Pápež František pricestoval na návštevu Švédska, kde sa počas apoštolskej cesty zúčastnil na slávnostnej ekumenickej pripomienke 500. výročia začiatku protestantskej reformácie. Pápežovou návštevou vo Švédsku sa tak otvoril rok podujatí pri príležitosti tohto významného výročia. Oficiálne sa reformácia začala 31. októbra 1517. Františkova historická návšteva a spoločná pripomienka sú podľa DPA súčasťou snahy o prekonanie historického rozdelenia, ktoré vzniklo počas reformácie. Cestu považoval pápež za "dôležitú, pretože je duchovnou cestou, duchovnou v zmysle ekumenizmu". Túto pripomienku spoločne hostila Katolícka cirkev so Svetovým luteránskym zväzom, ktorý je spoločenstvom evanjelických cirkví. Pápeža Františka privítal na letisku v Malmö švédsky premiér Stefan Löfven a tesne pred náboženským obradom v Lunde sa František krátko stretol so švédskym kráľom Karolom XVI.
Počiatky reformácie a Martin Luther
Iniciátorom reformácie bol nemecký augustiánsky mních, teológ, reformátor a zakladateľ protestantizmu Martin Luther. Pred 505 rokmi, presne 31. októbra 1517, pribil Martin Luther na dvere chrámu vo Wittenbergu svojich 95 téz proti odpustkom. Tieto tézy reagovali na prax predávania odpustkov, ktorú nariadil pápež Lev X., aby získal peniaze na dokončenie Chrámu sv. Petra v Ríme. Odpustky zvádzali ľudí k nesprávnemu presvedčeniu, že hriechy odpúšťa pápež za peniaze, a nie Boh na základe úprimného pokánia. Ich kúpou sa vraj bolo možné oslobodiť od trestov za hriechy a vyslobodiť aj dušu mŕtveho z očistca.
Konflikt s pápežom a šírenie učenia
Hlavný predstaviteľ reformácie Martin Luther sa pre svoje postoje ocitol v nemilosti pápeža. Na Luthera bola uvalená kliatba a jeho knihy skončili v plameňoch. Luther reagoval spálením pápežskej buly s kliatbou a začal prednášať v nemčine, čím sa definitívne rozišiel s Rímskou cirkvou. Svoje učenie neodvolal ani na sneme ríšskych kniežat vo Wormse v roku 1521. Napriek zákazom sa jeho učenie šírilo po Európe. Celý rok 1522 investoval Luther do evanjelického kázania o základných princípoch viery a života, fungovania zboru a cirkvi, hodnote slova a sviatostí. V roku 1523 začal opäť prednášať na univerzite vo Wittenbergu.
Duchovný odkaz reformácie pre evanjelikov
Evanjelici si tak 31. október pripomínajú ako Pamiatku reformácie, od začiatku ktorej uplynulo už 505 rokov. Na Slovensku je tento deň pamätným dňom - Dňom reformácie. Pre evanjelikov sviatok reformácie nie je len spomienkou na historické udalosti, ale ide o proces, počas ktorého si má jednotlivec aj spoločnosť uvedomiť, či je na správnej ceste, má naprávať chyby a usilovať sa o návrat na správnu cestu. To znamená každodenné vrátenie sa k Božiemu slovu. Na Deň reformácie sa v evanjelických kostoloch konajú slávnostné služby Božie a číta sa Pastiersky list Zboru biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Na rozdiel od katolíkov, ktorí 1. novembra slávia Sviatok všetkých svätých a 2. novembra majú spomienku na zosnulých, evanjelici nemajú Sviatok všetkých svätých. Na deň Pamiatky zosnulých pri hroboch spomínajú na svojich príbuzných. Evanjelici sa nemodlia k svätým, ale k Trojjedinému Bohu - Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Biskupi vyzývajú veriacich, aby sa čítanie Písma, zvlášť Novej zmluvy, spojené s modlitbou, stalo súčasťou života a osobnej zbožnosti.
Prečo došlo k protestantskej reformácii?
Moderný ekumenický dialóg a postoj pápeža Františka
Pápež František v piatok prijal účastníkov medzinárodného ekumenického kongresu s názvom „Luther po 500 rokoch - reflexia nad Lutherovou reformou v historickom a cirkevnom kontexte“. Podujatie, ktoré vyvrcholilo v Ríme, pripravil Pápežský výbor pre historické vedy. Ide o ďalšiu z mnohých iniciatív v rámci pripomienky 500. výročia reformácie a polstoročia vzájomného dialógu medzi evanjelikmi a katolíkmi. Svätý Otec sa na úvod svojho príhovoru podelil s prítomnými o svoje pocity: „Musím sa vám priznať, že prvý pocit, ktorý zakúšam pred touto chvályhodnou iniciatívou Pápežského výboru pre historické vedy je pocit vďačnosti Bohu, ktorý sprevádza tiež istá dávka úžasu, keď si pomyslím, že nie je tomu dávno, čo by podobná konferencia bola úplne nemysliteľná. Katolíci a protestanti hovoria o Lutherovi spoločne, a to z iniciatívy inštitúcie Svätej stolice: tu sa skutočne rukou dotýkame ovocia pôsobenia Ducha Svätého, ktorý prekračuje každú prekážku a premieňa konflikty na príležitosti rastu v spoločenstve.“
Svätý Otec ďalej vyzdvihol skutočnosť, že spoločná pripomienka 500. výročia reformácie ponúkla mnohým odborníkom z rôznych inštitúcií možnosť „hľadieť na tieto udalosti spoločne“. Podľa neho „seriózne prehĺbenie znalostí o postave Luthera a jeho kritike Cirkvi a pontifikátu v tom čase isto pomáhajú prekonať tú klímu vzájomnej nedôvery a rivality, ktorá počas dlhého obdobia v minulosti charakterizovala vzťahy medzi katolíkmi a protestantmi.“ Pápež František zdôraznil, že „pozorné a rigorózne štúdium, oslobodené od predsudkov a ideologických polemík, umožňuje cirkvám, ktoré sú dnes v dialógu, rozlišovať a prijať to, čo bolo v reformácii pozitívne a legitímne, a dištancovať sa od chýb, zveličovania a pádov, uznajúc hriechy, ktoré viedli k rozdeleniu.“
Podľa slov pápeža Františka „minulosť nemožno zmeniť“. Napriek tomu však dnes, po päťdesiatich rokoch ekumenického dialógu medzi katolíkmi a protestantmi, „je možné vykonať očistu pamäte, ktorá nespočíva v uskutočňovaní nerealizovateľnej opravy toho, čo sa stalo pred päťsto rokmi, ale v «rozprávaní týchto dejín iným spôsobom» (Luteránsko-rímskokatolícka komisia pre jednotu, Od konfliktu k spoločenstvu, 17).“
Reformačné snahy a perzekúcie v Uhorsku
Reformačné snahy sa začali vystúpením kňaza Martina Luthera proti predávaniu odpustkov dominikánskeho mnícha Jána Tetzela dňa 31. októbra 1517. V Uhorsku sa tieto snahy preukázali koncom roka 1518 a rýchlo získali na popularite. Pri 500. výročí začiatku Lutherovej reformácie hľadali autori prednášok o dejinách reformácie v našich seniorátoch veľmi pracne zachované zmienky o „prvých lastovičkách“ - prvých vystúpeniach hlásateľov reformačného učenia a o prvých evanjelických cirkevných zboroch na Slovensku (v Uhorsku). Správ z tohto obdobia sa nezachovalo mnoho, a preto iní historici tvrdia, že sa reformácia u nás šírila len pomaly.
Reakcia na nové učenie v Uhorsku prišla už v roku 1521 zo strany ostrihomského arcibiskupa Juraja Sathmariho, ktorý na synode v Ostrihome brojil proti „kacírstvu“. Avšak už rok na to, na sneme v Budíne, 24. apríla 1523, bol odhlasovaný 54. zákonný článok. Je zrejmé, že išlo o trochu oneskorenú ozvenu wormského ediktu. Za tento neľudský, nesmierne tvrdý zákon pápež Klement VII. ako výraz svojej spokojnosti poslal 22. januára 1524 mladému kráľovi Ľudovítovi II. list. V zmysle tohto zákona prišlo k sústredenému ničeniu reformačných spisov a kníh, ale aj tých, ktorí ich rozširovali. Známy je prípad upálenia kníhkupca Juraja v Budíne v roku 1524, ktorý pri mučení prezradil mená mnohých luteránov - kupcov, občanov i kráľovninho komorníka. Historik D. Veselý uvádza aj list pápežského nuncia Antona Burgiusa z 24. augusta 1524, podľa ktorého bol chytený nemecký predavač Lutherových kníh a bol upálený na námestí mestečka pri Nitre. Bol to údajne istý Ján, sluha Konrádovho brata Martina Cordatusa.
Snem toto svoje uznesenie z roku 1523 aj v nasledujúcom roku obnovil. A keďže sa uhorskej šľachte ani takýto ukrutný zákon nezdal dosť prísny a postačujúci na zastavenie reformačného hnutia, preto o dva roky neskôr (v máji 1525) na sneme v Rákoši vyniesli ešte surovejšie nariadenie proti stúpencom Lutherovej reformácie. Ide o smutne známy 4. zákonný článok, podľa ktorého treba všetkých luteránov z krajiny vykoreniť. Je zrejmé, že vtedajší pápež nepochopil význam reformácie cirkvi ako Božieho diela a nemožnosť jej zastavenia drakonickými trestami. Ani „oslovenie doby“ nepochopil mladý kráľ Ľudovít II., ktorý takéto zákony podporoval a snažil sa dielo obnovy cirkvi zničiť ohňom a mečom.
Kráľovná Mária a podpora reformácie
Pre úplnosť treba však povedať, že v tomto čase mali reformačné myšlienky a ich šíritelia porozumenie a určitú podporu aj na kráľovskom dvore v osobe mladej kráľovnej Márie, manželky Ľudovítovej. Mala okolo seba verných svedkov pravdy evanjelia. Čítala a poznala diela humanistu Erazma Roterdamského, ale aj práce i dišputy Martina Luthera a k obom prejavovala svoje sympatie. I keď jej najbližší učitelia (Albrecht a Juraj Brandenburský, Cordatus, Kreslig a ďalší) museli Budín opustiť pod hrozbou väzenia, postavila sa na ochranu tých, ktorí mali byť v zmysle spomenutého zákona upálení a mnohých aj zachránila. Pre svoju náklonnosť k reformácii musela však aj ona znášať útoky a bezohľadný posmech cirkevných hodnostárov i na pápežskom dvore, o čom sa zmienila aj v slovách piesne: „Mámli předce kríž svúj míti, Světu býti v nevážnosti pro Krista…(T. 578, 1).“
Trvalý odkaz a vplyv reformácie
Päťsto rokov reformácie je však aj päťstoročnými dejinami ľudskej obrody a slobody. Vychádzajúc z myšlienok humanizmu 15. a 16. storočia sa mohla vyvinúť nielen reformácia Martina Luthera, ale aj myšlienky osvietenstva až po naše dnešné chápanie civilizácie a demokracie. Tento vývoj sa vzťahuje okrem spoločnosti a politiky aj na oblasť umenia. Reformovaná kresťanská cirkev a Evanjelická cirkev augsburského vyznania majú za sebou necelých päť storočí trvajúcu púť. Zásluha spočíva v tom, že sa stali stúpencami Kalvínových a Lutherových myšlienok, ktoré iniciovali obnovu kresťanskej cirkvi. Evanjelici písali bohatú, pohnutú, ale úspešnú históriu.
Významné osobnosti evanjelickej tradície na Slovensku
Evanjelici dali Slovensku napríklad Štúra, Štefánika alebo Dubčeka, ale aj mnoho ďalších dejateľov, buditeľov či umelcov. Obetavým evanjelickým kňazom vďačia za vzdelanie celé generácie ľudí, nebojácnym evanjelickým národovcom za slovenský jazyk a všeobecne kultúrne a národné povedomie, uvedomelým evanjelickým zemanom zas všetci za všemožnú podporu. Z evanjelického prostredia vzišli osobnosti zvučných aj menej známych mien, ktoré formovali celé generácie obyvateľstva dnešného Slovenska. Boli a sú medzi nimi významní básnici, divadelníci, herci, hudobníci, kňazi, lekári, maliari, novinári, osvetári, pedagógovia, politici, režiséri, skladatelia, speváci, spisovatelia, štátnici, vedci, vojaci i vynálezcovia.
Medzi tieto osobnosti patria napríklad:
- Koloman Banšel, Július Barč-Ivan, Miloš Alexander Bazovský, Matej Bel z Očovej, Ján Levoslav Bella, Gregor František Berzevici, Ján Bocatius, Ján Botto, Karol Braxatoris, Vladimír Clementis, Štefan Marko Daxner, Pavol Dobšinský, Matúš Dula, Dušan Fajnor, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, Ľubomír Feldek, Jaroslav Filip, Ján Francisci, Edita Gruberová, Andrej Hajduk, Maša Haľamová, Michal Miloslav Hodža, Milan Hodža, Jozef Ľudovít Holuby, Matej Hrebenda, Jur Hronec, Jozef Miloslav Hurban, Svetozár Hurban-Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, Ján Chalupka, Samo Chalupka, Ján Jamnický, Dušan Jamrich, Peter Jaroš, Ján Jesenius, Janko Jesenský, Dušan Jurkovič, Samuel Jurkovič, Anna Jurkovičová, Ján Kalinčiak, Dušan Kállay, Milan Kňažko, Ján Kollár, Janko Kráľ, Ivan Krasko, Martin Kukučín, Karol Kuzmány, Milan Laluha, Eliáš Láni, Milan Lasica, Ján Lehotský, Jozef Lettrich, Emil Boleslav Lukáč, Alexander Matuška, Janko Matúška, Elena Maróthy-Šoltésová, Ladislav Medňanský, Hana Meličková, Samuel Mikovíny, Dušan Mitana, Ladislav Nádaši-Jégé, Juraj Nvota, Štefan Osuský, Július Pántik, Viliam Pauliny-Tóth, Kamil Peteraj, Ľudmila Podjavorinská, Stano Radič, Martin Rázus, Mária Rázusová-Martáková, Milan Rúfus, Vladimír Roy, Kristína Royová, Ján Simonides, Andrej Sládkovič, Božena Slančíková-Timrava, Ján Smrek, Aurel Stodola, Pavel Jozef Šafárik, August Horislav Škultéty, Jozef Škultéty, Dionýz Štúr, Karol Štúr, Martin Šútovec, Samo Tomášik, Juraj Tranovský, Dežo Ursiny, Elena Vacvalová, Terézia Vansová, Rudolf Viest, Jonáš Záborský, Hana Zelinová, Samuel Zoch.
Tí všetci boli či sú evanjelici. Možno aj vy ste chodili do školy alebo bývate na ulici pomenovanej po niekom z nich. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku (ECAV) je druhá najväčšia cirkev na území Slovenska.
tags: #500 #vyrocie #reformacie #papez