Úvod do sviatku
Keď padne Narodenie Pána na nedeľu, sviatok Svätej rodiny sa slávi 30. decembra. Tento sviatok nás pozýva zamyslieť sa nad ideálom rodiny, ktorý predstavuje Svätá rodina z Nazareta - Ježiš, Mária a Jozef. Je to príležitosť pripomenúť si hlboké hodnoty, ktoré tvoria základ zdravého rodinného života a vzťahov.
Posolstvo Svätého Písma
Rodina ako Boží dar
Dnešný sviatok nás vedie do životného prostredia Svätej rodiny. Všetky čítania nám hovoria o vzťahoch vo veriacej rodine. Aj nazaretská rodina ide do Jeruzalema, aby dala Bohu to, čo mu patrí. Milí priatelia, máme veľa spoločenstiev rozličného charakteru. Máme farnosti, stretká, združenia, kluby, asociácie, tímy, triedy, mužstvá, družiny. Väčšina z nich má pre náš život bezpochyby svoju dôležitosť, a to hlavne, keď sme mladí. No nielen vtedy, aj v dospelosti je dobre, keď niekde patríme. Najstaršou zo všetkých ľudských spoločností a spoločenstiev je však rodina. Rodina je jediné spoločenstvo, ktoré je prirodzené. Ostatné sú zoskupeniami viac - menej umelými, záujmovými alebo módnymi.
Boh, ktorý stvoril hviezdy a svet, stvoril aj muža a ženu a takto založil rodinu. Rodina je kolískou ľudskej spoločnosti, pretože osudy štátov a krajín sa formujú v rámci rodinného života. Rodina nám poskytuje domov. Bez rodiny by celé ľudstvo bolo spoločenstvom bezdomovcov. Domov je miesto, kde žijeme spolu a kde sa navzájom jeden druhého milujeme počas mnohých rokov, ako rastieme a dospievame; je to miesto, kde sa delíme o dobré veci, kde sa tešíme navzájom zo svojich úspechov a kde spolu oplakávame bolesti, a tak sme si oporou. Domov je miesto, kde si oblečiem (a to aj symbolicky), čo sa mi páči a kde sa cítim ako kráľ na svojom vlastnom tróne.
Ježiš sa narodil v rodine a patril do rodiny. Bolo tomu tak preto, aby nám ukázal, akým cenným darom od Boha je rodina a aby tiež zdôraznil jej misiu. Zmyslom rodiny je byť oporou človeku nielen počas jeho rastu a formácie, ale počas celého jeho života.
Príbeh o dvanásťročnom Ježišovi v chráme
Evanjelium podľa Lukáša opisuje ako Pán Ježiš, ktorý má dvanásť rokov, vstupuje so svojimi rodičmi počas sviatkov do chrámu. Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.
Ak sa na túto udalosť pozeráme z hľadiska nášho neraz úzkoprsého obrazu o svätej rodine, vyvolá v nás údiv. Pekne sa tu však ukazuje, že vo svätej rodine sa v správnom pomere miešala sloboda s poslušnosťou. Dvanásťročný chlapec mal dovolené pridať sa k svojim rovesníkom a zostať počas putovania v ich spoločnosti. Rodičia ho čakali až na večer. To však, že sa večer neobjavil, nesúviselo so slobodou mladých ľudí, ale ako sa ukázalo neskôr, poukazovalo na osobitné poslanie Syna.
Svätá rodina v Nazarete: škola života
Príhovor v Nazarete nás učí najprv pozerať, počúvať, rozjímať a znútra poznávať, aká hlboká a tajomná sila sa skrýva v tomto najjednoduchšom, najpokornejšom a najkrajšom zjavení Božieho Syna. Tu totiž nachádzame spôsob a cestu, ktorou ľahko poznáme, kto je Kristus. Tu najlepšie pochopíme, ako brať do úvahy všetko, čo poznačuje, ba až akoby určuje jeho pobyt medzi nami; teda miesto, čas, zvyky, reč, posvätné obrady a vôbec všetko, čo použil Ježiš, aby sa zjavil svetu. Ako radi by sme sa vrátili do svojich detských rokov a odznova začali túto pokornú a zároveň vznešenú nazaretskú školu! Ale sme tu len ako pútnici a musíme sa vzdať svojej túžby pokračovať v tomto dome v nikdy sa nekončiacom štúdiu evanjelia.
Tento dom nás učí predovšetkým mlčanlivosti. Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha, najmä v našich búrlivých časoch, vo veľkom zhone života, keď sme vystavení toľkému hluku, vrave a kriku. Nazaretské mlčanie, nauč nás ponárať sa do dobrých myšlienok, pozorne sledovať hlbiny ducha a ochotne počúvať Božie tajomné vnuknutia a príkazy pravých učiteľov. Nauč nás, aká potrebná a užitočná je duchovná príprava, štúdium, rozjímanie, osobný vnútorný poriadok života a modlitby, ktorú vidí len Boh v skrytosti.
Okrem toho tu vidíme pravý spôsob rodinného života. A napokon tu poznávame vznešený význam práce. Nazaretský domov, dom tesárovho Syna! Tu by sme chceli pochopiť a osláviť tvrdý, ale výkupný zákon ľudskej práce; tu by by sme chceli vrátiť práci jej dôstojnosť, aby ju pociťovali všetci. Pod touto strechou si chceme pripomenúť, že práca nemôže mať cieľ sama v sebe, že svoju slobodu a vznešenosť nečerpá len z takzvaného ekonomického hľadiska, ale zo všetkého, čo ju zameriava na vznešený cieľ.
Hodnoty Svätej Rodiny pre dnešok
Poslušnosť a dôvera
Pápež František na audiencii zdôraznil, že Ježiš vyzdvihuje veľkosť svojej matky, a to „ani nie tak pre jej úlohu matky, ale pre jej poslušnosť Bohu“. Jozef tiež vyniká svojou poslušnosťou voči Božím plánom. V tomto evanjeliu je prekvapujúce, ako Jozef nepovie ani slovo. Na druhej strane však neprestáva robiť to, čo mu prikazuje. Úplne dôveruje Bohu. Nehovorí, ale koná, aby zachránil svoju rodinu. Museli ísť do vyhnanstva v cudzej krajine, opustiť svoju vlastnú zem.
A čo Ježišova poslušnosť: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 4, 34) alebo v Olivovej záhrade: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa“ (Mt 26, 42). Ježiš je príkladom života darovaného z Lásky, absolútnej poslušnosti Božím plánom.
Vzájomná láska a jednota
Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva.
V prvom čítaní z Knihy Sirachovho syna čítame: „Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi.“ Rodičom Boh zveril zodpovednosť starať sa o svoje deti a svoje deti vychovávať. Vzťahy a povinnosti v rodine nie sú jednostranné. Rodičia majú svoje povinnosti voči deťom a deti naopak voči rodičom, a tak sa vytvára krásna vzájomnosť, ktorá obohacuje všetkých.
Vzťahy v rodine by mali odrážať princípy lásky a vzájomného rešpektu. Tak ako Kristus miluje Cirkev, tak aj muži majú milovať svoje manželky. „Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého.“
Modlitba a duchovný život v rodine
V dnešnej dobe je modlitba už nemoderná, nepotrebná? Čo je vlastne modlitba? Pripustenie Boha do rodiny ako toho tretieho, lebo on má na to plné právo. A nielen iba na tie 2 - 3 minúty odmrmlanej rannej modlitby a večerného prežehnania sa v posteli pri zaspávaní. Boh má miesto v rodine, ktoré ešte sa stane dôležitejším po príchode detí. On nesmie byť nepríjemný hosť, ale právoplatný člen rodiny, s ktorým sa počíta pri každom rozhodovaní.
Práve preto nesmie sa modlitba stať iba dajakou formálnou záležitosťou, prázdnym opakovaním naučených formuliek a básničiek, ktoré vlastne nemajú žiadny životný dosah. Modlitba je povznesením mysle k Bohu a rozhovor s ním, tak ako sa rozprávame s rodičmi, deťmi, priateľmi… V pomere k Bohu sme všetci deťmi. Naučiť sa rozprávať s Bohom, znamená, naučiť sa modliť. Na to nie sú potrebné múdre knihy, ani tituly pred menom či za menom, ani znalosť cudzích jazykov. Príde to samo, tak, ako sme sa naučili rozprávať.
„Pomodlíme sa spolu s deťmi…“ Od útleho veku iba 2 - 3 slová, tak ako sme sa aj my učili rozprávať. Poďakovať za pekné počasie, zdravie, pokrm, rodičov, súrodencov, kamarátov… Tak ako to prináša život. Rodičia často na otázku či a ako nábožensky vychovávajú deti, odpovedia, že sú ešte malé. Ale na ďalšiu otázku, koľko majú rokov, odpovedia, že štyri a šesť. Milí otcovia a mamy, modlitba je otázka rodinná. Nezabúdajte na to! Modlitba je problém tretieho v rodine - Boha.
Výchova detí
Čo je výchova? Niektorí myslia, že dieťa je ako nádoba, ktorú treba naplniť vodou a teda že výchova spočíva v učení detí novým vedomostiam a novým schopnostiam. Čiastočne je to pravda. No lepším prirovnaním pre výchovu je oheň. Výchova je ako oheň, ktorý treba zapáliť. A zápalky majú v rukách rodičia. Výchova musí začať zavčasu, od samého narodenia dieťaťa. Lebo ak chceme mať záhradku plnú ovocia, musíme sadiť stromčeky, ktoré sú ešte mladé. Najlepším spôsobom výchovy je bezpochyby nie drezúra, ale vlastný príklad. Výchova dieťaťa, zvlášť náboženská, nezávisí v prvom rade od toho, čo mu rodičia hovoria, ale od toho, čím sú.
Poučenie z príbehu o Petrovi
Bol raz jeden mladík, ktorý sa volal Peter. Nevedel sa dočkať, kedy už vypadne z domu a pôjde na internát ako vysokoškolák. Jeho otec bol tyran, ktorý nemal najmenšieho pochopenia pre život tínedžera. Jeho matka bola frfľoška, ktorá potrebovala všetko okomentovať. Jeho mladšia sestra bola špiónka a bonzáčka a jeho mladší brat zasa úplný trkvas a otrava. Leto pred odchodom na internát, to bola jedna agónia.
Vysoká škola konečne začala. Nebola to však taká zábava, ako Peter očakával. Nemohol nájsť prednáškové miestnosti, nevedel, kde sú poštové schránky, nevedel, ako urobiť zo špinavého prádla čisté. Jedlo bolo pod psa. Učitelia boli šplhúni. Študenti boli trkvasi. Ženy boli namyslené. Niektorí z jeho spolužiakov boli naslopaní každý večer. Internát smrdel po vývratkoch. Nebolo tichej chvíle na štúdium, ani keby bol chcel študovať. Peter po dlhom trápení prišiel k záveru, že táto vysoká škola bola pre neho veľkým omylom.
No svojim rodičom, keď im volal, aby mu poslali peniaze, povedal, že sa mu internát a škola páči. Že škola a všetko ostatné je úžasné a úchvatné. Nevedel sa však dočkať Dušičiek, keď mal cestovať domov. Po Dušičkách sa mu však do školy vrátiť nechcelo. Po Vianociach, keď mal odcestovať, sa cítil, ako keby bol človekom odsúdeným na smrť. Konečne mu dievča, ktoré poznal, Katka, hovorí: „Peter, nenávidíš školu a internát tak ako každý jeden z nás preto, lebo tu nie je nikto, kto by ťa miloval tak, ako ťa miluje tvoja rodina. Nesnaž sa robiť si zo mňa blázna, vidím to na tebe.“ „Čo by som mal robiť, Katka?“ „Píš svojej rodine. Rozprávaj sa takto so svojimi rodičmi i svojimi súrodencami. A tak sa stane, že ti tento pobyt mimo domu bude pripadať, ako keby si bol stále doma.“
Peter tak urobil. A jeho vzťahy s rodinou sa vylepšili. A vylepšili sa aj jeho vzťahy k ľuďom okolo neho. Keď potom stretol Katku, povedal jej, že ten človek kedysi sa mýlil. Druhí ľudia nie sú peklo, ale nebo. Priatelia, rodina je pre nás teda darom, ktorý nám bol a je nielen oporou, ale ktorý nás pripravil a mnohých stále pripravuje aj na iné vzťahy.
Rodinné putá | Krátky animovaný film (2019)
Záver
Svätá rodina z Nazareta predstavuje „chórovú odpoveď na Otcovu vôľu,“ hovorí pápež František. A to je jedno z veľkých učení tohto evanjelia: šťastie pochádza z plnenia Božej vôle. Každý deň máme možnosť ju plniť. Dnešný deň je vhodný na modlitbu za našu rodinu a za všetky rodiny, ktoré trpia, majú ťažkosti alebo sú prenasledované. Prosme o Božiu ochranu. Nech nezabúdame, že v tomto živote nejde o to, aby sme netrpeli, ale aby sme prijali Božiu vôľu pre nás a pre našu rodinu.