Úvod: Kľúčový pilier vzniku štátnosti
Československé légie sú súhrnný názov pre jednotky a príslušníkov československého zahraničného vojska bojujúcich na strane Dohody počas prvej svetovej vojny. V čase ich existencie sa vojská označovali ako revolučné dobrovoľné vojská a neskôr aj ako zahraničné česko-slovenské vojská. Samotný názov "československé légie" sa ujal až po skončení prvej svetovej vojny. Tieto légie boli kľúčovým prostriedkom na diplomatické uznanie štátnej samostatnosti Slovákov a Čechov dohodovými veľmocami. Na konci vojny mali jednotky československých zahraničných vojsk viac než 100 000 dobrovoľníkov. Ich význam bol taký zásadný, že aj vďaka légiám bolo Česko-Slovensko po skončení vojny považované za jednu z víťazných krajín.
V súvislosti s odkazom légií a ich formovaním, ktoré začalo v roku 1914, bol realizovaný projekt „Légie 100“, ktorý pripomínal sté výročie ich vzniku a pôsobenia.
Všeobecný význam a osobnosti légií
Vznik Československých légií bol priamym dôsledkom prvej svetovej vojny, ktorá začala útokom Rakúsko-Uhorska na Srbsko 28. júla 1914. V tomto konflikte stáli proti sebe štáty Dohody (Veľká Británia, Francúzsko, Rusko, neskôr Taliansko a USA) a Ústredné mocnosti (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, neskôr Turecko a Bulharsko). Česi a Slováci postupne odmietali bojovať za záujmy rakúsko-uhorskej monarchie, čo viedlo k ich masovému vstupu do dobrovoľníckych jednotiek v Rusku, Francúzsku a Taliansku, tvorených najmä z vojnových zajatcov.
Predstavitelia emigrácie mali zásluhy na založení Československej republiky. Patrili k nim predovšetkým Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš a spomedzi slovenských osobností hlavne M. R. Štefánik. Štefánik ako diplomat v službách Francúzska pomohol Masarykovi a Benešovi nadviazať kontakty s predstaviteľmi Dohodových mocností. Aktívne tiež organizoval vznik československých légií, predovšetkým náborom slovenských a českých vojakov, ktorí dezertovali alebo boli zajatí z rakúsko-uhorskej armády na talianskom a francúzskom fronte a v Rusku. V roku 1917 organizoval légie a ich výcvik aj v Amerike. Jeho organizačné úsilie viedlo k vytvoreniu disciplinovaných a akcieschopných jednotiek, ktoré sa stali pádnym argumentom v diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu.
Československé légie v Rusku (1914 - 1920)
Vznik a prvé jednotky
Dobrovoľnícke jednotky československých légií v Rusku sa začali formovať v roku 1914. Ich základ tvorila legendárna Česká družina, zložená prevažne z Čechov, ktorí žili na území cárskeho Ruska, a tiež z dobrovoľníkov z Varšavy a okolia. Okrem Slovákov a Čechov sa v jej radoch nachádzalo aj mnoho ľudí z iných národov. Velitelia družiny boli ruskí dôstojníci. Družina nikdy nebojovala ako celok, ale jej časti boli používané najmä na výzvednú činnosť. Z tejto družiny vznikol 2. februára 1916 česko-slovenský strelecký pluk a 19. mája 1916 bola vytvorená česko-slovenská strelecká brigáda.
Bitka pri Zborove a formovanie zboru
Po bitke pri Zborove, ktorá sa odohrala 2. júla 1917 a v ktorej sa česko-slovenské légie vyznamenali, ruská vláda zrušila všetky obmedzenia pri vytváraní česko-slovenských jednotiek. To viedlo k postupnému vzniku ďalších jednotiek, ktoré 9. októbra 1917 vytvorili Česko-slovenský zbor v Rusku s dvoma divíziami a záložnými i technickými jednotkami. Ich cieľom bolo vybojovať na frontoch prvej svetovej vojny samostatný československý štát. Koncom roku 1917 bolo v Rusku už 38 500 dobrovoľníkov. Jozef Beno, Seredčan, ktorý narukoval k 9. husárskemu pluku grófa Nadasdyho a stal sa zajatcom, vstúpil do Československých légií v Rusku a bojoval na Sibíri ako príslušník 1. československého jazdeckého pluku Jana Jiskru z Brandýsa. V bitke pri Zborove stáli proti sebe Československá strelecká brigáda a prevažne české jednotky rakúsko-uhorskej armády, čo bolo pre vojakov mimoriadne traumatizujúce.
Presun cez Sibír a konflikty s boľševikmi
Po boľševickej revolúcii a uzavretí Brestlitovského mieru v marci 1918, ktorý znamenal vystúpenie Ruska z prvej svetovej vojny, mali sa československé jednotky presunúť po Transsibírskej magistrále cez Sibír do Vladivostoku a odtiaľ do Francúzska. Pri tomto ústupe opustili územie dnešnej Ukrajiny a uskutočnila sa bitka pri Bachmači, kde spoločne s Červenými gardami mali zadržať rýchly postup nemeckých jednotiek. Pod tlakom ďalších udalostí, ktoré vyvrcholili Čeľabinským incidentom 14. mája 1918, došlo k ozbrojenému vystúpeniu légií proti sovietskej vláde. Incident začal zranením legionára kusom železa vyhodeným z vlaku maďarskými zajatcami, čo viedlo k zastaveniu vlaku, zastreleniu vinníka a následnému uväzneniu československej vojenskej stráže miestnymi sovietmi. Legionári stráž oslobodili a obsadili mesto.
Hoci sa incident podarilo urovnať, následný príkaz ľudového komisára vojenstva L. D. Trockého na odzbrojenie légií vnímali legionári ako otvorené vyhlásenie vojny. Následne ovládli Transsibírsku magistrálu od Volgy po Vladivostok a bojovali s boľševikmi na Urale a v Povolží (napríklad bitka pri Lipjagu). Tieto boje trvali takmer počas celého presunu do Vladivostoku, teda do 7. februára 1920.
Evakuácia a straty
Vlády štátov Dohody (Francúzsko, Spojené kráľovstvo, USA) pôvodne plánovali nechať vojakov československých légií v Rusku a vytvoriť z nich jadro intervenčných síl proti boľševizmu, najmä preto, že légie kontrolovali veľkú časť Sibíri a väčšinu Transsibírskej magistrály a boli jedinou dobre organizovanou silou Dohody v Rusku. Posily spojencov, ktoré dorazili do Vladivostoku, však boli iba symbolické a od plánovanej intervencie sa upustilo. Koncom roka 1918 po príchode M. R. Štefánika boli československé légie, vyčerpané z bojov, stiahnuté a zreorganizované. Vzniklo veliteľstvo Československého vojska na Rusi, z légií boli vytvorené tri divízie a na prípravu evakuácie do vlasti bolo zriadené Veliteľstvo Ďalekého východu. Evakuácia sa uskutočnila od konca roka 1919 do septembra 1920. Posledný transport z Vladivostoku sa uskutočnil 2. septembra 1920. Niektoré z jednotiek sa plavili južnou cestou, teda cez Hongkong a Singapur do Terstu. Presun sa skončil v novovzniknutom Česko-Slovensku.
1. februára 1919 boli légie zreorganizované, pričom na tejto reorganizácii sa podieľal Milan Rastislav Štefánik. Zrušila sa autonómia a komitáty (plukovnícke a rotné zastupiteľstvá). To vyústilo do ilegálneho 2. stretnutia československých légií, ktorého delegáti boli zatknutí a poslaní do Česko-Slovenska. Počas existencie československých légií v Rusku prešlo ich radmi okolo 71 tisíc dobrovoľníkov, z toho asi 6 tisíc Slovákov. V Rusku padlo približne 4 112 českých legionárov.
Československé légie vo Francúzsku (1914 - 1919)
Vo Francúzsku vznikla 31. augusta 1914 v rámci Cudzineckej légie rota Nazdar!, tvorená z vojakov českej národnosti. Táto rota bojovala až do leta 1918 ako súčasť Marockej divízie na západnom fronte. Autonómne československé légie sa začali organizovať až po vydaní dekrétu francúzskeho prezidenta 19. decembra 1917. Prvé dva pluky vznikli v prvej polovici roku 1918 sústredením dobrovoľníkov, legionárov a bývalých zajatcov z USA, Srbska, Ruska, Rumunska, Talianska a iných krajín. Ich bojové nasadenie na západnom fronte sa viaže s francúzskymi mestami Vouziers, Terron a Chestres. Najznámejším vojenským stretnutím bola bitka pri Terrone. Neskôr sa sformovali ďalšie dva pluky.
Československá brigáda vo Francúzsku bola 3. decembra 1918 zreorganizovaná na 5. streleckú divíziu, ktorá sa začiatkom roku 1919 začala vracať do vlasti. Vo francúzskych légiách slúžilo do 12 tisíc mužov, z toho okolo 2 600 Slovákov. Vo Francúzsku zomrelo 650 česko-slovenských legionárov.
Československé légie v Taliansku (1917 - 1919)
Najneskôr sa začali tvoriť československé légie v Taliansku. Ako prvé sa v roku 1917 vytvárali Československé výzvedné oddiely, zaraďované k jednotlivým talianskym armádam. Pravidelné jednotky sa začali budovať až po rokovaní talianskej vlády s M. R. Štefánikom 21. apríla 1918. Dňa 21. septembra 1918 vznikla Československá divízia v Taliansku, ktorá bojovala na Piave o výšinu Doss Alto. Legionári na seba výrazne upozornili v bitke pri Doss Alto v septembri 1918, kde mnohokrát bojovali proti slovenským vojakom rakúsko-uhorskej armády.
17. decembra 1918 bola divízia zreorganizovaná na Československý armádny zbor v Taliansku, ktorý mal takmer 20 tisíc mužov, z toho 600 Slovákov. Straty predstavovali viac ako 600 mŕtvych, 50 nezvestných a skoro 500 ranených. Po uzavretí prímeria na fronte začiatkom novembra 1918 vznikli z československých zajatcov do jari 1919 tzv. domobranecké prápory v celkovom počte asi 60 tisíc vojakov, ktorým sa však už nepriznával legionársky charakter. Na talianskom fronte zomrelo 350 česko-slovenských legionárov.
Odkaz a pôsobenie légií v prvej Československej republike
Existencia československých légií mala obrovský politický význam, pretože podporila českú a slovenskú politickú emigráciu v snahe o vytvorenie samostatného Česko-Slovenska. V Česko-Slovensku v rokoch 1918 až 1938 sa odkaz légií bral veľmi vážne, vznikalo mnoho spolkov a organizácií, ktoré ich rôznym spôsobom propagovali. Legionári boli v spoločnosti, až na výnimky (väčšinou nemecké a maďarské obyvateľstvo, monarchisti atď.), vnímaní pozitívne. V česko-slovenskej armáde boli legionári uprednostňovaní pred tzv. "Rakúšanmi", t. j. vojakmi, ktorí počas celej vojny zostali na strane Rakúska-Uhorska.
V českej literatúre vznikla skupina spisovateľov, väčšinou bývalých legionárov, ktorí písali iba o légiách, preto sa táto literatúra priamo nazýva legionárska. Z československých légií vyšlo celé politické spektrum osobností, napríklad generál Radola Gajda, ktorý sa priklonil podľa talianskeho vzoru k fašizmu a v roku 1926 založil Národnú obec fašistickú. Niektorí legionári sa naopak stali komunistami, silné zastúpenie však mali v radoch demokratickej „hradnej“ ľavice, čo boli sociálni demokrati a národní socialisti. Legionári sa do politického diania v Česko-Slovensku zapájali ihneď po príchode domov, čo dokazujú aktivity legionárov 1. streleckého pluku v Železné Rudě v júli 1919. Časť legionárov chcela presadiť v novom Česko-Slovensku zásady bratstva, ktoré sa uplatňovali v légiách. Je však potrebné spomenúť, že niektorí legionári sa dopúšťali výtržností a násilností, ktoré boli namierené proti nemeckému alebo židovskému obyvateľstvu a ich majetku.
Pripomínanie a výročia
Hoci prvá svetová vojna a jej obete zostávali niekoľko desaťročí v tieni druhej svetovej vojny, ich utrpenie si takisto zaslúži našu úctu. Projekt "Légie 100" predstavoval významnú iniciatívu na pripomenutie 100. výročia vzniku a činnosti Československých légií, ktoré zohrali nezastupiteľnú úlohu pri formovaní československej štátnosti a boli uznané za jedny z víťazných mocností prvej svetovej vojny. Tieto aktivity pomohli uchovať pamiatku na odvahu a obete legionárov pre budúce generácie.