Množstvo Slovákov si pamätá milý úsmev a silný hlas Anetky Horňákovej, finalistky piateho ročníka SuperStar, ktorý sa konal v roku 2018. Anetka sa s nami podelila o to, čím žije v tieto dni, a ako sa zmenil jej život po účinkovaní v tejto úspešnej megashow.
Život po SuperStar: Koniec anonymity a hľadanie slobody
Po SuperStar sa život Anety Horňákovej výrazne zmenil. Prvé dni jej chýbala sloboda. Kam sa pohla, tam ju ľudia sledovali a pozerali sa na ňu, čo jej začalo prekážať. Musí povedať, že chápe osobnosti, ktoré siahli po drogách a podobne, lebo nátlak verejnosti je naozaj silný. „V sekunde stratíte slobodu, neviditeľnosť,“ hovorí. Vďaka Bohu však toto obdobie už prešlo. Teraz sa slobodne prechádza po uliciach bez zvláštnych pohľadov okoloidúcich.
Samotná šou Anetke vôbec nechýbala, posunula sa presne tam, kam mala. Hoci nemá najlepšie spomienky na SuperStar, i keď boli aj svetlé chvíľky, je rada, že videla, ako to naozaj celé prebieha.
Hlasový kouč a hudobné plány
Vďaka SuperStar však našla to, čo hľadala. Vďaka jednej účastníčke, ktorá ju doviedla na správne miesto, našla hlasového kouča, čo bol jej sen. S ním spolupracuje už tretí rok, za čo je nesmierne vďačná. „Čakajú nás veľké veci a krásne odkazy pre svet. Boh nám dáva cestu presne tam, kde by sme ju vôbec nečakali,“ dodáva Aneta.
Komplikovaný pôrod a sila viery
Aneta Horňáková tiež na sociálnej sieti avizovala, že jej pôrod bol mierne komplikovaný. Celé tehotenstvo (i keď z jej strany neplánované, bolo plánované Bohom a jej manželom) bolo krásne a ukážkové, bez žiadnych problémov či rizík. Každý deň žehnala bábätku a modlila sa za celé tehotenstvo, ale aj samotný pôrod.
Popritom však niekde vo svojom vnútri cítila, že bábo príde na svet v 38. týždni. S úsmevom a troškou humoru stále tvrdila, že sa uvidia skôr, aby stihla spoločný rodinný obed, ktorý mávajú pravidelne každú druhú nedeľu u rodičov.
Neočakávaná výzva: Zmena polohy dieťaťa
Bábätko po celý čas tehotenstva prosperovalo, rástlo a bolo v ideálnej polohe. No keď bola Aneta v 38. týždni na poradni v nemocnici, doktorka sa jej po ultrazvuku spýtala, ako bolo dieťatko otočené naposledy. Aneta povedala, že stále dolu hlavičkou. Doktorkin výraz zvážnel a oznámila jej: „Nie, nie je, je pretočené priečne!“ V tomto štádiu tehotenstva sa totiž nestáva často, aby sa bábo len tak pretočilo a ešte k tomu do priečnej polohy. Taká vážna informácia istotne s budúcou mamičkou riadne zamáva. Aneta však nemala strach, iba verila, nech by sa dialo čokoľvek.
Viera a Božia prítomnosť v nemocnici
Aneta Horňáková je veriaca od detstva. Rodičia ju viedli k Bohu najlepšie, ako vedeli. Chodili do cirkvi, rodičia slúžili na chválach a ona sa zapájala do všetkého ohľadom cirkvi. Jej viera narastala s jej vekom, rovnako ako jej skúsenosti a odovzdanie sa Bohu. Keď sa to všetko dialo, veľmi jasne počula, ako jej Boh hovorí, že to má pod kontrolou, a ona naozaj nechala všetky starosti a strach na ňom. S úsmevom išla na rizikové a stále sa modlila.
Prvá noc po príjme bola zvláštna. Svrbelo ju neskutočne dlane a chodidlá. Už sa jej to zopárkrát stalo aj doma. Netušila však, že ide o vážny stav pečene, ktorý môže spôsobiť smrť bábätka. Doktorka ju ihneď poslala na pečeňové testy. Po nich jej oznámila: „Pani Kövesi, mám pre Vás dve správy, ale neviem, ktorá je horšia.“ Aneta už vedela, že čakala dievčatko. Musela to byť na jednej strane veľká radosť z príchodu nového života, ale zároveň sa na ňu hrnuli všetky tieto nečakané informácie.
Od prvej chvíle, keď vošla cez dvere do covid oddelenia, mala pocit, že sú tam anjeli v ľudskej podobe. „Ako keby sa zmenil svet. Všetci tam boli usmievaví a vyžarovalo z nich neskutočné dobro. Zasa som mohla pociťovať Božiu prítomnosť skrze iných ľudí,“ spomína. Keď ju viezli na sálu, začala si spievať: „Ježiš, ty máš meno najkrajšie. Ježiš, počuješ moje volanie...“ Mohla si spievať, koľko chcela, lebo v tých mundúroch nič nepočuli.
Pôrod a popôrodná starostlivosť: Božia milosť v slabosti
Počas pôrodu prišla ďalšia komplikácia. Malá bola zaseknutá a museli ju dolovať von. Veľmi jej tlačili na rebrá a bolelo to, ale stále spievala a modlila sa. „Kiežby som Vám mohla dokonalo opísať ten pocit. Ten kľud a Boží pokoj, ktorý sa stále stupňoval. Neviem, či som niekedy tak veľmi cítila blízkosť Boha. Bolo to tak nádherné. Nič som nevnímala. Iba Jeho. A zrazu som započula ten zvuk,“ opisuje Aneta. Po tomto zázraku cez všetky tie nástrahy prišli ďalšie zázraky.
Prvé hodiny a dni po pôrode v pôrodnici: Čo očakávať? | #porod
Každá jedna sestrička, ktorá prišla po pôrode do jej izby, bola ako keby ju sám Boh poslal. Kvôli mundúru (špeciálny ochranný odev) im nevidela do tváre, ale zažívala prísun lásky, ochoty a starostlivosti. Správali sa k nej ako k vlastnej dcérke. Pomáhali jej a dobrovoľne zostávali potiť sa v tých „skafandroch“, len aby jej pomohli. Po zdravotnej stránke bolo pre ňu náročné vôbec len stáť, nieto sa ešte postarať o malý život.
Po dvoch dňoch jej priniesli dieťatko. Bolo potrebné, aby bola pripravená postarať sa o seba aj malú, pretože kvôli covidu by už z novorodeneckého nik pre ňu neprišiel naspäť. Bolo to ťažké. Plakala, či je vôbec schopná byť mamou. Prečo to dopustila? V tej chvíli, tak zranená a slabá, čítala v mobilnej aplikácii Bibliu, kde bol presne verš: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Povedala: „Áno! Áno, Bože! Verím Ti a aj teraz som zvedavá, aké to bude.“
Nevládala sa starať o to maličké v tých bolestiach, ale Boh myslel aj na to. Každá sestra, ktorá mala službu, prišla a pomáhala jej. Dali malej papať, prebalili ju, prezliekli. Aneta v slzách len pozerala a ďakovala Bohu, že myslel na všetko. Tie ženy nemuseli to robiť. Tie sestry nemali s pôrodným oddelením nič spoločné. Áno, museli si každýkrát obliecť ten šuchotavý „habit“, v ktorom sa ohromne potili. No práve ich Boh použil na to, aby jej ukázal, že preňho nie je nič nemožné. Že použije presne toho, koho on chce a ako chce. Toto bol pre ňu osobne veľmi silný a emotívny zážitok.
Dcérka a návrat k hudbe
Radosť z materstva a hudobné plány
Dcérke sa darí úžasne. Už od tretieho mesiaca prespí celú noc, i keď Aneta dojčí, takže je aj ona odpočinutá. Z toho sa veľmi teší. Už od prvého dňa jej spieva chvály. Dokonca má svoju obľúbenú pieseň - Život svoj ti odovzdám. Odkedy začala vnímať, pri tejto piesni sa krásne usmieva a neskôr začala bľabotať počas spevu svojej mamy. Je to tak nádherné. Je vidieť, že miluje hudbu. Je veľmi usmievavá a pokojná.
Aneta sa pýta: „Či sa plánujem vrátiť k spevu? Veď ja som od neho nikdy neodišla. Pospevujem si celý život.“ Ale ak ide o verejné vystúpenia a možno aj nejaké CD, tak určite áno. Ako spomínala vyššie, má svojho kouča a pracuje na sebe denne. Chce sa zlepšovať a využiť možnosti a dar, ktorý jej dal Boh. Stále myslí na to, že chce robiť to najlepšie, čo vie, práve preňho, na Jeho slávu a chválu. „Nikam sa neponáhľam. Pretože len Boh vie, kedy bude ten správny čas na to, aby ma aj skrze spev použil. A ja čakám,“ uzatvára Aneta.
„Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Túto vetu vidí a cíti teraz vždy, keď sa pozrie na svoj malý zázrak. Je vďačná za to, čo prežila v tomto období s Bohom, s jej Ockom, ktorý stvoril ju aj jej dcérku a neopustil ich. Držal ich vo svojich rukách a stále drží. V každom úsmeve a pohybe dcérky vidí Božiu lásku, milosť, dar. Aneta sa kedysi bála otehotnieť a mať dieťa, pretože bola oklamaná, že dieťaťom sa život končí. Uverila tomu, že nemôže mať kariéru ani vplyv, keď bude mať dieťa. „Taká lož! Som rada, že Boh nedopustil, aby som zostala žiť v tomto mylnom presvedčení. Práve teraz cez moje materstvo ma učí tým správnym hodnotám a tomu správnemu nasadeniu,“ uzatvára Aneta Horňáková.