175 rokov od uzákonenia spisovnej slovenčiny: Cesta k národnej jednote

V júli uplynulo 175 rokov odvtedy, ako sa štúrovci na fare v Hlbokom dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny. Tento krok, ktorý sa z dnešného pohľadu javí ako historický zlom, bol fenomenálnym počinom, ktorý dokázal spojiť Slovákov naprieč konfesiami, politickými názormi aj sociálnymi vrstvami. Jazykovedec Pavol Žigo zdôrazňuje, že štúrovci sa vtedy dokázali dohodnúť s inou myšlienkovou skupinou - luteráni s katolíkmi, konzervatívci s progresivistami.

Zrod spisovnej slovenčiny a stretnutie v Hlbokom

Za asi najvýznamnejší míľnik v histórii slovenčiny sa považuje stretnutie Ľudovíta Štúra, Michala Miloslava Hodžu a Jozefa Miloslava Hurbana na fare v Hlbokom v roku 1843. Vtedajšia spoločenská situácia si vyžadovala zmenu v myslení aj v jazyku. V štyridsiatych rokoch 19. storočia neexistovala žiadna inštitúcia, ktorá by sa starala o jazyk - nebol žiaden ústav, úrad alebo škola. Navyše, národnostný problém a potláčanie Slovákov, či už národne, konfesionálne alebo jazykovo, vyvolávali tlak na vytvorenie vlastného dorozumievacieho prostriedku.

Štúrovci si uvedomili, že Bernolákom kodifikovaná slovenčina síce splnila svoju úlohu, no bola spätá najmä s rímskokatolíckym prostredím a pre protestantov nebola prijateľná. Tí ako svoj bohoslužobný a verejný jazyk naďalej používali biblickú češtinu. Štúrovci však pochopili, že jazyk musí byť zrozumiteľný aj jednoduchému človeku, a stredoslovenský základ, ktorý používali kňazi a vzdelanci v okolí Bratislavy, Trnavy a južného Slovenska, vnímali ako najľúbeznejší a najprijateľnejší pre západniarov aj východniarov.

Od diskusie k inštitucionalizácii: Spolok Tatrín

Dôležitým krokom k upevneniu tohto rozhodnutia bolo stretnutie v Čachticiach 9. a 10. augusta 1847. Na 4. sednici spolku Tatrín sa stretlo vyše 60 vzdelancov, ktorí sa zhodli na spoločnom spisovnom jazyku. Tatrín sa stal prvou záujmovou inštitúciou, kde sa tento jazyk začal presadzovať v literárnej a vydavateľskej činnosti.

Kodifikáciu Štúr opísal vo svojich dielach Nárečja Slovenskuo a Nauka reči slovenskej. Hoci presadzoval fonetický princíp „píš, ako počuješ“, cesta k ustáleniu nebola priamočiara. Vznikali spory medzi zástancami češtiny a slovenčiny, čo sa podarilo vyriešiť až neskoršou hodžovsko-hattalovskou reformou v roku 1851, ktorá zaviedla historický princíp, vrátane ypsilonu.

Jazyk ako dynamický fenomén

Štúrovci dokázali, že jazyk je živý a dynamický fenomén. Aj keď sa v minulosti vyskytli pokusy o politické znižovanie rozdielov medzi slovenčinou a češtinou, najmä v období Československa, slovenčina si zachovala svoju identitu. Podľa jazykovedcov dnes spisovná slovenčina s minimálnymi zmenami slúži rovnako dobre, ako v čase svojho vzniku. Problém kultúry jazyka nespočíva v detailoch typu mäkčenia slabík, ale v kvalite slovnej zásoby, syntaxi a schopnosti zrozumiteľne sformulovať myšlienku v rôznych spoločenských situáciách.

Historické pramene, ako testamenty či obchodné dohody, dokazujú životaschopnosť stredoslovenskej kultúrnej reči už stáročia pred jej oficiálnym uzákonením. Skutočnosť, že sme si aj napriek dlhodobým tlakom na asimiláciu uchovali vlastný jazyk, svedčí o sile národnej kultúry a literatúry, na ktorej je založená naša tradícia.

tags: #175 #vyrocie #spisovnej #slovenciny