Pamiatka zosnulých, ktorá pripadá na 2. novembra, je dňom, kedy si pripomíname našich blízkych, ktorí nás opustili. Stretnutie so smrťou je zakaždým skľučujúce a deprimujúce. Je rozdiel, či sme konfrontovaní so smrťou blízkeho človeka, priateľa, rodinného príslušníka, životného partnera, niekoho cudzieho alebo so svojou vlastnou smrťou. V týchto dňoch sme konfrontovaní so smrťou, keď spomíname na svojich blízkych či predkov, ktorí vo chvíli svojej smrti opustili túto pozemskosť a odišli z radov živých.
Skrze ich smrť, skrze návštevu ich hrobových miest na cintorínoch sme však nepriamo my sami konfrontovaní s realitou aj tej našej smrti a pominuteľnosti. Uvedomujeme si, že toto je cesta, po ktorej, až raz príde čas, budeme „kráčať“ my sami.
Dva prístupy k realite smrti: Pohľad viery a nádeje
V podstate existujú dva možné prístupy k realite smrti. Je nemálo tých, ktorí sú presvedčení, že smrťou to všetko končí, žijú v predstave, že žiadne „potom“ neexistuje. Akýkoľvek posmrtný život, alebo akékoľvek stretnutie s Bohom po smrti je pre nich vylúčené. Celkom iný názor na to, čo bude po smrti, má však Biblia.
Vzkriesenie a Božia milosť
Biblia pojednáva o tom, že po smrti ešte čo to nasleduje, a nie je to vôbec nepodstatná maličkosť, či zanedbateľný detail. Hoci nám Písmo sväté na všetky otázky ohľadom smrti, posmrtného života alebo toho, kde sa teraz nachádzajú mŕtvi, detailne neodpovedá, predsa v jednej veci má jasno: všetci mŕtvi budú vzkriesení.
Je úplne jedno, či boli pochovaní klasickým spôsobom, alebo šli na kremáciu, alebo zahynuli v hlbinách mora či niekde vysoko v horách. Spôsob úmrtia a miesto hrobu v tom nezohrávajú žiadnu rolu. Najprv budú k životu vzkriesení tí, ktorí konali dobro. Na tomto mieste sa myslia všetci tí, ktorí spravili jedinú dobrú vec, ktorú ako stratení hriešnici mohli urobiť: vo svojom živote uverili v Pána Ježiša Krista ako svojho Vykupiteľa. Uverili, že aj za nich osobne Ježiš zomrel na kríži, že za ich hriechy bola preliata Jeho krv. Uverili, že Jeho smrť aj ich hriechy zmierila so svätým Bohom a odstránila sponad nich Boží hnev. O tom je totiž viera v Ježiša ako osobného Vykupiteľa.
Pán Boh vo svojej milosti odmení každý úprimný a nezištný dobrý ľudský skutok. No Biblia nás učí, aby sme sa na dobré skutky nespoliehali, ani na našu ľudskú dobrotu. Následne budú vzkriesení tí, ktorí konali zlo. Títo budú vzkriesení, aby sa mohli postaviť pred súd. Sú to všetci ľudia, ktorí pre svoje hriechy nemajú žiadne božské odpustenie. Viac teda dôverovali sami sebe ako Spasiteľovi, ktorý im ponúkal záchranu.
Trvalý vplyv a dedičstvo našich rodičov
S vďačnosťou voči Pánu Bohu myslíme po tieto dni na svojich zosnulých. Každý myslí na svojich konkrétnych blízkych ľudí, ktorí v dávnejšej minulosti alebo aj nedávno od neho odišli. Myslíme na rodičov, starých rodičov, manželov, manželky, súrodencov, deti, ďalších príbuzných, priateľov, spolupracovníkov. Nie sú to prázdne myšlienky, ale spomienky na mnoho z toho, čo sme spolu prežili, na pekné spoločné chvíle, ktoré nám boli darované, ale aj na ťažkosti a problémy, cez ktoré naši zosnulí a možno aj my s nimi prechádzali.
Myslíme predovšetkým na to, čo naši blízki, ktorí už nie sú medzi nami, pre nás urobili. Pripomíname si dlhodobé prejavy rodičovskej lásky a pedagogickej múdrosti, myslíme na obetavosť rodičov, na ich modlitby. Vraciame sa v spomienkach k pekným chvíľam spoločenstva s manželom, s manželkou, spomíname na spoločne prežívané šťastie a radosti, na spoločne znášané obavy, utrpenie. Všetko dobré, pekné, pozitívne má svoj pôvod v Pánu Bohu, On, jedine On je originálnym zdrojom všetkého dobrého a pekného v našom živote, On nám dáva aj silu na znášanie ťažkostí a riešenie problémov, ktoré sa vyskytujú v našom živote. Takže naše vďačné myšlienky na zosnulých sú spojené s vďačnými myšlienkami na Pána Boha.
I keď naši blízki odišli, zanechali trvalé, nezmazateľné stopy na našich životoch, na našich bytostiach. Platí to najmä o tých, ktorí nám boli najbližší a ktorí svojím vplyvom na nás najviac pôsobili. Mnoho z ich vplyvu si jasne uvedomujeme, ale mnoho z neho sme prebrali neuvedomene, a v tieto dni spomienok si možno uvedomíme nejednu vec z toho, za čo všetko im v tomto smere vďačíme. A sú ďalšie pozitívne veci v ich skončenom už živote, ktoré by sme v tichom zahĺbení týchto dní mohli ešte objaviť a možno aj zaradiť do svojho života.
Postoje hodné nasledovania
Môžeme uviesť niekoľko príkladov takýchto postojov, ktoré sme mohli sledovať a pri spomienkach možno nanovo objavujeme u našich zosnulých a ktoré sú hodné osvojenia:
- Dôvera v Pána Boha za všetkých okolností, dôvera, ktorá sa nedala otriasť ani ťažkým utrpením.
- Pocit zodpovednosti pred Pánom Bohom, vedomie, že sa stále nachádzajú pod jeho hodnotiacim pohľadom.
- Pocit zodpovednosti za druhých ľudí, najmä za tých, ktorých im Pán Boh dal za blízkych a za tých, ktorých akýmkoľvek iným spôsobom zveril do ich zodpovednosti.
- Pokoj Boží, ktorý nosili v srdci aj uprostred nepokoja.
- Zásadovosť, vernosť, vytrvalosť v dobrom, i keď sa nachádzali pod rozličnými tlakmi.
- Snaha urobiť pre druhých každý deň niečo dobrého.
- Úcta k pravde, zásada pravdovravnosti.
- Ochota odpustiť, i keď im bola spôsobená krivda.
- Trvalo pekné vzťahy k druhým ľuďom, vytváranie a trvalé udržiavanie rodinného domova s atmosférou pokoja, lásky, vzájomného porozumenia.
Toto všetko nám prichádza dnes na myseľ, a pri konkrétnych spomienkach na našich blízkych ľudí nám napadne aj mnoho ďalších vecí.
Tvorivé dedičstvo a živé spomienky
S vďačnosťou voči Pánu Bohu myslíme aj na tých, ktorí svojou prácou a pôsobením obohatili naše životy. Po našich blízkych tu zostane to, čo zanechali, do čoho vložili svoje nápady, myšlienky a pocity, i snahu. Je to miestami láska, miestami žiaľ, čo život práve niesol v tú chvíľu, keď sa ich dielo rodilo. Mnohí boli veľmi tvoriví, čo si uvedomujeme čím ďalej, tým viac. Bolo to gro generácie vojnových detí, čo väčšinou vo svojich domácnostiach začínali od nuly a to, čo mali, boli ich talenty a to, čo si dokázali vyrobiť a zarobiť vlastnou šikovnosťou.
Tvorenie je zastavenie chaosu v hlave, je to ticho v nás, určitá forma modlitby, meditácie, návrat k sebe samému. Spomíname s trpkosťou, ale predsa s úsmevom na tvári. Sú stále s nami. Netreba sa báť spomienok. Radšej sa tešiť z toho, že človek žil, aj keď len na chvíľu, ako smútiť nad tým, že umrel.
Smrť ako začiatok a večná nádej
V tieto dni si s veľkou vďačnosťou k Pánu Bohu uvedomujeme, že smrť nemusíme chápať a prijímať ako niečo strašidelné. Smrť zakončila zemský úsek života našich zosnulých, ako raz zakončí aj zemský úsek života každého jedného z nás. Ale toto je pohľad na smrť len z jednej strany, len z našej strany, a nie je to celkový pohľad. Náš pohľad na smrť je polovičatý, zlomkovitý, fragmentárny, a veľmi sa mýli, kto tento zlomkovitý pohľad pokladá za celok.
Pán Boh nám vo svojom slove a vo zvesti Pána Ježiša Krista umožnil vidieť, aspoň nepriamo, aj tú od nás odklonenú stránku smrti, ako vyzerá smrť zo stanoviska večnosti. Nám sa javí smrť ako koniec, zo strany večnosti sa smrť javí ako začiatok niečoho nového.
Nie je to prirodzená automatika, ale je veľkým darom Božej milosti, že môžeme vo viere vidieť aj tú druhú, nekonečne dôležitú stránku smrti. V tomto biblickom zmysle nám treba chápať aj našu vlastnú smrť, aj smrť tých, na ktorých v tieto dni myslíme. Ak máme nádej, že tí, čo od nás odišli, sú v Božích rukách, že sú v spoločenstve Pána Ježiša Krista, tak je to omnoho viac, než čo by sme sa mohli dozvedieť pri poznaní niektorých drobných podrobností.
Pri pamiatke zosnulých prichádzame síce k hrobom a k miestam, kde sú uložené urny, a tam prinášame vence, kvety, ale ich skutočným domovom je večnosť. Preto spomienka na nich nemusí a nemá ostať obmedzená iba na chvíle, keď prichádzame na cintorín či do urnového hája, ale skutočnou chvíľou spomienok orientovanou smerom dopredu je každé tiché zamyslenie sa, najmä ak je spojené s modlitbou poďakovania za ich život.
Výzva pre živých: Urovnať vzťah s Bohom
Dnes je deň, kedy viac ako inokedy myslíme na svojich blízkych zosnulých. Treba si však uvedomiť, že pre nich už nič spraviť nemôžeme. Môžeme k Bohu jedine volať a prosiť, aby im bol milostivým nebeským Otcom a nie prísnym a spravodlivým Sudcom. No nevieme dodatočne uveriť v Boha namiesto nich.
Preto si myslím, že dnešný deň pamiatky zosnulých je skôr príležitosťou pre nás živých, aby sme si veci, resp. vzťah s Pánom Bohom dali do poriadku čím skôr. Kým ešte žijeme. Po smrti sa už totiž na našom živote nebude dať zmeniť nič. Nebude sa dať dodatočne uveriť ani sa dodatočne kajať. Teraz je na to čas.
Preto so žalmistom aj my dnes spolu voláme: „Ajhľa, dnes je deň milosti, dnes je deň spasenia. Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.“
V dnešný deň sa preto neuspokojujme falošnou predstavou, že po smrti už azda nič nie je. To si len človek tak vymyslel. No Syn Boží, ktorý prišiel z večnosti a ktorý vidí Boha Otca tvárou v tvár, On vie, ako je to naozaj. On nás učí ináč. Neuspokojujme sa preto falošnou predstavou, že po smrti už azda nič nie je! A že sa teda ani za nič nebudeme musieť zodpovedať. Neutešujme sa ani tým, že si vystačíme vlastnou dobrotou a že k spáse v podstate Boha ani nepotrebujeme.
Nech je našou útechou a istotu, vždy vtedy, keď sme konfrontovaní so smrťou, jedine to, že sme uverili v Krista Ježiša, ktorého Boh poslal ľuďom na svet za Spasiteľa. Nech nám dnes na srdci ležia všetci tí, ktorých milujeme a ktorí takéto rozhodnutie života ešte nevykonali. Vydávajme im dobré svedectvo o tejto životnej a najdôležitejšej pravde! Modlime sa za nich, aby sa otvorili pôsobeniu svätého Božieho Ducha! Nuž a modlime sa aj za seba, aby sme v pevnej viere zotrvali až do konca! Tak aby raz aj nad nami mohli zaznieť slová nášho Pána a Spasiteľa: „Dobrý a verný sluha. Nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím. Vojdi v radosť v svojho Pána!“
Žalm 103, 1 - 4: „Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia! On odpúšťa ti všetky tvoje viny. On uzdravuje všetky tvoje choroby. Život ti vykupuje z hrobu, venčí ťa milosťou a milosrdenstvom.“
Pri myšlienke na smrť a na večnosť musíme nevyhnutne myslieť aj na Boží súd. Posolstvo o Božom súde, ktorý čaká každého z nás, vedie nás živých k tomu, aby sme do toho času, ktorý nám na tejto zemi ešte zostáva - a nikto nevie, koľko toho času ešte má - aby sme do tohto času vkladali ten najlepší, najkrajší obsah. Myšlienka na smrť, ktorá sa pre každého z nás denno-denne približuje, mala by nám pomáhať stvárňovať časné dni tým najkrajším spôsobom.