvätejšie veci nám môžu po čase zovšednieť. Je to veľké pokušenie a výzva pre praktizujúcich veriacich, aby neupadli do návyku a rutiny pri prijímaní sviatostí. Tak sa totiž stávajú niečím všedným, málo účinným v našom duchovnom živote.
Sviatosti spásy (KKC 1127 - 1129)
- 1127 Ak sa sviatosti náležite slávia vo viere, udeľujú milosť, ktorú naznačujú. Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus: on krstí, on pôsobí vo svojich sviatostiach, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Otec vždy vyslyší modlitbu Cirkvi svojho Syna, ktorá v epikléze každej sviatosti vyjadruje svoju vieru v moc Ducha Svätého. Podobne ako oheň premieňa na seba všetko, čoho sa dotkne, tak Duch Svätý premieňa na Boží život to, čo sa podriaďuje jeho sile.
- 1128 To je zmysel tvrdenia Cirkvi: sviatosti pôsobia ex opere operato (t. j. „vykonaním úkonu“), čiže mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha“. Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Pravda, ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.
- 1129 Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. „Sviatostná milosť“ je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom.
Henri de Lubac vo svojich Meditáciách o Cirkvi píše, že Cirkev je tajomstvom, čo znamená, že je aj sviatosťou. Je súhrnným miestom všetkých sviatostí, veľkou sviatosťou, ktorá zahrňuje a oživuje všetky ďalšie sviatosti. Na tejto zemi je sviatosťou Ježiša Krista, rovnako ako je Ježiš Kristus pre nás vo svojom človečenstve sviatosťou Boha.
Každá sviatostná skutočnosť, vnímateľný zväzok dvoch svetov, má dvojaký charakter. Na jednej strane je znamením inej skutočnosti, preto je nevyhnutné ním prejsť, prekročiť ho: nielen z časti, ale úplne. U znamenia sa ale nezastavíme. Samo osebe totiž nemá hodnotu. Znamenie je podľa definície niečím úplne priehľadným: ustupuje do pozadia pred tým, na čo ukazuje. Tak isto slovo neznamená nič bez myšlienky, ku ktorej smeruje. Znamenie má sprostredkujúcu úlohu, vytvára jednotu. Na druhej strane sviatostné znamenie nikdy nemožno odmietnuť ako niečo, čo prestalo byť užitočné. Nikdy neprestaneme prechádzať oným priehľadným prostredím, ktorým musíme prejsť vždy a úplne. Na to, čo sviatosť znamená, dosiahneme vždy len prostredníctvom znamenia. Znamenie nemôže byť nikdy prekonané alebo opomenuté.
Sviatosť krstu: Brána do kresťanského života
Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Ako každá iná sviatosť je predmetom kresťanskej viery. Nicejsko-carihradské vyznanie viery obsahuje článok: „vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov.“
Predobrazený v Starom zákone
Krst je ustanovený Ježišom Kristom. Avšak už v Starom zákone sa krst nachádza prorokovaný a pripravovaný. Nachádzame v ňom množstvo predobrazov sviatosti krstu:
- Duch nad vodami (Gn 1,1): Prvým z nich je hneď prvý verš Biblie: „... Duch Boží sa vznášal nad vodami.“ Je to predtucha prítomnosti Ducha Svätého v duši človeka po tom, ako ho zmáča voda krstu. Je to Duch Svätý, ktorý posväcuje krstnú vodu a dáva jej schopnosť posväcovať.
- Potopa sveta (Gn 6-9): V rozprávaní o potope sveta možno vidieť predobraz duchovnej záchrany, ktorá sa uskutočňuje v pokrstených. Cirkev vždy videla v Noemovom korábe predobraz krstu, ktorý teraz zachraňuje kresťanov „nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.“ (1 Pt 3, 20-21) Vody potopy pochovali starý svet hriechu. Živý zostal len spravodlivý a bohabojný Noe s rodinou. Tak aj v krste zomiera v nás starý človek, ktorý bol zbavený Božieho priateľstva a bol zajatcom hriechu. Zároveň sa v nás rodí človek nový, Boží priateľ zbavený pút hriechu. Kňaz sa modlí počas veľkonočnej vigílie pri svätení krstnej vody: „Potopou sveta si vopred naznačil naše znovuzrodenie, keď v hlbinách jedného a toho istého živlu bol koniec nerestí a začiatok čností.“
- Prechod cez Červené more (Ex 14,15-31): Rovnako prechod Izraelitov cez Červené more zvestuje oslobodenie, ktoré spôsobuje krst. Opäť zo spomínanej modlitby svätenia krstnej vody: „Abrahámovým potomkom si dal suchou nohou prejsť cez Červené more, aby ľud vyslobodený z faraónovho otroctva bol predobrazom pokrsteného ľudu.“
- Obriezka: Obriezka bola pre židov telesným znakom príslušnosti k vyvolenému národu. Je tak predobrazom krstu, ktorý včleňuje do nového Božieho ľudu, teda do Cirkvi. Tým, že sa robila odstránením časti tela, predobrazovala aj odstránenie telesného človeka v krste. Apoštol Pavol interpretuje obriezku ako predobraz krstu: „V ňom ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Kol 2, 11-12)
Bezprostredná príprava Jánom Krstiteľom
Zjavenie tajomstva sviatosti krstu bolo Božou pedagogikou dobre pripravované. Vyvrcholením tejto prípravy bol Jánov krst. Pánov Predchodca mal poslanie pripraviť srdcia na príchod Mesiáša. Jeho krst, i keď neodpúšťal hriechy, privádzal ľudí k pokániu a pripravoval na prijatie Spasiteľa. Samotný rituál ponárania vo vode Jordánu nebol ničím novým. Spôsob rituálneho očisťovania umývaním poznali židia i pohania už predtým. Kumránska komunita používala rituálne kúpanie nielen kvôli spirituálnemu očisteniu, ale slúžilo u nich aj ako rituál vstupu a začlenenia do komunity.
Jánov krst bol však na rozdiel od iných známych očisťovaní neopakovateľný. Je to znak jedinečnosti a neopakovateľnosti Kristovho krstu ako aj jeho poslania. Druhá osobitosť jeho krstu bola v tom, že krstenci sa nekrstili sami, ale prijímali krst od Jána. Naznačovalo to skutočnosť, že krst a s ním spojená spása nie je v dosahu čisto ľudských síl jednotlivca, ale je darom. Darom od Boha prostredníctvom spoločenstva spásy, ktoré sa volá Cirkev. Sám Ježiš prijal krst od Jána, aby tak naznačil tieto skutočnosti.
Na druhej strane, i keď Jánov krst má božský pôvod, evanjeliá jasne dosvedčujú aj jeho odlišnosť a podradenosť vzhľadom na Kristov krst. Ján Krstiteľ si to sám uvedomoval a potvrdil: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ (Mt 3,11) V tomto úryvku sa jasne odlišujú účinky jedného a druhého. Prvý je krst pokánia, teda pohýna srdce k pokániu a k prijatiu Krista. Druhý je krstom, ktorý napĺňa a premieňa srdce človeka ohňom Ducha Svätého.
O Pravom Nariadenom Krste Pána Ježiša Nového zákona
Ustanovený Kristom
Všetky sviatosti majú svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. Na otázku, kedy presne ustanovil krst, neexistuje jednoznačná odpoveď. Najvyváženejšie nám v tejto veci hovorí Tomáš Akvinský: „Ustanovenie krstu bolo mnohoraké a progresívne. Čo do matérie (voda), bol krst ustanovený krstom Pána v Jordáne. Čo do formy (trojičná formula), misijným príkazom. Čo do účinnosti, svojou smrťou na kríži, svojim zmŕtvychvstaním, a zaslaním Ducha Svätého.“
Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa údmi Krista, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní (KKC 1213).
Praktické aspekty prijímania sviatosti krstu
Krst malých detí
Rodičia sú povinní postarať sa, aby deti boli pokrstené v prvých týždňoch. Čím skôr po narodení, ba ešte predtým sa majú obrátiť na farára, aby požiadali o sviatosť pre dieťa a aby sa na ňu náležite pripravili (KKP 867).
Dieťa má byť pokrstené vo vlastnom farskom kostole rodičov, teda tam, kde majú trvalé bydlisko, a spolu s krstnými rodičmi majú byť riadne poučení o význame tejto sviatosti. Treba dbať aj o to, aby sa dieťaťu nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu. Má to byť podľa možnosti kresťanské meno, teda meno niektorého kresťanského svätca, ktorý bude dieťaťu aj patrónom.
Je vhodné, aby rodičia prišli na faru ešte pred pôrodom a dohodli rámcovo dátum krstu. Pri tejto príležitosti môže matka prijať požehnanie pred pôrodom. Po pôrode čím skôr nech prídu obidvaja, alebo aspoň jeden z rodičov na faru požiadať o krst. Krst malých detí je možný, ak existuje opodstatnená nádej, že dieťatko bude vychovávané v Katolíckej viere.
Ak máte trvalé bydlisko v danej farnosti (napr. v Bratislave - Sedembolestnej Panny Márie), resp. tu reálne dlhodobo žijete a svoje dieťa plánujete krstiť v inej farnosti (mimo Bratislavy), budú od vás v danej farnosti vyžadovať tzv. "prepustenie ku krstu". Daný dokument vám vystavia na farskej kancelárii, v čase úradných hodín.
Na stretnutie na farskom úrade treba priniesť:
- Fotokópiu rodného listu dieťaťa.
- Vyplnený formulár nahlásenia krstu.
Rodičia musia pred krstom absolvovať krstnú náuku. Ak rodičia dieťaťa nie sú cirkevne zosobášení alebo nežijú spolu, je potrebné priniesť Krstný list určeného krstného rodiča, v ktorom bude záznam aj o prijatí birmovania, Eucharistie a sviatostného sobáša. Ak je Vaše dieťa v 3. ročníku základnej školy a ešte nie je pokrstené, krst mu môže byť vyslúžený pred slávnosťou Prvého svätého prijímania.
Požiadavky na krstných rodičov
Podľa cirkevného práva, aby bol niekto pripustený na prijatie úlohy krstného rodiča, je potrebné, aby:
- zavŕšil šestnásty rok života;
- bol katolík, aby bol už na birmovke a svätom prijímaní;
- viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať;
- ak žije v manželstve, mal cirkevný sobáš;
- nesmie to byť otec či matka dieťaťa;
- nesmie byť v cirkevnom treste alebo vylúčený z účasti na sviatostiach (napríklad rozvedený a znovu civilne zosobášený).
Ak sú krstní rodičia dvaja, musí to byť jeden muž a jedna žena, hoci nemusia byť manželmi (platí však podmienka o cirkevnom sobáši). Úlohou krstných rodičov je spolu s rodičmi priniesť dieťa na krst, pomáhať rodičom s kresťanskou výchovou dieťaťa, aby si v budúcnosti plnilo povinnosti, ktoré s krstom súvisia. Aby sa pripravilo, keď príde čas, aj na prijatie ostatných kresťanských sviatostí. Účasť krstného rodiča pri krste je pre neho záväzkom, že ako pri krste vyznal spolu s rodičmi dieťaťa kresťanskú vieru, tak sa ju bude usilovať vyznávať aj životom, aby v ňom krstný syn, resp. dcéra našli vždy príklad, oporu a povzbudenie na ceste k Bohu. Je preto vhodné, aby krstný rodič žil blízko krstného dieťaťa, alebo aspoň s ním pravidelne prichádzal do kontaktu. Ten, kto nespĺňa podmienky na krstného rodiča, nemôže túto úlohu pri krste zastávať.
Krstná náuka pre rodičov (môžu prísť aj krstní rodičia) sa koná v niektorý piatok pred dohodnutým termínom krstu. Krst sa zvyčajne udeľuje v dohodnutú nedeľu v určitom čase.
Krst detí a mladých v školskom veku
Žiadatelia o sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie, ktorí už dovŕšili siedmy rok veku, majú sa prihlásiť do katechumenátu. Je to Kristova škola viery a kresťanského života. Katechumenát trvá spravidla dva roky. Krst, birmovanie (s výnimkou katechumenov mladších než 14 rokov) a Eucharistia sa udeľujú počas slávenia Veľkonočnej vigílie príslušného liturgického roka. Pritom je samozrejmé, že u detí od 7 do 14 rokov žiadosť podporia rodičia, alebo jej aspoň vyslovene neodporujú. Prihlásiť sa do stavu katechumenov sa žiadatelia o sviatosti uvedenia do kresťanského života môžu na fare u pána farára. Počas obdobia katechumenátu si katechumen vyberá ručiteľa (patróna), ktorý ho má doprevádzať týmto obdobím, až po prijatie sviatostí. Tento má spĺňať podmienky krstného rodiča.
Krst dospelých
Od začiatkov Cirkvi je krst dospelých najbežnejší tam, kde sa iba nedávno začalo hlásanie evanjelia. Katechumenát (príprava na krst) má v tomto prípade dôležité miesto. Keďže je uvádzaním do viery a do kresťanského života, má pripraviť na prijatie Božieho daru v krste, birmovaní a Eucharistii. Katechumenát alebo formácia katechumenov má za cieľ umožniť im, aby ako odpoveď na Božiu iniciatívu a v spojení s určitým cirkevným spoločenstvom priviedli k zrelosti svoje obrátenie a svoju vieru. Ide o formáciu celého kresťanského života, ktorou „sa učeníci spájajú s Kristom, svojím Učiteľom. Preto treba katechumenov náležite zasväcovať do tajomstva spásy a do mravného života podľa evanjelia a posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne, treba ich uvádzať do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.“ Katechumeni „sú už spojení s Cirkvou, už patria do Kristovej rodiny a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky“.