Prvý máj je medzinárodným sviatkom práce a pracujúcich, ktorý sa oslavuje vo viac ako 80 krajinách sveta. Jeho história siaha takmer 140 rokov do minulosti a je úzko spojená s bojom robotníkov za zlepšenie pracovných podmienok a za osemhodinový pracovný čas.
Korene Sviatku práce v Spojených štátoch
Boj za osemhodinový pracovný čas
Koncom 19. storočia v Spojených štátoch amerických predstavoval pracovný týždeň približne 60 hodín a viac, často šesť dní v týždni. Hodinová mzda sa pohybovala na hranici 1 až 1,5 dolára. Dôvodom protestov boli popri spomínaných náročných pracovných podmienkach aj chýbajúce benefity. V tom čase ľudia nemali žiadne sociálne zabezpečenie; nemocenské, práceneschopnosť, poistenie či zabezpečenie v prípade úrazu boli obrovským tabu.
V roku 1884 Federácia organizovaných remesiel a odborových zväzov na národnom sneme prijala rezolúciu, ktorou požadovala zákon na skrátenie pracovného času na osem hodín od 1. mája 1886. S blížiacim sa dátumom sa stupňovali snahy a aktivity na podporu prijatia zákona. Vznikali rôzne združenia a anarchistické hnutia s cieľom nastoliť lepšie podmienky pre pracujúcich, ktorí často pracovali 12 až 16 hodín denne, deti nevynímajúc.
Za splnenie tejto požiadavky začali 1. mája 1886 generálny štrajk. Do generálneho štrajku sa len v USA zapojilo viac ako 300 000 pracujúcich z vyše 13 000 závodov. V roku 1916 prišlo v Spojených štátoch amerických k uzákoneniu osemhodinového pracovného času, definitívne sa všetko doriešilo až v roku 1937 v takzvanom Novom údele Franklina D. Roosevelta. Boj za zlepšenie pracovných podmienok tak trvalo protestujúcim robotníkom z Chicaga takmer 50 rokov. Aj im môžeme dnes ďakovať za to, že v práci máme nárok na množstvo benefitov, ktoré kedysi neboli vôbec samozrejmosťou.
Chicagské udalosti roku 1886
Centrom boja sa stalo Chicago, do ktorého ulíc vyšlo 1. mája 40 000 (niektoré zdroje uvádzajú až 80 000) štrajkujúcich. Miestna tlač vtedy informovala, že z vysokých komínov tovární a mlynov nevychádzal nijaký dym. Štrajky pokračovali ešte dva dni, avšak 3. mája využila polícia stretnutie štrajkujúcich so štrajkokazmi a začala paľbu do robotníkov, pričom šesť osôb bolo zabitých a päťdesiat ťažko ranených.
O deň neskôr, 4. mája 1886, hodil neznámy človek medzi účastníkov protestného zhromaždenia na námestí Haymarket podomácky vyrobenú bombu. Medzi policajtov v tom niekto hodil podomácky vyrobenú bombu a tí napokon začali strieľať do okolitého davu. Na zemi zostali štyria mŕtvi robotníci a sedem policajtov bolo zabitých, okolo sedemdesiat ľudí bolo zranených. Po krvavých udalostiach v Chicagu rozpútali úrady v celých Spojených štátoch štvanice proti robotníckemu hnutiu a masovo zatýkali. Siedmich vodcov odsúdili v zmanipulovanom procese na trest smrti obesením, jeden dostal pätnásť rokov väzenia. Štyria z nich boli dňa 11. novembra 1887 dokonca popravení, hoci skutočný vinník ostal neznámy.
Medzinárodné uznanie a prvé oslavy
II. Internacionála a vyhlásenie sviatku
Tri roky po krvavom potlačení demonštrácií robotníkov sa zišiel v júli 1889 v Paríži zakladajúci kongres II. Internacionály. Na pamiatku obetí udalostí v Chicagu vyhlásil 1. máj za medzinárodný Sviatok práce a pracujúcich. Už 1. mája 1888 vyšli pracujúci do ulíc opäť, aby si udalosti pripomenuli, no oficiálne sa sviatok stal medzinárodným až uznesením Internacionály.
Oslavy 1. Máje po Černobylu v Praze na Letné v roce 1986
Rozšírenie po svete
Nasledujúci rok, 1. mája 1890, sa tento deň stal prvýkrát dňom boja za skrátenie pracovného času. Po celom svete sa konali demonštrácie a štrajky, robotníci vyšli do ulíc napríklad v Rakúsko-Uhorsku, v Taliansku, vo Francúzsku, v Španielsku a v USA. Na britských ostrovoch sa tak stalo v nedeľu 4. mája.
Hoci má 1. máj svoje korene v Spojených štátoch, Američania majú svoj Sviatok práce (Labor Day) vždy v prvý septembrový pondelok. Prvýkrát ho oslavovali na miestnej úrovni 5. septembra 1882 v New Yorku na podnet miestnej odborovej organizácie. Oslavujú ho predovšetkým piknikmi, stretnutiami s priateľmi i výletmi. Rovnako je to aj v Kanade a napríklad v Japonsku sa Deň vďaky práci pripomína 23. novembra.
Sviatok práce v Československu a na Slovensku
Prvé oslavy na Slovensku
Prvé oslavy Sviatku práce na území dnešného Slovenska sa konali pred 135 rokmi, presne 1. mája 1890. Uskutočnili sa na troch miestach - v Bratislave v areáli Železnej studničky, ďalej v Košiciach a v Liptovskom Mikuláši. Tieto oslavy slúžili ako podpora pri boji proti nezamestnanosti, ale aj proti zlým pracovným podmienkam.
Sviatok práce v prvej ČSR (1919-1938)
Po vzniku Československej republiky bol 1. máj zákonom z marca 1919 vyhlásený za štátny sviatok. Stal sa tak oficiálnym štátnym sviatkom, ktorý sa niesol v duchu boja proti nezamestnanosti, zlepšenia práv pracujúcich a ich postavenia v spoločnosti. Prvomájové oslavy sa niesli v duchu boja proti nezamestnanosti a zhoršovaniu postavenia pracujúcich. V rokoch 1933 - 1938 vyjadrovali protest proti fašizmu a vojne. Medzi najvýznamnejšie oslavy počas prvej ČSR patrili tie, ktoré organizoval Tomáš Baťa v Zlíne, kde už vtedy nesmeli chýbať veľkorozmerné transparenty, alegorické vozy, program a podujatia až do neskorého večera. V 30. rokoch 20. storočia sa na oslavách zúčastňovalo vyše 100 000 ľudí, pričom Zlín mal vtedy približne 35 000 obyvateľov.
Sviatok práce v období socializmu (1948-1989)
Po februárových udalostiach z roku 1948, keď sa v Československu dostali k moci komunisti, si tento deň postupne privlastnila a zmonopolizovala vládnuca Komunistická strana Československa. Sviatok pracujúcich sa zmenil skôr na propagáciu strany, oslavy predstaviteľov komunistického režimu a ideológie a priateľstva so Sovietskym zväzom v zmysle hesiel: „Nech žije KSČ!“, „So Sovietskym zväzom na večné časy!“ a „Nerozlučné je naše priateľstvo“. I keď účasť na sprievodoch bola povinná, niektoré podniky či organizácie sa predbiehali v tom, kto zabezpečí najväčšiu účasť.
Tradične najväčšie oslavy 1. mája sa konali v niekdajšom Sovietskom zväze. So značným propagandistickým a ideologickým nábojom si ich pripomínali ako Deň medzinárodnej solidarity pracujúcich. Posledný raz sa oficiálne oslavy so sprievodom na Červenom námestí v Moskve uskutočnili 1. mája 1990. Po rozpade Sovietskeho zväzu strácali oslavy v Rusku postupne politický charakter. Od roku 1992 bol tento sviatok premenovaný v Rusku na Sviatok jari a práce. Pre väčšinu Rusov sú to však dnes májové sviatky (majskie prazdniki) spojené s oslavami Dňa víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne a dodatočnými dňami voľna.
Mnoho ľudí ešte v 50. a 60. rokoch 20. storočia verilo heslám, ktoré sa kričali pred tribúnami predstaviteľov - papalášov. Životná úroveň sa neustále zvyšovala, priemysel napredoval a mnohí ľudia si postupne mohli dovoliť viac. Postupne s prebiehajúcou normalizáciou spadla akási „šeď“ a odosobnenie sa aj od tohto sviatku. Ľudia sa síce zúčastňovali povinných sprievodov, ale ich účasť mala skôr charakter: „pôjdeme a potom si dáme párky a pivo“ alebo „keď to skončí, ideme do viechy“. A mnohí skutočne skončili hneď za prvou zatáčkou. Pre viacerých sa prvomájový sprievod stal akýmsi „sviatkom otvorenia letnej sezóny v Československu“. Absurdnosť každoročnej povinnej jazdy ukazuje napríklad 1. máj 1986, keď napriek výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyle sa sprievod nezrušil a milióny ľudí boli vystavení rádioaktívnemu spádu. Poslednýkrát sa vytiahli mávatka a transparenty Marxa, Engelsa, Lenina a Gottwalda na 1. mája 1989.
Sviatok práce po roku 1989
Približne o pol roka po posledných prvomájových sprievodoch, po novembri 1989, znovu vyšli státisíce ľudí, tentokrát však slobodne a nehľadiac na následky, do ulíc. Československo zažilo svoj „generálny štrajk“ a ukázalo svetu, že ľudia napriek normalizácii ostali normálni a že chcú žiť slobodne a sami rozhodovať o svojom osude. Po revolúcii 1989 sa sviatok stal akýmsi symbolom bývalého režimu, symbolom niečoho, čo bolo nútené. 1. máj však nebol sviatkom „komunistov“, ale sviatkom práce, pracujúcich, ich práv, boja proti detskej a otrockej práci. Po novembri 1989 sa oslava Sviatku práce na 1. mája stala záležitosťou ľavicových strán, v posledných rokoch najmä sociálnej demokracie.
Iné dimenzie 1. mája
Cirkevný rozmer - Svätý Jozef robotník
Prvý máj však nie je len Sviatkom práce, ale má tiež cirkevný rozmer. Pre veriacich katolíckej cirkvi je dňom liturgickej spomienky na svätého Jozefa robotníka, patróna pracujúcich. Kňazi pripomínajú veriacim význam a hodnotu práce, prostredníctvom ktorej človek napĺňa Božiu výzvu o využívaní darov zeme, ako to uvádza kniha Genesis. Pápež Pius IX. v roku 1870 oficiálne vyhlásil svätého Jozefa za patróna - ochrancu katolíckej cirkvi. Pápež Pius XII. v roku 1955 zasvätil 1. máj svätému Jozefovi robotníkovi.
Folklórny rozmer - Stavanie májov
Mesiac máj sa považuje za symbol lásky a zrodu niečoho nového. V máji kvitne a rozrastá sa všetko, čo príroda ponúka. Stromy majú najvýznamnejšie a najsilnejšie postavenie medzi rastlinami, preto sa v našich končinách zvolili za symbol tohto dňa. Vysoký strom - máj, staval mládenec v noci dievčaťu, ktoré sa mu páčilo. Boli to väčšinou smreky alebo jedle, ktorým sa odobrala spodná kôra a vršok koruny bol ozdobený farebnými stuhami. Pred postaveným májom mladíci stáli a vyberali „poplatky“, ktoré neskôr minuli na majálese. Máje boli známe už v antike, ako symboly ochrany pred zlými duchmi a chorobami. Zo správy z roku 1255 sa dozvedáme, že v nemeckom Aachene stavali stromy na 1. mája, na Turíce a na Jána pred kostol, radnicu, pred domy popredných mešťanov a všeobecne vážených osôb ako prejav úcty a žičlivosti. V 15. storočí bolo postavenie mája znakom vážneho záujmu o dievča, ba za určitých okolností mohlo nadobudnúť právny význam. Neskôr nadobudli máje u nás diferencovaný význam. V prvom prípade postavil mládenec máj len tomu dievčaťu, o ktoré sa uchádzal. V druhom boli máje spoločným darom mládencov všetkým dospelým dievčatám obce. V hornom Gemeri dostávali ešte v prvej tretine 20. storočia dievčatá máje len od svojich nápadníkov. Neskôr mládenci postavili máj každému dievčaťu v dedine. Pri stavaní mája nechýba kultúrny program a dobrá nálada.
Súčasný význam a odkaz 1. mája
Posledné dni, ktoré zažívame, nám ukázali, aká je práca dôležitá a aké dôležité je každé jedno povolanie pre nás, ako pre ľudské spoločenstvo a jeho fungovanie. Sigismund Freud povedal, že práca je silným putom človeka k realite. Posledné dni nám však ukázali aj to, ako práca dokáže zamestnať nás a našu myseľ, aby sme na tú realitu niekedy nemuseli až tak veľmi myslieť. Ak sa teda rozhodneme osláviť Sviatok práce akýmkoľvek spôsobom - prácou, stavaním mája, uctievaním svätého Jozefa ako patróna pracujúcich, slávením prebúdzania prírody či ničnerobením - nezabudnime na to, prečo máme dnes voľno a prečo mnohí z nás môžu mať takzvaný „homeoffice“. Jeho história sa totiž nezačala písať v marci 2020, ale už v 19. storočí.