Milan Rastislav Štefánik: Život, dielo a odkaz

Milan Rastislav Štefánik (21. júl 1880 - 4. máj 1919) bol jednou z najvýznamnejších osobností moderných dejín Slovenska, známym ako vedec, vojenský pilot, diplomat a minister vojny Československej republiky. Jeho rozsiahly odkaz vedca, vojaka, diplomata a politika európskeho významu spočíva nielen v tom, že bol jedným zo zakladateľov spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale aj v tom, že svojou prenikavou inteligenciou, vzdelaním a zvláštnym osobným čarom sa stal zakladateľom obratnej československej diplomacie.

Táto nesmierne všestranná osobnosť je známa každému Slovákovi. Počas svojho krátkeho života sa Milan Rastislav Štefánik venoval toľkým profesiám a záľubám, že je ťažké jednoznačne určiť, ktorý profil ho najviac vystihuje. Ako popisuje riaditeľ spoločnosti Moja mincovňa SK Luboš Krčil: „Raz Štefánika vnímame ako zapáleného vedca, ktorý napriek podlomenému zdraviu precestoval celý svet, inokedy ako šarmantného leva parížskych salónov a zvodcu žien alebo ako vizionára a odhodlaného bojovníka za myšlienku spoločného štátu.“

Jeho záľuby boli ešte pestrejšie − zaujímal sa o umenie, literatúru, fotografovanie, numizmatiku, hudbu, kúzelníctvo, rád hral šach, tancoval či varil. Bol tiež prvým Slovákom, ktorý vystúpil na Mont Blanc.

Detstvo a štúdiá

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách ako šiesty syn z 12 detí tamojšieho evanjelického farára Pavla Štefánika. Rodičovská výchova a prostredie, v ktorom vyrastal, mu vštepili neobyčajne pevné citové základy národného povedomia.

Stredoškolské štúdiá absolvoval na evanjelických lýceách v Bratislave, Šoproni a Sarvaši. Konzervatívna výchova bola v rozpore s jeho romantickou povahou, preto často dochádzalo ku konfliktom medzi ním a otcom, ktorý chcel, aby si našiel riadne zamestnanie a materiálne podporoval súrodencov. Milana však viac ťahalo do sveta a k hviezdam.

Roky 1898 - 1904 s polročným intermezzom pobytu v Zürichu prežil Štefánik v Prahe, kde dva roky študoval na technike stavebné inžinierstvo a od roku 1900 matematiku a astronómiu na Karlovej univerzite. Pôsobil tiež v akademickom spolku slovenskej mládeže Detvan.

Vedecká a cestovateľská kariéra

V 20. storočí bol silne rozšírený kult vedy, s vierou, že veda je odpoveďou na všetky otázky. Obzvlášť to platilo vo Francúzsku, kde vedci mali uznávané postavenie. Napriek finančným problémom vášeň pre astronómiu priviedla Štefánika v roku 1904 do Paríža.

Práca v observatóriu a vedecké výskumy

Po polroku života v Paríži sa Štefánikovi podarilo uplatniť v slávnom observatóriu Meudon, kde pod vedením známeho astrofyzika J. Janssena pracoval ako asistent. Až do prvej svetovej vojny sa venoval vedeckému bádaniu. Na pôde Francúzskej akadémie vied predniesol sedem vedeckých prác týkajúcich sa osobitne výskumu slnečnej korony. Zviditeľnil sa však aj ako vedec a vynálezca, keďže v jeho hlave sa zrodili nápady na rôzne konštrukčné vylepšenia prístrojov a „zlepšováky“, ktoré sa používajú dodnes. Zastával názor, že veda nemá byť samoúčelná, ale má slúžiť všetkým.

Expedície a meteorologické pozorovania

Štefánikova vedecká kariéra trvala desať rokov, počas ktorej podnikol množstvo výskumných ciest za účelom pozorovania hviezd, komét, slnečnej koróny, zatmenia Slnka a iných astronomických úkazov. Trikrát vystúpil na Mont Blanc, kde v malom Janssenovom observatóriu robil meteorologické a astronomické pozorovania.

Medzi jeho významné pozorovania patrilo zatmenie Slnka v Alcosebre v Španielsku 30. augusta 1905 a v turkestanskom Ura Tjube 13. januára 1907. O tri roky neskôr, 18. októbra 1910, sledoval prechod Halleyho kométy na Tahiti. Neskôr, 28. apríla 1911, pozoroval zatmenie Slnka na ostrove Vavau a 10. októbra 1912 v Passa Quatro v Brazílii.

Keďže chcel byť dobrým astronómom, musel byť aj dobrým meteorológom, pretože priaznivé počasie bolo podmienkou pre úspešné astronomické pozorovania. V rámci expedícií zbieral meteorologické údaje a významne prispel k rozvoju tejto vedy. Od jesene 1911 bol francúzskym občanom. O rok neskôr pôsobil s vedecko-diplomatickým poslaním v Ekvádore a v roku 1914 v Marakeši v Maroku. Nazrieť do najosobnejšieho života M. R. Štefánika nám umožňujú dochované fotografie z interiéru jeho parížskeho bytu na Rue Leclerk 6.

Cestovateľ a zberateľ

Jeho vášeň pre cestovanie bola taká veľká, že neváhal navštíviť tie najexotickejšie a najodľahlejšie kúty zemegule. Na jednej strane bol vlastenec, na druhej svetobežník, ktorý sa vedel dokonale prispôsobiť prostrediu a miestnym obyvateľom. Po vedeckých expedíciách na Mont Blanc navštívil Španielsko, strednú Áziu, Alžírsko, Francúzsku Polynéziu, Nový Zéland, USA či Južnú Ameriku. V roku 1910 na ostrove Tahiti strávil desať mesiacov a v tomto pozemskom raji sa plánoval aj usadiť. Pozoroval tu prelet Halleyho kométy, založil observatórium, mapoval okolité súostrovia a ako vášnivý fotograf zachytával domorodcov a prírodu. Štefánikove fotografie z Tahiti sú fascinujúcim pohľadom na život a kultúru tohto tichomorského ostrova na začiatku 20. storočia. Zásluhou svojej zberateľskej vášne a cieľavedomým úsilím o získanie najhodnotnejších predmetov vytvoril zbierku tzv. exotickej etnografie.

Vojak, diplomat a štátnik

Štefánikovu sľubnú kariéru vedca a diplomata prerušilo vypuknutie prvej svetovej vojny. V auguste 1914 bol menovaný za rytiera Radu čestnej légie.

Prvá svetová vojna a letecká služba

Keď vypukla prvá svetová vojna, chcel čo najviac využiť nadobudnuté vedecké skúsenosti. Napriek srdcovým a žalúdočným problémom sa prihlásil do francúzskej armády a po absolvovaní leteckého výcviku bojoval v hodnosti podporučíka v rámci stíhacej leteckej skupiny MF-54 na západnom fronte. Vyznamenal sa najmä v „druhej bitke artoiskej“. Vo francúzskej armáde zorganizoval aj meteorologickú službu. Od jesene 1915 pôsobil na vlastnú žiadosť v zostave leteckej skupiny MFS-99 na exponovanom srbskom fronte. V priebehu tri a pol roka urobil závratnú vojenskú kariéru, keď sa z radového vojaka vypracoval na francúzskeho brigádneho generála. Počas života aj in memoriam získal množstvo vysokých vyznamenaní a medailí za zásluhy v oblasti vedy, diplomacie a vojenskej služby.

Formovanie Československa

Za najvýznamnejší Štefánikov prínos sa považuje jeho úloha diplomata a politika, ktorý sa spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom zaslúžil o vznik Československej republiky. Po návrate zo Srbska sa Štefánik 13. decembra 1915 stretol v Paríži s E. Benešom a ohromil ho koncepciou i detailmi svojho plánu na oslobodenie slovenského a českého národa spod nemecko-maďarského útlaku. Prof. T. G. Masarykovi sprostredkoval významné audiencie u francúzskych štátnikov a bol zakladajúcim členom Národnej rady českých krajín, od jari 1917 podpredseda Československej národnej rady (ČSNR) v Paríži.

Štefánik sa Dohode hodil ako človek, ktorý chcel iné usporiadanie Európy po skončení vojny. Išlo mu o rozklad Uhorska, no v začiatkoch vojny nemal ešte presnú predstavu, ako by to malo vyzerať. Navyše nie všetci Francúzi boli protiuhorskí. Štefánik poznal zmýšľanie salónov a debatných klubov politického charakteru a uvedomoval si, že to nebude mať ľahké. On však nepoznal slová ako vzdať sa alebo prekážka. Jemu bolo jasné len to, aký má cieľ, s tým, že ho časom určite dosiahne.

Organizácia légií a medzinárodné vzťahy

V prospech vytvorenia spoločného štátu sa M. R. Štefánik výrazne angažoval v Taliansku, Rumunsku, Rusku, Veľkej Británii a v USA. Ako legionár významne prispel k zorganizovaniu zahraničného odboja a československých légií. V roku 1916 sa stal podpredsedom Československej národnej rady, ktorá koordinovala činnosť týchto vojenských jednotiek a pripravovala základy pre budúcu správu a organizáciu nového štátu. Medzi jeho menej známe plány patrilo aj vytvorenie čisto slovenskej eskadry v rámci francúzskeho letectva, ktorú archívy menujú slovenskou, nie českou či československou.

Od apríla 1916 pôsobil v Taliansku a dal výrazný impulz k letákovej akcii, v ktorej nabádal slovanských vojakov rakúsko-uhorskej armády k prebehnutiu na taliansku stranu. Podarilo sa mu získať významné kontakty medzi talianskou politickou elitou. V júli 1916 bol francúzskou vládou vyslaný do Ruska a Rumunska, kde rokoval v rámci tzv. „zajateckej akcie“ o nábore československých dobrovoľníkov z radov zajatcov pre francúzsky front. Presadil vylúčenie J. Düricha z ČSNR, inicioval tzv. Kyjevský zápis a po februárovej revolúcii 1917 v Rusku dosiahol uznanie ČSNR za jedinú predstaviteľku československého odboja v zahraničí. Štefánik bol taktiež tvrdým antikomunistom, čo ho vzďaľovalo od Tomáša Garrigua Masaryka, ktorý nebol taký prísne antiľavicový ako Štefánik. Jeho spory s Masarykom a Benešom sa prehlbovali.

V máji 1917 odcestoval major Štefánik do USA, kde organizoval nábor československých dobrovoľníkov medzi americkými krajanmi do československej armády. Na základe dekrétu o československej armáde, ktorý spracovali M. R. Štefánik a E. Beneš a podpísal francúzsky prezident R. Poincaré 19. decembra 1917, sa de facto konštituovali československé légie vo Francúzsku, politicky podriadené ČSNR v Paríži a vojensky hlavnému veleniu francúzskej armády.

Po dlhých a náročných rokovaniach sa plukovníkovi Štefánikovi podarilo zlomiť aj postoj talianskej vlády a 21. apríla 1918 podpísal s talianskym ministerským predsedom V. E. Orlandom a ministrom vojny V. Zupellim dohodu o konštituovaní politicky a právne samostatných československých légií v Taliansku a osobne sa podieľal na ich výstavbe. Mnohí spojeneckí činitelia hodnotili zmluvu ako fakticky prvé uznanie budúceho Česko-Slovenského štátu niektorou z dohodových mocností. V júni 1918 bol Štefánik menovaný do hodnosti francúzskeho brigádneho generála. Spolu s generálom M. Janinom odišiel v auguste cez USA a Japonsko k československým légiám v Rusku. Aj vďaka jeho schopnosti rozvíjať a udržiavať medzinárodné vzťahy veľmoci Dohody uznali vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov, v ktorom zastával funkciu prvého ministra vojny.

Minister vojny nového štátu

28. októbra 1918 bola oficiálne vyhlásená Československá republika a vízia sa stala realitou. Vo februári 1919 sa československý minister vojny generál Štefánik vrátil do Európy a krátko sa zúčastnil na mierových rokovaniach v Paríži. Vynaložil maximálne úsilie, aby sa urýchlil návrat československých légií z Ruska do vlasti. Zároveň ho prezident Masaryk poveril riešením napätých vzťahov medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou v ČSR. 20. apríla 1919 pricestoval Štefánik na rokovanie do Talianska, kde vykonal aj prehliadku československých domobraneckých práporov v Gallarate. Keďže bol známy aj v Taliansku, často lavíroval medzi jedným či druhým spojencom, pretože tieto mocnosti neboli medzi sebou až také priateľské.

Tragický koniec a nevyjasnené okolnosti

Štefánik, akoby niekde v hĺbke duše cítil, že jeho osud osloboditeľa sa naplnil, vyhlásil: „Teda Česi a Slováci sú konečne slobodní. Som spokojný sám so sebou. Mohol by som pokojne zomrieť.“

Jeho život sa však skončil náhle, na prahu nového života v oslobodenej vlasti, o ktorej vznik sa tak mimoriadne zaslúžil. Dňa 4. mája 1919 nastúpil na letisku Campo Formido pri Udine do dvojplošníka typu Caproni Ca.33, aby sa vrátil do vlasti. Pri pristávacom manévri sa však lietadlo zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. Celá posádka našla v troskách lietadla okamžitú smrť. Smútočné obrady sa konali 10. mája v Bratislave a 11. mája 1919 v Košariskách.

Okolnosti leteckej havárie sú dodnes predmetom špekulácií a rôznych teórií, ktoré sú súčasťou Štefánikovej legendy. Dnes už je ťažké určiť, kto alebo čo bolo príčinou toho, že Štefánik nezvládol pristávací manéver. Niektoré teórie naznačujú, že na Štefánika bol spáchaný atentát. Emil Karol Kautský vo svojej knihe Kauza Štefánik podporuje túto hypotézu, a dokonca aj Lexikón slovenských dejín uvádza ako príčinu pádu zostrelenie lietadla.

Doteraz nebolo uspokojivo vysvetlené, prečo bola zakázaná pitva, prečo sa stratili dokumenty z lietadla, a ako je možné, že svedkovia posledného letu záhadne mizli. Taliansky kráľ slovenskému veľvyslancovi Zvrškovcovi pri nástupnej audiencii raz povedal: „O vašom Štefánikovi máme my veľa, veľmi veľa materiálu…“, čo dodnes vyvoláva otázky.

Odkaz a pamiatka

Do jednoduchého kréda „Veriť - Milovať - Pracovať“ zhrnul Milan Rastislav Štefánik svoj životný postoj. Vďaka svojim mimoriadnym schopnostiam, širokému rozhľadu a neúnavnej práci pre slobodu a nezávislosť svojho národa získal rešpekt doma aj v zahraničí. Aj preto sa v roku 2019 stal víťazom celonárodnej ankety RTVS „Najväčší Slovák“ o najvýznamnejšiu osobnosť slovenskej histórie. Štefánikov životný príbeh nám pripomína, že vďaka odvahe a odhodlaniu je možné dosiahnuť veľké veci. Aj po vyše storočí od svojej smrti zostáva inšpiráciou pre dnešné aj budúce generácie a jeho odkaz žije v srdciach mnohých Slovákov.

Vzdelávacie inštitúcie

• V roku 1993 bola Vysoká vojenská letecká škola SNP v Košiciach premenovaná na Vysokú vojenskú školu letectva gen. M. R. Štefánika.
• S platnosťou od 20. novembra 1996 sa na základe novely zákona č. 172/1990 Zb. o vysokých školách zmenil jej názov na Vojenskú leteckú akadémiu generála M. R. Štefánika v Košiciach.
• Po jej zániku bola zákonom č. 455/2004 Z. z. k 1. septembru 2004 zriadená Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši ako štátna vysoká škola.

Dokumentárne spracovanie

Priaznivci vojenskej histórie si môžu na YouTube kanáli VHÚ Bratislava vzhliadnuť videofilm „Generál Milan Rastislav Štefánik - Osloboditeľ“, ktorý vznikol ako príspevok Vojenského historického ústavu Bratislava pri príležitosti 140. výročia narodenia M. R. Štefánika a 100. výročia vzniku ČSR. Krátky videofilm v dĺžke vyše 7 minút inovatívnym spôsobom zobrazuje život a dielo tohto veľkého syna slovenského národa, vedca, astronóma, vojaka, letca, diplomata a politika, hlavného organizátora československých légií vo Francúzsku, Rusku a Taliansku a spolutvorcu česko-slovenskej štátnosti. Využitím Štefánikových dochovaných citátov, v ktorých sa vyjadroval nielen k vedeckým poznatkom, organizovaniu československého zahraničného odboja, komentovaniu širších vojensko-politických súvislostí prinajmenšom v európskom meradle, pohľadom na život, či k zdravotným ťažkostiam, sa toto filmové spracovanie snaží plastickejšie priblížiť širokej verejnosti tohto výnimočného človeka, ktorý sa zapísal nielen do našej, ale aj európskej histórie.

Numizmatické pamiatky

Život a dielo Milana Rastislava Štefánika boli pripomínané aj prostredníctvom emisie pamätných a zberateľských mincí. Pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia vydala Národná banka Slovenska (NBS) v spolupráci s Mincovňou Kremnica a Slovenským národným múzeom dve emisie: striebornú zberateľskú mincu v nominálnej hodnote 10 eur a pamätnú mincu v nominálnej hodnote 2 eurá. Dátum emisie bol stanovený na 25. apríla 2019.

Strieborná zberateľská eurominca (10 eur)

Autormi striebornej zberateľskej euromince sú Mária Poldaufová (averz) a akademický sochár Ivan Řehák (reverz).

• Averz (Lícna strana): Na lícnej strane mince je symbolom štátotvorných aktivít Milana Rastislava Štefánika vyobrazený český lev s korunou na hlave a slovenským znakom na hrudi, pochádzajúci z malého štátneho znaku Československej republiky. Táto kompozícia je doplnená mapou Československej republiky. V pravej časti mincového poľa sa nachádza štátny znak Slovenskej republiky. Nad ním sú v dvoch riadkoch uvedené označenie nominálnej hodnoty „10 EURO“. Názov štátu „SLOVENSKO“ je umiestnený v opise pri hornom okraji mince, pod ním je letopočet „2019“. Pri spodnom okraji mince sa nachádza nápis „VERIŤ • MILOVAŤ • PRACOVAŤ“.
• Reverz (Rubová strana): Na rubovej strane mince je zobrazený portrét Milana Rastislava Štefánika. V pravej časti mincového poľa je doplnený dvojplošníkom typu Caproni, na ktorého palube Milan Rastislav Štefánik v roku 1919 zahynul. V hornej časti mincového poľa sú v opise letopočty jeho narodenia „1880“ a úmrtia „1919“, oddelené bodkou. V ľavej časti mincového poľa sú v opise mená „MILAN RASTISLAV“ a pod portrétom je priezvisko „ŠTEFÁNIK“. Štylizované iniciálky autora rubovej strany, akad. soch. Ivana Řeháka, sú umiestnené pod portrétom.
• Hrana mince: Na hrane zberateľskej euromince je nápis do hĺbky „VÝZNAMNÁ OSOBNOSŤ SLOVENSKÉHO NÁRODA“.

Špecifikácia striebornej mince

Pamätná eurominca (2 eurá)

Autorom výtvarného návrhu pamätnej euromince v nominálnej hodnote 2 eurá je Mgr. art. Peter Valach.

• Národná strana pamätnej euromince: Na národnej strane pamätnej euromince je vyobrazený portrét Milana Rastislava Štefánika. Vľavo od portrétu sú v dvoch riadkoch letopočet jeho narodenia „1880“ a úmrtia „1919“. V ľavej časti mincového poľa sú v opise mená a priezvisko „MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK“. Pod nimi je v opise vnútorného kruhu názov štátu „SLOVENSKO“. Letopočet „2019“ je v opise vnútorného kruhu vpravo od portrétu. Pod ním sú štylizované iniciálky autora výtvarného návrhu Mgr. art. Petra Valacha „PV“ a značka Mincovne Kremnica, štátny podnik, ktorú tvorí skratka „MK“ umiestnená medzi dvoma razidlami.

Špecifikácia pamätnej mince

Ďalšie numizmatické produkty

Okrem pamätných a zberateľských mincí boli vydané aj ďalšie numizmatické produkty pripomínajúce Milana Rastislava Štefánika, ako napríklad strieborné medaily (napr. „Chata gen. M. R. Štefánika“), pamätné listy, bankovky (0€ suvenír bankovky) a sady mincí. Špeciálnou verziou je pamätná 2€ minca z roku 2019, ktorá bola vydaná v zberateľskej kvalite brilliant uncirculated a je osadená v mimoriadne vydarenej zberateľskej autorskej karte s vesmírnym motívom. Obe strany karty sú venované Štefánikovmu odkazu - predná s jeho portrétom a Bradlom, zadná s historickým lietadlom a vesmírom, ktorému sa ako astronóm venoval. Limitovaná séria obsahuje len 300 kusov, pričom každá karta má vlastné číslovanie.

tags: #99 #vyrocie #milan #stefanik