Hoci je meno Alžbety Bátoriovej (1560 - 1614), známej ako „krvavá grófka“, spájané predovšetkým s Čachtickým hradom, jej životná cesta bola oveľa bohatšia a komplexnejšia. Jednou z kľúčových, no často prehliadaných udalostí jej života, ktorá výrazne ovplyvnila jej ďalšie osudy, bola honosná svadba, ktorá sa konala vo Vranove nad Topľou. Táto udalosť nielenže spojila dva významné uhorské rody, ale tiež zanechala v meste historickú stopu, ktorej pozostatky dnes lákajú k archeologickým výskumom a vizionárskym plánom obnovy.
Veľkolepá svadba vo Vranove nad Topľou (8. máj 1575)
Dňa 8. mája 1575 sa vo Vranove nad Topľou uskutočnila veľkolepá svadba Alžbety Bátoriovej a Františka Nádašdyho, syna palatína zo Šarváru. Táto pompézna udalosť predstavovala symbolické spojenie dvoch starobylých a najbohatších šľachtických rodov v Uhorsku.
Miesto konania: Vranovský vodný hrad a Kostol sv. Štefana
Svadba sa konala v priestoroch vranovského vodného hradu a v Kostole sv. Štefana. Pozostatky pôvodného hradu, kde sa slávnostný obrad konal, ležia dnes pod asfaltovým ihriskom v areáli vranovského gymnázia. V rámci schválenia realizácie 3. etapy centra mesta bude navyše odkrytý aj pôdorys Kostola sv. Štefana, v ktorom mala Alžbeta Bátoriová sobáš. Hoci jeden zo záznamov uvádza, že manželia Nádašdy a Bátoriová uzavreli manželstvo na hrade Čičva pri Vranove, väčšina písomných dokladov a súčasné archeologické bádanie sa sústreďuje na lokalitu priamo vo Vranove nad Topľou.
Svadobné slávnosti a hostia
Na svadbe Alžbety Bátoriovej a Františka Nádašdyho sa podľa písomných dokladov zúčastnilo až štyritisícpäťsto svadobných hostí. Uvádzali ich pätnásti ceremoniári a družbovia, a o ich pohodlie sa staralo dvadsať šéfkuchárov s mnohými pomocníkmi, ktorí ponúkali domáce i cudzokrajné špeciality. Do uška i tanca im hrala cigánska muzika spolu s uhorskými, poľskými i talianskymi hudobníkmi. Obyčajní ľudia z okolia sa na svadbe zúčastnili vonku pri ohni, kde sa opekali prasiatka a voly, a k tomu im ponúkali chlieb a víno. Vo Viedni vytlačené svadobné oznámenie malo devätnásť strán.
Pozvanie na svadbu dostal aj habsburský cisár Maximilián, no jeho výsosť ostala vo Viedni a na svadbu poslala vyslancov s darmi, vínom i ďalšími atribútmi, ktoré zdobili drahokamy. Novomanželia dostali od cisára Maximiliána pozlátený krčah za dvesto zlatých, cisárovná poslala pozlátenú čašu za sto zlatých a vojvoda Rudolf čašu za stopäťdesiat zlatých. Kapacity vranovského hradu nestačili na ubytovanie všetkých hostí, a tak ich ubytovali aj v okolitých hradoch - Čičave, Jasenove či Brekove. Svadobné slávnosti a hostina trvali tri dni. Počas nich musela nevesta tancovať s každým z hostí, vrátane biskupov a kardinálov.
Manželstvo a majetky Alžbety Bátoriovej
Manželstvo Alžbety a Františka Nádašdyho sa podľa zachovaných listov javí ako šťastné, plné vzájomnej dôvery a rešpektu. Bohaté veno Alžbety tvorilo panstvo Ečedu, Fűzer, Vranov nad Topľou, hrad Čičva, Bujak, Fagarosi, palác v Bratislave a Viedni, ako aj kaštieľ v Piešťanoch. Po smrti jej brata Štefana jej pripadol aj hrad Devín. Čachtický hrad s panstvom získala už v roku 1569. Alžbeta sa striedavo zdržiavala na spomínaných majetkoch a niekoľkokrát prichádzala aj na východné Slovensko do Vranova a na hrad Čičva. Jej hlavným sídlom bol však hrad a panstvo v maďarskom Šarvári, ktorého výstavba bola dokončená až po jej smrti v roku 1615.
Manžel František Nádašdy sa zriedka zdržiaval doma, keďže veľa času trávil na bojiskách alebo pri výkone svojich funkcií. Bol županom v troch stoliciach (Vaš, Fogaraš a Šopron), magistrom kráľovských koniarov a radcom panovníka. Od roku 1578 sa stal hlavným kapitánom uhorských vojsk a Turci ho pre jeho povahu prezývali „Čierny beg“. Alžbeta Bátoriová bola kalvínka a na svojich sídlach sa stretávala s protestantskými humanistami a učiteľmi.
Historické pozadie vranovského sídla
Vranov nad Topľou bol v minulosti letným sídlom panovníckych rodín a významným obchodným centrom. Kráľ Matej Korvín mu udelil právo skladu, čo podčiarkuje jeho dôležitosť. Samotné miesto svadby Alžbety Bátoriovej má hlboké historické korene.
Vznik a vývoj hradu Rozgoňovcov
Šľachtický rod Rozgoňovcov si pravdepodobne v prvej polovici 14. storočia nechal vo Vranove postaviť svoje sídlo. V roku 1350 im kráľ Ľudovít I. udelil právo meča, podľa ktorého mohli aj bez účasti cirkevných a stoličných zástupcov súdiť zločincov a zbojníkov chytených na panstve Čičava. Z toho je zrejmé, že v tomto období sa už šľachtici častejšie zdržiavali vo Vranove než na hrade Čičava, ktorý síce bol správnym centrom panstva, ale ako sa o ňom píše v roku 1362, tamojší palác bol schátraný a sotva obývateľný. Po tom, čo kráľ Matej Korvín v roku 1472 súhlasil s opevnením nového paláca, vranovské sídlo Rozgoňovcov bolo označené ako castrum. Súčasťou tohto hradu boli až dva paláce, starý a nový, alebo ako sa uvádza v listine z roku 1474, domorum nove et antique.
Počas uhorsko-poľskej vojny v rokoch 1491 - 1492 bol hrad pravdepodobne poškodený. Po smrti Štefana Rozgoňa sa panstvá Čičava, Vranov a Skrabské dostali do vlastníctva Andreja Bátoriho, a po Bátoriovcoch prešli do vlastníctva mnohých rodov. V archívnych historických prameňoch nie je nijaká zmienka o zániku vranovského hradu.
Kaštieľ a jeho zánik
V roku 1619 sa už v písomných záznamoch vo Vranove uvádza opevnený kaštieľ, ktorý bol po povstaní Gabriela Betlena poškodený. Z roku 1686 je známe aj jediné zobrazenie vranovského opevneného sídla - medirytina Justa van der Nypoorta. Táto rytina je dodnes rozdielne interpretovaná; podľa jedných ide o vranovský hrad s centrálnym gotickým donjonom, dvoma palácmi a priľahlými budovami, opevnený hradbami s nárožnými bastiónmi a obkolesený vodnou priekopou, podľa iných je na medirytine zobrazené celé mestečko Vranov. Kaštieľ, ktorý stál v areáli gymnázia, bol zbúraný v roku 1987. Dôvodom bola zatekajúca strecha a nedostatok financií na opravu. Na jeho mieste mala stáť nová budova.
Objavovanie zabudnutého vodného hradu
Vranov ponúka archeológom zaujímavé výzvy. V areáli gymnázia vo Vranove nad Topľou georadarom lokalizovali podzemné priestory, ktoré sú zrejme spojené s existenciou vranovského vodného hradu alebo so stredovekými objektmi, ktoré tu boli postavené neskôr.
Prvé nálezy a geologický prieskum
Stredoveký objekt vydal svoje svedectvo v ponovembrovej ére v roku 1991, keď sa pri stavebných prácach prepadlo nákladné auto. Radnica vtedy nechala urobiť prieskum, vďaka ktorému sa zistilo, že pod zemou sú štyri sály s rozmermi 9×10 metrov so svetelnosťou 4,2 metra. Po zmonitorovaní dostupných priestorov ho Ministerstvo kultúry vyhlásilo za kultúrnu pamiatku, avšak viac sa nedialo.
Bývalý riaditeľ vranovského gymnázia RNDr. Miron Blaščák, ktorý nastúpil do funkcie v roku 1999, bol pri tom, keď v roku 1987 zbúrali tamojší kaštieľ. Zachovali sa však podzemné priestory. Po jeho nástupe do funkcie sa urobil geologický prieskum, všetko sa zdokumentovalo, a on už pri svojom výberovom konaní naznačil potenciál podzemia.
Detailné georadarové merania a stav priestorov
Geologický prieskum v rokoch 1991 - 1994 potvrdil, že objavené priestory sú dvojpodlažné s obdĺžnikovým pôdorysom, podporené valenými samonosnými klenbami, ktoré sú vzájomne prepojené masívnymi arkádovými oblúkmi. Ďalšie georadarové merania sa uskutočnili 14. novembra 2014. Tie potvrdili, že spomínaný objekt fyzicky existuje a rozsah podzemných stavieb je ešte väčší ako pri prvom meraní. Sú tam rozsiahle závaly, 130 kubických metrov sutín, ktoré sa tam dostali buď prepadliskami, alebo ich naplavila voda. Podzemné merania dosahujú hĺbku až osem metrov. Asi dva metre pod povrchom sú tri miestnosti s rozmermi 9 x 10 metrov, ktorých svetlosť je 4,3 metra. Nie je potvrdená presná výška miestností, lebo ide o dvojpodlažný objekt. Dokonca sú indície, že je tam čosi viac, pretože sa našli otvory, dosiaľ neidentifikované, ktoré smerujú pod miestnu horu. Podľa riaditeľa Mestského domu kultúry, Ing. Alfonza Kobielskeho, „vyzerá to tak, že je to objekt z prvej polovice 15. storočia.“ Riaditeľ Mestského domu kultúry Alfonz Kobielsky oslovil rodáka z Vranova, Ing. Miroslava Terraya, ktorý je odborníkom na georadarový prieskum. Ten na prvom podlaží nachádzajúcom sa dva metre pod asfaltovým ihriskom identifikoval päť sál, dve z nich sa dvíhajú k penziónu, pričom sa predpokladá, že rovnaký pôdorys budú mať aj pivničné priestory.
Archeologický výskum v Bielom kostole
Vízionárske plány obnovy a kultúrny potenciál
Myšlienku zrekonštruovať priestory vodného hradu oživil riaditeľ Mestského domu kultúry Alfonz Kobielsky, ktorý si vchod do podzemia pamätá z detstva. Jeho inšpiráciou sa stali konferencie o cestovnom ruchu v Poľsku, kde odborníci na túto oblasť upozorňovali, že pilierom turizmu je prírodné bohatstvo alebo historická udalosť spojená s konkrétnym objektom. Mrzelo ho, že kým ostatné mestá v regióne Zemplína a Šariša boli v kurze, Vranov sa ocitol na periférii.
Iniciatíva Alfonza Kobielskeho a podpora regiónu
Alfonz Kobielsky si spomenul na priestory pod gymnáziom a po preštudovaní materiálov od bývalého riaditeľa Mirona Blaščáka začal dávať dokopy súvislosti, ktoré viedli k projektu postavenému na histórii spojenej s Alžbetou Bátoriovou. Zdôraznil, že „bola to historická udalosť, ktorá si zaslúži, aby sme mesto Vranov nad Topľou pozdvihli a zviditeľnili. Zvlášť, ak spomínanú udalosť môžeme v budúcnosti spojiť s miestom jej konania.“ Vedúci školského úradu predniesol tieto myšlienky na vyššom samosprávnom územnom celku. Prešovský samosprávny kraj (PSK) sa s myšlienkou stotožnil a schválil prostriedky na začatie archeologického prieskumu, pričom výskum vodného hradu podporil sumou 30 000 eur. V súvise s tým Krajský pamiatkový úrad nariadil archeologický a architektonicko-historický prieskum. Na základe výsledkov prieskumu prostredníctvom georadaru Krajský pamiatkový úrad v Prešove rozhodol o začatí archeologického výskumu, ktorý už priniesol zaujímavé nálezy, napríklad stolovú keramiku z 18. storočia svedčiacu o zámožných majiteľoch. Prieskum potvrdil existenciu dvoch podlaží a doteraz bolo sprístupnených päť miestností.
Momentálne je priestor zakonzervovaný a je otvorený dialóg, kedy by PSK pripravilo projektovú dokumentáciu a mesto Vranov nad Topľou preverilo možnosti financovania rekonštrukcie. PSK je pripravené podať pomocnú ruku pri vypracovaní projektovej dokumentácie, no vidí využitie priestorov vodného hradu ako prioritu pre mesto, ktoré malo záujem vytvoriť tu miestne múzeum.
Vízia sprístupnenia a využitia pre cestovný ruch
Alfonz Kobielsky vníma obnovenie historických priestorov ako spoločenskú povinnosť. Problém stability jestvujúceho multifunkčného ihriska by sa dal vyriešiť betónovou platňou, a podzemné historické priestory by mohli byť sprístupnené vstupom z lokality, ktorá je majetkom mesta, čím by sa nenarušil chod školy. Udalosť - svadba legendárnej Čachtickej pani - by sa, podľa A. Kobielskeho, mala stať značkou Vranova, ktorá by sa premietla do všetkých promo výstupov spojených s mestom. V kombinácii s víziou odkryť obrysy Kostola sv. Štefana vidí unikátnu príležitosť zaviesť tradíciu, kedy by sa každý rok konala slávnosť s historickou rekonštrukciou slávnostného obradu z 8. mája 1575.
„Historici nám potvrdili, že vodný hrad je významný objekt a odporúčajú nám ho dokončiť. Ak by sa to podarilo, získali by sme reprezentatívne historické priestory, kde by okrem iného vzniklo aj múzeum,“ uviedol A. Kobielsky. Prednášal o tejto vízii aj na medzinárodnej konferencii „EUROPA KARPAT“, kde sa jeho myšlienka stretla s pozitívnym ohlasom. Vranov by tak získal nielen kredit stredovekého mesta a prestížne postavenie v karpatskom regióne z pohľadu turistického významu, ale aj hmatateľnú stopu o svojej histórii. Legenda o „Bátoričke“ je magnetom, ktorý je potrebné využiť.
Význam pre identitu mesta Vranov nad Topľou
Keďže v 80. rokoch minulého storočia vo Vranove zbúrali synagógu a kaštieľ, jedinou pamiatkou s historickou hodnotou je dnes Bazilika Minor Narodenia Panny Márie. „Pre Vranov je to veľmi dôležitý projekt, pretože v ňom máme hmatateľnú stopu o vzniku a stredovekej histórii mesta. Ako patriot si prajem, aby sme sa nemuseli hanbiť povedať, že sme 750-ročné mesto a nikde to nie je vidieť,“ pripomenul Alfonz Kobielsky. Možno sa v posledných chvíľach života Alžbety Bátoriovej, strávených v Čachticiach, v jej mysli vybavil práve vlastný životný príbeh, ktorý sa tak nádejne začal svadbou vo Vranove.
Alžbeta Bátoriová a jej pôsobenie vo Vranove
Život Alžbety Bátoriovej bol plný kontrastov. Hoci jej svadba vo Vranove bola pompézna udalosť, jej neskoršie pôsobenie v tomto regióne má aj temnejšiu stránku, ktorá sa viaže k legendám o jej krutosti.
Temnejšia stránka pobytu: incidenty podľa súdnych svedectiev
Podľa súdneho svedectva zemana a prísažného Františka Töröka, počas prvej cesty Alžbety Bátoriovej do Ečedu (po smrti brata Štefana Bátoriho a manžela Františka Nádašdyho) kruto mučila jednu ženu z Bratislavy, ktorú zamestnala na hrade vo Vranove. Grófka, keďže nemala dostatok slúžok, jej prikázala, aby sa pri obsluhovaní hostí obliekala ako panna. Bolo totiž zvykom, že počas svadobných slávností mohli pri stole obsluhovať len panny. Keď to žena odmietla s odôvodnením, že už je vydatá a má malého synčeka, pani sa rozzúrila, podala jej poleno a prinútila ju, aby predstierala, že ho dojčí, akoby to bolo dieťa. Potom ju mnohorakými spôsobmi mučila a v závere ju po turecky hodvábnou šatkou zaškrtila. Spomínaný svedok vypovedal aj o dvoch umučených dievčinách, ktoré pri uvedenej ceste tri dni vozila v koči a potom nechala pochovať za dnešným Širokým pri Branisku. Na honosnom kočiari sa grófka prevážala aj cez východné Slovensko a pritom údajne vraždila, čo je súčasťou neskorších legiend.