Vznik samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bol komplexným výsledkom pôsobenia viacerých významných faktorov. Kľúčovú úlohu zohrala Mníchovská dohoda z roku 1938, ktorá umožnila geopolitický prienik nacistického Nemecka do strednej Európy. Západné demokratické veľmoci, ktoré sa spoliehali na pragmatický postoj, tak nevnímajúc priamu hrozbu agresie, dali priestor na rozbitie dovtedajšieho Česko-slovenského štátu. Nacistické Nemecko využilo na rozbitie štátu aj reálny, hoci limitovaný, národnoemancipačný proces slovenského národa. Doterajším limitom slovenských štátoprávnych ambícií bola predovšetkým autonómia v rámci väčšieho štátneho celku, avšak v dynamike medzivojnového dvadsaťročia sa v tomto procese skrýval potenciál evolúcie až k samostatnej štátnosti.
Bezprostredné udalosti pred vyhlásením
Vyhláseniu samostatného Slovenského štátu bezprostredne predchádzal tzv. Homolov puč, vojenský zásah celoštátnej česko-slovenskej vlády na Slovensku. Cieľom tohto zásahu bolo zabrániť pozvoľnému rozpadu Česko-Slovenska, ktorý by mohol v budúcnosti predstavovať medzinárodnoprávny problém pri jeho obnove. V noci z 9. na 10. marca 1939 prezident Česko-Slovenskej republiky Emil Hácha odvolal z funkcie predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa a vyhlásil mimoriadny stav. Toto odvolanie bolo uskutočnené bez súhlasu orgánov Snemu Slovenskej krajiny, čím bola porušená ústavná požiadavka vyplývajúca z ústavného zákona č. 299/1938 Zb. Na Slovensku bola následne nastolená vojenská súdno-administratívna diktatúra. Generál Bedřich Homola prevzal celú správnu a súdnu moc na Slovensku do svojich rúk. Boli internovaní viac ako 200 popredných predstaviteľov verejnej správy a vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) - Strany slovenskej národnej jednoty.
Jozef Tiso prijal svoje zosadenie bez odporu a odobral sa na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou. Za predsedu vlády Slovenskej krajiny bol najprv na krátky čas menovaný Jozef Sivák, ktorý sa však v tom čase nachádzal mimo územia republiky. Následne bol nahradený Karolom Sidorom, významným predstaviteľom vládnucej strany. Dramatickú situáciu využilo nacistické Nemecko na definitívnu likvidáciu Česko-Slovenska. Karol Sidor však odmietol nátlak nemeckých emisárov, aby okamžite vyhlásil osamostatnenie Slovenska. Nacistické Nemecko sa preto rozhodlo realizovať svoje plány prostredníctvom najvyššieho predstaviteľa HSĽS-SSNJ, Jozefa Tisa.
Využili ústavne sporný spôsob jeho odvolania z funkcie a vyhlásili, že ho naďalej považujú za predsedu slovenskej vlády. Jozefovi Tisovi bolo doručené pozvanie od Adolfa Hitlera na rokovania do Berlína. Tiso si následne nechal schváliť mandát na rokovanie od predstaviteľov vlády Slovenskej krajiny a vládnucej strany. Dňa 13. marca 1939 bol v Berlíne protokolárne prijatý na úrovni hlavy štátu, čo malo predurčiť výsledky rokovaní. Po oznámení zámeru Adolfa Hitlera definitívne likvidovať Česko-Slovensko, boli Jozefovi Tisovi predostreté dve možnosti: vyhlásenie samostatnosti alebo „ponechanie Slovenska svojmu osudu“, čo v podstate znamenalo jeho rozdelenie medzi susedné štáty. Atmosféru nátlaku a krajnej núdze umocnilo inscenované oznámenie o pohybe maďarských vojsk pri slovenských hraniciach.
Tiso odmietol nátlak Adolfa Hitlera, aby okamžite cez rozhlas vyhlásil samostatný Slovenský štát, a trval na ústavnom riešení. Telefonicky požiadal prezidenta Háchu o zvolanie Snemu Slovenskej krajiny na nasledujúci deň, 14. marca 1939. Snem po informačnom referáte Jozefa Tisa o rokovaniach v Berlíne schválil vznik samostatného Slovenského štátu.
Ústavnoprávne základy Slovenského štátu
Ústavnoprávne základy vzniku Slovenského štátu položil zákon č. 1/1939 Zb. z. z 14. marca 1939. Podľa § 1 bola Slovenská krajina vyhlásená za samostatný štát a Snem Slovenskej krajiny sa stal Snemom Slovenského štátu (používal sa aj názov Slovenský snem). V § 2 bol provizórne ustanovený najvyšší orgán výkonnej moci - vláda, ktorú menovalo Predsedníctvo snemu. Tretí paragraf obsahoval recepčnú normu, na základe ktorej mali zostať v platnosti „všetky doterajšie zákony, nariadenia a opatrenia… so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu“. Štvrtý paragraf zákona dával vláde zmocnenie na legislatívnu činnosť, teda na vydávanie noriem so silou zákona. Zákon č. 1/1939 Zb. z. bol teda akousi provizórnou ústavou, ktorá konštituovala „ústavné jadro“ vznikajúceho štátu v podobe dvoch najvyšších orgánov - snemu a vlády - a zároveň upravovala ich vzájomný vzťah.
Politické a medzinárodné súvislosti vzniku
Slovenská republika (do 21. júla 1939 Slovenský štát) vznikla krátko pred druhou svetovou vojnou na troskách Česko-slovenskej republiky ako priamy dôsledok zhoršujúcej sa medzinárodnej politickej situácie a hrubého nátlaku hitlerovského Nemecka. Slovensko, výrazne okyptené o južné územia zabrané Maďarskom a časť Oravy a Spiša zabrané Poľskom, vyhlásilo samostatnosť 14. marca 1939.
Po Mníchovskej dohode sa dominantnou stranou na Slovensku stala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). HSĽS sa dlhodobo snažila o autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska, ale úplná samostatnosť nebola súčasťou jej programu. Podľa posledných Hlinkových ústnych pokynov mala byť strana vedená v autonomistickom, nie však v separatistickom duchu. V užšom aj širšom predsedníctve HSĽS prevažovalo Tisovo umiernené krídlo, ktoré bolo ochotné riešiť postavenie Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi. Jozef Tiso si ako pragmatik uvedomoval hospodárske a vojenské riziká, ktorým by samostatný štát čelil.
Konzervatívny kurz Tisovho krídla odmietala skupina okolo Karola Sidora, ktorý bol popri Tisovi najvážnejším kandidátom na predsednícky post po Hlinkovi. Sidor bol predstaviteľom propoľského krídla, ktoré zvažovalo ďalšiu budúcnosť v únii s Poľskom alebo v štáte pod jeho ochranou. Sidor bol vnímaný ako predstaviteľ protičeského kurzu, aj keď pred Mníchovom odmietol morálnu podporu Adolfa Hitlera pri riešení slovenskej otázky. Hitler vo svojej reči z 26. septembra 1938 požadoval sebaurčovacie právo nielen pre sudetských Nemcov, ale aj pre Slovákov. Už nasledujúci deň Sidor zareagoval na jeho podporu rozhlasovým prejavom, kde ocenil prístup česko-slovenského prezidenta a vyhlásil, že konsolidované Slovensko bude oporným pilierom spoločného česko-slovenského štátu.
Popri týchto frakciách sa v HSĽS začala formovať skupina separatistov, ktorí považovali autonómiu za nedostatočnú a požadovali úplné odčlenenie od Česko-Slovenska. Tvorili ju najmä príslušníci mladšej ľudáckej generácie, napr. Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský, Viliam Kovár, Jozef Kirschbaum, Karol Murgaš a ďalší. Skupina mala zatiaľ vo vnútornej politike minimálny vplyv a pomoc hľadala u predstaviteľov nacistického Nemecka.
6. októbra 1938 zástupcovia HSĽS spoločne s predstaviteľmi ďalších strán podpísali Žilinskú dohodu, ktorou si osvojili návrh HSĽS na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska. Zúčastnené strany deklarovali, že prijatím tohto návrhu bude štátoprávne postavenie Slovenska definitívne vyriešené. Zároveň bolo rozhodnuté o sformovaní autonómnej slovenskej vlády na čele s Jozefom Tisom. Nové postavenie Slovenska bolo právne ukotvené 22. novembra 1938 prijatím Ústavného zákona č. 299/1938 o autonómii Slovenskej krajiny.
Aj po vyhlásení autonómie dominovalo v strane Tisovo krídlo, pričom radikáli kompenzovali nižšiu podporu vysokou aktivitou. Už 8. októbra 1938 vypracovali program skorého vyhlásenia suverenity. V autonómnej vláde pôsobil v prospech separatistických tendencií Ferdinand Ďurčanský a vplyv si zachovávali aj prostredníctvom tlače, najmä vďaka pozícii Alexandra Macha ako šéfa Úradu propagandy a redaktora Slovenskej pravdy. Záštitu nad radikálmi prevzal Vojtech Tuka, ktorý sa v tom čase vrátil na Slovensko po prepustení z väzenia, kde si odpykával trest za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska.
Samotný Tiso zostal oficiálne prívržencom autonómie v rámci Česko-Slovenska a toto prezentoval aj podporou voľby nového prezidenta Emila Háchu, ktorého sprevádzal pri jeho ceste po Slovensku koncom roka 1938. Ešte v januári 1939 pri rokovaní s predsedom ústrednej vlády Rudolfom Beranom deklaroval, že v strane nebude trpieť separatistické snahy. Pod rýchlym vplyvom vnútorných a zahraničných udalostí sa začal ale aj on postupne prikláňať k možnosti osamostatnenia, ktoré sa ale malo realizovať v dlhodobom horizonte a evolučnou cestou.
V súvislosti s Mníchovskou dohodou a jej dôsledkami začalo zároveň bližšie nadväzovanie kontaktov medzi predstaviteľmi HSĽS a Nemecka. Súčasťou Mníchovskej dohody bol dodatok, na základe ktorého sa malo vyriešiť postavenie maďarskej menšiny. Po zlyhaní dvojstranných rokovaní medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom bol problém riešený nemeckou mediáciou a následne prvou Viedenskou arbitrážou. V snahe vzbudiť záujem nemeckých politikov o Slovensko, Ferdinand Ďurčanský 12. októbra 1938 ubezpečoval Hermanna Göringa, že sa Slováci snažia o úplnú samostatnosť za podpory Nemecka. 19. októbra 1938 navštívili Ďurčanský s Tisom v Mníchove Joachima von Ribbentropa a snažili sa ho získať na svoju stranu v slovensko-maďarskom spore. Ribbentrop podporu prisľúbil (hoci ju neskôr nedodržal), pričom nemecká diplomacia zrejme začala prikladať vyššiu váhu myšlienke zneužitia slovenskej otázky na ďalšie rozbíjanie ČSR. Ribbentrop dal obom slovenským politikom na vedomie, že Nemecko by uvítalo „podľa možnosti veľkú samostatnosť Slovenska“, s čím Ďurčanský sympatizoval, Tiso však deklaroval, že uprednostňuje zotrvanie v autonómii. Postoj Nemecka k Slovensku v skutočnosti nebol celkom vyjasnený, keďže nemecká politika sa orientovala predovšetkým na likvidáciu zvyšku Česka.
Začiatkom roka 1939 radikáli zvýšili svoje aktivity a snažili sa získať Hitlerovu podporu. V novoročnom článku Vojtech Tuka vyzval na „dokončenie úlohy", ktorá sa začala vyhlásením autonómie. 8. januára poukázal na potrebu budovania vlastnej štátnosti v rovnakom časopise aj Alexander Mach. Tuka, aby zvýšil svoj vplyv, založil 30. januára Slovensko-nemeckú spoločnosť a stal sa jej predsedom. Vedúce posty v spoločnosti zastávali Ďurčanský, Mach a Černák. Tuka v pozdravnom telegrame Hitlerovi dokonca ponúkol vojenské spojenectvo „k obrane a podpore európskej civilizácie“. 5. februára deklaroval Mach požiadavku osamostatnenia veľmi jednoznačne na gardistickej manifestácii v Rišňovciach: „mať svoj samostatný Slovenský štát znamená pre nás život, nemať samostatnosť znamená pre nás smrť.“ 12. februára navštívil Tuka Hitlera a bez akejkoľvek ústavnej funkcie, poverenia alebo splnomocnenia vyhlásil, že osud slovenského národa vkladá do jeho rúk. Postupne sa menil aj Tisov postoj, ktorý v polovici februára na nátlak radikálov prejavil ochotu odtrhnúť sa od Prahy do jesene.
Odstredivé tendencie na Slovensku vyvolávali znepokojenie ústrednej vlády, ktorá sa rozhodla proti nim mocensky zasiahnuť (tzv. Homolov puč). Pred zásahom si vyžiadala súhlas Nemecka, ktoré ale zároveň podporovalo separatistické tendencie na Slovensku a pomocou teroristických útokov v Bratislave sa snažilo destabilizovať situáciu. Nemecko malo záujem na tom, aby likvidáciu Česko-Slovenska mohlo prezentovať ako vnútorný rozpad. V noci z 9. na 10. marca bol na Slovensku vyhlásený výnimočný stav a prezident Hácha odvolal Tisa a jeho autonómnu vládu. Za nového premiéra menoval Karola Sidora, ktorý nebol o zákroku informovaný. Akcia bola na Slovensku vnímaná veľmi negatívne a priniesla ďalšie zhoršenie vzájomných vzťahov.
Pred zásahom ušiel do Viedne Ferdinand Ďurčanský, ktorý odtiaľ viedol ostrú kampaň proti Česko-Slovensku prostredníctvom viedenského rozhlasu. 11. marca sa snažil vyhlásiť samostatnosť, jeho akcie ale nenašli na Slovensku dostatočnú podporu. Ešte v ten deň Sidor odmietol ponuku vyhlásiť samostatnosť pod ochranou dvoch nemeckých divízií, ktoré sa sústredili v Petržalke. 12. marca odmietol aj nátlak nemeckých emisárov, ktorí ho o to dôrazne žiadali pomocou vyhrážok. Už 12. marca dostal Tiso informácie, že Nemecko nepovažuje jeho odvolanie za legitímne a je pozvaný na rokovania do Berlína. Tiso váhal a pozvaniam príliš nedôveroval. Postupne ho navštívili tri delegácie radikálov v sprievode zástupcov Deutsche Partei. 13. marca sa Tiso odobral do Bratislavy, aby situáciu konzultoval s vedením HSĽS. Tam mu bolo prostredníctvom nemeckého konzula tlmočené oficiálne pozvanie. Tiso bol prijatý s diplomatickými poctami, ktoré prislúchajú hlave štátu. Na stretnutí s Hitlerom a Ribbentropom mu bolo oznámené nezvratné rozhodnutie obsadiť v najbližších hodinách Čechy a Moravu, pričom Slovensko malo o svojom osude rozhodnúť samo. Hitler deklaroval, že nemá žiadne záujmy východne od Karpát a chce mať len potvrdené, čo vlastne Slovensko chce, pretože „nechce, aby mu Maďarsko vyčítalo, že zachováva niečo, čo vôbec nechce byť zachované.“ Ak bude Slovensko váhať, prenechá jeho osud udalostiam, za ktoré už nenesie zodpovednosť (rozdelenie medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko). V prípade, že Slovensko vyhlási samostatnosť, Hitler prejavil ochotu garantovať jeho existenciu. Pri rozhodnutí išlo podľa Hitlera nie o dni, ale o hodiny. Tieto skryté vyhrážky boli podporené aj „náhodnou“ správou o presune maďarskej armády k slovenským hraniciam, ktorú Ribbentrop počas rokovania predložil Hitlerovi. Tiso nátlaku na mieste odolal, odmietol prekročiť svoje právomoci a realizovať vyhlásenie samostatnosti ako neústavný krok. Miesto toho telefonicky kontaktoval prezidenta Háchu a s jeho súhlasom zvolal na 14. marec Snem Slovenskej krajiny. Nátlak na slovenských politikov pokračoval aj po skončení oficiálneho stretnutia s Hitlerom. Tiso nátlaku nacistov odolával takmer šesť hodín. Aby mu situáciu uľahčili, Ribbentrop mu predložil dopredu pripravený prejav s vyhlásením samostatnosti a ponúkol mu k dispozícii berlínsky vysielač. Po odmietnutí dostal ultimátum, podľa ktorého musel snem vyhlásiť samostatnosť do druhého dňa 12:00.
14. marca 1939 sa zišiel snem, kde Tiso vecne a bez pátosu popísal obsah rozhovorov v Berlíne a zdôraznil termín, do ktorého sa treba rozhodnúť. Zasadanie sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty. Po Tisovom referáte predsedníctvo snemu počas prestávky vypracovalo návrh zákona o vzniku nového štátu. Na neverejnom pokračovaní zasadania potom poslanci (sedem minút po vypršaní Hitlerovho ultimáta) jednomyseľne a bez diskusie schválili povstaním návrh zákona a zaspievali pieseň Hej Slováci. Snem prijal názov Slovenský štát, ktorý platil až do prijatia ústavy 21. júla 1939, ktorá zaviedla názov Slovenská republika. Zároveň vymenoval novú vládu, ktorej prvým predsedom sa stal Jozef Tiso. Vyhláseniu samostatnosti sa na poslednú chvíľu snažila zabrániť skupina česko-slovenských legionárov, ktorá doručila poslancom memorandum s výzvou na zachovanie ČSR, ale už po hlasovaní. Do skupiny patrili popri iných aj budúci velitelia SNP gen. Rudolf Viest a pplk.
14. marca 1939 pozval Hitler do Berlína Emila Háchu, ktorý bol v noci na 15. marca pod hrubým nátlakom prinútený podpísať dokument o včlenení Čiech a Moravy do Nemecka. Hácha tak urobil bez konzultácie s parlamentom, pričom je potrebné brať do úvahy, že rokovanie sa nieslo v násilnejšom tóne ako rokovanie s Tisom. Hitler vyhlásil, že každý odpor bude zlomený „všetkými prostriedkami brachiálneho násilia“ a Hermann Göring sa dokonca vyhrážal bombardovaním Prahy. Rozpad Česko-Slovenska bol zavŕšený ráno 15. marca, keď Maďarsko začalo obsadzovať zvyšnú Karpatskú Ukrajinu, a keď prekročili jednotky Wehrmachtu české hranice.
Vyhlásenie samostatnosti Slovenského štátu 14. marca 1939 bolo prijaté obyvateľstvom so zmiešanými pocitmi. Vznik štátu nevznikol demokratickou cestou a zo slobodnej vôle svojich občanov, ale ako vedľajší produkt Hitlerovej veľmocenskej politiky a pod nátlakom. Vznikol pod hrozbou rozdelenia krajiny, čo čiastočne prispelo k zomknutiu obyvateľstva a upevneniu moci slovenskej vlády. Celkovo však medzi obyvateľstvom stále zotrvávali niektoré rozpory. Navonok prezentované zomknutie väčšiny strán s HSĽS napríklad odmietli viaceré miestne organizácie Agrárnej a Slovenskej národnej strany, podobne časť evanjelického obyvateľstva ignorovala nedemokratické voľby do Snemu v decembri 1938.
Medzinárodné uznanie a vzťahy
Nevýhodou nového štátu bola neexistencia tradície vlastnej štátnosti, na ktorú by nadviazal. Slovenská diplomacia sa preto snažila získať rýchlo čo najširšie medzinárodné uznanie a stabilizovať jeho medzinárodné postavenie. Slovensko postupne uznalo 27 štátov. Už 15. marca ho uznalo (pomerne prekvapivo) Maďarsko, ktoré tým sledovalo vlastné záujmy a snažilo sa tak predísť prílišnému posilňovaniu pozície Nemecka na území, ktoré bolo naďalej v záujme jeho revizionistickej politiky. Ďalší deň ho uznalo Poľsko, ktoré sa s Nemeckom a Maďarskom podieľalo na dezintegrácii Česko-Slovenska, ale nedokázalo včas správne odhadnúť skutočnú situáciu a ďalšie posilňovanie Nemecka pre neho znamenalo vážnu hrozbu. Medzinárodnú pozíciu posilnilo aj uznanie Sovietskym zväzom, ktorý mal v tom čase spojenecký pakt s Nemeckom.
V priebehu celej existencie bolo Slovensko vo vazalskej pozícii voči Nemecku. Pred útokom na ZSSR sa snažilo nadviazať kontakty aj s touto veľmocou, čím sa slovenská diplomacia snažila kompenzovať závislosť na Nemecku a nedostatočné vzťahy so západnými veľmocami. Do júla 1940 sa prostredníctvom ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského pokúšala o tvorbu nezávislejšej politiky, dokonca dať Veľkej Británii a Francúzsku na vedomie, že sa považuje za neutrálny štát. Fatálne následky na medzinárodné postavenie Slovenska mala účasť na vojne proti ZSSR. Okrem ZSSR, ktorý uznanie zrušil, svoj postoj prehodnotili aj viaceré ďalšie štáty a posilnila sa pozícia exilu, ktorý usiloval o obnovu ČSR.
V dôsledku okolností svojho vzniku mala Slovenská republika najtesnejšie vzťahy s Nemeckou ríšou. Nemecko sa zároveň postavilo do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska. Napriek tomu nerešpektovalo hranice nového štátu a nemecká armáda, ktorá obsadzovala Čechy a Moravu, obsadila až po Váh aj územie Slovenska (vrátane Trenčína a Nového Mesta nad Váhom). Dňa 18. marca 1939 bol Jozef Tiso (v tej dobe nebol predsedom vlády, bol len predsedom strany) pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka.
Politický režim a perzekúcie
Ľudácky Slovenský štát okamžite prebral totalitný systém vládnej moci inšpirovaný nacistickou Treťou ríšou. Moc mala v rukách jedna strana - HSĽS, Hlinkova slovenská ľudová strana, na ktorej čele stál tzv. vodca, katolícky kňaz, Jozef Tiso. Demokratické politické strany boli zakázané. Obmedzené boli slobodné médiá aj činnosť nezávislých spolkov. Politickí odporcovia režimu boli systematicky perzekvovaní, mnohí zatknutí, mučení a zabití.
Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na ktorej čele bol Jozef Tiso - prezident prvej SR. Išlo o stranu, do ktorej sa koncom roka 1938 formálne zlúčili všetky významnejšie slovenské a česko-slovenské strany účinkujúce na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany, ktoré boli zakázané alebo mali pozastavenú činnosť.
V boji o charakter HSĽS, ako aj prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla - radikálne pronacistické na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s Jozefom Tisom. Po salzburských rokovaniach 27. - 28. júla 1940 bol na nemecký zásah z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval robiť politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia.
V riešení židovskej otázky sa realizovala predstava radikálov úplným zbavením ich práv a ich deportáciou. Od roku 1943 začalo silnieť odbojové hnutie, ktoré bolo orientované na anglo-amerických a sovietskych Spojencov.
Slovenský štát bol jasne antisemitský. Hneď po vzniku štátu bolo vyhnaných približne 17 000 Čechov. Začala dehumanizácia a postupné obmedzovanie práv Židov a Rómov. 9. septembra 1941 prijala vláda tzv. Židovský kódex - rozsiahlu právnu normu o diskriminácii Židov inšpirovanú nacistickým Nemeckom. Nasledovali arizácie, transporty, pracovné, koncentračné, likvidačné tábory - vraždenie nevinných ľudí. To, čo začalo nenávistným slovom, skončilo genocídou, ktorá si len z územia vtedajšej ľudáckej republiky vyžiadala približne 70 000 židovských obetí.
Slovenská republika sa 1. septembra 1939 pridala k nacistickému útoku na Poľsko. V decembri 1941 vyhlásila vojnu Veľkej Británii a Spojeným štátom americkým. A 26. júna 1941 sa pripojila k nacistickému útoku na Sovietsky zväz.
Príbeh židovskej komunity v Bratislave
Ukončenie existencie Slovenského štátu
Fašistická slovenská ľudácka republika zanikla 8. mája 1945. Moderná a demokratická Slovenská republika sa rozhodla, že s týmto štátnym útvarom nechce mať žiadnu kontinuitu. Naša Slovenská republika preto historicky nadviazala na demokratické tradície 1. Československej republiky, protifašistického odboja a Slovenského národného povstania.
Po oslobodení Slovenska Červenou armádou 4. apríla 1945 nastalo faktické ukončenie existencie štátu. Formálne kapitulovala vláda 8. mája 1945. Slovenská republika bola po oslobodení Sovietmi v roku 1945 zrušená a jej územie bolo znova začlenené do obnoveného Česko-Slovenska.
Prezident Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska v apríli 1945. Ušiel a skrýval sa v rakúskom kláštore v Kremsmünsteri. Tu ho objavila americká vojenská polícia. Proces s Jozefom Tisom sa začal 2. decembra 1946 a rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947. Jozef Tiso bol popravený 18. apríla 1947.
tags: #80 #vyrocie #vzniku #slovenskej #republiky