Mons. Ing. ThLic. ThDr. Ladislav Stromček, významná osobnosť tajnej cirkvi v Československu a neskôr popredný predstaviteľ Žilinskej diecézy, sa narodil 3. februára 1960 v Dolnom Kubíne. Pochádzal zo silne veriacej, katolíckej rodiny a už v detstve premýšľal o kňazskom povolaní.
Raný život a cesta k tajnej cirkvi
Po ukončení základnej školy chcel Ladislav Stromček pokračovať v štúdiu na gymnáziu, čo bolo podmienkou pre vstup do kňazského seminára. Avšak kvôli jeho katolíckemu presvedčeniu a navštevovaniu hodín náboženstva mu bolo do posudku červenými písmenami napísané „neodporúča sa prijať“. V dôsledku toho nastúpil na Elektrotechnickú strednú školu s maturitou. Tú úspešne ukončil, ale keďže počas totalitného režimu mohli do kňazského seminára vstúpiť iba absolventi gymnázií, v snahe o kňazstvo oficiálne nepokračoval.
Už v tomto čase sa ale Ladislav Stromček dopočul o tzv. tajnej cirkvi. Po strednej škole sa rozhodol odísť do Bratislavy, kde ho prijali na štúdium na Elektrotechnickej fakulte. Práve v Bratislave sa mu podarilo dostať do kruhov tajnej cirkvi a začal sa jeho paralelný „život v podzemí“. Prvý kontakt mu v roku 1979 sprostredkoval spolužiak. V treťom ročníku na fakulte sa začalo aj jeho tajné štúdium teológie a postupne sa zoznámil s ľuďmi ako boli biskup Ján Chryzostom Korec, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, František Mikloško a iní.
Štúdium na Elektrotechnickej fakulte ukončil v roku 1984 a na rok odišiel na vojenčinu. Po návrate, v roku 1985, sa zamestnal v civilnom zamestnaní, no tajne dokončil aj štúdium teológie. V roku 1988 ho biskup Ján Chryzostom Korec vo svojom byte tajne vysvätil za kňaza. Stalo sa tak 31. júla 1988.
Samizdatová činnosť a časopis Zrno
Ďalšou oblasťou, kde sa Ladislav Stromček aktivizoval, bolo vydávanie samizdatovej literatúry. Pojem samizdat je skratkou ruského slova samoizdateľstvo (samovydávanie). Jeden ruský disident ho zadefinoval takto: „Sám si zháňaš texty a robíš redakciu, sám si to vysádzaš, vytlačíš a zaplatíš, sám robíš distribúciu a sám si to aj odsedíš vo väzení, keď ťa chytia.“ Bola to však vždy tímová záležitosť, hoci okruh zainteresovaných spravidla tvorilo len pár ľudí.
Stromček sa podieľal na vydávaní samizdatovej literatúry, napríklad časopisu Náboženstvo a súčasnosť (v spolupráci s Františkom Mikloškom) a časopisu pre mládež, Zrno. Tlačili ich tajne, prevažne v noci, na starom ofsetovom stroji, ktorý sa nachádzal v malej, v zemi vykopanej miestnosti v bratislavskej Trnávke.
Zrod časopisu Zrno
V roku 1987 František Mikloško uviedol Ladislava Stromčeka do redakcie prvého celoslovenského periodického samizdatu Náboženstvo a súčasnosť. V roku 1988, pod gesciou Ferka Mikloška, založili s Evou Klčovanskou a Mariánom Balázsom redakciu nového samizdatového mládežníckeho časopisu. Nazvali ho ZrNO, čo bola skratka slov Zrelosť, Nádej, Orientácia. Zároveň slovo „zrno“ malo biblický akcent. Prvé číslo vyšlo v januári 1989. Keďže ZrNO vychádzalo štvrťročne, do konca roka 1989 boli vydané štyri čísla.
Všetky štyri čísla časopisu ZrNO pripravovali Ladislav Stromček s Ondrejom Gábrišom v Žiline. Tlačil ho v Bratislave Jožko Roman, v „podzemnej“ tlačiarni, do ktorej sa išlo krátkym podzemným tunelom. Štátnej bezpečnosti sa ju nikdy nepodarilo odhaliť.
Technické výzvy samizdatu
Ladislav Stromček spomínal svoje začiatky so samizdatom. Pri návšteve tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca sa mu naskytla príležitosť rozmnožiť knihu Kristovo kňazstvo. S počiatočnou naivitou sa mu podarilo získať cyklostyl od kňaza Jožka Opralu z Veľkých Bielic. Prevážal ho prikrytý dekou z Partizánskeho do Bratislavy v požičanom aute. Uvedomoval si riziko, že náhodná dopravná kontrola by mohla znamenať väzenie.
Zabezpečiť materiál ako voskové blany, farbu a papier bolo náročné, keďže bežne nebol k dispozícii. Fungovali siete ľudí, ktorí pracovali vo veľkých podnikoch a dokázali materiál ušetriť a vyniesť. Jedna obetavá pani prepísala text v podniku po večeroch na blany a po pár kusoch ich vynášala von. Potom Jožko Roman zaučil Stromčeka do obsluhy stroja. Spolu so spolužiakom Paľom Pavlíkom umiestnili cyklostyl v malom domčeku v bratislavskej Rači. O pár týždňov bolo prvých dvesto kusov aj zviazaných.
Zaujímavosťou je, že domček, v ktorom pracovali, bol považovaný za bezpečné miesto, no po revolúcii sa ukázalo, že to boli centrálne garáže Štátnej bezpečnosti.
ŠtB a samizdat
Aj keď bola tlač a distribúcia prísne tajná, Štátna bezpečnosť o existencii časopisu ZrNO vedela. Mesiac po vyjdení prvého čísla prišiel za Stromčekom Viktor Jakubov s odkazom od vyšetrovateľa Pinela: „Odkážte Stromčekovi, že to ZRNO sa nám páči. Nech nám vždy pošle jedno číslo.“ Neskôr sa zistilo, že informácie získali z odpočúvania bytov, v ktorých sa riešila koncepcia časopisu.
V júni 1989 sa Ladislav Stromček snažil posunúť samizdatovú činnosť na novú úroveň. Dano Suroviak doviezol zo Západu moderný počítač a laserovú tlačiareň, s ktorými chceli od januára 1990 vydávať prvý samizdat sádený na počítači s perfektnou grafickou úpravou a obrázkami novinového typu. Avšak „Revolúcia nám to prekazila“, ako uviedol Stromček.
Prevážať materiály do Bratislavy kvôli tlači bolo nepraktické a nebezpečné, preto sa začala rozvíjať myšlienka zriadenia ďalšieho tajného vydavateľského centra na severnom Slovensku, konkrétne na Orave, kde boli ľudia ochotní tlačiť. Druhý ofsetový stroj bol prepašovaný zo zahraničia rozobratý na súčiastky v lete 1989.
Samizdaty plnili oveľa širšie poslanie, než by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Nešlo len o zostavovanie a distribúciu textov; dôležité bolo aj to, že samizdaty pomáhali vytvárať organizovanú sieť angažovaných ľudí po celom Slovensku. Ich distribúcia utvárala kontakty medzi tými, ktorí boli aktívni aj v iných oblastiach podzemných náboženských aktivít. Mať u seba samizdat a ponúkať ho iným znamenalo aj riziko, a teda aj nutnú odvahu vzhľadom na možné represie Štátnej bezpečnosti.
Komunikácia so zahraničím a strety so ŠtB
Na podnet biskupa Korca sa Ladislav Stromček dostal aj k podávaniu telefonických správ do zahraničia, konkrétne Antonovi Hlinkovi do Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. Ladislav Stromček vysvetlil proces týchto telefonátov: „Otázkou bolo, odkiaľ telefonovať, pretože keby to bolo z bytu, tak to hneď zistia. Ja som pracoval v utajení, preto som telefonoval stále z inej telefónnej búdky, z iného pouličného automatu. Striedal som to a najradšej som volal na pustých uliciach. Tam som videl, či niekto ide, alebo nejde.“
Pri jednom z takýchto telefonátov bol pristihnutý, zatknutý a vypočúvaný ŠtB. Stalo sa to 20. apríla 1988, keď sa Ladislav Stromček rozhodol zavítať na jubilejné slávnostné zasadnutie prorežimného Združenia katolíckych kňazov Pacem in terris. Tam rečnil minister kultúry Miroslav Válek, ktorý nepriamo priznal, že počas sviečkovej manifestácie neboli použité vodné delá. Situácia sa skomplikovala, keď na Ladislava Stromčeka zasvietil kužeľ svetla a kamera - všetci mohli vidieť, že prejavu netlieska. Po skončení sa rozhodol zavolať Hlinkovi do Mníchova, aby mu rezervovali čas vo večernom vysielaní. To bola osudová chyba, dovtedy totiž nikdy vopred nehlásil, že bude telefonovať. Keď o pár hodín na to telefonoval, už o ňom vedeli.
Zadržanie ŠtB opísal takto: „(Antonovi Hlinkovi) som zatelefonoval reportáž a keď som položil telefón, vrhli sa na mňa nejakí páni: ‚Štátna bezpečnosť, pôjdete s nami!‘ Tak ma teda zatkli, zobrali mi veci, dôkazy, text, notes, kde bol text reportáže, diktafón, kde to bolo nahraté. Dôkazy mali v rukách. Odviezli ma na Februárku, kde začal výsluch.“ Keďže odmietal spolupracovať a zaryto mlčal, po niekoľkých hodinách ho pustili domov. Po páde režimu vysvitlo, že ŠtB o jeho činnosti naozaj vedela, pretože tajne slúžil omšu u Františka Mikloška, ktorého byt bol odpočúvaný.
V roku 1984 sa mu podarilo podniknúť cestu na západ, počas ktorej vyniesol v kufri s dvojitým dnom niekoľko mikrospráv, ktoré potom predal kardinálovi Tomkovi a iným. Potešujúci bol fakt, že zahraničie bolo o situácii v Československu informované. Pri tejto príležitosti sa prvýkrát stretol aj s Antonom Hlinkom, keďže dovtedy sa poznali iba po hlase. Nemenej významne na neho zapôsobilo aj stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme.
Verejná kňazská služba po roku 1989
Po páde režimu pôsobil Ladislav Stromček od roku 1990 v Žiline a okolí. Bol kaplánom farnosti Žilina-Mesto a stal sa šéfredaktorom časopisu ZRNO, ktorý prešiel z ilegality do legálnej podoby. V rokoch 1991 - 1996 bol školským kaplánom pre Gymnázium sv. Františka v Žiline, pričom mal na starosti pastoráciu vysokoškolákov. V rokoch 1996 - 2001 bol rektorom Kostola sv. Barbory v Žiline a od roku 1998 zároveň univerzitným kaplánom a duchovným správcom UPeCe Žilina. V roku 1999 dosiahol licenciát (ThLic.) na Katolíckej univerzite v Lubline.
V rokoch 2001 - 2002 bol dočasným administrátorom farnosti Žilina-Mesto, v roku 2002 sa stal farárom a zároveň dekanom Dekanátu Žilina. V roku 2007 mu bol udelený čestný titul Monsignor. Po reorganizácii Slovenskej cirkevnej provincie bol v rokoch 2008 - 2016 generálnym vikárom Žilinskej diecézy, pričom v roku 2010 dosiahol doktorát posvätnej teológie (ThDr.) na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2016 pôsobil ako dekan Dekanátu Čadca a farár v Čadci. Stál pri zrode a výstavbe pastoračného centra.
Ohľadom akceptácie tajne vysvätených kňazov po páde režimu Ladislav Stromček uviedol, že mohlo dôjsť k problémom, napríklad ak svedkovia vysviacky zomreli. Vtedy musel kňaz podstúpiť dodatočné vysvätenie. Stávali sa aj prípady, že neuznané boli celé vetvy tajnej cirkvi, ktoré svätili aj ženy, alebo odmietali celibát.
Úmrtie a odkaz
Mons. Ladislav Stromček zomrel 14. decembra 2021 v 62. roku života a 34. roku kňazstva na následky ochorenia COVID-19. Zomrel zaopatrený sviatosťami v kruhu svojich najbližších. Svätú omšu s pohrebnými obradmi slávil 17. decembra 2021 žilinský biskup Mons. Tomáš Galis vo Farskom kostole sv. Bartolomeja v Čadci len v kruhu príbuzných. Následne bolo telo zosnulého pochované pri kostole v Čadci.
Jeho odchod na druhý svet je veľkou stratou nielen pre cirkev, ale aj pre veriacich z Čadce, ktorí prišli o svojho obľúbeného kňaza. Bol významným predstaviteľom miestnej cirkvi, známy ako výborný kazateľ, ktorý sa venoval mladým ľuďom, staral sa o kostol, ale predovšetkým mal na zreteli záchranu ľudských duší. Svedectvo jeho života je svedectvom úprimného a statočného kňaza, ktorý cítil s cirkvou a zároveň slúžil pravde, v ktorej videl Krista.
Spomienky a vyjadrenia
Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup, na Ladislava Stromčeka spomínal: „Vybaví sa mi jeho usmievavá tvár, vyžarovala z neho dobrosrdečnosť, ochota obetovať sa pre šírenie dobra. To robil vždy. Usiloval sa, aby sa evanjelium dostalo naozaj ku každému, aby každý zakúsil niečo z Božej dobroty. Mal neuveriteľnú schopnosť priblížiť sa ku každému človeku. Dokázal ihneď prelomiť bariéry, nadviazať kontakt a priateľstvo.“
František Mikloško, bývalý predseda SNR a dlhoročný poslanec NR SR, zdôraznil jeho úlohu počas komunizmu: „Od druhej polovice 80. rokov až do Nežnej revolúcie telefonoval z telefónnych búdok Antonovi Hlinkovi do Mníchova správy o situácii cirkvi na Slovensku, ktoré potom on vysielal na Hlase Ameriky. On bol ten, kto ako účastník Sviečkovej manifestácie hneď telefonoval Hlinkovi správu, čo sa dialo na Hviezdoslavovom námestí, aby to o deviatej večer vedelo už celé Československo.“ Dodal, že Ladislav Stromček bol „dobrý človek, dobrý kňaz, dobrý kresťan“.
Martin Štofko, nitriansky kňaz a diecézny ekonóm, pripomenul Stromčekov závet, kde si neželal dlhý príhovor na rozlúčke, aby pohreb vyjadroval jeho radosť a vieru vo večný život. „Za každou štatistickou čiarkou z Lackovho života stojí silný príbeh. Spoločenstvo Fatima, sviečková manifestácia, rádio Slobodná Európa, tajný kňaz, disident.“ Spomínal tiež na cestovanie do Dolného Kubína kvôli časopisu Zrno a Stromčekovu kreativitu: „Bol veľmi kreatívny, vždy niečo nové vymýšľal, niečo robil.“
Veriaci z Čadce ho opísali ako „dobrého kňaza“, ktorý ich zaujal kázňami a prístupom, „mal veľké srdce i pre všetky svoje ovečky“.
tags: #zrno #casopisladislav #stromcek #knaz