Milan Rastislav Štefánik: Život a dielo spoluzakladateľa Československa

Slovensko si pripomína 100. výročie tragického úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika (21. 7. 1880 - 4. 5. 1919), jednej z najvýznamnejších a najvýraznejších osobností novodobých slovenských dejín. Kým Masaryk s Benešom v medzivojnovom období výrazne ovplyvňovali politické dianie v štáte, ako aj interpretáciu okolností jeho vzniku, Štefánikovi predčasná tragická smrť zabránila v zapojení sa do povojnového mierového života v podmienkach demokratického spoločného štátu.

Vo všeobecnosti je možné povedať, že jeho úloha v zápase o spoločný štát sa podceňuje. M. R. Štefánik nebol len formálne žiaduci slovenský element v zahraničnom odboji vedenom Masarykom a Benešom. Bol to práve Štefánik, kto posunul myšlienku česko-slovenského štátu do najvyššej úrovne európskej politiky, keď v decembri 1915 sprostredkoval audienciu T. G. Masaryka u francúzskeho premiéra Aristida Brianda. M. R. Štefánik mal zásadný podiel aj na kreovaní Československej národnej rady v Paríži vo februári 1916 či na presadení myšlienky spoločného štátu medzi krajanmi v Rusku.

Video film „Generál Milan Rastislav Štefánik - Osloboditeľ“ vznikol ako príspevok Vojenského historického ústavu Bratislava pri príležitosti 140. výročia narodenia M. R. Štefánika a 100. výročia jeho úmrtia.

Rané roky a vzdelanie

Gen. PhDr. Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v obci Košariská, vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, ako šieste dieťa evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny, rodenej Jurenkovej. Pochádzal z mnohopočetnej rodiny a prvé vzdelanie získal v rodnej dedine, kde ho učil slovenský národovec Martin Kostelný.

Aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. V deviatich rokoch odišiel z domu do Šamorína, aby sa pripravil na strednú školu. Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde medzi jeho obľúbených profesorov patrili matematik Ferdinand Hirschmann a triedny profesor Samuel Markusovszky. Milan Rastislav tu dosahoval výborný prospech a získal aj štipendium. V Sarvaši napokon zmaturoval s vyznamenaním.

Rozhodol sa odísť študovať do Prahy na techniku, odbor stavebné inžinierstvo. V Prahe pôsobil spolok Detvan a Štefánik tu získal štipendium od Československej jednoty. Stal sa stúpencom myšlienok T. G. Masaryka a v marci 1898 sa stal tajomníkom spolku Detvan. V roku 1900 nastal v jeho živote zlom, keď ho otec po roztržke vyhnal z domu. Vrátil sa do Prahy a na Filozofickej fakulte Karlo-Ferdinandovej univerzity sa zapísal na odbory astronómia a fyzika. Napriek zdravotným problémom študoval s výborným prospechom. Medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu a na jeseň roku 1901 sa stal predsedom spolku Detvan. Neskôr, kvôli nezhodám v spolku, spolu s priateľmi z Detvana vystúpil.

Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. V roku 1903 začal Vavro Šrobár opäť vydávať časopis Hlas a Štefánik mu pomáhal s redigovaním prílohy Umelecký hlas. Bol činný aj ako publicista, písal do realistického Času úvodníky o slovenskej kultúre a politike, aby informoval českú verejnosť o Slovensku a upozorňoval na maďarizáciu.

Posledný rok na univerzite sa plne venoval štúdiu. Výsledkom bola dizertačná práca nazvaná Nové hviezdy z doby předtychonové a Nová Cassiopea. Po obhájení práce a rigoróznych skúškach z astronómie, fyziky a filozofie bol 12. októbra 1904 promovaný za doktora filozofie.

Vedecká a diplomatická kariéra v Európe

Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž, kam dorazil 28. novembra 1904. Začiatky boli ťažké, ale s pomocou Vavra Šrobára získal pôžičku. Štefánikovým cieľom bolo dostať sa k najslávnejším parížskym astronómom, Camillovi Flammarionovi a Julesovi Janssenovi. Táto nádej sa mu splnila a pôsobil na observatóriu v Meudone pod vedením profesora Janssena. Počas svojho pôsobenia v Paríži sa spriatelil s grófom Hanušom Kolowratom a skupinou českých umelcov.

Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal rôzne výpravy, napríklad výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu alebo pozorovanie úplného zatmenia Slnka v španielskom Alcosebre. Rok 1906 bol pre Štefánika vedecky najúspešnejší, publikoval sedem vedeckých prác a zaradil sa do parížskeho vedeckého sveta.

Po odchode profesora Janssena musel Štefánik z observatória odísť, ale dostal poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka. Cestou navštívil aj Leva Nikolajeviča Tolstého. Po návrate mu bola udelená Janssenova cena Francúzskej astronomickej spoločnosti.

V júli 1907 sa jeho zdravotný stav zhoršil a liečil sa v Chamonix. Napriek existenčným problémom v Paríži sa snažil zachrániť observatórium na Mont Blancu, čo sa mu nepodarilo. Neskôr sa snažil vybudovať vlastné observatórium, s čím mu pomohol senátor Émile Chautemps. Začiatkom roka 1910 dostal novú šancu, keď ho vedecké ústavy vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. V roku 1911 jeho výprava dosiahla najlepšie výsledky pri pozorovaní zatmenia slnka na ostrove Vavau, čo ocenila Francúzska akadémia.

V lete 1912 ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do Brazílie. Po návrate do Paríža a na rodné Slovensko mu v apríli 1913 zomrel otec. Štefánik plánoval usadiť sa natrvalo na Tahiti, ale dostal poverenie od francúzskej vlády, aby získal povolenie na vybudovanie telegrafickej siete a meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch, čo sa mu podarilo. Francúzska vláda mu udelila kríž Rytiera čestnej légie.

Jeho kariéru opäť zastavila choroba, v marci 1914 musel podstúpiť operáciu žalúdka vo Švajčiarsku. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí prvej svetovej vojny.

Prvá svetová vojna a boj za Československo

Začiatok vojny Štefánika neprekvapil. Videl v nej hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi. Vzhľadom na zlý zdravotný stav nemohol hneď odísť na front, ale začiatkom roka 1915 nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres, kde získal diplom pilota. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na západný front, kde slúžil v prieskumnej peruti a zavádzal meteorologickú službu. Aj ako letec mal na vedomí osamostatnenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej česko-slovenskej dobrovoľníckej jednotky.

V auguste 1915 mu bolo ponúknuté miesto veliteľa meteorologickej služby francúzskej armády. Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, ale pri evakuácii z letiska v Niši havaroval. Na úteku ho prepadla žalúdočná choroba, život mu zachránili priatelia a dopravili ho do Ríma.

V Paríži sa Štefánik stretol s najvyššími politikmi, ako ministerský predseda Aristide Briand a Philipp Berthelot, a presadzoval plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Dňa 13. decembra 1915 sa stretol s E. Benešom a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými i Masarykovými koncepciami. Štefánik si vytýčil úlohu vytvoriť riadiace centrum pre spoločný odboj a zriadiť samostatné česko-slovenské vojsko.

Vznikla „Národná rada krajín českých“, ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedami J. Dürich a M. R. Štefánik a generálnym tajomníkom E. Beneš.

Organizácia légií a diplomacia

Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odišiel do Talianska. Ako letec zhadzoval na talianskom fronte letáky určené Čechom a Slovákom a získaval talianske vojenské a politické kruhy pre česko-slovenskú koncepciu strednej Európy. Po návrate do Paríža sa intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska a odcestoval do Ruska.

Dňa 25. augusta 1916 sa dostal v Mogiľove ku generálovi Mauriceovi Janinovi. Dňa 29. augusta podpísali Dürich a Štefánik spolu s predstaviteľom amerických Slovákov G. Košíkom tzv. Kyjevskú dohodu, ktorou uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. Začiatkom roku 1917 sa vrátil do Ruska, kde postavenie ČSNR upevnila nová dočasná vláda po páde cárizmu.

Dňa 2. júna 1917 Štefánik odplával do USA, kde jeho úlohou bol nábor dobrovoľníkov a konsolidácia krajanov pre ČSNR. Jeho činnosť bola úspešná a politickú aktivitu medzi osobnosťami v Amerike ocenili aj francúzske kruhy.

Po návrate do Paríža sa Štefánik zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády. Výsledkom bol „Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku“, ktorý vydala francúzska vláda 16. decembra 1917.

V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska. Jeho hlavnou úlohou bolo vybudovanie Česko-slovenskej armády. Po dlhých rokovaniach sa mu podarilo prelomiť odpor talianskych kruhov a podpísal s ministerským predsedom Orlandom dvojstrannú zmluvu o vytvorení samostatných česko-slovenských légií.

V júni 1918 bol Štefánik menovaný do hodnosti francúzskeho brigádneho generála. Spolu s generálom Janinom odišiel v auguste cez USA a Japonsko k čs. légiám.

Neskoré roky, smrť a odkaz

V februári 1919 sa čs. minister vojny gen. Štefánik vrátil do Európy a zúčastnil sa na mierových rokovaniach v Paríži. Vynaložil maximálne úsilie, aby sa urýchlil návrat čs. légií z Ruska do vlasti. Okrem toho ho prezident Masaryk poveril riešením napätých vzťahov medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou v ČSR.

Dňa 4. mája 1919 nastúpil na letisku Campo Formido pri Udine do lietadla, aby sa vrátil do vlasti. Pri pristávacom manévri sa však lietadlo zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. Celá posádka našla v troskách lietadla okamžitú smrť. Štefánikov život sa skončil náhle, na prahu nového života v oslobodenej vlasti, o ktorej vznik sa tak mimoriadne zaslúžil.

Milan Rastislav Štefánik bol mnohorozmerná osobnosť - zomrel síce vo veku nedožitých 39 rokov, ale stihol zanechať viditeľnú stopu vo vede, armáde i v politike. Pochádzal z mnohopočetnej chudobnej slovenskej rodiny, no dokázal sa presadiť na európskej úrovni vďaka nadaniu, trpezlivosti, systematickej práci a cieľavedomosti. Tieto vlastnosti využil aj v zápase za politické ideály, ktoré zdieľal s ostatnými príslušníkmi československého zahraničného odboja.

Jeho úloha v procese začleňovania územia Slovenska do ČSR, pri kreovaní Československej národnej rady a presadzovaní myšlienky spoločného štátu bola zásadná. Štefánik sám, a prostredníctvom neho symbolicky slovenský národ, prispel teda zásadným dielom k vzniku Československej republiky, od ktorej si sľuboval podstatné zlepšenie politickej, hospodárskej aj kultúrnej situácie Slovákov.

S platnosťou od 20. novembra 1996 sa zmenil názov Vysokej vojenskej leteckej školy SNP v Košiciach na Vojenskú leteckú akadémiu generála M. R. Štefánika. V súčasnosti nesie jeho meno Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši.

Štefánikove úspechy, ktoré prekročili hranice našej domoviny, sú cenným dedičstvom nielen pre Slovákov, ale aj pre ostatné národy Európy a sveta. Je vnímaný ako prvý „Európan“ vďaka svojmu diplomatickému umeniu a nadnárodnému pohľadu na svet.

Pri príležitosti 100. výročia úmrtia Milana Rastislava Štefánika vydala Národná banka Slovenska striebornú zberateľskú mincu v nominálnej hodnote 10 eur a pamätnú mincu v nominálnej hodnote 2 eurá.

Po páde lietadla tragicky zahynul neďaleko Bratislavy. V roku 1923 bola na tomto mieste postavená mohyla v tvare pyramídy podľa projektu architekta Dušana Jurkoviča. Táto tragická nehoda nie je dodnes úplne objasnená a existuje niekoľko možných verzií.

V roku 2019 si pripomíname 100. výročie úmrtia M. R. Štefánika a rôzne inštitúcie a knižnice sa zapájajú do osláv jeho života a diela projektmi a vzdelávacími aktivitami s cieľom pozitívne ovplyvniť záujem mladej generácie o slovenskú históriu.

Dôležité životné etapy a funkcie

tags: #10 #milan #rastislav #stefanik #100 #vyrocie