Úvod do postavy cisárovnej Sisi
Alžbeta Bavorská, známa ako Sisi, sa zapísala do histórie ako bavorská princezná, rakúska cisárovná a uhorská kráľovná. Bola manželkou jedného z najvýznamnejších monarchov 19. storočia, rakúskeho cisára Františka Jozefa I. Mnohokrát sa stala inšpiráciou k najrôznejším spracovaniam, predovšetkým tým filmovým. Za dnešnou predstavou mnohých z nás o slávnej Sisi stojí romantická trilógia z 50. rokov, ktorá ju vykresľuje ako krásnu a dobrú cisárovnú. V skutočnosti však Sisi nebola slnečným stvorením, ako ju poznáme z romantického filmového príbehu s Romy Schneiderovou, ani rozvážnou a múdrou ženou, ako ju zahrala Jana Hlaváčová v známej televíznej inscenácii. Bola skôr ako „blúdiaci Holanďan“, nikdy sa neuspokojila, ale krutú smrť si nezaslúžila.
Detstvo a mladosť v slobodnom duchu
Alžbeta Amália Eugénia, ako znelo jej celé meno, prišla na svet na Štedrý deň roku 1837 v mníchovskom paláci na Ludwigstrasse. Od malička bola prezývaná Sisi. Jej rodičmi boli vojvoda Maximilián Bavorský a jeho manželka Ludovika Bavorská (dcéra bavorského kráľa Maximiliána I.), pochádzajúci z vedľajšej línie rodu Wittelsbachovcov. Pár spoločne počal celkom deväť detí a Alžbeta sa narodila ako tretia v poradí. Narodila sa v nedeľu a už pri narodení mala dva zuby, čo podľa vtedajšej mienky znamenalo obrovské šťastie. Hoci jej pri krste vybrali meno Alžbeta Amália Eugénia, nikto ju nikdy nenazval inak ako Sisi.
Vojvoda Maximilián, vysoko urodzený pán, si v rozpore so zvyklosťami svojho rodu aj stavu vôbec nezakladal na parádnych uniformách, prepychu vládnych sídel ani na dvorných ceremóniách. Žil s rodinou na vidieckom zámku Possenhofen, stojacom na brehu Starnberského jazera, kde sa mohol venovať lovu a pozorovaniu nádhernej horskej prírody a večer posedávať s hlučnými Bavorákmi v krčmičke pri pive. Alžbeta zdedila jeho povahu aj záľuby. Napriek nesúhlasu vychovávateľky jej dovoľoval hrať sa a blázniť spolu s vidieckymi deťmi, čo ani matka, vojvodkyňa Ludovika, nevidela veľmi rada. Brával ju so sebou na turistické aj lovecké potulky. Naučil ju hrať na citaru, svoj obľúbený hudobný nástroj. Vášnivo rada jazdila aj na koni a milovala zvieratá. Z Alžbety rástla naozaj nápadne krásna, pružná dievčina s iskrivým temperamentom. Sisi vyrastala voľne, nezaťažená ceremoniálmi a dvorným protokolom. Jej otec jej dokonca nechal v Mníchove zriadiť cirkusovú manéž, kde sa učila krasojazdu. Vojvoda si bol vedomý mnohých zhodných rysov medzi ním a dcérou, a preto bola Sisi jeho miláčikom. Nikto vtedy ešte netušil, že sa z nej raz stane rakúska cisárovná.
Stretnutie a zasnúbenie: Osudová chvíľa v Bad Ischl
Alžbeta a jej budúci manžel František Jozef I. sa prvýkrát stretli už v roku 1848 v Innsbrucku, kam sa arcivojvodkyňa Žofia vydala so svojimi synmi, pretože vo Viedni vypukla revolúcia. Tam za nimi na návštevu dorazila Ludovika (Žofiina sestra) s niektorými svojimi deťmi. Žofia, ktorá bola veľmi panovačná, hľadala nevestu pre svojho syna Františka Jozefa. Ako vhodná voľba do úvahy pripadala Ludovikina dcéra, devätnásťročná, štíhla a elegantná Helena zvaná Nené, Sisiina staršia sestra. Žofia sa dohodla s Ludovikou na možnom zasnúbení ich detí. Stretnutie mladého páru a následné zásnuby sa mali konať v cisárskom letnom sídle v Bad Ischl 16. augusta 1853. Prišla tam aj mladšia dcéra, pätnásťročná Sisi.
Osud však zariadil všetko inak, ako bolo naplánované. Cisár, očarený krásou a prirodzenosťou mladého dievčaťa, sa prvýkrát postavil proti matkinej vôli. Pri spoločnom stole zaujala Františka práve Alžbeta namiesto Heleny. František bol doslova očarený jej krásou a napriek tomu, že na sebe mala smútočné šaty (kvôli vzdialenému príbuznému), oproti svojej sestre doslova žiarila. Večer pred Františkovými narodeninami sa konal ples, počas ktorého sa mal zasnúbiť s Helenou. Pred plesom však František oznámil svojej matke, že si namiesto Heleny vybral Alžbetu. Kotilión tancoval s ňou a kyticu nakoniec dostala Alžbeta. Dva dni po ich prvom stretnutí František Jozef požiadal Alžbetu o ruku. Alžbeta bola šťastná, mala sa stať životnou družkou najmocnejšieho muža ríše.
Budúca svokra Žofia tušila, že sa Alžbeta na úlohu cisárovnej nehodí. Bola ako vták túžiaci po voľnosti a slobode, cisárovná si však niečo také dovoliť nemohla. Žofia si zaumienila, že z nej vychová dôstojnú manželku panovníka, a začala s tým už v Ischli, keď jej povedala, že si má lepšie čistiť zuby, aby neboli také žlté. Po oficiálnom oznámení o zasnúbení, ktoré sa konalo 18. augusta 1853, začalo pre Sisi veľmi náročné obdobie. Musela sa začať učiť cudzie jazyky a celkovo doháňať vzdelanie, všeobecný prehľad a protokol. Alžbetu už v tom čase zasiahli pochybnosti o tom, či dokáže zvládnuť úlohu cisárovnej.
Svadba storočia: Viedenský Kostol sv. Augustína
V apríli 1854 nastal deň D, kedy Alžbeta opúšťala svoje milované Bavorsko a spoločne v sprievode svojej rodiny sa nalodila na parník, ktorý ich doviezol až do Viedne. Sisi bola vrúcne vítaná všade, kam prichádzala. Keď sa celá jej rodina vypravila loďou na cestu do Viedne, Alžbetu so sprievodom vítali rany z diel, hlučné pochody vojenských kapiel, hlahol zvonov a ohlušujúci jasot. Mladý cisár ju láskyplne privítal nežným objatím a bozkom. Dojatá snúbenica si vreckovkou utierala slzy šťastia. V záplave bielych ruží, ktoré zdobili prístav, sa v ružových atlasových šatách s diadémom, s hustými gaštanovými vlasmi vynímala ako rozprávkovo krásny, takmer nadpozemský zjav. Alžbeta sa spolu s Františkom Jozefom viezla v pozlátenom koči, obklopenom vojakmi a sluhami.
Rozprávková svadba bavorskej princeznej a rakúskeho cisára Františka Jozefa I. sa konala pred 170 rokmi, 24. apríla 1854, o siedmej hodine večer vo viedenskom Kostole sv. Augustína. Svadobný obrad, ktorý trval niekoľko dní, bol ožiarený desaťtisícami sviečok. Pred oltárom sa zdvíhal biely, zlatom pretkávaný baldachýn. Všade boli nádherné uniformy gardistov, dôstojníkov, generálov, rázovité odevy zástupcov uhorskej a poľskej šľachty, orientálnych predstaviteľov v turbanoch. Bola to pestrá paleta farieb a krojov a ľud bol omráčený nádherou. Svadobný obrad bol oddávaný viedenským arcibiskupom Rauscherom. Po obrade nasledovali audiencie a slávnosti, ktorých sa kráľovský pár zúčastnil. Cisárovo „áno“ znelo nahlas, zatiaľ čo cisárovná svoje „áno“ len zašepkala.
Na počesť svadby cisárovnej Alžbety a Františka Jozefa I. bola v roku 1856 postavená Sisi-Kapelle vo Viedni-Sieveringu. Pôvodne zamýšľaná ako pamätník a budúce pohrebné miesto, táto neogotická kaplnka na Pfaffenbergu utrpela vážne poškodenie počas druhej svetovej vojny a roky chátrala, kým v roku 2005 neprešla rozsiahlou rekonštrukciou.
Sissi SK dabing
Život na cisárskom dvore: Zlatá klietka
Po svadbe sa mladý cisársky pár usadil na zámku Schönbrunn a v Hofburgu vo Viedni. Medové týždne na zámku Laxenburg sa pre Alžbetu zmenili na katastrofu, keďže cisár trávil tieto dni za písacím stolom v Hofburgu a Alžbeta bola hlboko nešťastná. Alžbeta už krátko po svadbe nebola šťastná. Tej sa práve končila bezstarostná mladosť a začínalo sa ťažké obdobie plné sklamaní. Sisi, doposiaľ zvyknutá na voľnosť, hory a detstvo, sa ocitla v zlatej klietke, kde ju na každom kroku pozorovali desiatky očí dvorných a apartmánových dám, a kde ju zväzovala španielska dvorná etiketa.
Prvé roky jej manželstva vládla v krajine politicky napätá situácia. František Jozef sa ocitol medzi mlynskými kameňmi - na jednej strane nechcel odoprieť nič svojej milovanej a zbožňovanej Sisi, na druhej strane prejavoval úctu k matke, ktorú navyše aj potreboval. Neustále konflikty so svokrou, arcivojvodkyňou Žofiou, a ceremoniálne povinnosti spôsobili, že sa Sisi cítila príliš obmedzovaná prísnou spoločenskou etiketou, na ktorú nebola zvyknutá. Žofia ju karhala a poučovala, vyjadrovala sa o nej ako o pojašenom dieťati a netaktne hovorila o všetkých jej nedostatkoch pred cudzími ľuďmi. Denne bola poučovaná, čo nesmie. Toho, čo mohla, bolo zúfalo málo. Chýbala jej vlasť a súrodenci. Všetky ústrky spočiatku trpela a vzdala sa boja o výchovu svojich dvoch dcér, ktoré jej svokra hneď po narodení vzala a umiestnila do blízkosti svojich komnát, ďaleko od Sisi.
Alžbeta prvýkrát otehotnela po prvej ceste cisárskeho páru, ktorá smerovala do Čiech a na Moravu. V marci 1855 prišla na svet prvá dcéra, ktorá bola pokrstená ako Žofia Frederika Dorothea Maria. Sisi bola z jej narodenia nadšená a veľmi sa o svoju dcéru chcela starať, avšak Žofia jej úmysly zamietla s odôvodnením, že nemá dostatok skúseností a bude preto lepšie, keď výchovu vnučky prevezme sama. Druhým dieťaťom cisárskeho páru bolo opäť dievčatko, ktoré sa narodilo v júli 1856 a dostalo meno Gizela Ludovika Maria.
Mladá rodina často cestovala a Sisi tieto cesty nerada absolvovala, jednak preto, že nejavila príliš veľký záujem o povinnosti vyplývajúce z jej postavenia, a tiež z dôvodu odlúčenia od svojich detí. Pri jednej z chystaných ciest do Uhorska, ktoré si veľmi obľúbila, sa rozhodla vziať so sebou aj obe dcéry. Žofii sa jej rozhodnutie nepáčilo, ale Sisi jej protestov nedbala. Sisi bola z Uhorska nadšená a cestu si užívala. Nanešťastie, obe deti ochoreli a malá Žofia dňa 25. mája 1857 zomrela. Po jej smrti sa Alžbeta uzavrela do seba a vyhľadávala samotu. K prospechu neboli ani výčitky a obviňovanie zo strany arcivojvodkyne. Zármutok nad stratou dieťaťa neskôr vystriedal záblesk nádeje v podobe tretieho tehotenstva. Dlho očakávaný syn a následník trónu, Rudolf, sa narodil v auguste 1858.
Úteky a vášne cisárovnej
Sisi sa cítila uväznená v zlatej klietke a postupne chorľavela. Napokon sa vzoprela tomuto tlaku a začala veľa cestovať. Jej náhly odchod z Viedne na Korfu bol začiatkom celoživotnej odysey. Cisárovná si krátila voľné chvíle a často chodievala do Laxenburgu neďaleko od Viedne. V rozsiahlom parku s rybníkom a neogotickým hradom Franzensburg sa mohla oddávať svojej veľkej vášni - jazde na koni. Na viedenskom dvore sa Alžbeta začala učiť aj grécky a maďarsky. Po zvyšok svojho života bola Alžbeta na úteku. Nepokojne putovala z jedných kúpeľov do druhých, vždy zostávala len pár týždňov. Sisi milovala more, plávala v najhorších búrkach a dala si na rameno vytetovať kotvu. Dni trávila náročným športovým programom - bola považovaná za najlepšiu jazdkyňu na svete. Tejto vášne sa vzdala, až keď jej lekári konské sedlo zakázali pre gynekologické problémy. Mala rada aj knihy, jej obľúbeným básnikom bol Heinrich Heine, milovala Shakespeara, u Franza Liszta sa učila hrať na klavíri.
Alžbeta bola naozaj krásna, ale aj posadnutá svojím výzorom. Nenávidela svoje tehotenstvá, lebo ničili jej „osí“ driek. Pravdepodobne trpela anorexiou. Držala prísne diéty a neustále cvičila, nikdy nevážila viac ako 47 kg. Celý život sa snažila byť fyzicky aktívna a držala rôzne odtučňovacie kúry a hladovky, ktorými si chcela udržať štíhlu postavu. Jej deň sa skladal okrem cvičenia a jazdy na koni aj zo skrášľovacích procedúr. Opodstatnenou pýchou boli jej vlasy, o ktoré sa starostlivo starali služobné. Ich úprave venovala aj niekoľko hodín denne, starala sa jej o ne výsostne dvorná dáma Franziska "Fanny" Feifaliková, ktorá bola pre Alžbetu jednou z najdôležitejších osôb. Na dvore mala vďaka tomu výsostné postavenie, čo sa prejavilo aj faktom, že jej Sisi povolila svadbu aj napriek tomu, že cisárovnej mohli obyčajne robiť spoločnosť len slobodné dámy. Pramene uvádzajú, že mohla mať problémy s chrupom, čo dodnes slúži aj ako odôvodnenie, prečo je na obrazoch zobrazovaná so zatvorenými ústami. S postupujúcim vekom ju sužovali obavy zo starnutia, ktoré sa snažila všemocne zastaviť prostredníctvom najrôznejších prípravkov. V súvislosti s jej zvláštnymi záľubami si založila album krások, kam zakladala obrázky krásnych žien. Občas si dopriala fialkovú zmrzlinu, kúsok Sacherovej torty alebo fialkové pastilky s čokoládovou polevou. Od klenotníka Köcherta si dala vytvoriť 27 hviezd do vlasov z diamantov a perál. Niektoré darovala dvorným dámam, iné sa stali dedičstvom v rámci rodiny. Tieto šperky do vlasov sú zachytené na známom portréte cisárovnej od Franza Xavera Winterhaltera.
Alžbeta často cestovala do cudziny. Vždy, keď ju počas pobytu na viedenskom dvore skolila nejaká choroba, ako mávnutím čarovného prútika zmizla, keď odcestovala. Pravdepodobne zažívala duševnú nepohodu, ktorá bola sprevádzaná stavmi nechutenstva, odtučňovacími kúrami a depresiami. Bola jej diagnostikovaná chudokrvnosť a trpela opuchmi nôh, kvôli ktorým navštevovala kúpele Kissingen. Cisárovná počas svojich ciest trávila svoj čas dlhými pešími túrami a kúpaním v mori.
Skladala verše v štýle H. Heineho vždy, keď sa jej mimoriadne silne zmocnil nejaký pocit. Naučila sa novogréčtinu a venovala sa s veľkým zaujatím štúdiu antických dejín. Na ostrove Korfu, kam rada cestovala, si dala postaviť zámok nazvaný podľa jej obľúbeného antického mýtického hrdinu Achilleion. Vybudovala si tri „duchovné vzťahy“ k mŕtvym, ktorých z rôznych príčin uctievala: Achilles a Odysseus (grécka mytológia) a básnik Heinrich Heine, ktorého spoločnosť 19. storočia ostro odsudzovala. S Achillom ju spájal bližší, mystickejší vzťah. Jeho meno, ktoré bolo vygravírované na Alžbetiných vreckových hodinkách, nosila stále pri sebe. Pokúšala sa s ním nadviazať špiritistický kontakt a venovala mu početné básne, napr. Milovaný, Štít a kopija alebo Achilles. Ešte vrúcnejší vzťah si vytvorila ku skutočnému, už nežijúcemu mužovi, básnikovi Heinrichovi Heinemu, ktorému hovorila „majster“. Všetky kompozície pripisovala jeho vnuknutiu. Medzi básňami v cisárovninom Poetickom denníku sú aj tie, ktoré sa vzťahujú na lásku k bratrancovi Ľudovítovi II. Bavorskému. Alžbeta a Ľudovít boli spriaznené duše, obaja milovali poéziu a umenie, a žili vo svojom vlastnom svete.
Všeobecne bola známa jej náklonnosť k Maďarom. Na cisárskom dvore presadzovala maďarské záujmy, v úzkej spolupráci najmä s uhorským politikom Júliusom Andrássym. Vehementne sa zasadzovala za ústupky Maďarom v roku 1867. Neváhala sa stýkať ani s bývalými revolucionármi z rokov 1848 - 1849, vďaka čomu je dodnes v Maďarsku uctievaná ako „národná“ kráľovná. Počas vojny Rakúska s Pruskom bola rakúska strana značne oslabená a aby bola zachovaná habsburská monarchia, bolo potrebné sa v rámci ríše dohodnúť s národnými reprezentáciami. Po tejto udalosti sa v Uhorsku pripravovala korunovácia, pri ktorej bol cisársky pár korunovaný súčasne, čo bolo do tej doby neštandardné. Ceremónia sa odohrala v kostole sv. Mateja v Budapešti. Ako dar získal cisársky pár zámok Gödöllö.
Po čase Sisi zistila, že je opäť tehotná. Tentoraz sa však rozhodla, že sa jej dieťa narodí v Uhorsku a bude sa o neho starať bez „pomoci“ svokry. V apríli 1868 sa narodilo posledné dieťa Františka Jozefa a Alžbety, dcéra Mária Valéria. Sisi sa na dcéru veľmi upla a vychovávala ju v maďarčine a k láske k Uhorsku. Alžbeta tiež každoročne navštevovala svoju rodinu v Possenhofene, predovšetkým matku Ludoviku, s ktorou bola v pravidelnom kontakte. S otcom Maximiliánom postupom času stratila dobré vzťahy. Niekedy sa uvádza, že ho vinila zo zlého vzťahu, ktorý mal s jej matkou a v ktorom videla rysy svojho vlastného manželstva. František Jozef po celý život miloval Alžbetu a s pribúdajúcimi rokmi sa jeho láska stupňovala, aj keď sa klebetilo o ich vzťahu a jej vzťah k sexu bol skôr negatívny. Alžbeta tolerovala aj Františkove milenky, z ktorých najznámejšia bola herečka Katarína Schrattová. Paradoxne, Sisi s ňou nadviazala dôverný priateľský vzťah.
Tragický záver života
Obrovským psychickým šokom bola pre Alžbetu samovražda jej syna Rudolfa, nasledníka trónu, ktorá sa odohrala v roku 1889 v Mayerlingu. Trpel psychickými ťažkosťami, návalmi strachu, ktoré zaháňal alkoholom a promiskuitou. Spolu s Mary Vetserovou spáchali samovraždu. Z tejto traumy sa až do konca života nespamätala. Odvtedy chodila zásadne v čiernom oblečení, rozdala všetky svoje šperky a vyhýbala sa Viedni. Stále cestovala, aby nebola v Rakúsku. V závere svojho života sa Alžbeta stránila ľudí a upadala stále do väčších depresií. Obdobia, kedy sa prejedala, sa striedali s obdobiami, kedy nejedla vôbec. Veľmi pribrala a nikde sa necítila dobre. Hluk mesta ju dráždil a ticho lesa ju napĺňalo samotou. Po smrti svojej sestry Žofie, ktorá uhorela pri požiari, sa uzavrela a začala často hovoriť o smrti, ktorú akoby k sebe volala.
V septembri 1898 podnikla cestu do Švajčiarska. V období, keď sa už cítila lepšie, odcestovala do Švajčiarska. Dňa 10. septembra 1898 sa chystala plaviť parníkom. Rýchlym krokom kráčala parkom v Ženeve pri prichádzaní k prístavisku, sprevádzaná spoločníčkou Irmou Sztárayovou. Z lavičky vstal muž s hranatou tvárou, Talian Luigi Lucheni. Lucheni, pochádzajúci z veľmi chudobných pomerov a stretávajúci sa s anarchistami, si na trhu kúpil pilník. Bežal oproti cisárovnej a strčil do nej. Špeciálne upraveným pilníkom ju bodol do hrude. Dvorná dáma, ktorá sprevádzala Alžbetu, si myslela, že jej prišlo zle od srdca a pomohla jej nastúpiť na parník, ktorým sa chystali plaviť. Alžbeta si spočiatku vôbec nevšimla miesto vpichu a myslela si, že ju muž len zvalil na zem. Vystrela sa, ospravedlnila sa okoloidúcim za svoju nehodu a spolu so svojou komornou ponáhľala k lodi.
Skolabovala až na palube. „Čo sa vlastne stalo?“ boli jej posledné slová. Až keď cisárovná upadla do bezvedomia a kňažná sa ju pokúšala prebrať, zistilo sa, že cisárovná krváca. Po rozopnutí živôtiku sa zistilo, že v oblasti srdca sa nachádza malá ranka, z ktorej vyteká prúžok krvi. Krvácanie bolo vnútorné. Ťažko ranenú Sisi odviezli do Hotela, kde lekár konštatoval smrť. Cisára správa zastihla vo Viedni. František Jozef nikdy neprestal milovať svoju manželku. Traduje sa, že jeho posledné slová boli: „Nikto aj tak nevie, ako veľmi som ju miloval.“
Atentátnika Luigiho Lucheniho zadržali, svoj čin však nikdy neoľutoval. Lucheni neuvažoval nad jej politickou angažovanosťou a s veľkou pravdepodobnosťou by ho ani nezaujímalo, akú úlohu zohrala pri rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Stačilo mu, že reprezentovala trón. Nevie sa, či ju sledoval dlhšie, alebo či išlo o zvláštnu zhodu okolností. Otázkou je, ako cisárovnú spoznal, keď sa pohybovala bez väčšieho sprievodu. Habsburgovci detaily Alžbetinej smrti nikdy nezverejnili a presné fakty o atentáte dodnes nie sú známe. Isté je, že cieľom anarchistu bolo zničiť reprezentantku moci. Zomrela len preto, že bola v Ženeve nechráneným ľahkým cieľom.
Vlak s jej pozostatkami bol poslaný do Viedne, pričom cestou mal niekoľko zastávok, aby jej ľudia mohli vzdať posledný hold. Rakva s Alžbetinými pozostatkami bola prevezená do Hofburgu, kde bola vystavená. Pohreb sa konal v septembri roku 1898.
Odkaz a kultúrny vplyv
Krásna Alžbeta Bavorská, zvaná Sisi, sa stala inšpiráciou pre mnohé spracovania, tú numizmatickú nevynímajúc. Jej príbeh bol sfilmovaný v mnohých filmoch a muzikáloch. V 50. rokoch 20. storočia sa v úlohe mladej cisárovnej v trilógii „Sissi“ stala svetoznámou Romy Schneiderová. Filmy však z historických faktov nerobili príliš ťažkú hlavu a cisárovnú vykresľovali ako naivné, spurné dievča, ktoré zbožňovalo svojho „Franzla“. Sisi bola považovaná za životnú úlohu Romy Schneiderovej, a to aj napriek jej snahám oslobodiť sa od tejto úlohy. Od roku 2022 je na Netflixe k dispozícii seriál o slávnej rakúskej cisárovnej s názvom „Cisárovná“.
Na Slovensku sa tiež konajú podujatia, ktoré pripomínajú život cisárovnej Sisi. V Bardejovských Kúpeľoch možno nájsť bronzovú sochu Alžbety od Gyuly Donátha z roku 1903. Múzeum Betliar otvorilo 4. júna 2015 výstavu Jej Veličenstvo kráľovná Alžbeta v našich dejinách a predstavách, ktorá bola na Slovensku vôbec prvou o tejto populárnej historickej postave. Súčasťou vystavovaných exponátov boli osobné predmety cisárovnej.