Októbrová revolúcia (iné názvy: boľševická revolúcia, červený október; komunistami používaný názov: Veľká októbrová socialistická revolúcia) bola ozbrojený prevrat v Rusku, ktorý sa odohral 7. novembra 1917 (25. október podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Rusku platil). Bol uskutočnený z iniciatívy vodcu niekdajšej boľševickej frakcie sociálnodemokratickej strany Ruska V. I. Lenina a zásadne poznamenala dejiny 20. storočia. Viedla k porážke cárskych a demokratických síl v Rusku a následne k občianskej vojne.
Kontext cárskeho Ruska pred revolúciou
Cárske Rusko, oficiálne Ruská ríša, bolo vo viacerých ohľadoch zaostalý a vnútorne labilný štát. Napriek určitým demokratickým zmenám po revolúcii v roku 1905, ako bolo vytvorenie parlamentu (Štátnej dumy), stále išlo o výrazne autokratický štát s veľkými právomocami cára. Ruský cár Mikuláš II. sa však nechcel deliť o moc a nebol naklonený demokratickým reformám alebo občianskej spoločnosti, ktoré krajina nutne potrebovala k modernizácii a liberalizácii. Rusko bolo prevažne poľnohospodárskou krajinou, ktorá zrušila nevoľníctvo na európske pomery veľmi neskoro, až počas vlády Alexandra II. v roku 1861.
Ruskí roľníci, tvoriaci asi 85 % obyvateľstva, však zostávali zúbožení a prevažne hospodáriaci zastaralými metódami. O zmenu pomerov vidieckeho obyvateľstva sa pokúsil svojimi agrárnymi reformami v roku 1906 ruský politik Piotr Stolypin (tzv. Stolypinove reformy).
Obdobné problémy mala krajina aj v priemysle. Nárast priemyselnej výroby sústredenej vo veľkých mestách, akými bol Petrohrad a Moskva, mal začiatkom 20. storočia za následok nekontrolovaný nárast množstva robotníkov. Ani ich sociálne problémy cárska vláda zásadným spôsobom neriešila. Z novovznikajúcej strednej vrstvy mestského obyvateľstva a čiastočne aj na vidieku, kde sa v tomto období začali budovať po prvýkrát všeobecné školy, sa na prelome 19. a 20. storočia začali formovať prvé ruské politické strany.
Vznik a rozdelenie sociálnodemokratických strán
Medzi prvé ruské politické strany patrili liberálni konštituční demokrati, tzv. kadeti (Miľukov); sociálnodemokratické strany, hlavne socialisti-revolucionári (skr. SR) alebo hovorovo eseri (najväčšia strana s veľkou podporou na vidieku, Kerenskij, Černov, Avksentiev); umiernení socialisti - menševici (druhá najvýznamnejšia strana, Martov, Cereteli, Plechanov, Čcheidze) a radikálni socialisti - boľševici (Kamenev, Zinoviev, Trockij, Lenin, Stalin). Menševici a boľševici predstavovali dve krídla rozštiepenej Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany, ktoré sa rozdelili v roku 1903. Popri týchto stranách existovalo aj silné anarchistické hnutie alebo monarchisti.
Cesta k revolúcii
Februárová revolúcia a obdobie dvojvládia
Keď sa v roku 1914 Rusko zapojilo do svetovej vojny, začali sa, podobne ako v rokoch 1905/1906, ostro prejavovať ekonomické problémy krajiny, technologická zaostalosť a neschopnosť cárskych úradníkov zvládať zložitú vojnovú situáciu. Dochádzalo k zásobovacím problémom, jednak na frontoch, ale aj v tyle. Niektoré oblasti začali pociťovať nedostatok potravín, chýbal spotrebný tovar a cársky režim tieto problémy nedokázal efektívne riešiť. Morálku obyvateľstva narúšali katastrofické porážky na frontoch a veľké straty vojakov.
Problémy vyvrcholili v marci 1917, keď došlo ku generálnemu štrajku a nepokojom v Petrohrade, pri ktorých cárske úrady úplne zlyhali a namiesto upokojenia situácie vyvolali násilnosti, ktoré už nebolo možné zastaviť. Tisíce robotníkov veľkej Petrohradskej Putilovskej fabriky, najväčšej továrne v štáte, vyhlásili 7. marca štrajk, ktorý postupne prerástol do masových demonštrácií. Tieto udalosti sú označované ako Februárová revolúcia.
Rôzne vrstvy spoločnosti však do revolučných udalostí kráčali s rôznymi požiadavkami. Buržoázia požadovala väčšiu politickú moc a po získaní základných demokratických slobôd nehodlala revolúciu ďalej rozširovať. Robotníci (asi 18 miliónov ľudí) bojovali za svoje základné práva ako bol 8-hodinový pracovný čas, vyššie platy a stabilné pracovné miesta. Boli náchylní k politickej agitácii a boli ochotní svoje práva brániť so zbraňou v ruke. Najväčšiu skupinu nespokojných tvorilo roľníctvo (asi 130 miliónov ľudí), ktoré však bolo rozštiepené. Chudobní roľníci požadovali pozemkovú reformu, ktorou chceli prerozdeliť pôdu veľkých statkárov, a žiadali ukončenie vojny.
Februárové revolučné udalosti prinútili cára Mikuláša II. k abdikácii 15. marca 1917. Monarchisti aj radikálni černosotenci utrpeli zdrvujúcu politickú porážku. Moci sa ujala Dočasná vláda, ktorú predstavovali umiernení liberáli zo Štátnej dumy, sprvu pod vedením populárneho kniežaťa Ľvova a najvýznamnejší predstavitelia hlavných ľavicových strán - eseri a menševici. Úlohou Dočasnej vlády bolo doviesť krajinu, nivočenú vojnou a veľkými sociálnymi, národnostnými a ekonomickými problémami, k demokratickým voľbám do Ústavodarného zhromaždenia.
Revolučne naladené obyvateľstvo zároveň vytváralo po celej krajine vlastné politické výbory (soviety), ktoré preberali kontrolu nad dianím krajine na nižšej úrovni. Najdôležitejší z nich bol Petrohradský soviet, sídliaci v Tauridskom paláci a neskôr v Smoľnom, v ktorom mali najväčšie zastúpenie ľavicové strany. Soviet mal na rozdiel od vlády v rukách výkonnú moc, ale nehrnul sa do prevzatia moci, a to ani napriek tomu, že mal vďaka širokej podpore obyvateľstva fakticky väčšiu moc. Takto vznikol systém tzv. dvojvládia (Dočasná vláda + soviety), čo viedlo k neustálym konfliktom.
Návrat Lenina a radikalizácia boľševikov
Vladimír Iľjič Lenin, významný boľševický vodca, sa vrátil do Ruska zo švajčiarskeho exilu až po vypuknutí revolúcie 3. apríla 1917, s tichou podporou Nemecka, ktoré chcelo v Rusku vyvolať chaos. Po príchode sa rýchlo zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a populistickými krokmi a agitáciou rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov a presvedčil väčšinu boľševikov, že je nutné zlikvidovať buržoáznu Dočasnú vládu a nahradiť ju ľavicovou vládou Sovietu. Leninova politika stála na jednoduchých bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov), tzv. „všetka moc sovietom“ a trval tiež na právo na samourčenie neruských národov.
Júlové dni a potlačenie prvého pokusu o prevrat
Nižší predstavitelia strany boľševikov sa 7. júla 1917 pokúsili o prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich oddiely obkľúčili Tauridský palác a požadovali, aby Soviet prevzal moc od Dočasnej vlády. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské jednotky v meste. Pri ozbrojených zrážkach zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa následne stiahli. Kamenev a Trockij boli zatknutí, Lenin utiekol do Fínska. Ich popularita však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné ľavicové strany ako eseri a menševici sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov.
Vnútorné rozpory v boľševickej strane
V samotnej boľševickej strane nepanovala jednota v otázke, akú pozíciu v revolučných otázkach zaujať. Existovali tri skupiny. Lenin a Trockij predstavovali radikálnu skupinu, ktorá verila, že revolúcia v Rusku môže ovplyvniť dianie v iných krajinách a viesť k celosvetovej socialistickej revolúcii. Druhá, rovnako veľmi silná skupina, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol Kamenev a Zinoviev, považovala revolúciu za možnosť, ako upevniť pozíciu socialistických strán. Verili v možnosť vytvorenia širokej socialistickej koaličnej vlády, ktorá by pripravila potrebné sociálne reformy, vyjednávala o mieri a umožnila vznik ľavicového Ústavodarného zhromaždenia.
S postupujúcim časom pozíciu Dočasnej vlády zhoršovali vojenské problémy a rozrastajúci sa chaos až anarchia v tyle. V júli 1917 rezignoval knieža Ľvov na post predsedu dočasnej vlády, nahradil ho Kerenskij. Ten musel naďalej riešiť neutešený stav krajiny a dvojvládie.
25. augusta 1917 sa nový vrchný veliteľ ruskej armády gen. Kornilov pokúsil obsadiť Petrohrad a ukončiť násilím chaotickú situáciu. Vyvolal však veľký odpor naprieč všetkými vrstvami obyvateľstva a jeho jednotky boli zastavené ozbrojeným odporom revolučných síl ďaleko pred mestom. Tento krok výrazne otriasol dôverou v demokratické inštitúcie a radikalizoval všetky strany. Kerenskij síce vytvoril v septembri ďalšiu vládu, ale tá už nikdy nezískala dôveru Petrohradského sovietu, ktorú potrebovala.
Októbrová revolúcia: Prebratie moci
Prípravy a priebeh prevratu
V boľševickej strane sa začala zvažovať potreba ozbrojeného povstania. Postavil sa však proti nej rad predstaviteľov strany, najmä jej umiernené krídlo na čele s Kamenevom a Zinovievom. Naopak Lenin neodbytne trval na ozbrojenom povstaní ako jedinom možnom riešení, pričom sa 29. septembra vyhrážal svojou rezignáciou. Tvrdil, že prevzatie vlády musí byť násilné, pretože vychádzal z marxistických predstáv proletárskej revolúcie. Okrem Lenina a Sverdlova zohral pri organizácii prevratu významnú úlohu Lev Trockij, ktorý bol poverený vedením výboru na obranu Sovietu a disponoval tak časťou petrohradských ozbrojených zložiek.
Ako boľševici dobyli Rusko?
Kerenského Dočasná vláda sa síce pokúšala zvrátiť tento stav, ale vzhľadom na to, že stratila všetku podporu revolučných más, nemala žiadne ozbrojené sily, ktoré by mohla nasadiť proti boľševikom. Kerenskij 24. októbra prikázal zrušiť všetku boľševickú tlač. Pre Trockého to bol signál, aby Petrohradská posádka a námorníci z Kronštadtu pod jeho vedením, ktorí v prevažnej miere stáli na strane boľševikov, prevzali moc. Vojaci, námorníci a tzv. Červené gardy, celkovo v Petrohrade asi 40 000 ozbrojencov, začali 24. októbra 1917 (6. novembra podľa gregoriánskeho kalendára) obsadzovať kľúčové body mesta.
Podľa Leninovho výroku „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla.“ Boľševikom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v Petrohrade - nástupište, poštu atď. Len okolo Zimného paláca sa rozpútali sporadické konflikty. Zimný palác bránili iba nepočetné a slabé oddiely žiakov vojenskej delostreleckej školy, kozákov a ženský prápor, ktoré sa čoskoro vzdali. Kadeti delostreleckej školy odišli zo Zimného paláca bez boja. Signálom na útok na palác bol výstrel z krížniku Aurora, kotviacom na brehu Nevy. Boľševické sily následne vošli do Zimného paláca prakticky bez odporu. Došlo iba k sporadickej streľbe jednotlivcov. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta na Severnom fronte. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci.
Reakcia v Rusku a nástup boľševickej vlády
Nasledujúceho dňa, 25. októbra, bol vytvorený pri Petrohradskom soviete Výbor ľudových komisárov (tzv. Sovnarkom), ktorého vedením bol poverený Lenin. Boľševici vydali manifest o zrušení Dočasnej vlády a prechode jej kompetencií na Petrohradský vojensko-revolučný výbor (Petrohradský soviet). 26. októbra prebehli nové voľby do Petrohradského sovietu, v ktorom získali boľševici viac ako polovicu mandátov. Na rozdiel od februárovej revolúcie však nebola októbrová revolúcia záležitosťou más, hoci sa komunisti snažili neskôr tvrdiť opak. Nebola ani záležitosťou sovietov, pretože tie už dávno stratili svoju autonómiu.
V Petrohrade si veľa ľudí ani nevšimlo, že nejaká revolúcia prebieha. Onoho osudového dňa hrali normálne divadlá, vychádzali noviny a robotníci aj vojenská posádka sa k udalostiam stavali väčšinou nevšímavo. V Moskve sa síce v nasledujúcich dňoch strieľalo, ale v iných mestách samozvané výbory a organizácie celkom plynule preberali moc. Na vidiek boľševický vplyv nesiahal. Roľníci, ktorým išlo hlavne o ukončenie vojny, pokračovanie pozemkových reforiem a prerozdelenie pôdy veľkostatkárov, boli ľahostajní k tomu, kto tieto kroky presadí. Lenin, ktorý si už vypožičal z programu strany eserov tie časti, ktoré sa mu hodili, bol ochotný ich hlad po pôde uspokojiť. Nová vláda v snahe upevniť si pozíciu, získať symaptie a legitimitu prijala Dekrét o mieri a Dekrét o pôde.
Konsolidácia moci a občianska vojna
Boľševici prevzali moc v mene Sovietu, prezentovali ju ako nutnosť na obranu revolúcie a spôsob, ako Soviet získa moc od nepopulárnej Dočasnej vlády. Októbrovou revolúciou však ich revolúcia ešte len začínala. Po celý ďalší rok museli zvládať jednu krízu za druhou a sami často neverili, že sa pri moci udržia. Vtedy sa už na rozdiel od „veľkého októbra“ naozaj bojovalo. Počas ôsmich mesiacov od februárovej revolúcie sa celkom zrútil tradičný pilier starého Ruska - armáda. Boľševici natoľko verili vo svoje „historické“ poslanie, že boli v tom čase snáď jedinou silou, ktorá mala jasný „program“ (hoci utopický).
Brestlitovský mier a rozpustenie Ústavodarného zhromaždenia
Po tom, čo krajiny Dohody odmietli boľševický návrh jednania o všeobecnom mieri, boli prinútení vyjednávať s Centrálnymi mocnosťami o separátnom mieri. Boľševickú delegáciu viedol Trockij, ktorého po dlhom naťahovaní nakoniec prinútil útok 700 000 nemeckých vojakov podpísať tzv. Brestlitovský mier 3. marca 1918. Boľševici tiež umožnili voľby do Ústavodarného zhromaždenia, v ktorých najviac hlasov (39,5 %) získali eseri. Boľševici však fungovanie tejto ustanovizne ďalej nepotrebovali. Keď 5. januára 1918 zvolili delegáti Ústavodarného zhromaždenia za jeho predsedu esera Viktora Černova, námorník Železňakov oznámil, že ochranka je unavená a prerušil zasadanie. Ústavodarné zhromaždenie už nikdy viac nezasadalo.
Boľševická revolúcia tak postupne prerástla do krvavej občianskej vojny (1918-1922). Proti jednaniu boľševikov sa postupne postavilo viacero skupín obyvateľstva, tvoriacich tzv. biele hnutie, no opozícia zostávala roztrieštená. Boľševici zaviedli tzv. vojnový komunizmus, zoštátnili priemyselné podniky a na potlačenie odporu zriadili tajnú štátnu políciu - Čeka, ktorá vykonávala červený teror, zatýkala a popravovala odporcov, a zakladala gulagy. Víťazstvo boľševikov a Červenej armády viedlo k vzniku Sovietskeho zväzu.
V roku 1919 bolo založené Komunistické Internacionála (Kominterna) s cieľom rozšíriť revolúciu do ďalších krajín. Následný nedostatok potravín a tovaru a hladomor viedli k nespokojnosti, a tak bola zavedená nová ekonomická politika (NEP), ktorá umožňovala ľuďom vlastniť malé podniky a pôdu na vidieku. V roku 1922 sa sovietske Rusko premenovalo na Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Boj o moc a vzostup Stalina
V roku 1922, keď vznikol Zväz sovietskych socialistických republík, sa na návrh Lenina stal generálnym tajomníkem boľševikov Josif Stalin. Neskôr práve Lenin márne varoval pred Stalinovou túžbou po moci a keď v roku 1924 zomrel, rozhorel sa vo vedení strany boj. Stalin sa postupne svojich odporcov zbavil a začalo sa jedno z najtragickejších období v histórii krajiny, ktoré si vyžiadalo desiatky miliónov zmarených ľudských životov. Medzi prvými obeťami Stalinových čistiek boli aj mnohí boľševickí revolucionári, ktorí sa postavili proti nemu.
Boľševická strana a falšovanie dejín
„Kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť,“ napísal George Orwell v románe 1984, ktorý zobrazuje krutú povahu totalitarizmu. Pre komunistov bola kontrola nad kolektívnou pamäťou nevyhnutným prvkom uplatňovania a posilňovania moci. Po nástupe komunistov k moci v dôsledku prevratu v Rusku v roku 1917 história stala oblasťou prísnej politickej kontroly. Mala slúžiť aktuálnym politickým záujmom vládnucej vrstvy a sovietskeho impéria. Podliehala cenzúre a stala sa nástrojom propagandy. Nebola už viac vedou, ktorá skúma minulosť. Neustále sa prepisovala.
Kontrola pamäti a propaganda
Na príkaz komunistickej strany, ktorá bola považovaná za neomylnú, sa uskutočnila rozsiahla manipulácia. Vybrané fakty, dátumy a osoby boli skreslené alebo vymazané. Napríklad, na slávnej fotografii, na ktorej sú zobrazení sovietsky diktátor Stalin a Berijov predchodca Nikolaj Ježov, Ježov po svojej poprave náhle „zmizol“ z fotografie. Podľa ideologických náznakov bol hybnou silou dejín triedny boj a samotné dejiny boli dôsledným pochodom k socializmu a nevyhnutnému globálnemu víťazstvu komunizmu.
„Dejiny všezväzovej komunistickej strany (boľševikov): Krátky kurz“ bol vydaný v roku 1938. Jeho autorstvo bolo sfalšované. Práca anonymného výboru bola časom pripísaná Stalinovi, ktorý sám seba vymenoval za najvýznamnejšieho historika. Táto takzvaná „biblia stalinizmu“ - plná lží a vynechávok - presne definovala, ako a o čom sa má písať v minulosti vrátane dejín komunistickej strany. Stala sa povinnou učebnicou pre občanov ZSSR a krajín, ktoré zotročil na ďalších niekoľko desiatok rokov. Významný filozof Leszek Kołakowski ju nazval „vynikajúcou učebnicou falšovania pamäti“, vďaka ktorej „strana mala ovládať mysle a zničiť kritické myslenie i pamäť spoločnosti o vlastnej minulosti“.
Dejiny VKS (b) predstavovali zjednodušenú schému vývoja sveta, ktorá sa obmedzovala na existenciu prvotnej spoločnosti, otroctva, feudalizmu, kapitalizmu a socializmu v postupnom slede. Kniha tiež vytvorila kult Lenina a údajne jeho najvernejšieho žiaka Stalina ako geniálnych a neomylných vodcov komunistickej strany, lenže veľmi zveličila Stalinovu úlohu pri organizovaní boľševickej strany, októbrovej revolúcie a budovaní sovietskeho štátu. Súčasne boli skutoční vodcovia vynechaní alebo označovaní za zradcov.
Prípad vraždy Sergeja Kirova a čistky
Mnoho udalostí, najmä tých, ktoré sa týkali masových represií vykonávaných komunistickými orgánmi, bolo z dejín ZSSR odstránených a o počte obetí sa mlčalo. Príkladom rozsiahlej manipulácie s históriou je aj prípad vraždy tajomníka leningradského výboru boľševickej strany Sergeja Kirova, ktorá sa udiala 1. decembra 1934 a dodnes zostáva záhadou. Hoci ho zastrelil Leonid Nikolajev, šírili sa ľudové piesne (tzv. častuški) vyjadrujúce presvedčenie, že za atentátom na Kirova stojí nikto iný ako samotný Stalin, ktorý v ňom videl konkurenta. Stalin totiž osobne vyšetroval tento prípad a po vražde Kirova prijal Ústredný výkonný výbor ZSSR dokument „O spôsobe vedenia prípadov týkajúcich sa prípravy alebo vykonania teroristických činov“, ktorý zaviedol zrýchlené súdne procesy a okamžité popravy za terorizmus.
Táto udalosť spustila vlnu masových čistiek a súdnych procesov. Mesiac po vražde Kirova boli zatknutí Grigorij Zinoviev a Lev Kamenev, poprední boľševici a vodcovia Októbrovej revolúcie, a obvinení zo zrady a sprisahania. Podľa svedkov udalostí to bol sám Stalin, kto nútil obvineného aj vyšetrovateľov k verzii o sprisahaní tajnej opozičnej organizácie. Obaja boli neskôr popravení v roku 1936. Nikolajev a jeho údajní komplici, vrátane jeho manželky a sestry, boli popravení taktiež. Oficiálnej verzii o atentáte antistalinskej opozície od začiatku v podstate nikto neveril.
Kirov skutočne patril do okruhu Stalinových priateľov, ale po XVII. zjazde strany v januári 1934, kde získal značnú podporu, ho Stalin mohol vnímať ako potenciálneho rivala. Po Stalinovej smrti v roku 1953 sa opäť ukázalo, že „história je politika premietnutá do minulosti“. V roku 1956 sa konal 20. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Nový vodca Nikita Chruščov na neverejnom zasadnutí predložil správu s názvom „O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch“, kde odsúdil Stalina za represie a budovanie kultu. V tejto verzii bol vinný despota, ale samotný systém bol v zásade správny, a Stalinova vláda bola len dočasnou deformáciou komunizmu.
Vplyv na historické naratívy v ZSSR a satelitných štátoch
Túto schému kopírovali aj iné komunistické krajiny vrátane tých, ktoré zotročil ZSSR. Dejiny jednotlivých štátov a národov sa prepisovali podľa ruského vzoru. Komunistická propaganda vyzdvihovala epochy, udalosti a osoby z minulosti, ktoré zapadali do ideologického výkladu, a vymazávala alebo znevažovala všetko, čo s komunizmom nebolo v súlade, napríklad protikomunistické hnutia alebo hnutia za nezávislosť. V histórii sa snažila ospravedlniť komunistickú vládu a povojnové územné zmeny. Falšovala históriu miestnych komunistických hnutí a pripisovala im údajné historické zásluhy.
História sa využívala aj na hľadanie argumentov na podporu „spojenectva“ so ZSSR. Udalosti, ktoré mohli narušiť túto predstavu „priateľstva“, sa vynechali alebo sfalšovali; napríklad v Poľsku, ktoré bolo počas druhej svetovej vojny okupované Treťou ríšou aj ZSSR, sa presadzovala teória jedného nepriateľa, Nemcov. Zmenil sa kalendár sviatkov: tradičné štátne sviatky boli nahradené novými výročiami: Októbrová revolúcia (7. november), Deň víťazstva (9. máj) alebo výročia nastolenia komunistickej moci. Publikácie, pamätníky a názvy ulíc propagovali nových „hrdinov“.
Medzi najvýznamnejšie falzifikáty komunistickej propagandy patrilo zatajovanie okolností vypuknutia druhej svetovej vojny, teda existencie tajného protokolu pripojeného k paktu Molotov-Ribbentrop. Invázia Sovietskeho zväzu do Poľska 17. septembra 1939 sa označovala za „oslobodenie bratských národov“ a pohltenie pobaltských štátov ZSSR za „víťazstvo socialistickej revolúcie“. Propagandistický opis druhej svetovej vojny bol „Veľká vlastenecká vojna“, ktorá trvala od roku 1941 do roku 1945, čím sa vynechal jej začiatok a spojenectvo s Hitlerom. Mlčalo sa napríklad o sovietskych represáliách na územiach okupovaných ZSSR, o osude národností deportovaných hlboko do vnútra ZSSR a o okolnostiach katynského masakra, ktorý sa pripisoval Nemcom. V krajinách, kde komunizmus pretrváva, falšovanie dejín pokračuje.