Chlieb má v gréckokatolíckom obrade ústredné postavenie, najmä v kontexte Eucharistie, ktorá je srdcom kresťanského života. Tento článok sa zameriava na význam chleba v gréckokatolíckej cirkvi, s dôrazom na jeho symboliku, historický vývoj a súčasnú prax prijímania Eucharistie, vrátane prijímania malými deťmi.
Eucharistia ako Srdce Duchovného Života
Eucharistia je vnímaná ako dar, za ktorý je potrebné prechovávať radosť, vďačnosť, bázeň a úctu. Prijímaním Eucharistie veriaci prijímajú Krista, čo vedie k jednote a upevňovaniu lásky v rodinách a spoločenstvách. Eucharistia sprítomňuje, teda robí prítomnou Kristovu obetu kríža. Je teda pre nás stále jedinečnou možnosťou, ako sa stretnúť s tým živým chlebom - Kristom, čo predstavuje jedinečné stretnutie človeka s Bohom.
Predstavte si, ako k Eucharistii pristupujú spolu s vami aj vaše malé deti. Učíte sa jeden od druhého postoj radosti a vďačnosti za dar Eucharistie, postoj bázne a úcty. Všetci prijímate Krista, ktorý vytvára vo vašej rodine jednotu a upevňuje lásku. Predstavte si tú radosť Boha, ktorý môže znova a znova prichádzať do nevinných sŕdc detí a prebývať v rodinách, v spoločenstve, uprostred ktorého je eucharistický Kristus.
Samotný výraz eucharistia znamená ďakovanie. Na začiatku eucharistickej modlitby vyzýva kňaz ku vzdávaniu vďaky slovami: „Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu!“ A potom si spomína na všetky veci, ktoré Boh pre ľudí urobil, a vzdáva mu za ne vďaku.
Názvy Eucharistie
- Eucharistia: lebo je vzdávaním vďaky Bohu.
- Pánova večera: lebo ide o večeru, ktorú Pán slávil so svojimi učeníkmi v predvečer svojho umučenia.
- Lámanie chleba: pretože tento obrad použil aj Ježiš, keď pri Poslednej večeri požehnal a dával chlieb.
- Eucharistické zhromaždenie: (po gr. Svätá a Božská liturgia)
- Najsvätejšia sviatosť: lebo je sviatosťou všetkých sviatostí.
Špecifiká Chleba v Byzantskom Obriade
Katolícka cirkev na Slovensku je prítomná v dvoch obradoch: latinský obrad (Rímskokatolícka cirkev) a byzantský obrad (Gréckokatolícka cirkev). Obe vzájomne spolupracujú a majú spoločnú hlavu Cirkvi na zemi, ktorou je rímsky pápež. Rímskokatolícki veriaci môžu prijímať sviatosti aj v gréckokatolíckom kostole a naopak.
Zatiaľ čo latinský obrad používa nekvasený chlieb už mnoho storočí, východný obrad môže používať kvasený chlieb. Vo východnej tradícii kvasený chlieb predstavuje zmŕtvychvstanie Ježiša. Už v prvopočiatkoch sa nazdávali, že nie je nevyhnutné priamo napodobňovať Poslednú večeru (niektorí učitelia stále diskutujú o tom, aký typ chleba Ježiš použil v čase, keď ustanovil Eucharistiu). Veria, že Eucharistia je oveľa viac ako len napodobenie Poslednej večere.
Typ použitého kysnutého chleba je veľmi jednoduchý. Obsahuje pšeničnú múku, droždie, soľ a vodu. Mnohí, ktorí pripravujú tento typ chleba, sa najprv vyspovedajú a od rána postia. Neexistujú žiadne konkrétne modlitby, ktoré by sa mali modliť pri pečení tohto chleba.
Ďalšou bežnou črtou tohto chleba je pečať alebo pečiatka, ktorá sa použije ešte predtým, než sa chlieb upečie. Prosfora sa skladá z dvoch oddelených kruhových kúskov kvaseného cesta umiestnenými jeden na druhom a pečenými dohromady, aby vytvorili jeden bochník. Tento dvojitý bochník predstavuje dve charakteristiky Krista: ľudskú a božskú. Na prosfore sa zapečie pečať (sfragida) so zvláštnym tvarom.
Počas Božskej liturgie je chlieb delený zvláštnym spôsobom. Počas Eucharistie vykoná kňaz tzv. proskomídiu, v ktorej najskôr vyreže stred vyrazeného tvaru s písmenami IC, XC, NIKA (“Ježiš Kristus víťazí”). Chlieb sa premení na Kristovo telo (Baránka). Potom na ľavej strane odreže veľký trojuholník na počesť Panny Márie a deväť malých trojuholníkov na pravej strane ako pripomienka anjelov, prorokov, apoštolov, svätých otcov a prelátov, mučeníkov, asketikov, Joachima a Anny a všetkých svätých vrátane svätého zo dňa, keď sa liturgia slávi.
Transsubstanciácia a Reálna Prítomnosť
Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Transsubstanciácia vyjadruje, že Kristus nevchádza do existujúceho chleba, ale že on na oltári v momente premenenia nahrádza chlieb svojim vlastným telom. Teda z pôvodného chleba už nezostáva nič.
Platnou matériou pre Eucharistiu je chlieb a pre víno aj hroznový mušt (nealkoholický) bez akýchkoľvek pridaných látok. Chlieb sa premieňa na Kristovo telo pri slovách premenenia, konkrétne na slovo: „Toto je moje telo.“
Kristus je prítomný v Eucharistii, a to v každej jednotlivej hostii, ako aj v jej častiach, a vždy celý. Rovnako je celý Kristus prítomný pod spôsobom vína. Táto prítomnosť celého Krista v každej čiastočke Eucharistie je prejavom jeho božskej všadeprítomnosti. Pán Ježiš je v Eucharistii prítomný skutočne, reálne a podstatne.
Prijímanie Eucharistie v Gréckokatolíckom Obriade
Gréckokatolíci dostávajú sväté prijímanie od kňaza pod obojím spôsobom, teda lyžičkou im kňaz podá Eucharistiu (telo a krv Ježiša Krista pod spôsobom chleba a vína) do úst.
Návrat k starobylej praxi prijímania Eucharistie deťmi
Od septembra 2017 sa gréckokatolícka cirkev na Slovensku oficiálne vrátila k starobylej praxi prijímania Eucharistie malými deťmi. V gréckokatolíckej cirkvi už niekoľko rokov deti prijímajú myropomazanie (birmovku) aj prvé sväté prijímanie hneď po krste. Ale prijatie Eucharistie u novorodencov, respektíve batoliat, bola väčšinou jednorazová záležitosť, ktorá bola u dieťaťa obnovená až v školskom veku.
Viac ako 1000 rokov bola jednota troch iniciačných sviatostí spoločnou praxou východnej aj západnej cirkvi. Eucharistia sa prijímala v blízkej nadväznosti ku krstu a birmovke, niekoľkoročné rozostupy medzi týmito sviatosťami neexistovali. Dospelí katechumeni, aj malé deti po krste prijali aj birmovku a prvé sväté prijímanie.
Táto zmena umožňuje deťom prijímať Eucharistiu už od krstu až do obdobia rozumového rozlišovania, ktoré bolo stanovené na začiatok 3. ročníka základnej školy. Počas tohto obdobia deti prestanú prijímať Eucharistiu, absolvujú prípravu na prvú svätú spoveď a Eucharistiu začnú opätovne prijímať po slávnosti „Prvej svätej spovede“, respektíve „Slávnostného svätého prijímania“.
Historický kontext a vývoj praxe (prijímania detí)
V 12.-13. storočí sa v latinskej cirkvi vytráca prijímanie pod spôsobom vína, a teda sa stráca aj prijímanie malých detí, pretože mali s formou nekvaseného chleba ťažkosti. Cirkev ovplyvnili aj myšlienky propagujúce nehodnosť ľudí prijímať Eucharistiu a do popredia sa dávala skôr ľudová zbožnosť vo forme adorácie, prijímanie bolo niečo príležitostné a výnimočné.
V 16. storočí Tridentský koncil vyhlásil, že prijatie sviatosti zmierenia a Eucharistie aspoň jedenkrát ročne je nevyhnutné pre spásu. Malé deti pred užívaním rozumu však prijímať tieto sviatosti nie sú povinné, pretože u nich pretrváva milosť posväcujúca vyplývajúca z krstu. Toto malo tiež za následok, že prax eucharistického prijímania malých detí v rímskokatolíckej cirkvi zanikla, pretože sa vyhlásenie Tridentského koncilu začalo interpretovať v takom zmysle, že pre deti Eucharistia nie je nevyhnutná, a preto ani potrebná.
Eucharistické prijímanie malých detí sa lokálne praktizovalo už niekoľko rokov (napr. v Bratislave), ale nebola to všeobecná norma. V septembri roku 2017 sa prijímanie Eucharistie malými deťmi stalo sui iuris pre všetky slovenské eparchie.
Osobná skúsenosť a vnímanie Eucharistie
Osobná skúsenosť s prijatím do gréckokatolíckej cirkvi a možnosť prijímania Eucharistie pre deti môže byť hlboko dojímavá. Ako spomína jedna veriaca: „Kým som nespoznala svojho manžela, ani som nevedela, že gréckokatolícka cirkev existuje. Keď sme čakali prvé dieťa, rozhodli sme sa, že ako gréckokatolíka (deti dedia obrad po otcovi) ho dáme pokrstiť v gréckokatolíckej cirkvi. Mala som úctu ku koreňom môjho manžela a syna a vnímala som niečo ako povolanie do gréckokatolíckej cirkvi pre naše dieťa.“
„Iba niekoľko dní pred krstom, pri poučení od kňaza, ktorý mal krstiť nášho Michaela Jána, sme sa dozvedeli, že nielen že prijme Eucharistiu a birmovanie (myropomazanie) už pri krste, ale že Eucharistiu môže prijímať aj naďalej. Tá predstava ma úplne nadchla a úžas a veľká vďačnosť za tento dar ma doteraz neopúšťa. Každá nedeľná liturgia je pre mňa nielen vďačnosťou za Kristovo vykupiteľské dielo, vďačnosťou za moju rodinu a všetky materiálne a duchovné dobrá, ale veľmi konkrétne aj vďačnosťou za to, že k Eucharistii môže spolu so mnou a s manželom pristupovať aj náš dvojročný syn a štvormesačná dcérka.“
Liturgické Náčinie a jeho Význam pre Chlieb a Eucharistiu
Pre slávenie Eucharistie sa používa špeciálne liturgické náčinie. Je dôležité, aby tieto predmety boli na vysokej umeleckej úrovni a udržiavané v najväčšom poriadku. Medzi najdôležitejšie patria:
- Diskos: Pozlátený tanierik alebo podnos pre chlieb pri svätej liturgii. Má byť dostatočne veľký, aby sa naň zmestili všetky častice potrebné k svätej liturgii.
- Hviezda: Zložená z dvoch ramien, ktoré sa dajú zložiť alebo roztiahnuť, umiestňuje sa nad diskos.
- Čaša: Nádoba na pitie (víno premenené na krv Kristovu), zvyčajne z pozláteného materiálu.
- Pokrovčeky: Dva menšie pokrovčeky, ktoré symbolizujú plienky alebo pohrebné plátno Ježiša Krista, zakrývajú diskos a čašu.
- Kopia (lagkia): Nôž vyrobený na tvar kópie, ktorý slúži na vykrojenie Baránka a častíc z prosfor na slúženie.
- Ripida (ripidy): Vejáre, ktorými sa odháňal od svätých darov hmyz. Zvyčajne sú z plátna alebo štylizované hlavy cherubínov s krídlami.
- Daronosica (ciborium): Kalich prikrytý s pevným vrchnákom s krížom, ktorý je ešte zdobený vyšívaným súkienkom okolo čaše, slúži na uchovávanie sviatostných Darov.
- Daroukazateľnica (monštrancia): Predmet zvyčajne tvaru Slnka alebo v gréckokatolíckom obrade v tvare chrámu, do ktorého sa vkladá Najsvätejšia Eucharistia. Malá časť, do ktorej sa vkladá Najsvätejšia Eucharistia - Baránok, sa nazýva Melkisedech.
- Kadideľnica: Nádoba s vrchnákom, ktorá visí na retiazkach a slúži na označenie prosfory, z ktorej sa režú častice k svätej liturgii. Na prvom mieste slúži na označenie Baránka - Ahneca.
Eucharistická Úcta a Ikony v Byzantskom Obriade
V liturgii svätého Jána Zlatoústeho má eucharistická úcta dôležité postavenie. Liturgikon svätého Jána Zlatoústeho pozýva celebranta, aby počas slávenia liturgie uctieval sväté Dary poklonou, a to hneď niekoľkokrát. Byzantské liturgické formuláre predpisujú kňazovi úkon úcty už bezprostredne po slovách premenenia: „Kňaz spolu s diakonom sa hlboko poklonia.“ Adorácia je kľúčovým postojom, typickým aj pre modlitbu pred svätým prijímaním Credo, Domine et confiteor (Verím, Pane a vyznávam), ktorú kňaz v súlade s rubrikami prednáša so sklonenou hlavou. S poklonami počítajú aj rubriky pred epiklézou: „Diakon odloží ripidu, pristúpi ku kňazovi a obaja sa tri razy poklonia pred svätou trapézou (oltárnym stolom).“ Keďže eucharistické Dary sú už konsekrované, spomínané poklony môžeme považovať za špecificky východnú formu eucharistickej adorácie, ktorá má v rámci liturgického poriadku jedinečné miesto.
Slovenský gréckokatolícky liturgikon ukladá veriacim, ktorí chcú ísť na sväté prijímanie, aby zachovali úctivý postoj tela: „Klaňajú sa s pokorou a bázňou, pričom ruky majú zložené na prsiach.“ Tieto úkony umocňujú východný zmysel pre adoráciu sviatostného Krista ako symbiózy somatickej a duševnej stránky človeka.
Melismos: Videnie svätého Petra Alexandrijského
V kontexte Eucharistie je zaujímavý aj pojem Melismos. V 13. storočí sa v sfére vplyvu byzantského umenia objavuje ikonografický typ známy ako videnie (ὅραμα) svätého Petra Alexandrijského. Tento motív sa nachádza už v Menológiu byzantského cisára Bazila II. Novosť spočíva v dramatickom výtvarnom spracovaní. Na freske z gréckeho monastiera Dionysiu na hore Athos dominuje postava v biskupskom rúchu, klaňajúca sa Kristovi na oltári (žertveníku) s červeným súknom.
Aby sme pochopili význam tohto obrazu, musíme sa vrátiť do čias doktrinálnych sporov medzi ariánmi a kresťanmi vernými orthodoxii. Biskupom na freske je alexandrijský patriarcha Peter, neskorší hieromučeník, ktorý podľa tradície vysvätil hereziarchu Ária za diakona. Po jeho exkomunikácii uvažoval, že sa prihovorí za Áriovo znovuprijatie do Cirkvi.
V živote svätého Petra Alexandrijského čítame: „V tú noc, keď som slávnostne prednášal svoje modlitby k Bohu, objavil sa pri mne asi dvanásťročný chlapec... Pán odvetil: Šaty mi roztrhal Árius.“ Toto zjavenie poukazuje na dôležitosť ortodoxie a nedotknuteľnosť eucharistického tajomstva. Pán Ježiš v ňom upozorňuje biskupa, aby Áriovi neodpustil: „Vystríhaj sa toho, aby si ho (Ária) prijal do spoločenstva (Cirkvi). Zajtra prídu kvôli nemu prosiť. Dbaj na to, aby si sa nenechal obmäkčiť a presvedčiť.“ Aj keď sa z niektorých kruhov ozývajú hlasy, že súčasná Cirkev je „povinná“ odpustiť každému, skúsenosť alexandrijského vladyku dokazuje, že to tak nie je. Aj odpustenie má hranice.
Videnie biskupa Petra dokazuje, že schizmy a herézy netreba podceňovať a marginalizovať ako čosi, čo patrí do dávnej minulosti. Ikona je možné interpretovať aj v kontexte medziobradovej polemiky medzi „západnými a východnými Rimanmi“. Niektorí východní teológovia považujú západnú prax rozdávania Eucharistie laikom iba pod spôsobom chleba za abuzívnu a zdôrazňujú princíp sub utraque specie (pod oboma spôsobmi).
Sväté prijímanie pod jedným spôsobom však pozná aj Východ. V byzantskom prostredí je dovolené podávať Eucharistiu nemluvňatám bezprostredne po krste ako súčasť kresťanskej iniciácie, a to pod spôsobom vína, keďže novorodenci ešte nie sú spôsobilí konzumovať tuhú stravu. Východná cirkev nemá teda právo namietať proti západolatinskému zvyku, sama totiž akceptuje prijímanie pod jedným spôsobom (v byzantskom prípade sub specie vini). Nikto z pravoslávnych teológov netvrdí, že pri podávaní Eucharistie deťom (ešte pred tzv. vekom kognitívneho rozlišovania) pod spôsobom vína tieto deti neprijímajú celého Krista. Nie sú o nič ukrátené, tak, ako nie sú ukrátení ani kresťania na latinskom Západe prijímajúci len hostiu.
Ikony Chleba Života a Nevyčerpateľnej Čaše
Eucharistickú zbožnosť východného kresťana pomáhajú rozvíjať napríklad ikony Chlieb života (Panis vitae, postava Krista v kalichu) a Nevyčerpateľná čaša (Calix inexhaustus, spojenie Bohorodičky v pozícii oranty s obrazom Krista ako nebeského Chleba). Ikony Spasiteľa v kalichu sú vizualizáciou verša z Evanjelia podľa Jána, v ktorom sa Pán Ježiš predstavuje ako pravý Chlieb života, ktorý zostúpil z Neba (Jn 6,51). Koho však predstavuje bližšie nešpecifikovaná tvár v hornej časti obrazu? Je to Duch Svätý alebo Boh Otec? Tri tváre sú zreteľnou trojičnou témou. Svätá liturgia, ako vieme, je vo východnom ponímaní spoločným dielom Svätej Trojice.
Ikona Bohorodičky Nevyčerpateľnej čaše zasa stavia Bohorodičku do eucharistického svetla. Traduje sa, že Bohorodička prostredníctvom tejto ikony uzdravila bývalého vojaka z alkoholizmu. Matka Božia bola a je živým oltárom, na ktorý neviditeľne vstúpil Stvoriteľ všetkého ešte predtým, než viditeľne zveril svojim učeníkom dar Eucharistie. Poznanie Panny Márie ako mystického oltára pomohlo byzantskej kultúre neskĺznuť do protestantského omylu a odmietnuť sviatostné kňazstvo ženy.
Východní kresťania, ktorí sa cítia byť priťahovaní západnými modelmi eucharistickej zbožnosti, majú však plné právo prežívať svoj vzťah s Kristom podľa svojho vedomia a svedomia, a to aj s „latinizmami“, pokiaľ im tieto v duchovnom živote prospievajú.
Eucharistia a Liturgický Rytmus: Veľký Pôst
Spomedzi všetkých liturgických pravidiel, ktoré sa vo východnom obrade vzťahujú na Veľký pôst, je jedno zvlášť dôležité a javí sa ako kľúč k objasneniu jeho liturgickej tradície. Je to pravidlo, ktoré nedovoľuje slávenie božskej liturgie v priebehu obyčajných dní Veľkého pôstu.
Pravidlo hovorí, že sa božská liturgia nemôže slúžiť v priebehu Veľkého pôstu od pondelka do piatku, s jedinou výnimkou, a to ak sviatok Blahoviščenija (Zvestovania Presvätej Bohorodičke) pripadne na jeden z týchto dní. Keďže eucharistia (liturgické slávenie) je sviatkom Cirkvi - nebeskou hostinou, ukazuje sa tu jeden základný liturgický princíp: nezlučiteľnosť slávenia Eucharistie s postením, ktoré má kajúci charakter. Tu na seba naráža slávenie a kajanie sa. Vo východnej tradícii si eucharistia vždy zachovala svoj sviatočný a radostný charakter.
Calix vivus: Používanie kalicha v byzantskom obriade
V niektorých rumunských pravoslávnych monastieroch sa zachoval osobitý zvyk: kňaz sa počas tzv. veľkého vchodu („mikroprocesia“ s ešte nepremenenými sviatostnými spôsobmi, ktoré sa slávnostne prenášajú zo žertveníka na hlavný oltár - prestol) dotýka hláv veriacich kalichom a takto ich žehná. Je to však vieroučne v poriadku?
V prvom rade treba podotknúť, že ide o viac-menej o ľudový zvyk, pius habitus, ktorý nemá oporu v Tradícii ani v typikone (súbor byzantských rituálnych predpisov záväzný napríklad pre monastické komunity). Dá sa predpokladať, že práve na základe tohto zvyku sa medzi niektorými pravoslávnymi veriacimi na Balkáne rozšírila (mylná) predstava, že sviatostná matéria je konsekrovaná už počas veľkého vchodu.
Mysticky orientované pravoslávie sa v polemike so Západom vyhýbalo definovaniu „presného momentu“, kedy sviatostný Kristus zostupuje na oltár, v dôsledku čoho medzi jednoduchým ľudom miestami dochádzalo k určitému vieroučnému zmätku. Súčasná rumunská teológia právom podrobila monastiersky zvyk žehnať veriacich kalichom na veľkom vchode prísnej kritike. Jednak môže dôjsť aj k nechcenému rozliatiu vína z kalicha, jednak to vedie ku „kryptoheretickému“ záveru, že chlieb a víno sú konsekrované ešte pred vlastným eucharistickým kánonom. Iné hlasy tvrdia, že veriaci si vďaka tomuto požehnaniu lepšie uvedomujú, že aj oni sami sa majú stať živým kalichom, živou a živonosnou obetou pre Pána Ježiša.
Žehnanie ľudu kalichom ako súčasť obradov postkomúnia
Vysvetlili sme si, že požehnanie ľudu kalichom na veľkom vchode nie je z vieroučného hľadiska odporúčané. V byzantskej liturgii však existuje chvíľa, kedy je požehnanie kalichom so sviatostnými Darmi nielenže duchovne prínosné, ale aj povinné.
Byzantské rubriky predpisujú celebrantovi povinnosť požehnať ľud po svätom prijímaní posvätnou čašou v znamení kríža, pričom kňaz zvolá: „Serva, Deus, populum tuum et benedic hereditati tuae.“ („Spas, Bože, svoj ľud a požehnaj svoje dedičstvo“).
Benedikcia ľudu s monštranciou, ktorá je pre kresťanský Západ veľkým duchovným dobrodením, z toho dôvodu v byzantskom obrade nie je potrebná. Z liturgického hľadiska je dokonca nadbytočná, keďže kňaz požehnáva Boží ľud konsekrovanou sviatosťou na každej liturgii.
Chlieb v širšom kontexte: Symbolika a tradície
Chlieb nie je len pokrm. Je to niečo viac. Jeho príprava je rituál, jeho výsledok obživa i dar. Dôležité postavenie v dejinách ľudstva mu nemožno odoprieť, rovnako ani to, že si za tisícky rokov vybudoval vlastnú kultúru v tej-ktoréj krajine. Svoje zvyky a tradície má aj na Slovensku, pričom sa často týkajú samotnej prípravy, úcty a symboliky, ktorá sa prenáša aj do náboženského života.
Staroveké korene a vývoj chleba
História pestovania obilia a história výroby chleba sa navzájom prekrývajú, a to obdobím 4- až 6-tisíc rokov pred naším letopočtom, keď starí Egypťania pestovali dnes už neexistujúce sorty obilnín. Práve Egypt je považovaný za rodisko chleba - naklíčené obilniny sa rozdrvili medzi kameňmi a následne preosievali cez papyrusové sitá. Chlieb vtedy ešte nemal typickú dnešnú podobu. Formoval sa do placiek, ktoré sa zvyčajne piekli na okraji ohniska alebo sa kládli do rozpáleného popola.
Kedy presne uzrel svetlo sveta kysnutý chlieb, sa môžeme len domnievať, avšak zaujímavé je, že pravdepodobne vznikol náhodou. Zrejme veľmi hladného človeka neodradilo ani to, že placka z obilnín „skysla“, a napriek tomu ju upiekol. Egypťania tak začali s odkladaním kúska surového cesta, ktoré pridávali do nového, čerstvého cesta. Túto prípravu od nich odpozerali Gréci a od nich ju zase prevzali Rimania.
Symbolika chleba v každodennom živote a tradíciách
Chlieb bol symbolom úcty, a preto museli mať gazdinky vždy čistú zásteru. Úcta chlebíku sa prejavovala natoľko, že ak náhodou spadol na zem, musel sa čo najrýchlejšie zodvihnúť a pobozkať. Od nepamäti sa zaň modlilo a v modlitbách dodnes prosíme o „chlieb náš každodenný“. V náboženskom chápaní však musíme ísť viac do hĺbky symbolu chleba.
Keď Ježiš rozmnožil päť chlebov a nasýtil nimi 5 000 mužov, bol to zázrak, avšak keď premenil svoje telo na chlieb, bol to Boží dar pre ľudstvo. Kto príchodzieho človeka chce si uctiť, ponúkne mu chleba s nožom, aby si odkrojil aspoň na raz do úst alebo čo len smidku.
Vítanie chlebom a soľou je zvyk, ktorý aj naďalej pretrváva a má celoslovenskú pôsobnosť. Jeho odmietnutie je považované za neúctivé. Chlieb sa považoval za Boží dar a od tohto ponímania sa odvíjali aj zvyky s ním spojené a tiež symbolika. Nie div, že mu ľudia prejavovali úctu. Dokonca aj samotná príprava mala svoje zvyklosti, nielen v rámci použitia surovín. Kým chlieb nadobudol výslednú podobu, sedemkrát bol požehnaný.
Jeho pôvodný okrúhly tvar symbolizoval slnko, nekonečnosť, plynutie života, večnosť, Boha. Pascha, odvodená od starej židovskej slávnosti Pesach, sa u nás spája s tradíciami Veľkej noci, konkrétne s Bielou sobotou, keď sa zvykol piecť. Pri stolovaní ho gazda zo spodnej strany prežehnal znakom kríža a rozdelil medzi všetkých členov rodiny, pričom nesmela vyjsť nazmar ani jedna omrvinka.
Položenie chleba na vianočný stôl malo podľa ľudovej viery zabezpečiť rodine jeho každodenný dostatok počas nasledujúceho roka. Nielen na poli, ale aj v domácnosti bol znamením dostatku - ten, kto staval dom, dával ho do jeho základov. Chlieb mal význam aj pri pohrebných obradoch, kde sa na počesť mŕtveho rozdával chudobným a žobrákom. Bochník chleba symbolizuje život, soľ zase zdravie. Aj preto boli v minulosti znakom pohostinnosti, a to aj u skromnejších a nemajetných ľudí.
Chlieb je fenomén. Má vlastnú bohatú históriu a sám je metaforou dejín. Vnímame ho ako symbol života, ale i samotného prežitia. Vďaka nemu si pripomíname, že jednoduché veci v sebe ukrývajú veľkú silu. Jeho vôňa je nezameniteľná, rozmanitosť chutí vzhľadom na jednotlivé krajiny pozoruhodná. Aj keď tradícií spojených s chlebom ubúda, pečenie chleba si aj v moderných domácnostiach nachádza miesto, čo svedčí o jeho trvalom význame. Vzťah k chlebu sa dedí z generácie na generáciu.
tags: #chlieb #v #grekokatolickom #obrade