Slovo Betlehem má v slovenskom jazyku viacero významov a kontextov, ktoré sa prelínajú od umeleckého zobrazenia až po skutočné biblické mesto. V širšom zmysle je betlehem (iné názvy: jasle, betlehemské jasle; trochu expresívne jasličky, betlehemské jasličky) umelecké, často priestorové, vyobrazenie znázorňujúce Svätú rodinu pri narodení Ježiša.
Práve narodený Ježiško leží v chlieve (príp. v jaskynke) na sene v jasliach (t. j. kŕmidle pre dobytok), zatiaľ čo Panna Mária a svätý Jozef ho opatrujú. Betlehemy boli a sú vytvárané z najrôznejších materiálov, ako sú drevo, keramika, papier, perník, ale aj piesok, sneh či ľad. Na pútnických a iných rušných miestach a námestiach sa uchytila tradícia živých betlehemov, ktorých postavy i zvieratá sú autentické. Špecifikum predstavujú hrané scénky v betlehemoch.
Jasle ako kŕmidlo a stojan na seno v chlieve, predstavujú ústredný výjav ľudových betlehemov.
Vznik tradície betlehemských jaslí
Pre vznik tradície jaslí má význam udalosť z roku 1223, kedy pozval taliansky šľachtic Giovanni di Velita Františka z Assisi, aby strávil Vianoce na jeho panstve. Budúci svätec si vraj želal vidieť, ako práve narodený Ježiško leží v núdzovom príbytku v chlieve na sene v jasličkách a rozhodol sa, že tento výjav zobrazí. Vybral si preň jaskynku na vrchole skalnatého kopca pri dedinke Greccio, ktorú upravil ako kaplnku a usporiadal v nej výjav narodenia Pána.
Sem pozval v noci 24. decembra dedinčanov zo širokého okolia. O polnoci sa rozozneli zvony a kopec sa rozžiaril mnohými svetlami z pochodní prichádzajúcich ľudí. V jaskynke boli jasle, oslík a teliatko, pri ktorých slúžil kňaz omšu a František čítal úryvky z Lukášovho evanjelia, ktoré jediné podrobnejšie opisuje Kristove narodenie. Do ľudového prostredia sa betlehemy dostali s reformami Jozefa II. na konci 18. storočia, ktorý nariadil zrušenie niektorých cirkevných objektov.
Pôvod Vianoc | História
Etymológia a biblický význam mesta Betlehem
Názov Betlehem je odvodený od hebrejských slov Beit Lechem (alebo Beit Lachm), čo znamená „Dom chleba“. Z geografického hľadiska bolo pre túto lokalitu prirodzené, že do miestnych mlynov a pekární prichádzali ľudia smerujúci do púšte, aby si doplnili zásoby chleba na cestu. Už v Starom zákone sa Betlehem spomína ako mesto, z ktorého pochádza židovský kráľ Dávid. Preto sa niekedy Betlehem nazýva aj ako Dávidovo mesto, ako ho nazýva aj anjel, ktorý pastierom v Lukášovom evanjeliu oznamuje narodenie Spasiteľa. Okrem Ježiša sa tu narodil aj Dávid, najmilovanejší kráľ Izraela, otec Šalamúna a tiež ten, kto dobyl Jeruzalem a ustanovil ho hlavným mestom krajiny.
Biblická história kladie Betlehem ešte viac do minulosti. Pri severnom vstupe do Betlehema, na mieste niekdajšieho pohrebiska, sa podľa dávnej tradície nachádza hrob biblickej Ráchel - milovanej manželky patriarchu Jakuba. Jakubovo meno bolo zmenené na Izrael (čo po hebrejsky znamená „ten, čo bojoval s Bohom“), čo zdôrazňuje, že ide o miesto veľmi cenné pre všetkých Židov.
Mesto Betlehem dnes: Geografické, politické a duchovné aspekty
Mesto Betlehem leží na Západnom brehu Jordánu, iba 8 km od Jeruzalema. Na základe izraelsko-palestínskych mierových dohôd sa od roku 1995 stalo súčasťou Palestíny. Keďže tá však ako medzinárodne uznaný štát neexistuje (v tejto súvislosti treba hovoriť o Palestínskych autonómnych územiach), Betlehem vlastne nepatrí do žiadneho oficiálneho štátneho útvaru.
Dnes Betlehem vyzerá ako typická arabská konglomerácia, ktorú charakterizujú hranaté domy, zakončené zvyčajne rozostavaným horným poschodím, z ktorého do neba vytŕčajú oceľové roxory. S takto nedokončenou stavbou sa v rodine čaká, kým si mladý moslimský muž nenájde nevestu, lebo ženiť sa môže, až keď má byt.
Bezpečnostná bariéra a jej dopady
Izraelský štát začal v roku 2002 stavať okolo Západného brehu stovky kilometrov dlhú bezpečnostnú bariéru v podobe osemmetrového betónového múru (na niektorých miestach prerušovanú „iba“ ostnatými drôtmi). Aj napriek faktu, že ho OSN považuje za nelegálny, Izrael sa obhajuje tvrdením, že tak chráni svojich obyvateľov pred vražednými útokmi palestínskych extrémistov. Na druhej strane však tieto opatrenia spravili z Betlehemu väzenie, odkiaľ sa jeho obyvatelia môžu dostať len na základe osobitnej priepustky. Pre cudzincov to nepredstavuje výraznejší problém, kontrola sa zvyčajne obmedzuje iba na preukázanie pasov, ak vôbec. Horšie sú na tom Palestínčania pracujúci mimo mesta, ktorí deň čo deň už od úsvitu stoja v koridoroch pred hraničnými prechodmi, kým ich izraelské ozbrojené stráže o siedmej ráno neotvoria.
V minulosti väčšinu obyvateľov Betlehemu tvorili arabskí kresťania (mesto je známe ako sídlo jednej z najstarších kresťanských komunít na svete), dnes ale spomedzi necelých 30 000 obyvateľov drvivú väčšinu zastupujú Arabi vyznávajúci islam, ktorí sa na Západný breh Jordánu uchýlili z oblastí obsadených Izraelom. Tisíce pútnikov z celého sveta sú ubytovaní v početných hoteloch mesta, pričom denne musia prechádzať stráženými hraničnými prechodmi a múrom, oddeľujúcim izraelské a palestínske teritórium.
Bazilika Narodenia Pána
Hoci Mária sa o svojom nepoškvrnenom počatí dozvedela v Nazarete, syna Božieho porodila v Betleheme. Jozef bol totiž rodák práve odtiaľ a do mesta aj so svojou tehotnou ženou odcestoval kvôli sčítaniu ľudu. V biblických časoch to bola skôr osada ako mesto, s niekoľkými skromnými ubytovňami a tie, keď tam dvojica po týždennom putovaní na oslíkovi dorazila, praskali vo švíkoch. Jozef s Máriou sa teda uchýlili do podzemných stajní, ktoré im láskavo ponúkol istý hostinský po tom, čo si všimol, že mladá žena je samodruhá. Dnes sa tomuto miestu hovorí Grotto (jaskyňa).
Od roku 326 sa tu týči kostol, ktorý dala postaviť Svätá Helena, matka cisára Konštantína (za jeho vlády Rím oficiálne prijal kresťanstvo). Bazilika Narodenia Pána bola vôbec prvým kresťanským svätostánkom na palestínskom území a dnes sa považuje za najdlhšie (a bez prerušenia) fungujúci kresťanský kostol na svete, hoci bol viackrát prestavovaný. Pod oltárom narodenia, kam sa návštevníci dostanú po dlhom čakaní v rade, je na mramorovej doske 14-cípová strieborná hviezda s nápisom: „Tu sa z Márie Panny narodil Ježiš Kristus.“
V roku 2002 sa v kostole zabarikádovalo niekoľko desiatok palestínskych militantov. Obliehanie trvalo takmer 40 dní, pričom Izraelčania pri oslobodzovaní svätyne deväť Palestínčanov zabili.
"Dom chleba" a vianočné pečivo
Určite aj skutočnosť, že názov mesta Betlehem znamená „Dom chleba“, mali na zreteli kresťania v strednej a východnej Európe, keď pri vianočnej večeri na stole leží krehké vianočné pečivo z nekysnutého cesta, z pšeničnej múky a vody vo forme oblátok. Tie predstavujú posvätný chlieb. Oblátky sa zvyčajne piekli nad otvoreným ohňom v kovových kliešťach zhotovených len na tento účel, zvyčajne vyzdobené vianočným alebo kresťanským symbolom.
Symbolika posvätného chleba - Oblátky
Na Slovensku je doteraz súčasťou štedrovečernej večere, ale aj v okolitých krajinách, jedenie vianočných oblátok. Obľúbený romantický obraz z diela Martina Kukučína Vianočné oblátky svedčí o ich hlbokej tradícii. Oblátky sa konzumujú zvyčajne s medom, niekde aj s cesnakom a orechmi. V niektorých maďarských dedinách si oblátku vkladali do modlitebných knižiek a priniesli ju na vianočnú svätú omšu, podávali ju chorému s vierou, že sa uzdraví.
V Litve sa oblátkový obrad rozvinul do rodinných, individuálnych foriem. Na severozápade krajiny otec odlomí kúsok oblátky a vloží si ju do úst. Z jeho ruky si potom ulamujú ostatní. Malým deťom odlomí kúsok a sám im ho vloží do úst so slovami: „Buďme v srdci jedno a ako sa teraz delíme o oblátku, tak sa každý deň delíme o chlieb, aby sa dostalo všetkým.“ Spomínajú aj na neprítomných a kúsok ulamujú pre duše zosnulých a odrobinkami z oblátok posýpajú štedrovečerné jedlá.
Rôznorodosť vianočného pečiva v Európe
Okrem oblátok sa na vianočnom stole nachádza široká paleta vianočného pečiva v pestrom výbere rôznych druhov, tvarov a funkcií. Sviatočné a obradové pečivo bolo určené pre vlastnú rodinu, pre koledníkov, obecných služobníkov, chudobných a dobytok. Mali úlohu obetného daru pôde a prírodným živlom. Bola im prikladaná liečivá a ochranná sila. Z prípravy pečiva sa predpovedal osud členov rodiny a samotné pečivo sa používalo pri rôznych veštbách.
- V Chorvátsku sa 21. decembra na deň sv. Tomáša, v niektorých oblastiach nazývaný aj Tucin alebo Tučin deň, pripravuje a pečie vianočné pečivo. V Bosne majú pečivá názvy ako napríklad kruvokriž, sv. Tomáša mlivosija a iné. V panónskych oblastiach sa urobia dva chleby: jeden na Štedrý večer a druhý na vianočné dni. V okolí chorvátskeho mesta Sinja a tiež v juhozápadnej Bosne a vo východnej Hercegovine sa na Štedrý deň piekli osúchy, ktoré sa ovciam a oslom dávali s trochou vína. Z cesta sa pripravovali šišky: pre kravy štyri šišky, pre svine dvanásť šišiek, pre kozy a ovce dve.
- Na Britských ostrovoch patrí k chlebovému pečivu škótsky yeel brehd, pečený na liatinových platniach zavesených nad ohniskom (girdle), podobne ako ovsené placky (yeel bannocks). Vianočné placky zo Shetlandských ostrovov v Škótsku majú v strede otvor a po okrajoch sú vykrajované do lúčov. Anglický vianočný koláč Christmas cake (yule cake) dnes predstavuje ovocný múčnik rôzneho zloženia a veľkosti. Dostával ich každý člen rodiny a tiež ich mohol ochutnať hosť. Uschovaný kúsok vianočného koláča mal priniesť šťastie pre nastávajúci rok.
- V Dánsku najväčšiu časť domáceho vianočného pečenia tvorili chleby, a to veľké sigtebrød z premiešanej žitnej a pšeničnej múky a menšie chlebíky či koláče (julekager). Chleby sa zdobili vyrytím jednoduchých motívov pomocou špicatého predmetu alebo sa vtlačili vzory z foriem vyrezaných zo zemiakov. Vianočný chlieb bol dekorovaný motívmi vtákov, zvierat, hviezd, slnka, srdca, znakom kríža. Na Jutskom polostrove sa mu hovorilo skrøvne kager (popísané pečivo). Pieklo sa niekoľko druhov, hlavne zo žitnej múky. Na veľkých statkoch aj do zásoby a na podarovanie chudobným, čo zvýrazňuje charitatívne vnímanie Vianoc.
- Vianočný chlieb (julbröd, julkaka, sakaka) sa na povrchu ozdoboval esovitými a zoomorfnými tvarmi. Okrem chleba a placiek sa pieklo starobylé figurálne pečivo. Najčastejšie tvarované do podoby S (julgalt) či dvoch pretínajúcich sa S (julgvan), alebo má formu dlhej veky, poznačenej na povrchu vrypmi do mriežky a zakončenej na koncoch do dvoch volút (julkusa), do stredu ktorých sa dávali hrozienka. Deti ako pochúťku a hračku mali v obľube figúrky prasiatok, vykrajovaných z cesta.
- Na severe Európy bol zvláštnosťou obradný chlieb pod názvom skuebrød (Dánsko), sakaka (Nórsko, Švédsko), kylvö, joululeipä (Fínsko). Celé Vianoce ležal na sviatočnom stole, nejedlo sa z neho, ale sa uchovával do času, keď sa začalo s jarnými prácami, s orbou a siatím. Zvyšok sa zmiešal s obilím, určeným na výsev, prípadne sa rozhodil do poľnej brázdy. Vianočný chlieb symbolizoval hojnosť, ktorá sa v ňom prenášala do ďalšieho obdobia.
- Biskup Dávid Tencer pôsobiaci na Islande uvádza, že islandský vianočný chlieb laufabrauð z pšeničnej múky je jedným z najoriginálnejších prvkov Vianoc. Pôvod využitia lístkového chleba súvisí s odvekým nedostatkom múky a pri zachovaní surových ingrediencií ho tak mohlo ochutnať viacej ľudí. Keď sa na Islande zvýšili zásoby múky, lístkový chlieb takmer úplne vymizol s výnimkou severu krajiny. Obľúbeným začal byť opäť v polovici 20. storočia a dnes sa mnohé rodiny tešia, keď ho počas Adventu spoločne pripravujú. Je obvyklé jesť ho na Vianoce s údeným jahňaťom.
- Francúzi si na Vianoce pochutia na čokoládovom závine La Buche de Noel. Konzumuje sa s ostatným jedlom, po polnočnej svätej omši. Na stole Talianov zas dominuje sladký koláč panettone.
- Jednou zo zvláštností vianočného pečenia v strednej a východnej Európe je „sparované“ pečivo. Zodpovedajú im české peciválky a peřinky a východomoravské pupálky; bobájka v maďarskej kuchyni, poľské a bieloruské slížiki/slížky (polievané makovým mliekom) či litovské sližikai.
V Turci mal paholok zjesť prvý posúch v chlieve pri zvieratách, aby prospievali. Na východnom Slovensku pre koledníkov, ktorí prišli s vinšom, sa pripravilo pečivo z chlebového alebo koláčového cesta v tvare vtákov (takzvané pipiši). Z rusínskych dedín na Podkarpatskej Rusi je známy kračún. Do jamky v kračúne dala zo všetkého, čo statok vyprodukoval - jačmeň, kapustu, syr, kukuricu, med, cesnak pre jeho magickú ochrannú silu, jačmenný klas. Gazdovia natierali symbolicky cestom kmene stromov, aby boli úrodné. Gazdiná sa rukami od cesta dotýkala stromov, aby porodila veľa potomkov. Z dieže zlievala vodu so zbytkami cesta do nápoja kravám, aby dobre dojili. Z vianočného cesta sa časť odkladala. Zo zbytkov sa pieklo figurkové pečivo pre deti a koledníkov.
V mnohých krajoch Česka bolo zvykom upiecť vianočku pre každého člena rodiny a na statkoch tiež pre čeľaď. Na Hornej Lužici sa piekli hodowne kołački alebo wosuški (podlhovasté pečivo v strede vtlačené). Rovnako sa wosušk piekol zo zbytkov chlebového cesta a z otrúb kravám. Pridávala sa angelika (Archangelica officinalis), cesnak a svätená voda. Figurálne pečivo takzvané nowe letka sa pripravovalo na Nový rok. Deti ho dávali svojim krstným rodičom a od nich dostali na oplátku novoročný darček.
Koledovanie: Tradícia spojená s Betlehemom
Slovo koleda má viacero významov. Koledou sa nazývala tiež obchôdzka spojená so spevom a vinšovaním, ale aj odmena, ktorú koledníci dostávali od navštívených rodín. Koledovanie, polazovanie, vinšovanie, chodenie s hviezdou, s betlehemom, je hlbokou súčasťou slovenskej kultúry.
Historické korene a formy koledovania
Daniel Luther o vianočných hrách píše: „Hry ľudového divadla, predvádzané po domoch v období od Štedrého večera do Troch kráľov.“ Historickými predchodcami sú trópus Quem queritis in praesepe, pastores (Koho hľadáte v jasliach, pastieri) z 11. storočia, liturgické hry. U nás sú najstaršie správy o vianočných hrách z 15. storočia v Bratislave, Banskej Štiavnici a Bardejove. V ľudových hrách sa zobrazenie témy narodenia Ježiša miešalo so staršími obradmi zimného slnovratu (koledovanie, vinšovanie, obdarúvanie) a obohacovalo miestnymi folklórnymi tradíciami (hudobno-spevnými, tanečnými).
K vianočným hrám patria obchôdzky betlehemcov, chodenie s kolískou, hviezdou a hadom. Koledovanie, tak ako iné tradície, je vždy viazané na danú komunitu a región, a preto majú v každom kultúrnom priestore svoje špecifiká. Táto jedinečnosť sa odrazila aj v koledovaní. V niektorých obciach sa zameriavajú na pastiersku tematiku, niekde na trojkráľovú, inde rozvíjajú biblické príbehy Adama a Evy, Herodesa či príbeh sv. Doroty. Tieto vedomosti a pravidlá koledovania v jednotlivých obciach boli dôležitým znakom identity obyvateľov jednotlivých obcí. Každý ich poznal a očakávalo sa ich dodržiavanie.
Koledovanie malo vždy formu obchôdzky s vinšovaním. Skupinky ľudí chodili po domoch, po rodinách, alebo aj po celej obci. Niekde zvykli prísť zavinšovať aj z druhej dediny. Práve dnes, kedy je navštevovanie susedov čím viac zriedkavejšie a formálnejšie, majú obchôdzky veľký význam. Chudobná materiálna kultúra našich predkov viedla k vynaliezavosti, a tak aj k hĺbke, pretože používanie jedného predmetu vo viacerých situáciách rozširuje významy. Hravosť, nápaditosť pri výrobe rekvizít vidno aj na forme hada. Rekvizitou je tu bežne používaný predmet, vtiahnutý do hry.
Trojkráľové koledovanie a jeho odkaz
Zvláštnym druhom obchôdzok je koledovanie troch kráľov, ktorých Biblia nazýva „mudrci od východu“ (Mt 2, 1). Prvá zmienka o nich pochádza z 3. storočia. Koledníci prichádzajúci do domu píšu na dvere začiatočné písmená žehnajúceho výroku Christus mansionem benedicat - Kristus žehnaj tento dom. Mená vznikli v 5. storočí a každý z jeho nositeľov predstavoval jednu časť vtedy známeho sveta - Afriku, Áziu a Európu, resp. čas mladosti, dospelosti a staroby.
Koledovanie ako forma ohlasovania dobrej zvesti mimo chrámového priestoru bolo počas socializmu neželané. Napriek tomu sa u nás udržalo, ba v posledných rokoch ešte zosilnelo. Veľkú zásluhu na tom má kolednícka akcia Dobrá novina. Hoci hudba je najkrajším nehmotným darom, ktorý koledníci prinášajú do ľudských príbytkov, bola by škoda ustúpiť od dramatického stvárnenia témy, lebo ono dáva koledovaniu dôležité dimenzie. V trojkráľových sprievodoch pôvodne vystupovali dospelí, a len neskôr deti.
Tvorivý princíp treba uprednostniť pred uniformitou, aby koledovanie bolo obohatením aj pre koledníkov, ktorí sa ho účastnia po viac rokov. Jasličky alebo kostolík kládli v navštívenom dome na stôl - tam, kam sa kladie chlieb. Tým, že rodina otvorila koledníkom, búchajúcim na dvere, vnútro izby nadobudlo nový význam. Návšteva bola vnímaná ako posvätenie priestoru.
Človek hľadá svetlo, ale na Epifániu svetlo prichádza k nemu. Divák chodí do divadla, no trojkráľové divadlo prichádza k nemu - do jeho príbytku. Preto je pri trojkráľovom koledovaní dôležité zachovať formu navštevovania ľudských obydlí. Aj divadelné postupy tomu môžu napomôcť. Netreba sa ich predstavovať ako niečo zbytočne pompézne. Veď už samo putovanie koledníkov, na čo ich poslucháči, či diváci odpovedajú otváraním dverí je zárodkom divadelnej komunikácie. Prevlek do kostýmu posilňuje rozmer sviatku a v situácii, kde niet vymedzeného javiska a hľadiska, pomáha identifikovať hráčov. Títo nebojujú o loptu, ale o priestor pre nesené jasličky.
Duchovný odkaz Betlehemu
Ľudia potrebujú každodenný chlieb. Pripomínali si to, keď ho kládli v akejkoľvek forme na vianočný stôl. Ježiš nás učí zaň modliť sa, ale aj zodpovedne pracovať na jeho obstarávaní. Kiežby sme s rovnakou ochotou nachádzali odvahu sýtiť sa Ježišom, ktorý ležal jasliach v Dome chleba. On nám neponúka suchý chlieb, je chlieb života, ktorý dáva silu prežiť zodpovedne a autenticky, nielen cez vianočné dni.