Zelený štvrtok, známy aj ako Veľký štvrtok, Štvrtok Svätého týždňa alebo Štvrtok Pánovej večere (lat. Feria quinta in Cena Domini), je v kresťanskom kalendári štvrtok pred Veľkou nocou. Je integrálnou súčasťou Svätého, resp. Veľkého týždňa a predstavuje začiatok Veľkonočného trojdnia - vrcholu celého liturgického roka.
Pôvod názvu „Zelený štvrtok“
Názov Zelený štvrtok vznikol prešmyčkou nemeckého názvu Greindonnerstag (plačlivý štvrtok) na Gründonnerstag (Zelený štvrtok). Tento deň sa niekedy v minulosti spájal so zmierením kajúcnikov, kedy ich biskup rozhrešil a prijal späť do spoločenstva veriacich.
Význam Zeleného štvrtku
Zelený štvrtok je dňom, kedy si kresťania osobitne pripomínajú ustanovenie dvoch kľúčových sviatostí a Ježišov príklad služby.
Ustanovenie Eucharistie a Pascha
Udalosti zeleného štvrtku sa začínajú odohrávať v kontexte Poslednej večere, ktorá mala slávnostný ráz židovskej veľkonočnej večere na pamiatku vyslobodenia z egyptského otroctva. Je Pánova Pascha (hebr. pesach, prechod)! Tieto slová, ktoré sme počuli v prvom čítaní, môžeme dnes v pravde zopakovať v ich najhlbšom zmysle. Všetko to, čo sa slávilo v Starom zákone, je iba predobrazom toho, čo slávime dnes.
Keď židovská rodina zasadla k Veľkonočnej večeri 14. Nisana, mal najmladší syn z rodiny úlohu opýtať sa otca: „Čo znamená tento obrad, ktorý sa chystáme vykonať?“ Otec potom vysvetľoval Božie skutky v dejinách Izraela, hovoril o prechode Veľkej Noci z egyptského zajatia. Vo večeradle to bol možno Ján, ktorý sa obrátil na Ježiša s touto otázkou. My si dnes môžeme tiež položiť túto otázku: čo znamenajú obrady, ktoré budeme sláviť počas dnešného večera a počas tohtoročného veľkonočného Trojdnia?
Hebrejské slovo pesach alebo pasach znamenalo prechod (prejsť na druhú stranu). Bol to židovský sviatok Veľkej Noci, kedy si Židia pripomínali, že ich Boh previedol na druhú stranu Červeného mora, ale zároveň ich vyviedol z otroctva Egypta. Ide teda o prechod z otroctva na slobodu. Ježiš slávil svoj posledný pesach, svoju paschu (gr.) pred svojou smrťou. Dal svojej smrti duchovný význam. Jeho smrť je prechodom, ktorého predobrazom bol židovský pesach. Ježiš prechádza zo smrti do života, prevádza svoj ľud z otroctva hriechu na slobodu Božích detí.
Takto kresťania slávia svoju Paschu v Eucharistickej večeri. Židia zabili veľkonočného baránka a pri večeri ho zjedli. Ježiš sa dáva ako veľkonočný baránok v Eucharistickom chlebe ako pokrm pre kresťanov. V Eucharistii je kresťanská Pascha, prechod, Veľká Noc. Túto paschu môžeme vnímať v rytmoch nášho života. Eucharistia je pre nás naším prechodom, našou Paschou, našou Veľkou Nocou v rytme dňa, týždňa i roka.
V rytme roka je to každoročné slávenie Veľkej Noci. Svätý Augustín nazýval Eucharistiu každodennou Paschou. II. vatikánsky koncil vyhlásil, že Eucharistia je zdrojom a vrcholom života Cirkvi. Svätá omša teda sprítomňuje všetko bohatstvo, ktoré Kristus zanechal Cirkvi, je to jeho živá osobná prítomnosť v Cirkvi. Keď prídu ľudia na svätú omšu, môžeme si povedať: Ježiš je tu milovaný. A táto láska bude nákazlivá a nakazí mnohých. Ježiš v Eucharistii túži po našej láske.
Dar kňazstva
Dnešný sviatok upriamuje našu pozornosť aj na tajomstvo daru kňazstva, ktorý dáva Ježiš svojej Cirkvi. Kňazstvo je dar Cirkvi, aby bol Ježiš stále prítomný medzi svojimi. Tam, kde je milovaná Eucharistia, tam sú milovaní i kňazi. Kde je úcta k Eucharistii, tam je i úcta ku kňazom. Kde je túžba po Eucharistii, tam sa chápe potreba a zmysel kňaza.
Ján Pavol II. v diele „Dar a tajomstvo“ píše: „Kňaz pôsobí in persona Christi, v osobe Krista. To, čo Kristus dokonal na oltári Kríža a čo ešte predtým ustanovil vo večeradle ako sviatosť, to kňaz obnovuje mocou Ducha Svätého a slová, ktoré vyslovuje, nadobúdajú takú istú účinnosť ako tie, ktoré vyšli z Kristových úst pri Poslednej večeri.“ Kňaz dostal tento dar preto, aby kresťanom umožnil žiť ich paschu, ich Veľkú Noc. Je teda plne v službe Cirkvi a pre Cirkev, pre každého pokrsteného, aby tento mohol mať účasť na Kristovom tajomstve.
Zdrojom pastoračnej lásky kňaza je Kristova láska k Cirkvi. Svätá Katarína Sienská v období veľkej krízy Cirkvi v jednej extáze počula tieto slová Pána Ježiša o dobrých kňazoch: „Predstavil som ti ich ako anjelov a taká je pravda: dal som vám ich ako stráž, aby vás strážili a vzbudzovali vo vašich srdciach dobré vnuknutia svätými modlitbami a učením so zrkadlom života, aby vám vysluhovali sväté sviatosti, tak ako anjel, ktorý vám slúži a vás stráži a vzbudzuje vo vás sväté vnuknutia. A tak, okrem hodnosti, do ktorej som ich postavil, a čností, ktorými som ich ozdobil, ako som ti už o nich hovoril a akými oni všetci majú byť, vidíš aj to, nakoľko ich hodno milovať.“ (D 120)
Svätá Katarína však bola realistka a videla aj vážne chyby a biedu mnohých kňazov. V jej Dialógu ďalej čítame Kristove slová, z ktorých vychádza úžasná nadprirodzená láska ku všetkým kňazom, aj neporiadnym a nehodným, a starostlivosť o nich: „A chcem, aby ste tak robili s takýmito mojimi služobníkmi, ktorí nie sú veľmi poriadni, a s nečistotou a oblečení v nerestiach, otrhaní kvôli tomu, že sa vzdialili zo stavu lásky, vám vysluhujú veľké poklady, teda sviatosti svätej Cirkvi. Z týchto sviatostí prijímate život milosti, ak ich prijímate hodní, aj napriek ich nedostatkom, z lásky ku mne, večnému Bohu, ktorý vám ich posielam, a z lásky k životu milosti, ktorý prijímate z veľkého pokladu, keď ma vám vysluhujú, Boha a človeka, teda telo a krv môjho jednorodeného Syna, zjednoteného s mojou božskou prirodzenosťou. Mali by sa vám znepáčiť a znechutiť ich nedostatky, aby ste sa ich usilovali pohnutí láskou a svätou modlitbou prezliecť a slzami umyť ich nečistotu, teda obetovať mi ich so slzami a veľkou túžbou, aby som ich vo svojej dobrote prezliekol do šiat lásky.“ (D 120)
Obrad umývania nôh a služba
Posledný aspekt dnešného sviatku je služba. Súčasťou dnešnej liturgie je sprítomnenie Ježišovho gesta umývania nôh. Žijeme v dobe, ktorá nás ženie k úspešnosti a nanucuje nám presvedčenie, že šťastný človek je úspešný človek. Avšak úspech a šťastie nie je to isté. Gesto umývania nôh, ktoré je zavŕšením dnešnej liturgie Slova, nám hovorí o podstate realizácie človeka. Táto realizácia v Kristovom svetle spočíva v SLUŽBE. Chápať svoje miesto v Cirkvi ako SLUŽBU. Chápať svoje miesto v rodine ako SLUŽBU. Chápať svoje miesto v spoločnosti ako službu! To je logika, ktorú tento svet nechápe. Život kresťana však napĺňa novým obsahom.
Ježiš prejavil službu lásky apoštolom umytím nôh. „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať.“
Liturgia Zeleného štvrtku
Dopoludňajšia liturgia - Missa Chrismatis
Dopoludňajšia liturgia sa koná iba v katedrálach. Biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia svätú omšu so všetkými kňazmi svojej diecézy. Pri tejto omši, nazývanej Missa chrismatis (Omša svätenia olejov), biskup svätí tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Táto omša je prejavom jednoty kňazov s biskupom. V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je zvykom, že biskupi v katedrále ráno slávia liturgiu svätého Jána Zlatoústeho spolu so všetkými kňazmi svojej eparchie. Počas nej sa posviaca myro (krizma) a antimenziony. V jej závere (po zaambónnej modlitbe) sa koná obrad umývania nôh.
Večerná liturgia - Omša Pánovej večere
Večernou liturgiou sa začína veľkonočné trojdnie. Večerná omša sa slávi na pamiatku Pánovej večere. V liturgii Štvrtka Pánovej večere sa už začína akoby slávenie Piatku utrpenia Pána. Ustanovenie Eucharistie predstavuje pre veriace zhromaždenie takú radosť, že na chvíľu zabúdajú na smútok a vážnosť Veľkého týždňa a spievajú slávnostné Glória. Od tohto chválospevu organ i zvony utíchnu až do Vigílie zmŕtvychvstania Pána.
Umývanie nôh učeníkom, ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri, Ježišova modlitba na Olivovej hore v Getsemanskej záhrade a napokon jeho zajatie, sú hlavnými témami večera a noci. V slávení večere je zjavné, čo znamená Ježišovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie pre neho samého i pre veriacich.
Po skončení svätej omše kňaz v tichosti obnažuje oltár. Veriaci zostávajú v tichej adorácii pri bočnom bohostánku, ktorý symbolicky predstavuje Getsemanskú záhradu. Práve tam Ježiš v predvečer svojho utrpenia prežíval hlbokú modlitbu a odovzdanosť do vôle svojho Otca. Táto adorácia pripomína, že Ježiš v Getsemanskej záhrade bdel v modlitbe, zatiaľ čo apoštoli od únavy zaspali. Ježiš ostáva sám.
Prežívanie Zeleného štvrtku doma
Udalosti Zeleného štvrtku môžeme prežívať aj v rodinnom kruhu, v rámci „domácej cirkvi“:
- Slávnostná večera: Pripravte si vo štvrtok večer slávnostnú večeru na pamiatku Ježišovej Poslednej večere. Nezáleží na tom, čo sa bude jesť, ide o vytvorenie spoločenstva s Ježišom a medzi sebou. Počas večere si môžete vzájomne odpustiť a preukázať lásku a vzájomnú pomoc, záujem jeden o druhého.
- Modlitbové bdenie: Pripravte si „modlitbový kútik“, kde budete s Ježišom bdieť na spomienku na jeho modlitby v Getsemanskej záhrade. Môžete tam položiť obraz modliaceho sa Ježiša, kvety a sviecu. Do prípravy tohto miesta pokojne zapojte všetkých členov rodiny. Môžete sa tu stretnúť po večeri ako rodina alebo ako jednotlivci a bdieť, modliac sa rôzne modlitby.
- Čítanie Svätého Písma: Na meditáciu sa hodia úryvky, ktoré vhodne vyjadrujú, čo sa v túto noc stalo, a žalmy, ktoré nás vovádzajú do vnútorného prežívania Ježiša.
- Pred polnocou: Mt 26, 36-45; Mk 14,26-41; Lk 22,39-46
- Po polnoci: Mt 26,46-56; Mk 14, 42-50; Lk 22, 47-54; Jn 18, 1-11
- Celú noc: Ž 2,1-12; Ž 41, 1-4.
Historické svedectvá o prežívaní Zeleného štvrtku
Už prví kresťania si pripomínali hlavné témy štvrtkovej noci - Ježišovu modlitbu na Olivovej hore a jeho zajatie. V dokumente zo štvrtého storočia s názvom Itinerarium Egeriae (Púť Egerie), ktorý opisuje cestu istej Egerie do Sv. zeme, nachádzame zmienky o tom, ako v tom čase slávili Veľkú noc kresťania v Jeruzaleme: Vo štvrtok večer po svätej omši sa všetci ponáhľajú domov najesť, pretože hneď potom všetci idú na Olivovú horu, kde strávia celú noc v modlitbe. Počúvajú rôzne úryvky z evanjelií hovoriacich o Ježišovej modlitbe a zatknutí, zároveň spievajú vhodné žalmy a hymny. Takto sa kresťania už od počiatku spájali s tým, čo zažíval v tú noc Ježiš. Zo svedectva Egerie sa tiež dozvedáme, že kresťania v Jeruzaleme sa postili už vo štvrtok večer, ale až po tom, keď sa navečerali.