Slovenské národné povstanie (SNP), známe aj pod skratkou SNP, bolo ozbrojené vystúpenie protifašistických síl na území Slovenska v druhej svetovej vojne a predstavuje jednu zo zásadných a najvýznamnejších udalostí československých dejín. Spolu s Varšavským povstaním patrí k najväčším ozbrojeným vystúpeniam proti nacizmu v Európe. SNP sa začalo 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami a nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Jeho politickým cieľom bolo odstránenie režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a začlenenie Slovenska do obnovenej Československej republiky. Hlavnými veliteľmi povstania boli generáli Rudolf Viest a Ján Golian. Centrom povstaleckého územia sa stala Banská Bystrica. Napriek veľmi zložitej situácii sa povstalci dokázali hrdinsky brániť dva mesiace, do 27. októbra 1944, keď Nemci obsadili Banskú Bystricu.
Široká koalícia odboja: Kto bojoval v SNP?
Na SNP sa zúčastnilo 60 000 slovenských vojakov, 18 000 partizánov a tiež vojaci československej zahraničnej armády. Spolu so Slovákmi bojovali v SNP aj príslušníci tridsiatich národov a národností z Európy, ale aj z Austrálie. Konkrétne to boli okrem Slovákov aj viac ako 2000 Čechov, Poliaci, Rumuni, Rusíni, Ukrajinci, Francúzi, Bulhari, Juhoslovania, Maďari, Nemci a Belgičania. Partizánske skupiny sa formovali z odporcov Tisovho režimu, bývalých slovenských vojakov a sovietskych vojakov, ktorí ušli z nemeckého zajatia.
Slovenské národné povstanie sa stalo jednou z kľúčových a pozitívnych udalostí slovenských dejín. Najmä vďaka SNP sa Slovensko stalo členom víťaznej spojeneckej koalície, ktorá v boji porazila fašistickú hrozbu. Od začiatku vojny fungovalo na Slovensku tajné hnutie odporu, ktoré postupne získavalo na sile. Mnohí vojaci, komunisti, ale aj obyčajní ľudia chceli skoncovať s tým, aby Slovensko bolo fašistickým štátom.
Prípravy a motivácie
Už po zapojení Slovenskej armády do operácie Barbarossa sa začali názory na prepojenie Slovenska s fašizmom v spoločnosti pomaly meniť. Verejnú mienku ovplyvnili predovšetkým svedectvá slovenských vojakov, ktorí sa vracali z východnej fronty a boli nielen svedkami, ale aj účastníkmi protipartizánskych akcií a masakrov bezbranného civilného obyvateľstva. Ďalší posun v názore Slovákov nastal od nemeckej katastrofy pri Stalingrade, počas zlomového roka 1943 a po zásadných porážkach nacistického Nemecka a jeho spojencov. Názorovo a filozoficky veľmi rôznorodé politické strany a hnutia na Slovensku začali uvažovať o ďalšom osude krajiny. Postupne prevážil názor, že nie je možné pasívne čakať na koniec vojny, a že je potrebné pripraviť akciu, ktorá by nielen napomohla postupu Červenej armády, ale likvidovala aj ostudné spojenie Slovenského štátu s nacistami, a tým sa pokúsila rehabilitovať slovenský národ.
V decembri 1943 odbojové prúdy - československí demokrati, komunisti a antifašisti v slovenskej armáde - prijali Vianočnú dohodu, na základe ktorej neskôr v septembri 1944 vznikla povstalecká ilegálna Slovenská národná rada (SNR). SNR si vytýčila za svoj prvoradý cieľ jednotný boj za odstránenie nacisticko-nemeckého diktátu na území slovenského štátu. Plán ozbrojeného povstania pripravovala od mája 1944 skupina dôstojníkov slovenskej armády pod vedením podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana z Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Podľa optimálneho variantu mal ozbrojený boj začať v koordinácii so sovietskou stranou. Krízový scenár počítal s vyhlásením vojenského odporu v prípade, že nemecké vojská začnú obsadzovať Slovensko. Vojenskí predstavitelia dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou.
Hlavné sily povstania
Slovenskí vojaci a dôstojníci
Vojenské ústredie povstania pracovalo konšpiratívne v budove Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. K jeho definitívnemu ustanoveniu došlo 14. mája 1944, keď bol pplk. gšt. Ján Golian ako veliteľ Slovenského vojenského ústredia (SVÚ) poverený Benešom k vedeniu vojenských akcií na Slovensku. Jeho zástupcom a náčelníkom štábu sa stal mjr. Julius Nosko, náčelníkom operačného oddelenia bol plk. Karol Pekník, veliteľom letectva mjr. Jozef Tóth, veliteľom zbrojnej správy a delostrelectva pplk. Jakub Hluchý. Od 3. septembra bol vrchným exilovým veliteľom nový minister obrany generál Rudolf Viest.
Prvé boje sa začali pri Žiline 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky postavili na odpor proti prichádzajúcim jednotkám nemeckého Wehrmachtu. O deň neskôr, 30. augusta, na rozkaz podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana povstalci ustúpili do Strečnianskej tiesňavy, kde major Jozef Dobrovodský, povstalecký veliteľ žilinskej posádky, spolu s povstaleckým veliteľom martinskej posádky podplukovníkom Emilom Perkom a veliteľom 1. čs. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika Petrom Alexejevičom Veličkom začali organizovať nové obranné postavenie.
Katastrofálne dopadli z dôvodu zlyhania ich najvyššieho velenia dve východoslovenské divízie, ktoré mali pôvodne otvoriť karpatské priesmyky sovietskym vojskám. Nemci ich do konca augusta stačili odzbrojiť a rozohnať, a len časť vojakov sa dostala k povstalcom. Postoj k Povstaniu nebol jednotný ani v rámci slovenskej armády, príkladom je nadporučík jazdectva Ladislav Donoval zo Serede, ktorý odmietol vydať zbrane bez písomného rozkazu a spočiatku sa k povstaniu nepridal, hoci neskôr sa zapojil do protifašistického odboja.
Partizánske jednotky a medzinárodná účasť
Na Slovensku sa začali formovať partizánske skupiny z protivníkov Tisovho režimu, bývalých slovenských vojakov, či sovietskych vojakov, ktorí ušli z nemeckého zajatia. Druhé ilegálne ústredné vedenie KSS vydalo smernicu, v ktorej nabádalo k zakladaniu partizánskych skupín, tzv. bojových jánošíkovských družín. V novembri 1941 poverilo touto úlohou Jozefa Lietavca. Od konca roku 1943 sa začali vytvárať tri významné partizánske jednotky: Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a jednotka pod vedením Kukorelliho na východe. Komunistami organizované oddiely sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde.
Partizánsky boj sa na Slovensku rozvíjal spočiatku spontánne a zväčša nebol dobre organizovaný. Po príchode sovietskych odborníkov, ktorých podporovalo obrovské zázemie, začal nadobúdať vážnosť. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučík P. Veličko. Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami.
Medzi partizánskymi oddielmi pôsobili aj: francúzsky oddiel G. de Lannuriena, partizáni pod sovietskym velením A.S. Jegorova a A.P. Ržeckého, II. čs. partizánska brigáda - oddiel Vysoké Tatry s komisárom A. S. Makarovom, partizánska skupina "Za vlasť" pod velením Michaila Jakovleviča Savelieva, Nitrianska partizánska brigáda pod velením gardového plukovníka G. D. Avdejeva, partizánska brigáda pod velením nadporučíka Ernesta Bielika, partizánska brigáda Klement Gottwald pod velením kapitána V. A. Kvitinského, partizánsky oddiel Petrov (včlenený do brigády Smrť fašizmu), partizánska brigáda Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho, partizánska brigáda Jana Žižku pod velením Teodora Polu a partizánska brigáda J. V. Stalina pod velením majora Alexeja Semionoviča Jegorova.
Civilné obyvateľstvo a politický odboj
Demokratický odboj reprezentovali najmä bývalí vládni agrárnici, doplnení menej početnými odbojármi z radov národných socialistov, živnostníkov a ostatných malých, neľudových strán. Ich cieľom bolo obnovenie pôvodného Československa, ale so zachovaním väčšej či menšej samosprávy Slovenska. Občiansko-demokratický odboj bol najpočetnejší, aj keď viac roztrieštený na množstvo odbojových skupín. K najvýznamnejším skupinám patrila Obrana národa, skupiny Jana Lichnera, Justice, Demec, Flora, Vavra Šrobára, Jána Ursínyho a Jozefa Lettricha.
Komunistický odboj bol najviac jednotný, pevne organizovaný a značne aktívny najmä od leta 1943 po príchode Karla Šmidkeho, Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského. Tí sa zaslúžili o zjednotenie sociálnej demokracie a komunistickej strany. Na SNP sa podieľal aj guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš. Bez jeho finančnej podpory by sa neuskutočnilo - na jeho pokyn v marci 1944 boli do filiálok národnej banky v Banskej Bystrici a čiastočne aj v Ružomberku a v Žiline deponované viac ako tri miliardy korún.
Ženy sa zúčastňovali bojových akcií, zásobovali partizánov materiálom alebo boli spojkami pri získavaní a poskytovaní informácií odboju. Príkladom je mladé dievča Štefánia Lehká, ktorá zabezpečovala partizánske jednotky v okolí Martina nosením potravín a liekov. Citlivo reagovali aj Židia, ktorí ešte zostali v krajine. V Seredi žandári na rozkaz okresného žandárskeho veliteľstva v Trnave otvorili brány seredského pracovného tábora a veliteľ tábora Jozef Juraj Matuščín vydal bojaschopným Židom zbrane. Alžbeta Vargová z Serede s bratom pomohla ujsť jednému z väzňov tábora, ktorý sa pridal k partizánskej jednotke a dočkal sa konca vojny. Seredskí žandári pod vedením veliteľa Juraja Országha sa na rozdiel od vojenskej posádky k povstaniu pripojili.
Vybrané osobnosti a ich prínos
Popri hlavných veliteľoch a organizátoroch sa do Povstania zapojilo množstvo jednotlivcov z rôznych prostredí, často s obrovskou osobnou odvahou. Medzi ďalšie významné osoby, ktoré prispeli k odboju, patrili:
- Florian Čambál, predseda ilegálneho okresného vedenia KSS v Seredi, ktorý sa stal komisárom v partizánskej brigáde Alexander Nevský.
- František Kubač, zakladateľ organizácie Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej v Seredi a neskôr člen povstaleckej Slovenskej národnej rady a povereník pre sociálnu starostlivosť. Bol príslušníkom partizánskeho oddielu Petrov.
- Vojtech Stoklas a jeho manželka Štefánia, ktorí ukrývali francúzskych vojnových zajatcov a nadšene podporovali Povstanie. Cez Sereď prešlo k partizánom v Kantorskej doline až 150 Francúzov.
- Jozef Miškeje, ktorý s 30 vojakmi a tromi nákladnými automobilmi s materiálom odišiel na povstalecké územie a zapojil sa do bojov v okolí Bánoviec nad Bebravou. Neskôr bojoval ako príslušník partizánskej brigády majora Jegorova.
- Jozef Mitrík, ktorý sa do povstania zapojil ako 12-ročný chlapec, posielajúc správy partizánskym jednotkám.
- MUDr. Viliam Kratochvíla, ktorý pôsobil ako lekár odvodovej komisie 1. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici a ošetroval zranených sovietskych vojakov.
- Anton Pančík, ktorý bojoval ako delostrelec v delostreleckej batérii „KUŠNIR“ v okolí Turčianskeho Svätého Martina a po potlačení SNP pokračoval v partizánskom boji.
- Viktor Šušlík, ktorý sa podieľal na obrane pri Strečne spolu s francúzskymi partizánmi a neskôr bol členom partizánskej brigády J. V. Stalina.
- Jozef Bojnanský, Ľudovít Németh a Michal Volek, ktorí narukovali do Trnavy a s trnavskou posádkou sa pridali k povstaniu, bojujúc v rôznych častiach Slovenska.
Títo jednotlivci a mnoho ďalších, ktorých mená sú zapísané na pamätných tabuliach, prispeli k odboju svojimi životmi a odhodlaním, pričom niektorí padli v bojoch (napr. Jozef Pecár pri obci Priekopa, Jozef Szücz pri Orovnici, Jozef Šemelák pri poľskej obci Pielnia, Vojtech Vajdík a Augustín Žák) a iní podľahli mučeniu či koncentračným táborom (napr. Karol Bucko, Teodor Ševeček, Dalimír Žarnovický).
Osud a význam povstaleckých síl
Aj keď nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili a v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja, udržanie povstaleckého územia počas dvoch mesiacov v tyle sovietsko-nemeckého frontu, rozsah, dĺžka a vojenský význam povstania ho zaraďujú k najvýznamnejším antifašistickým vystúpeniam. Velitelia Viest a Golian padli v novembri 1944 do nemeckého zajatia a po vypočutí gestapom ich odsúdili na smrť. Nemci a pohotovostné oddiely Hlinkových gárd nariadili hromadné vraždy v Kremničke, vo vápenke v Nemeckej, či vypálenie obcí Kľak a Ostrý Grúň.
Slováci v ozbrojenom povstaní ukázali svoj antifašistický postoj a aktívne prispeli k porážke nacistického Nemecka, čo malo veľký význam z hľadiska povojnového usporiadania. Odporcovia opodstatnenosti protifašistického odboja dnes tvrdia, že Slovensko prosperovalo, SNP bolo zbytočné, prinieslo Slovensku iba utrpenie a škody. Zabúdajú, že Slovenský štát sa jej zúčastnil aktívnym pôsobením na strane fašistického Nemecka až do posledných dní. Naši dedovia a otcovia mohli v relatívnom pokoji čakať, kým víťazstvo vybojujú iní, ale rozhodli sa prispieť k porážke fašizmu so zbraňou v ruke, riskujúc nielen svoje životy, ale aj životy svojich blízkych. Oslobodením Bratislavy 4. apríla 1945 boli nacisti vytlačení z väčšiny slovenského územia.
Vianočná dohoda a jej odkaz
Pred Vianocami roku 1943 vznikla ilegálna Slovenská národná rada (SNR), ktorá schválila svoj program známy ako Vianočná dohoda. Vytvorenie ilegálnej Slovenskej národnej rady v decembri 1943 s jej programom sformulovaným pod názvom Vianočná dohoda predpokladalo obnovu ČSR na základe rovnosti oboch národov. Vianočná dohoda o SNR, SNP, trojmesačná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko. V septembri 1992 Slovenská národná rada vyhlásila 29. august za štátny sviatok.