Kresťanský rituál, obsahujúci hmotné prvky ako voda, chlieb a víno, slávi cirkev Ježiša Krista. Medzi vetvami kresťanstva sa pravidelne konajú dva cirkevné rituály - krst a Večera Pánova. Napriek tomu sa kresťanské tradície líšia v pohľadoch na správnu terminológiu (ustanovenia či sviatosti), konkrétny počet a charakter týchto rituálov. Tento článok, zameraný na protestantskú teológiu a prax baptistov, rozoberá krst a Večeru Pánovu.
Vo všeobecnosti sa kresťanstvo delí na tri hlavné vetvy: rímsky katolicizmus, východné pravoslávie a protestantizmus. Vo všetkých cirkvách hlásiacich sa k týmto tradíciám vynikajú dva spoločné sviatky: krst a Večera Pánova (eucharistia, sväté prijímanie).
Terminológia: Sviatosť alebo ustanovenie?
Otázka, ako tieto dva rituály nazývať, odhaľuje hlbokú nejednotu medzi katolíckymi, pravoslávnymi a protestantskými cirkvami. Názov sviatosť (sakrament, angl. sacrament) je odvodený od latinského slova sacramentum, ktoré sa používalo v latinských prekladoch Biblie. Grécka Nová zmluva používa slovo μυστήριον (mystērion = tajomstvo) na označenie vecí, ktoré kedysi Boh ukryl, ale teraz v evanjeliu zjavil (napr. Rim 16:25-26; Ef 3:3-13; Kol 1:24-27). Raná cirkev používala tento výraz pre vysluhovanie krstu a Večere Pánovej a považovala ich za zjavenie tajomstva božskej milosti. Keď bola grécka Biblia preložená do latinčiny, μυστήριον (mystērion) sa zmenilo na sacramentum, čo mohlo označovať rituál alebo prísahu vernosti.
V piatom storočí už bola rozhodujúca Augustínova definícia sviatosti ako vonkajšieho viditeľného znaku vnútornej a neviditeľnej milosti. Názov ustanovenie sa začal spájať s týmito dvoma rituálmi, keď sa protestantské cirkvi definitívne oddelili od rímskokatolíckej cirkvi. Súčasťou protestu niektorých protestantov bolo odmietnutie názvu sakrament, pretože mal priveľa konotácií súvisiacich s katolíckou teológiou a praxou krstu a Večere Pánovej. Dnes rímskokatolícka cirkev, pravoslávne cirkvi a veľa protestantských cirkví nazýva tieto rituály sviatosťami a niektoré protestantské cirkvi ich volajú ustanovenia.
Počet ustanovení v kresťanstve
Odpoveď na otázku o počte ustanovení prezrádza ďalšiu hlbokú nejednotu medzi kresťanskými tradíciami. Katolícka cirkev má sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistiu, pokánie, pomazanie chorých, kňazstvo a manželstvo. Hoci pravoslávne cirkvi prijímajú týchto sedem „hlavných tajomstiev”, nemajú konkrétny počet sviatostí a zaraďujú k nim aj požehnanie, bohoslužby, modlitbu, piesne, procesie a iné, ktoré robia Božiu prítomnosť hmatateľnou.
Z hľadiska historického vývoja tohto rozdielu v počte sa štandardnou definíciou pre cirkev stala Augustínova myšlienka sviatosti ako viditeľného znaku neviditeľnej milosti. Oveľa neskôr (~1150) teológ Peter Lombard vymenoval sedem sviatostí. Neskoršie komentáre (napr. Tomáš Akvinský [1225-1274], Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil [1431-1449]) upresnili Lombardov prístup, ale zachovali počet. Tridentský koncil oficiálne vyhlásil týchto sedem. Protestantské cirkvi boli skutočne presvedčené, že cirkev by mala sláviť iba dve sviatosti/ustanovenia.
Dôvod pre toto obmedzenie bolo, že Kristus ustanovil iba dva rituály s príslušnými hmatateľnými znakmi. Ježiš prikázal svojim učeníkom: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha” (Mt 28:19). Kristus teda ustanovil krst s príslušným znakom vody ako rituál, ktorý musí cirkev dodržiavať. Počas svojej poslednej večere ustanovil Večeru Pánovu: „Keď jedli, vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom so slovami: ,Vezmite, jedzte, toto je moje telo.‘ Potom vzal kalich, vzdal vďaku a dal im ho so slovami: ,Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov‘ (Mt 26:26-28). Kristus teda ustanovil Večeru Pánovu s príslušnými znakmi chleba a vína ako rituál, ktorý musí cirkev dodržiavať. Preto cirkvi spojené s troma vetvami kresťanstva kvári veľká nejednota v otázke počtu ustanovení.
Charakter a význam krstu
Odpoveď na otázku o charaktere ustanovení odhaľuje zase ďalšiu oblasť nejednoty medzi cirkvami. Vo všeobecnosti sú tri hlavné pohľady na charakter ustanovení: sviatosti udeľujú milosť ex opere operato (na základe vykonania); sviatosti sú prostriedky milosti, ktorými Boh udeľuje úžitok zo spásy svojmu ľudu; sviatosti neudeľujú milosť, ale v spojení s Božím slovom sľubujú prijímateľom božské požehnanie (napr. posvätenie); sviatosti symbolizujú vieru a poslušnosť Božieho ľudu.
Historický vývoj a rôzne prístupy k krstu
V ranej cirkvi bol krst ponorením udeľovaný ľuďom, ktorí prijali evanjelium, robili pokánie zo svojich hriechov a verili v Ježiša Krista na spasenie (napr. Sk 2:37-41). Dôležitou udalosťou bol krst nemluvniat (pedobaptizmus). Niektorí vodcovia túto prax verejne odsúdili, iní odvodzovali jej pôvod od apoštolov. Nakoniec cirkev našla paralelu medzi krstom nemluvniat a starozmluvným rituálom obriezky. Cirkev taktiež spojila krst nemluvniat s odstránením dedičného hriechu. Dnes sa ustanovenie krstu udeľuje nemluvňatám (pedobaptizmus; grécky paidea = dieťa) a veriacim dospelým (krédobaptizmus; grécky credo = viera).
Katolícky pohľad na krst nemluvniat
Diskusia o charaktere krstu nemluvniat sa delí na dve kategórie. Príkladom prvej kategórie je rímsky katolicizmus. Krst je prvou zo siedmich sviatostí, očisťuje prijímateľa od dedičného hriechu, regeneruje ho a začleňuje ho do katolíckej cirkvi. Účinný ex opere operato (svojim vykonaním), krst udeľuje milosť, a tak začína celoživotný proces premeny charakteru verného katolíka. Spolupracujúc s touto milosťou sa katolíci stávajú stále viac ospravedlnenými a konaním dobrých skutkov si dokážu zaslúžiť večný život.
Pápež František v katechézach o krste uvádza, že krst je „základom celého kresťanského života“, ktorý nás vnára do smrti a zmŕtvychvstania Pána, potápa starého človeka ovládaného hriechom a umožňuje narodiť sa novému človeku, pretvorenému v Ježišovi. Krst je preto znovuzrodenie. Krstná voda nie je hocijaká, ale je vodou, nad ktorou sa vzýva Duch Svätý, ktorý „dáva život“ (Krédo). Krst je účinným znamením znovuzrodenia, aby sme kráčali v novosti života a stávali sa údmi Kristovho Tela, ktorým je Cirkev. Deti sú už od dávnych čias krstené vo viere svojich rodičov, a do dieťaťa vstupuje Duch Svätý, ktorý dáva rásť kresťanským cnostiam. Krst je vždy nezištným darom pre všetkých, ktorý sa zakorení a prináša plody v prostredí živenom vierou.
Reformovaný protestantský pohľad na krst nemluvniat
Príkladom druhej kategórie krstu nemluvniat je (historicky) reformovaný protestantizmus. Krst je prostriedkom milosti, ktorým Boh ponúka sľub jeho prijímateľom: tak sa stanú účastníkmi spasenia, ktoré krst z Božského nariadenia značí a spečaťuje. Nemluvňatá nie sú krstom spasené. Stávajú sa však súčasťou zmluvnej komunity, v ktorej budú počuť evanjelium a ako dedičia zmluvného prísľubu príjmu Božiu milosť vierou na spasenie.
Baptistický pohľad na krst veriacich (krédobaptizmus)
Podľa krédobaptizmu je krst ustanovením, ktoré zaviedol Kristus pre ľudí, ktorí hodnoverne vyznávajú vieru v neho a ktorí sa poslušní jeho príkazu dávajú pokrstiť. Vo väčšine prípadov je spôsob krstu ponorenie: ľudia sa celí ponoria pod vodu a potom vynoria z vody. Anglické slovo baptize (krstiť) je prehláskovanie gréckeho slova baptizo, ktoré znamená úplne namočiť alebo ponoriť. Začiatkom roka 1640 sa jedna z osobitných baptistických cirkví presvedčila o tom, že krst by sa mal uskutočňovať „ponorením tela do vody, pripomínajúc pohreb a opätovný vzostup.“
Diskusia o charaktere krédobaptizmu má niekoľko kategórií. Príkladom prvej kategórie sú Južní baptisti. Krst je „aktom poslušnosti, ktorý symbolizuje vieru veriaceho v ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Spasiteľa, smrť veriaceho človeka hriechu, pochovanie starého života a vzkriesenie k novému životu v Ježišovi Kristovi” (Baptist Faith and Message 2000). Krst má teda charakter ľudského činu, ktorým sa prejavuje viera v Božie zaopatrenie.
Druhá kategória nadväzuje na tento všeobecne rozšírený pohľad na krst a rozširuje jeho význam, ako o tom hovorí Nová zmluva:
- Na základe Ježišovho príkazu krstiť „v mene Otca, Syna a Svätého Ducha” (Mt 28:19) krst spája nových veriacich s trojjediným Bohom.
- Krst ponorením živo zobrazuje identifikáciu veriaceho so smrťou, pochovaním a vzkriesením Krista (Rim 6:3-5; Ga 3:26-28). Pohrobení sme teda s Ním skrze krst v smrť, aby sme, ako Kristus vstal z mŕtvych slávnou mocou Otcovou, aj my chodili v novosti života. Smrťou môjho Pána na kríži som teraz skutočne zomrel hriechu. Moja stará prirodzenosť je s Ježišom pribitá na kríž. Tak ako on bol vzatý z kríža a pochovaný, tak je moje staré Ja krstom v smrť s Ježišom pochované.
- Únik pred božským trestom je štvrtý význam krstu. Rovnako, ako Noach a jeho rodina unikli pred Božím súdom, ktorým bola potopa (anti-typ), tak aj kresťania utekajú pred božským súdom krstom - ponorením pod vodu ako istým druhom smrti (1Pt 3:20-21).
- Vo svojom piatom význame krst symbolizuje začlenenie do cirkvi.
Krst je dôležitým poznávacím znamením veriacich v Krista. Niekto, kto nikdy nebol pokrstený, môže byť veriacim, ale zatiaľ sa k viere verejne neprihlásil, ani neurobil prvý krok poslušnosti Kristovi.
Prečo baptisti odmietajú krst nemluvniat?
Odpoveď spočíva v tom, že jediný krst, opísaný v Novom zákone, je krst veriacich, ktorého podmienkou je, že osoba, ktorá má byť pokrstená, osobne a vedome uverila v Krista pre spasenie. Význam krstu spočíva v tom, že Boh určil toto ustanovenie nato, aby upevnilo kresťanov v ich nasledovaní, posilnilo a chránilo cirkev a vydalo svetu jasnú správu o podstate kresťanskej cirkvi. Ak sa zanedbáva alebo nesprávnym spôsobom aplikuje, znamená to, že práve tí ľudia, ktorí sa majú prejaviť ako jeho verní služobníci, znevážili jeho úmysly a stoja im v ceste. Ak je krst symbolom, ktorý ustanovil Boh, potom je jasné, že spôsob jeho vykonávania má veľkú dôležitosť. Nato, aby z nás boli zmyté hriechy, musíme urobiť pokánie - oľutovať a vyznať ich Bohu a vylúčiť možnosť ďalšieho dobrovoľného hrešenia. Prijať Krista ako svojho osobného Spasiteľa do života a nasledovať ho v pravde. Potom nasleduje krst.
Baptisti na Slovensku rovnako ako českí, krstom síce vyznávajú vieru v Ježiša Krista ako svojho osobného spasiteľa, ale zároveň zastávajú názor, podľa ktorého spasenie detí nie je viazané na krstný akt. Deti v zbore preto zverujú systematickému zborovému vyučovaniu, ktoré pozostáva z čítania biblických príbehov, spevu piesní a iných aktivít zameraných na vybudovanie ich postoja k náboženstvu a viere. Na základe vyznania svojej viery sú neskôr deti pokrstené a stávajú sa oficiálnymi členmi baptistickej cirkvi. Veríme, že krstom pokračujeme v novozmluvnej praxi krstenia veriacich na vyznanie viery. Preto krstíme každého, kto úprimne odovzdá svoj život Kristovi (nemusí byť dospelý).
Príprava a priebeh krstu u baptistov
Podmienkou krstu je, aby pokrstená bola osoba s vyznaním viery, ktorá osobne a vedome uverila v Krista pre spasenie. Predtým, než sa uskutoční samotný akt krstu, je nutná tzv. prípravka, ktorá predstavuje niekoľko sedení, na ktorých sa veriaci duchovne pripravuje a oboznamuje sa s Bibliou; kľúčové slová sú Boh - stvoriteľ, svätá trojica, hriech, spasenie, cirkev. Je nevyhnutné poznať Bibliu, pretože práve na nej je postavená a z nej vychádza cirkev baptistov. Pokiaľ sa veriaci chce dať pokrstiť, musí osloviť starších zboru, ktorí na základe podanej žiadosti urobia s veriacim pohovor. Po pohovore nasleduje spomenutá prípravka a po nej sa pohovor znovu zopakuje, aby sa zistilo, či je veriaci na krst pripravený.
Samotný akt krstu sa uskutočňuje na zhromaždení, kde sa veriaci pravidelne stretávajú. Obvykle sa krstí 1-2 krát do roka, pričom sa môžu krstiť viacerí súčasne. Veriaci ešte pred krstom povie pred všetkými svoje osobné svedectvo, kde vyzná svoju vieru. Pri krste má veriaci oblečené biele rúcho, pod ktorým má plavky, u žien je dobré, keď má aj tričko. Kazateľ, ten kto vykonáva krst, má rúcho hnedej alebo čiernej farby. Krst sa uskutočňuje v bazéne, ktorý sa zvyčajne nachádza na pódiu, na niektorých miestach aj nad pódiom. Odlišnosti medzi Českou a Slovenskou republikou v tomto smere nie sú z teologického hľadiska, ale záleží na ľuďoch v jednotlivých zboroch, dokonca ani v jednom štáte sa nenachádzajú dva rovnaké baptistické zbory.
Charakter a význam Večere Pánovej
Druhé ustanovenie, ktoré budeme rozoberať z hľadiska charakteru, je Večera Pánova. Nazýva sa tiež (sväté) prijímanie, eucharistia (grécke eucharistia = vďakyvzdanie), lámanie chleba (Mt 26:26; 1Kor 11:24) a ešte inak. Písmo o tomto rituáli hovorí na dvoch miestach: keď ju Ježiš ustanovil pri poslednej večeri (Mt 26:26-29 a paralelné oddiely) a v Pavlových inštrukciách v 1. Korinťanom 10:14-22, 1. Korinťanom 11:17-34.
Čo sa týka významu Večere Pánovej, raná cirkev zastávala viacero názorov. Niektorí ju videli ako obeť, spojenú s Malachiášovým proroctvom (Mal 1:10-11). Ohľadom charakteru tejto obety niektorí verili, že obetami sú chlieb a víno ako ovocie božského stvorenia, iní boli presvedčení, že tie obety sú skutočné telo a krv Krista. Ďalší sa zameriavali na Večeru Pánovu ako na akt pripomenutia. Iní ju vnímali veľmi symbolicky.
Hlavné teologické pohľady na Večeru Pánovu
Transubstanciácia (rímsky katolicizmus)
Toto je stanovisko rímskeho katolicizmu, oficiálne vyhlásené v roku 1215. Počas vysluhovania sviatosti eucharistie je chlieb transubstituovaný - alebo zmenený - na Kristovo telo a víno na Kristovu krv, a to Božou mocou. Ako to vysvetľuje Tomáš Akvinský, transubstanciácia je zmena (trans) substancie (toho, čo robí niečo tým, čím to je). Avšak akcidenty (charakteristiky, ktoré sa dajú vnímať zmyslami) ostávajú také isté. Pri vysluhovaní sviatosti eucharistie chlieb síce vyzerá, vonia, chutí a na dotyk je ako chlieb, jeho substancia sa zmenila na Kristovo telo. Rovnako víno síce stále vyzerá, vonia a chutí ako víno, ale jeho substancia sa zmenila na Kristovu krv.
Konsubstanciácia či sviatostná únia (evanjelický/luteránsky pohľad)
Tento pohľad je evanjelický. Podľa Martina Luthera (1483-1546), ktorý ho sformuloval, je Večera Pánova posledným Ježišovým testamentom pred smrťou. Týmto sľubom určil dedičstvo - odpustenie hriechov - a ustanovil jeho dedičov - všetkých, ktorí veria jeho sľubu. Okrem toho platí, že pri vysluhovaní tejto sviatosti je Kristus skutočne prítomný vo svojej božskosti i ľudskosti „v“ substanciách chleba a vína, „s“ nimi i „pod“ nimi.
Pripomenutie (mnohé nie-sakramentálne cirkvi, napr. baptistické)
Tento pohľad, vytvorený Ulrychom Zwinglim (1484-1531), hovorí, že Večera Pánova je spomienkou na Kristovu smrť. Keďže Kristovo telo (a krv) sú prítomné v nebi, nemôžu byť prítomné v tejto sviatosti. Okrem toho Kristove slová ustanovenia („Toto je moje telo“; Mt 26:26) sú obrazné a nesmú sa chápať doslovne. V súlade s tým pohľad pripomenutia odmieta transubstanciáciu i konsubstanciáciu. Najdôležitejšie však je, že Ježiš prikázal: „Toto robte na moju pamiatku!“ (Lk 22:19; 1Kor 11:24).
Duchovná prítomnosť (reformované protestantské cirkvi, Ján Kalvín)
Ján Kalvín (1509-1564) zašiel ďalej ako pripomienkový pohľad a tvrdil, že chlieb a víno sú určite symbolmi, avšak nie prázdnymi symbolmi: ony poskytujú to, čo symbolizujú. Kristus svojou duchovnou prítomnosťou prináša sám seba a úžitok z jeho záchrany prostredníctvom týchto prostriedkov milosti. To, ako môže byť Kristus v nebi a duchovne prítomný vo Večeri Pánovej, nakoniec ostáva tajomstvom. Kalvín sa však odvolával na moc Svätého Ducha zjednocovať Krista v nebi s cirkvou na zemi.
Baptistický pohľad a prax Večere Pánovej
Večera Pánova je pre baptistov pripomienkou Kristovej smrti, spoločenstvom veriacich s Pánom. Veríme, že máme sláviť Pamiatku Pána a zachovávať zvyk lámania chleba; tým poukazujeme na chlieb života, totiž na Ježiša Krista, ktorého telo bolo pre nás vydané; rovnako máme podávať aj šťavu viniča, ktorá má pristupujúcim k Večeri Pánovej stále pripomínať preliatu krv Ježiša Krista. Lebo kedykoľvek by ste jedli tento chlieb a pili z kalicha, zvestujete smrť Pánovu, až dokiaľ nepríde. Večera Pánova spája priepasť obdobia, ktoré leží medzi Golgotou a návratom Pána. Keď sa Ježiš vráti, bude sláviť nanovo túto pamiatku v kráľovstve svojho Otca a s Jeho deťmi.
Večera Pánova je slávnosťou vďaky za milosť, ktorá nám bola v Kristovej láske darovaná. Je to tichá modlitba tela, v ktorej si celou bytosťou môžeme uvedomovať zachraňujúci Boží dar. „Nech človek skúma sám seba a tak je a pije z toho kalicha.“ Večeri Pánovej, podobne ako každému inému rituálu, hrozí vyprázdnenie. Človek, v ktorého srdci nie je to, čo gestami prijímania vyznáva, by k prijímaniu nemal pristupovať. Pravdivo je a pije ten, kto v prijímanom symbole rozoznáva Telo Pánovo. Ten, kto vierou chápe zmysel a moc Ježišovho sebaobetovania. Rozumie, že Ježiš dal svoje telo za život sveta. K Večeri Pánovej sú pozvaní ľudia, ktorí vedia o svojom porušení. Na eucharistiu sa má človek pripraviť sebaspytovaním. Súčasťou sebaspytovania by mala byť otázka, či som otvorený prijať v láske ostatných účastníkov milosti.
Veríme, že deti môžu vierou prijať Pána Ježiša Krista, sú teda pripravené prijať i symboly Večere Pánovej. Ak dieťa prejaví záujem, rodičia by s ním mali viesť rozhovor. Sviatosť eucharistie vznikla zo židovského sviatku Paschy. Pascha bola typickou rodinnou slávnosťou. Aktívne sa jej zúčastňovala celá rodina. Baptisti si chcú uchovať čosi z rodinného charakteru tejto sviatosti. Bratská jednota baptistov koná bohoslužby každú nedeľu ráno a večer, kedy raz mesačne je veriacim vysluhovaná Večera Pánova (Eucharistia).
Hoci Písmo neuvádza, že človek musí byť pokrstený, aby mohol prijať Večeru Pánovu, krst je vyjadrením skúsenosti spásy a aktom poslušnosti nášmu Pánovi. Možno to je dôvod, prečo niektoré cirkvi vyžadujú krst pred prijatím Večere Pánovej.
Baptisti: Identita a kľúčové princípy
Baptisti sa hlásia k odkazu radikálnej reformácie a patria medzi protestantské cirkvi. Veria v trojjediného Boha, vyznávajú apoštolské vierovyznanie, sú súčasťou evanjelikálneho hnutia a kladú dôraz na osobnú vieru človeka. Baptisti majú veľa spoločného so všetkými kresťanskými cirkvami. Veria v autoritu Písma svätého a hlásia sa k Apoštolskému vyznaniu viery. Ako všetky kresťanské cirkvi vykonávajú krst a Večeru Pánovu, hoci v chápaní i spôsobe ich vysluhovania sú určité rozdiely. Zdôrazňujú najmä osobnú vieru v Pána Ježiša Krista ako Spasiteľa a Pána.
Meno „baptisti“ býva niekedy príčinou nedorozumení. Nevybrali si ho sami. Dali im ho iní, aby ním vystihli - podľa svojho názoru - ich najpríznačnejšiu črtu. Menom baptisti boli tak označení kresťania, ktorí prijali krst ponorením v dospelom veku. Toto pomenovanie, pravda, nevystihuje to, na čo baptisti dávajú hlavný dôraz, totiž na znovuzrodenie a osobnú vieru v Pána Ježiša Krista.
Pôvod a historické korene
Prvé baptistické zbory vznikli z náboženských utečencov začiatkom 17. storočia v Amsterdame a Londýne. Baptisti sa dnes hlásia k reformačným základom, ako je dôraz na písmo, milosť a vieru. Duchovní predkovia baptistov (anabaptisti a menoniti) pôsobili o jedno storočie skôr. Priami historickí a duchovní predkovia baptistov sú anglickí puritáni a súčasníci baptistov boli presbyteriáni a kongregacionalisti. Hoci baptisti na Slovensku nemajú priamu nadväznosť na anabaptistické hnutie, hlásia sa k tradícii starej Jednoty bratskej, ale väčšina odvodzuje svoj pôvod od prvého baptistického cirkevného zboru v Európe, založeného roku 1609 v Amsterdame.
V roku 1919 bolo v Československu zriadené združenie baptistických zborov s názvom Bratská jednota Chelčického. Názov bol neskôr zmenený na Bratská jednota baptistov a začiatkom 50. rokov zjednodušený na Bratská jednota baptistov. K 1.1.1993 došlo v dôsledku nového štátoprávneho usporiadania k rozdeleniu BJB na dve organizačne samostatné Jednoty - v Českej republike a na Slovensku. Tie sa však snažia naďalej udržiavať úzky kontakt, organizujú spoločné akcie a vydávajú spoločný časopis Rozsievač. Spoločnou platformou sú pre nich zásady a stanoviská baptistov, ako aj dve základné sviatosti, t. j. krst a Večera Pánova - eucharistia.
Základné princípy baptistického učenia
Baptisti sú Kristovou cirkvou, preto sa mu chcú podriaďovať v každej oblasti. Ich kľúčové princípy zahŕňajú:
- Osobný vzťah s Ježišom - vieru nie je možné zdediť a je osobnou otázkou každého človeka.
- Autorita Biblie - veríme, že Biblia je Božie Slovo, ktoré musí byť nanovo interpretované do kontextu každého spoločenstva ľudí. Veríme, že Biblia je neomylné Božie Slovo vo všetkom, čo učí. Je to Božie objektívne zjavenie, verbálne inšpirované v každom slove, bez akejkoľvek chyby v pôvodných rukopisoch. Biblia je nadčasová kniha a primárny nástroj Božej komunikácie so svojim ľudom.
- Krst veriacich - veríme, že krst je symbolom toho, čo Boh už v človeku urobil.
- Všeobecné kňazstvo veriacich - veríme, že bez ohľadu na rozdielnosť pováh a vzdelania sme si pred Bohom všetci rovní a každý človek má k Bohu rovnaký prístup. Podľa Novej Zmluvy má každý kresťan účasť na Kristovom kňazstve a tak priamy prístup k Bohu.
- Sloboda svedomia a vyznania - náš názor na slobodu svedomia vychádza z presvedčenia, že každý človek má Bohom danú slobodu vo veciach viery a svetonázoru. Počas celej našej histórie sme vyzývali svetskú vrchnosť k tomu, aby zachovávala slobodu svedomia, vrátane slobody náboženského presvedčenia.
- Odluka cirkvi od štátu - zastávame názor, že politika a cirkev by mali byť nezávislé. Radikálne vnímaná viera v Kristovu moc vo svete a záujem o náboženskú slobodu viedli od čias reformácie baptistov k postoju, že štát by nemal mať žiadnu moc zákonne vstupovať do záležitostí náboženského presvedčenia. Uvedomujeme si, že poslaním cirkvi je zvestovať evanjelium a tým rozširovať Božie kráľovstvo, kým poslaním politickej moci je udržiavanie spoločenského zriadenia.
Ekumenizmus a vzťahy s inými cirkvami
Baptisti si neprivlastňujú právo „mať pravdu“. Pravda je priveľká, než aby ju mohol obsiahnuť jedinec alebo skupina jedincov. Preto s radosťou podávajú ruky k spolupráci iným kresťanom, ktorí zdôrazňujú iné aspekty Kristovej pravdy. Mnohé baptistické Jednoty sú členmi Svetovej rady cirkví, alebo členmi ekumenických rád vo svojich krajinách. Nevyhýbajú sa ekumenickej práci, ale nezľavujú zo svojich zásad. Chcú byť prínosom do pokladnice ekumeny. V súlade s Komenského Jednotou bratskou zachovávame ekumenický postoj. Uznávame a prijímame krst vykonaný v každej kresťanskej cirkvi. Vnímame rôznorodosť a pestrosť dôrazov jednotlivých kresťanských tradícií ako niečo obohacujúce, ako jednotu vyjadrujúcu rozmanitosť. Sme zajedno s tými, ktorí vyznávajú Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa a spolu s nimi sme spojení putom lásky. Sme však rozhodnutí stáť na pozíciách Písma svätého tak, ako mu porozumeli naši otcovia viery a my sme túto ich pochodeň prijali a chceme ju niesť za všetkých okolností ďalej. Pri rozhovoroch s inými kresťanmi na akejkoľvek úrovni sme rozhodnutí brať za normu našich vzťahov Písmo sväté.
