Prvá svetová vojna, pred rokom 1939 známa ako Veľká vojna alebo svetová vojna, bol globálny vojnový konflikt, ktorý prebiehal od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918. Zasiahla Európu, Afriku a Áziu a bojovalo sa aj na svetových oceánoch. Za koniec svetovej vojny sa pokladá, a vo svete v rámci Dňa vojnových veteránov oslavuje, 11. november 1918, keď o 11. hodine zavládlo na všetkých frontoch prímerie. Toto dovtedy najkrvavejší, štyri roky trvajúci konflikt v dejinách ľudstva ukončilo prímerie podpísané v reštauračnom vozni francúzskeho generálneho štábu v lesíku Compiégne vo Francúzsku. V ten istý deň o 11.00 h vstúpilo do platnosti. Ako Medzinárodný deň veteránov si svet 11. novembra pripomína skončenie prvej svetovej vojny. V krajinách Spoločenstva národov (Commonwealth) znie oficiálny názov tohto dňa Deň pamäti (Remembrance Day), v Spojených štátoch amerických si ho pripomínajú ako Deň veteránov a vo Francúzsku a niektorých ďalších západoeurópskych krajinách ako Deň prímeria.
Príčiny a vypuknutie konfliktu
Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy. Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí - Anglicka a Francúzska. Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892, tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu (entente cordiale).
Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, tiahnucich sa od konca 19. storočia. Patria medzi ne napríklad fašodská kríza v Sudáne v roku 1898, druhá búrska vojna v Južnej Afrike v rokoch (1899 - 1902), rusko-japonská vojna na Ďalekom východe v rokoch (1904 - 1906), marocké krízy (1905 a 1911) a talianska invázia do Líbye (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami. Svoje pohnútky na vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné krajiny, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili.
Sarajevský atentát a reťazec udalostí
Formálnou príčinou vojny bol úspešný atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve dňa 28. júna 1914. Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako hlavný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. Dňa 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka.
Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou na rozpútanie vojny. Mesiac po atentáte, 28. júla 1914, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko odvetnú vojnu Srbsku. Rakúsko-Uhorsko, povzbudené podporou Berlína, zaslalo Srbsku ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť suverenitu. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať Belehrad. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Ruská vláda vyhlásila 30. júla generálnu mobilizáciu, rakúsko-uhorská 31. júla. Nemci žiadali, aby Rusko prerušilo mobilizáciu a neposkytovalo Srbom pomoc. Ruský cár takúto žiadosť odmietol a 1. augusta vyhlásilo Nemecko Rusku vojnu.
Dňa 2. augusta obsadilo Nemecko Luxembursko; 3. augusta vypovedalo vojnu Francúzsku a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka, aby tak získali prechod do Francúzska. Belgicko požiadalo o pomoc Britániu. Porušenie neutrality Belgicka dalo v Spojenom kráľovstve podnet na vypovedanie vojny Nemecku (4. augusta). Dňa 6. augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora, do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo. Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody Japonsko (23. augusta, Japonsko zabralo v Číne nemecký prístav Čching-tao) a Turecko po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska (30. októbra). Malý srbský konflikt sa tak rozrástol na svetovú vojnu.
Bojujúce strany a vojnové plány
Vo vojne sa stretli dve znepriatelené koalície: Trojdohoda (ďalej len „Dohoda“) a Ústredné veľmoci. Dohodovými mocnosťami boli pri vypuknutí vojny Francúzsko, cárske Rusko a Spojené kráľovstvo (resp. celé Britské impérium) stojace na strane napadnutého Srbska a Belgicko, ktorého neutralitu na začiatku vojny nerešpektovalo počas útoku na západe Nemecko. K Dohode sa postupne pripájali ďalšie štáty: v roku 1914 Japonsko, v roku 1915 Taliansko, v roku 1916 Rumunsko a Portugalsko a v roku 1917 USA a Grécko. K Ústredným veľmociam Nemecku a Rakúsko-Uhorsku sa v roku 1914 pridala Osmanská ríša a v roku 1915 taktiež Bulharsko.
V nemeckom generálnom štábe rátali od začiatku s vedením vojny na dve strany - proti Francúzsku a Rusku. Pre tento prípad mali vypracovaný plán tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg) nazývaný tiež Schlieffenov plán, ktorý predpokladal pomalú mobilizáciu v Rusku. Plán pôvodne vypracoval nemecký generálny štáb pod vedením grófa von Schlieffena, ale neskôr bol upravený von Moltkem ml. Podľa neho malo Nemecko rýchlym obchvatným manévrom vniknúť do Francúzska a poraziť ho. Potom chceli nemeckí generáli rýchlo presunúť jadro svojich síl na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Luxemburska a Belgicka, ale podriadilo všetko rýchlemu vojenskému úspechu. Francúzi naopak očakávali, že Nemecko porazia rýchlym útokom cez Alsasko a Lotrinsko, a riadili sa podľa pred vojnou pripraveného plánu XVII, zostaveného francúzskym generálnym štábom pod vedením Joffreho. Francúzska stratégia mala rad nedostatkov, predovšetkým nemecké velenie dopredu očakávalo francúzske kroky a plánovalo ich znemožniť jednak pripravenou obranou v napadnutej oblasti a taktiež obchvatným útokom cez Belgicko.
Priebeh bojov na jednotlivých frontoch
Boje prvej svetovej vojny prebiehali v Európe, ale aj mimo nej na viacerých frontoch. Ako rozhodujúcim bojiskom sa ukázal západný front, kde sa na belgickom a francúzskom území stretla nemecká armáda s Francúzmi a Angličanmi, od roku 1917 podporovanými aj Američanmi. Dlhé a nerozhodné boje tu do značnej miery prebiehali v zákopoch, a preto sa hovorí o zákopovej a opotrebovávacej vojne. Na západnom fronte došlo aj k najdlhším a najkrvavejším bitkám celej vojny, pri Verdune a na rieke Somme.
Západný a východný front
Dňa 2. augusta 1914 nemecké jednotky vpadli do Luxemburska a nasledujúci deň do Belgicka. Došlo k prvým pohraničným bojom medzi Francúzskom a Nemeckom. Nemeckému prechodu cez Belgicko stáli v ceste opevnenia mesta Liege, ktoré padlo v polovici augusta. Belgičania, ktorých armádu viedol kráľ Albert, boli nútení ustupovať k Antverpám. 20. augusta Nemci obsadili hlavné mesto Brusel a 23. augusta mesto Namur. Briti a Francúzi sa pokúsili zastaviť Nemcov v bitke pri Mons, blízko francúzskych hraníc, ale boli pred nemeckou presilou nútení ustúpiť. Francúzi sa zároveň pokúsili zmierniť tlak nemeckého útoku cez Belgicko protiofenzívou na hraniciach s Nemeckom. Francúzskym vojskám sa však podarilo vybudovať provizórnu obrannú líniu asi 50 km od Paríža na rieke Marna, medzi Sedanom a Verdunom. V polovici septembra po bitke na rieke Marne sa tu front zastavil a obe strany sa márne pokúšali o prielom. Nemecký útok na západe sa premenil na zákopovú vojnu a plán bleskovej vojny dostal prvú vážnu trhlinu. V septembri a októbri 1914 došlo k prvej bitke o Ypres, poslednému nemeckému pokusu o pohyblivú vojnu na západnom fronte.
Druhá trhlina sa objavila na východnom fronte, kde Rusko zaútočilo skôr, ako sa čakalo. Ruské vojská prv, ako dokončili mobilizáciu, zaútočili proti Východnému Prusku (vtedy časť Nemecka), porazili slabé nemecké vojská pri Gumbinnene (Gusev) a postupovali k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte vymenoval nemecký cisár za veliteľa východného frontu Paul von Hindenburga, za náčelníka štábu E. Ludendorffa a presunul päť divízií zo západného frontu na východ. Hindenburgovi a Ludendorffovi sa podarilo po víťaznej bitke pri Tannenbergu (23. - 31. augusta) zatlačiť ruské vojská späť a vytlačiť ich z celého východného Pruska.
Srbský front a prítomnosť bojov na Slovensku
Popri západnom fronte sa v Európe bojovalo aj na východnom, srbskom, talianskom a solúnskom fronte. V bojoch sa ocitli aj koloniálne územia zapojených štátov v Afrike a Ázii a po vstupe Osmanskej ríše do vojny sa nové fronty otvorili rovnako aj na Kaukaze, v Perzii, v Mezopotámii alebo v Sýrii a Palestíne.
Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Hlavným veliteľom rakúsko-uhorských vojsk bojujúcich proti Srbsku a Čiernej Hore bol ponemčený Slovinec Oskar Potiorek. Rakúsko-uhorská ríša útočila na Srbské kráľovstvo tromi armádami v počte okolo 220-tisíc dobre vyzbrojených mužov proti srbskej armáde v počte okolo 180-tisíc menej dobre vyzbrojených mužov, vedenej generálom Stepom Stepanovićom.
Prvé rakúske vojnové operácie proti Srbsku sa začali 12. augusta na rieke Drina. Rakúskym vojskám sa po krvavých bitkách podarilo prekročiť rieku Drinu až 14. augusta. Po bitke pri Ceri (15. - 24. augusta) sa srbským vojskám podarilo zatlačiť rakúske vojská späť za hranice. Neskôr Srbské a čiernohorské vojská prenikli do Bosny a Hercegoviny a dobyli Jahorinu a Pale, no v októbri boli zatlačené späť. Ukázalo sa, že Srbsko a Čierna Hora sú schopné viesť ofenzívy proti európskym mocnostiam. Počet rakúsko-uhorských vojakov sústrediacich sa na dobytie Srbska i Čiernej Hory sa zvýšil na 400-tisíc. Neskôr, v druhej polovici októbra, rakúsko-uhorské hlavné velenie zorganizovalo veľkú ofenzívu na územie Srbska. Rakúsko-uhorské vojská okupovali skoro celý severozápad Srbského kráľovstva. Srbskí vojaci strácali morálku a preto ich musel povzbudiť dokonca sám srbský kráľ Peter I. V najťažšom momente bol generál Živojin Mišić nasadený ako veliteľ prvej srbskej armády. Srbské vojská ako-tak držali líniu pri rieke Kolubara. Keď bol Belehrad vyprázdnený od srbských vojsk, rakúsko-uhorská armáda ho začala 1. decembra okupovať. Ešte v ten deň sa Živojin Mišić rozhodol naplánovať veľkú protiofenzívu.
Aj na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu, na tzv. haličskom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo a v novembri 1914 prenikli za Karpaty na územie východného Slovenska. V Karpatoch prebiehali boje počas celej zimy až do mája 1915. V tejto súvislosti prenikli ruské vojská na územie Slovenska (jediné boje prvej svetovej vojny na Slovensku) a obsadili východoslovenské mestá Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Na území dnešného Slovenska - na severovýchode krajiny - sa bojovalo iba od novembra 1914 do mája 1915. Do roku 1916 väčšina jednotiek rakúsko-uhorskej armády so zastúpením Slovákov bojovala na ruskom fronte. Neskôr sa Slováci dostali aj na taliansky, západný či albánsky front alebo do Palestíny. Na Slovensku bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku, a aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Dávali to najavo už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia a vzburami vo vojsku. Podobná bola situácia v Česku.
Zrod Československa
Začiatkom prvej svetovej vojny boli odsunuté národnostné otázky Rakúsko-Uhorska do pozadia. Už pred vojnou bolo v monarchii dusno kvôli tomu, že veľa národov sa chcelo odtrhnúť, medzi nimi aj Česi a Slováci. Hlavnými a najdôležitejšími postavami aktívneho odboja boli Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš. Presadzovali vznik samostatného Československa. K tomu dopomáhali československí legionári, ktorých légiu tvorili dobrovoľní vojaci zo zahraničia, väčšina z Ruska, USA a západnej Európy.
Na začiatku mali legionári v Rusku krutých veliteľov, až po príchode generála Václava Platonoviča Trojanova sa pomery zlepšili. Neskôr do československých légií prišli zajatí nemeckí a rakúsko-uhorskí vojaci, ktorí odmietli byť v zajateckých táboroch a dobrovoľne chceli bojovať za Československo. Legionári boli často stavaní do prvej línie. Slovákov bolo v légiách okolo 5 500 a Čechov okolo 100 000. Pôvodne malo československé vojsko vzniknúť v USA z českých a slovenských krajanov, pričom autorom myšlienky bol Milan Rastislav Štefánik, no k tomu nedošlo, bol tam len obmedzený výcvik československej légie. Mnohí Slováci počas 1. svetovej vojny bojovali aj v légiách, ktoré sa formovali ako ozbrojené zložky budúceho československého štátu a podliehali Československej národnej rade. Pri ich nasadení na viacerých frontových úsekoch dochádzalo k situáciám, keď bojovali proti vlastným krajanom v rovnošatách rakúsko-uhorskej armády.
Cesta k samostatnosti a medzinárodné uznanie
Hneď po Trojkráľovej deklarácii sa začal proces osamostatňovania doma i v zahraničí. Bol to mierový rozhovor našich politikov s Ruskom bez účasti rakúsko-uhorských politikov. Deklarácia obsahovala požiadavky samostatnosti a nebolo v nej ani slovo o Rakúsko-Uhorsku. Dňa 8. januára 1918 bolo vyhlásených 14 Wilsonových bodov, ktoré hovorili o tom, že rakúsko-uhorské národy by mali dostať autonómiu. T. G. Masarykovi sa v polovici roku 1918 podarilo dosiahnuť uznanie nezávislosti u štátov Dohody. V Paríži vznikla dočasná vláda. Doma sa zatiaľ tvoril Národný výbor, ktorý sa pripravoval na prevzatie moci. V priebehu roku 1918 bol medzinárodne prijatý vo veľa štátoch a československé légie boli uznané za spojeneckú armádu.
Československo v skutočnosti vzniklo behom troch dní, od 16. do 19. októbra 1918. Potvrdené to bolo až 20. októbra 1918 depešou z Washingtonu do Paríža. Predchádzala tomu Washingtonská deklarácia, ktorú poslal Masaryk 17. októbra 1918 a ktorá prezidenta USA Wilsona dojala. 20. októbra o tretej popoludní sa Beneš dozvedel odpoveď prezidenta USA Wilsona - v Rakúsku mier bude pod podmienkou uznania samostatnosti Československa a Juhoslovanov. Doma sa 14. októbra začali nepokoje, ktoré sa skončili až 28. októbra. Vedúci slovenskí politickí predstavitelia sa k československej štátnosti prihlásili 30. októbra.
Význam Československa pre Slovensko
Československá republika (ČSR) znamenala pre Slovákov vybudovanie základných spoločenských, kultúrnych a školských ustanovizní, ktoré im na rozdiel od väčšiny národov Európy chýbali. Keďže v dôsledku mnohoročnej tvrdej maďarizácie bolo na Slovensku málo vzdelaných ľudí so slovenským národným povedomím, optimálnym bolo spojenie síl s národnými a politickými predstaviteľmi z českých krajín. Oslavy 28. októbra 1918 nie sú žiadnym prežitkom starých čias či dokonca oslavou čechoslovakizmu. Slovensko prvýkrát v rámci spoločného štátu dostalo svoje hranice, prvýkrát sa slovenský symbol ocitol na vlajke, vejúcej v mnohých štátoch sveta. A tak sa úplne prirodzene stalo Československo medzníkom, ktorý 1. januára 1993 vyústil do hrdej a suverénnej Slovenskej republiky.
Dôsledky a dopady prvej svetovej vojny
Prvá svetová vojna predstavuje historický zlom v politickej, kultúrnej a ekonomickej oblasti. V dôsledku vojny došlo vo svete k sérii revolúcií a povstaní a k zániku ruskej, rakúsko-uhorskej, osmanskej a aj nemeckej ríše. Koniec vojny znamenal koniec mnohých monarchií. Straty na ľudských životoch, ktoré si táto „Veľká vojna“ vyžiadala, nemali dovtedy obdobu v celých ľudských dejinách. Zo 65 miliónov vojakov mobilizovaných všetkými bojujúcimi štátmi ich bolo približne 8 miliónov zabitých a ďalších 21 miliónov zranených alebo doživotne zmrzačených. Celkové straty na oboch stranách predstavovali približne 10 miliónov mŕtvych, asi 21 miliónov ľudí bolo zranených a 7,7 milióna nezvestných.
Deň vojnových veteránov a symbol červeného maku
Hrôzy a útrapy z tejto vojny zostali tak hlboko vryté do vedomia jej účastníkov, že bezprostredne na to, ako vojna skončila, bol 11. november vyhlásený za Deň vojnových veteránov. Tento deň je známy aj ako Deň červených makov. Prvopočiatky tohto symbolu, ako symbolu nového života, nájdeme v básni „In Flanders Fields“ (Na poliach Flámska) od kanadského vojenského lekára podplukovníka Johna McCraeho, rodáka z mesta Guelph, v provincii Ontario v Kanade. Zložil ju v máji 1915, keď sa v oblasti západného Flámska zúčastnil na druhej veľkej krvavej bitke o belgické mestečko Ypres.
Napriek tomu, že bol vojenským chirurgom, na útrapy a bolesť ranených vojakov, ktorých ošetroval v poľnom obväzisku, si nemohol zvyknúť. Svoju bolesť tlmil písaním básní. Osobitne sa ho dotkla smrť priateľa a bývalého žiaka poručíka Alexisa Helmera z Ottawy, ktorý bol zabitý výbuchom granátu 2. mája 1915. Očitý svedok seržant Cyril Allison opísal, že toho rána, keď vial jemný východný vietor, sa červené (divé) maky medzi hrobmi akoby vlnili. John McCrae svoju bolesť vpísal do básne, ale papierik s ňou zahodil. Okoloidúci dôstojník ho však zdvihol a poslal do Anglicka. Časopis Punch publikoval báseň 8. decembra 1915.
Tradície nosenia červeného maku sa John McCrae nedožil, zomrel 28. januára 1918 vo veku 45 rokov. Báseň sa dostala aj do rúk americkej členky asociácie Mladí kresťania Moiny Michaelovej a inšpirovala ju k myšlienke učiniť z kvetu červeného maku poetický symbol obetí tohto dovtedy najväčšieho celosvetového vojnového konfliktu. Prvýkrát túto svoju predstavu realizovala v USA v roku 1920, keď červený mak ako symbol spomienky na vojnové hrôzy prijali americkí veteráni. V rovnakom roku sa k symbolu červeného maku prihlásila aj Austrália. Dnes môžeme uvidieť kvet červeného maku pri spomienkových aktoch a ceremóniách pri príležitosti Dňa vojnových veteránov vo väčšine demokratických krajín, ktoré boli zatiahnuté do svetových vojen. Pripnutím symbolického kvetu si ľudia pripomínajú hrdinstvo vojakov a vzdávajú im úctu. Kvet vlčieho maku si zvolila do svojho znaku aj Únia vojnových veteránov Slovenskej republiky.
Ministerstvo obrany pripravuje pri príležitosti Medzinárodného dňa vojnových veteránov viacero aktivít, ktorými si predstavitelia rezortu, ozbrojených síl i široká verejnosť uctia obete oboch svetových vojen, ako aj všetkých vojnových konfliktov. Na znak úcty vojnovým veteránom symbolom 11. novembra, červenými makmi, vysvietia aj Bratislavský hrad. Viac ako 280 hostí sa 11. novembra 2019 prišlo pokloniť na vojnový cintorín v Trenčíne-Kubra hrdinom Veľkej vojny. Zvukom zvonu sa započal pietny akt pri príležitosti 101. výročia ukončenia 1. svetovej vojny. Pietneho aktu sa zúčastnili zástupca Ministerstva obrany SR brigádny generál Slavomír Staviarský, poslanec Národnej rady SR a predseda Trenčianskeho samosprávneho kraja Jaroslav Baška, poslanec NR SR a štátny tajomník MZ SR MUDr. Jaroslav Ridoško, PhD. MBA, veliteľ sídla prezidenta SR plukovník Norbert Kádek, Jana Kráľová z Ministerstva vnútra SR, za Generálny štáb sa zúčastnil plukovník Ferdinand Muríň, zástupca pridelenca obrany RF plukovník Alexej Klimov, pridelenec obrany Maďarskej republiky plukovník Csaba Vida, zástupca veliteľa Pozemných síl OS SR brigádny generál Karol Navrátil, velitelia útvarov posádky Trenčín, tajomník Ústrednej rady protifašistických bojovníkov docent Viliam Longauer, primátor mesta Trenčín Richard Rybníček, predstavitelia štátnych a mestských orgánov, občianskych združení, deti zo základných škôl v Trenčíne a organizácií dôchodcov.
Posledních 14 her na E5 HoF a pak T803ka
Početná delegácia bola prítomná aj z Klubu generálov SR, vrátane predsedu KG SR generálmajora Blanárika, podpredsedu KG SR generálporučíka Petra Vojteka a ďalších. Premiérovo sa pietneho aktu zúčastnili aj vojenskí veteráni talianskej horskej pechoty. Po položení vencov vystúpil s príhovorom brigádny generál Slavomír Staviarsky, ktorý ocenil prácu Klubu generálov pri obnove vojnového cintorína.