Zelený štvrtok v živote spoločenstva

Zelený štvrtok, známy aj ako štvrtok Svätého týždňa, je dňom, v ktorom Pán zveril dvanástim apoštolom kňazskú úlohu. Pod spôsobom chleba a vína mali sláviť sviatosť jeho tela a krvi, až kým znova nepríde. Ide o kľúčový moment kresťanskej liturgie, ktorý si pripomína ustanovenie dvoch najdôležitejších sviatostí - Eucharistie a kňazstva - a zároveň zdôrazňuje nové prikázanie lásky a význam spoločenstva. V tento deň sa tradične slávi aj Missa chrismatis, omša svätenia olejov, pri ktorej biskupi spolu so svojimi kňazmi obnovujú kňazské sľuby.

Ustanovenie kňazstva a Eucharistie

Zelený štvrtok a kňazstvo

Na Zelený štvrtok sa zvlášť pripomína tajomstvo kňazstva. Veľkonočný baránok a všetky obety Starého zákona sú nahradené darom Kristovho tela a krvi, v ktorom sa dáva on sám. Nový kult sa zakladá na skutočnosti, že predovšetkým Boh obdarúva nás, a my, naplnení týmto darom, stávame sa jeho - stvorenie sa vracia k Stvoriteľovi. Takto vzniká aj nové kňazstvo, ktoré už nie je otázkou príslušnosti k rodu, ale je založené na zotrvávaní v tajomstve Ježiša Krista. On je stále ten, kto dáva a kto nás ťahá hore k sebe. Iba on môže povedať: „Toto je moje telo - toto je moja krv.“

Tajomstvo kňazstva v Cirkvi spočíva v tom, že my, biedne ľudské bytosti, môžeme mocou sviatosti hovoriť Kristovým „ja“, - in persona Christi. Kristus chce uskutočňovať svoje kňazstvo prostredníctvom nás. Aby sa nám to veľké a tajomné nestratilo v každodennosti, potrebujeme takúto osobitnú spomienku, potrebujeme sa vrátiť k tej hodine, v ktorej Pán položil na nás svoje ruky a urobil nás účastnými na tomto tajomstve. Ústrednú úlohu pri tom zohralo prastaré gesto vkladania rúk, ktorým si ma Kristus privlastnil, hovoriac: „Ty mi patríš.“ Tým mi však tiež povedal: „Si pod ochranou mojich rúk. Si pod ochranou môjho Srdca. Si ukrytý v mojich ochranných rukách, a práve preto sa nachádzaš v rozľahlých priestoroch mojej lásky.“

Kňazské ruky boli pomazané olejom, ktorý je znakom Ducha Svätého a jeho sily. Ľudská ruka je nástrojom činnosti človeka, symbolom jeho schopnosti čeliť svetu a „vziať ho do rúk“. Pán na nás vložil ruky a teraz chce, aby sa naše ruky stali vo svete jeho rukami. Chce, aby už neboli iba nástrojmi, ktorými si berieme veci, ľudí a svet a privlastňujeme si ich, ale aby odovzdávali jeho božský dotyk, dávajúc sa do služby jeho lásky. Pomazané ruky majú byť znamením schopnosti dávať a tvorivo formovať svet láskou - a na to je, zaiste, potrebný Duch Svätý.

V Starom zákone je pomazanie znakom ustanovenia do služby: kráľ, prorok, kňaz robí a dáva viac, ako to, čo pochádza od neho samého. Ježiš sa v evanjeliu predstavuje ako Boží Pomazaný, Kristus, čo znamená, že koná z Otcovho poverenia a v jednote s Duchom Svätým, a takto dáva svetu novú kráľovskú funkciu, nové kňazstvo, nový spôsob prorockého úradu, ktorý nehľadá seba samého, ale žije pre toho, kvôli ktorému bol svet stvorený.

Súčasťou kňazstva je aj moc odpúšťať hriechy. Kristus nás robí účastnými na jeho poznaní úbohosti hriechu a všetkej temnoty sveta a dáva nám do ruky kľúč, aby sme znovu otvorili bránu do Otcovho domu. Pán nám hovorí: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15). To je najhlbší zmysel kňazského bytia - stať sa priateľom Ježiša Krista. O toto priateľstvo sa musíme každý deň nanovo usilovať, čo znamená spoločenstvo v zmýšľaní a chcení. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby, pretože aktivizmus, ak sa nerodí z hlbokého intímneho spoločenstva s Kristom, zostane nakoniec bez ovocia a stratí svoju účinnosť.

Eucharistia ako dar a tajomstvo

Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby ňou až do konca sveta sprítomňoval obetu kríža. Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. Počas večere vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi.“ Pán Ježiš povedal svojim učeníkom: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“ Eucharistia je dar, ktorý Boh daroval ľudstvu počas Ježišovej poslednej večere. Je to dar, ktorý sa zrodil v krehkom, rozpadajúcom sa spoločenstve, kde jeden z dvanástich zradil a všetci ostatní, až na jedného, sa rozutekali.

Homília Svätého Otca Benedikta XVI. na Zelený štvrtok zdôrazňuje, že v tajomstve kňazstva sme účastní na Kristovej moci hovoriť „in persona Christi“. Svätý František vo svojej náuke hovorí: „Hľa denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z „kráľovského trónu“ do života Panny, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár.“ Toto sa deje rukami kňaza a len prostredníctvom platne sväteného božieho služobníka. Toto tajomstvo nemôže uskutočniť hocikto, ale len ten, koho Kristus k tomu povolal, vyvolil a uschopnil.

Sväté prijímanie je len vtedy skutočne sväté, ak je trvalým aktom odovzdanosti. Máme sa vydať Kristovi a nikdy toto vydanie neodvolať. Keď ho hriechom zrušíme, znovu sa v kajúcnosti k nemu vrátiť a obnoviť svoj život s Kristom skrze sviatosť zmierenia. Ježiš nám vraví: „Vezmite a jedzte, vezmite a pite! Lebo inak zablúdite, stratíte sa…“ Sila Eucharistie je obrovská. Svätý Augustín prirovnáva prijímanie Kristovho tela a krvi k sedeniu za stolom veľmoža, kde je potrebné pokorne pristupovať, rozjímať nad darom a byť pripravený dať život za bratov, tak ako Kristus za nás.

Nové prikázanie lásky a spoločenstva

Láska medzi učeníkmi a umývanie nôh

Na Zelený štvrtok Ježiš povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.“ Táto láska nie je univerzálna láska ku všetkým, ale láska medzi tými, ktorí sa rozhodli stať sa jeho učeníkmi a vytvoriť spoločenstvo - cirkevný zbor. Ježiš sa sústreďuje na lásku medzi nimi navzájom. Milujte sa tak, ako som ja miloval vás.

Táto výzva zaznieva po tom, ako Ježiš svojim učeníkom poumýval nohy. Keď im to robil, povedal, že aj oni si majú navzájom umývať nohy. Myslel to, samozrejme, obrazne. V tomto geste im chcel dať najavo, čo je dôležité robiť, aby to fungovalo. Umývanie nôh bola v Ježišovej dobe činnosť vyhradená otrokom. Ježiš nemal problém sa k nej znížiť. Nie je totiž cnosť iba dávať, ale aj prijímať. V tomto geste je naznačené pravidlo, či lepšie povedané - tajomstvo fungovania komunity, cirkvi, cirkevného zboru, či kresťanského spoločenstva. Je ním vzájomná služba, dávanie i prijímanie.

Význam spoločenstva v Cirkvi

Základnou myšlienkou Ježišových kázní bolo kráľovstvo Božie. On preto prišiel, aby ho nastolil tu, už tu a teraz. Preto sa kresťanské komunity už od samého začiatku stali miestami, ktoré ľudí inšpirovali a priťahovali. A preto sa kresťanstvo tak rýchlo šírilo. A preto sa niekedy šírilo tak pomaly a niekedy vôbec - vtedy, keď vzájomná slúžiaca láska chýbala.

Jeden z dôsledkov prvotného hriechu je, že akonáhle človek stratil spojenie s Bohom, rozrušili sa aj väzby medzi ľuďmi navzájom. Stratila sa láska medzi ľuďmi. Spoločenstvo môže vzniknúť len tam, kde sa znovu Slovo Božie, II. Božská osoba stane stredom ľudských bytostí. Len tí ľudia, ktorým nejde predovšetkým o ich ego, ale o Boha a jeho Slovo, sa skutočne dokážu zjednotiť, rovnako myslieť, rovnako chcieť. Dokiaľ Slovo Božie nezaujme v našich životoch a bytostiach čelné postavenie, dotiaľ si nemôžeme rozumieť a ani sa navzájom milovať. Spoločenstvo je však niečo iné ako len chodenie do kostola. Najväčší prejav našej lásky spočíva v tom, že si podáme ruky pri znaku pokoja vo sv. omši a dokonca niekedy ani to nie.

Pán Ježiš trvá na tom, aby jeho učeníci utvárali komunity, kde si členovia navzájom ctia, sú si oporou, tolerujú sa a záleží im na sebe navzájom. Takéto komunity však budú vždy komunitou zápasu o ideál, komunitou obnovy, reformy. Jeden z reformačných princípov znie: Ecclesia semper reformanda - teda: Cirkev je spoločenstvo, ktoré neustále potrebuje reformu. Pokiaľ žijeme tu na svete, bude medzi nami a v nás hriech. Hriech spôsobuje, že často sa dlho snažíme budovať ideál, no v jednej chvíli sme schopní ho zničiť. Stačí jedno gesto nelásky, a ideál sa rúca. Napriek tomu sme pozvaní, aby sme sa o Božie hodnoty snažili, zasadzovali sa o ne a presadzovali ich už tu v tomto svete.

Tradičné zvyky a povery na Zelený štvrtok

Okrem liturgických obradov bol Zelený štvrtok v tradičných zvykoch na Slovensku spojený so staršími praktikami, vychádzajúcimi z predstavy o potrebe magickej ochrany ľudí i hospodárstva pred nadprirodzenými silami. Tieto sily sa mali aktivizovať na začiatku jarného obdobia.

• V očakávaní udalostí nasledujúceho Veľkého piatka ako dňa ukrižovania Krista sa prestalo zvoniť kostolnými zvonmi: zvony sa „zaviazali“ alebo „odviezli do Ríma“.
• K týmto obradom sa pridávali staršie zvyky, napríklad vyvolávanie hluku rapkaním na rapkáčoch, aby sa zahnali zlí duchovia.
• V okolí Nitry gazdiná štrngajúc zväzkom kľúčov obišla gazdovstvo, aby zahnala hlodavce.
• V okolí Bratislavy gazda obišiel pole a škodcov odháňal búchaním cepmi o zem.
• Na Kysuciach triasli počas zvonenia zvonov stromy, aby narástlo veľa ovocia.
• Tento deň bol spojený aj s umývaním sa v čerstvej tečúcej vode s predstavou, že tak sa človek zbaví lišajov, vredov, bradavíc, svrabu, ale aj pieh a vyrážok.
• Zelený štvrtok bol zaužívaným termínom prvého výhonu dobytka na pastvu. Rozšírené boli obyčaje spojené s jeho magickou ochranou proti zlým silám a chorobám a na zabezpečenie prosperity: dobytok musel prekračovať žeravé uhlíky, šibali ho vŕbovými prútmi, koňom do hrivy a kravám na rohy uväzovali červené stužky proti urieknutiu a podobne.
• Dobrú úrodu mala zabezpečiť príprava a konzumácia zeleninových jedál a cestovín, v južných oblastiach Slovenska sa na Zelený štvrtok varili polievky a prívarky z mladých listov špenátu, šťavela i žihľavy, ktoré mali očistiť krv.

Služba a vytrvalosť kňazov

Vo štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti vysviacky slúžili sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz. Táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis.

Arcibiskupi a biskupi vo svojich homíliách pri tejto príležitosti často hovoria o nádeji a Božej blízkosti, ktorá sprevádza každého, kto sa vydal na cestu kňazskej služby. Zamýšľajú sa nad témou únavy, ktorá sprevádza pastoračnú službu. Únava kňazov je vnímaná ako kadidlo, ktoré ticho stúpa k nebu. Existujú tri druhy únavy, ktorým kňazi čelia - únava z ľudu, únava z nepriateľov a únava zo seba samého. V tej poslednej vidia osobitné nebezpečenstvo, pretože „pochádza z ambície všetko zvládnuť sám“. Ako cestu von ponúkajú návrat k prvej láske k povolaniu a k hlbokému spojeniu s Kristom: „Jedine láska dáva odpočinok. To, čo je nemilované, človeka škodlivo unavuje.“

Homílie často zdôrazňujú, že kňazská cesta nie je vždy ľahká, ale každé verné áno má v sebe silu premieňať svet okolo. Kňazský sľub prirovnávajú k Máriinmu „fiat“. Vladyka Jonáš Maxim zdôraznil, že prvým znakom kňazskej služby je poslanie - nikto si povolanie neuzurpuje, ale Boh povoláva a posiela. Druhým je úzky kontakt s Bohom, spoznávanie Božej vôle, a tretím je byť učeníkom Krista, sprostredkovávať Božie posolstvo osobným životným svedectvom.

Kňazi sú vyzývaní, aby boli požehnaním pre veriacich. Požehnanie nie je len slovo, ale stav srdca a životného postoja. V rámci Missa chrismatis sa svätia tri druhy olejov: krizma, ktorá sa používa pri krste, birmovaní a kňazskej vysviacke; olej katechumenov a olej chorých. Tieto oleje kňazom pripomínajú ich kňazskú dôstojnosť.

Na konci homílie sa často objavuje obraz Ježiša, ktorý pri Poslednej večeri umýva nohy svojim učeníkom: „Pán nás umýva a očisťuje od všetkého, čo sa nahromadilo na našich nohách, aby sme ho mohli nasledovať.“ Tento obrad umývania nôh, kde sa Ježiš (predstavovaný vladykom) vyzlečie a umýva nohy kňazom, veľmi výrečne poukazuje na Kristovu lásku a jeho službu. Ježiš týmto gestom zdôraznil, že neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil.

Každý kňaz je pozvaný, zvlášť v dnešnej dobe, byť „pontifexom“ - „staviteľom mostov“. To znamená, že ich vzťah s Kristom nie je obmedzený na súkromnú sféru; nie je to len pre nich samotných, alebo pre úzko skupinu vyvolených, ale spôsobuje, že vykročia za hranice viditeľného spoločenstva farníkov ku všetkým, milujúc ich tou láskou, ktorou Pán miluje nás a všetkých ľudí.

Liturgické aspekty Zeleného štvrtka

Liturgia Zeleného štvrtka má svoje špecifické prvky, ktoré podčiarkujú jej význam:

1. Omša na pamiatku Pánovej večere sa slávi vo večerných hodinách v čase, ktorý najviac umožňuje plnú účasť celého miestneho spoločenstva. Ak si to vyžadujú pastoračné dôvody, miestny ordinár môže dovoliť aj inú večernú omšu v kostoloch a oratóriách, a vo veľmi naliehavých prípadoch aj svätú omšu v ranných hodinách pre veriacich, ktorí sa nemôžu zúčastniť na večernej omši.
2. Oltár možno ozdobiť kvetmi s miernosťou, ktorá prináleží tomuto dňu. Bohostánok má byť úplne prázdny.
3. Kým sa spieva hymnus Glória, zvonia zvony. Potom sa odmlčia až do spevu tohto hymnu na Veľkonočnú vigíliu, ak diecézny biskup nestanovil niečo iné.
4. Po skončení prijímania nádobka s hostiami určenými na prijímanie v nasledujúci deň ostane na oltári.
5. Po modlitbe kňaz, stojac pred oltárom, vloží do kadidelnice tymian, požehná ho a kľačiačky trikrát okiadza Najsvätejšiu sviatosť.
6. Nasleduje sprievod, v ktorom sa prenesie Najsvätejšia sviatosť so sviecami a kadidlom cez kostol na miesto, kde bude uložená, čo môže byť v primerane ozdobenej časti kostola alebo kaplnke. Na čele ide posluhujúci s krížom medzi dvoma posluhujúcimi so zažatými sviecami, za nimi idú ďalší so zažatými sviecami. Pred kňazom nesúcim Najsvätejšiu sviatosť ide posluhujúci s dymiacou kadidelnicou.
7. Keď sa príde na miesto, kde má byť uschovaná Najsvätejšia sviatosť, kňaz vloží nádobku s hostiami do bohostánku, pričom mu môže pomáhať diakon. Dvierka bohostánku nechá otvorené. Nasype do kadidelnice tymian a kľačiačky okiadza Najsvätejšiu sviatosť. Pritom sa spieva Ctime túto sviatosť slávnu alebo iná eucharistická pieseň.
8. Vo vhodnom momente sa obnaží oltár a odnesú sa, ak je to možné, kríže z kostola.
9. Veriacich treba pozvať k tomu, aby v noci - podľa miestnych zvyklostí a možností - venovali nejaký čas poklone Najsvätejšej sviatosti.

tags: #zeleny #stvrtok #v #spolocenstve