Zelený štvrtok, známy aj ako Veľký štvrtok, Štvrtok Svätého týždňa alebo Štvrtok Pánovej večere (lat. Feria quinta in Cena Domini), je v kresťanskom kalendári štvrtok pred Veľkou nocou a je neoddeliteľnou súčasťou Svätého, resp. Veľkého týždňa. Týmto dňom sa slávi pamiatka Pánovej poslednej večere a začína sa Veľkonočné trojdnie. Podstatou Zeleného štvrtka je spomienka na ustanovenie Oltárnej sviatosti a služobného kňazstva. Veriaci si v tento deň pripomínajú Poslednú večeru, ktorú Ježiš absolvoval so svojimi apoštolmi, a udalosti s ňou súvisiace - umytie nôh učeníkom, Judášovu zradu a Ježišovu veľkňazskú modlitbu.
Pôvod názvu "Zelený štvrtok"
Názov Zelený štvrtok vznikol pravdepodobne prešmyčkou nemeckého názvu Greindonnerstag (plačlivý štvrtok) na Gründonnerstag (Zelený štvrtok). Dôvodom bolo, že sa niekedy v tento deň konalo zmierenie kajúcnikov, kedy ich biskup rozhrešil a prijal do spoločenstva veriacich. Iná interpretácia spája názov so zeleňou v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi. Tento sviatok tak nesie silné duchovné aj kultúrne posolstvo a oslavuje sa po celom svete, pričom každá krajina mu dáva vlastnú tvár.
Liturgia dopoludnia: Missa Chrismatis
Dopoludnia sa v katedrálach koná špecifická liturgia známa ako Missa chrismatis - Omša svätenia olejov. Biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia túto svätú omšu so všetkými kňazmi svojej diecézy. Táto omša je výrazom jednoty kňazov s biskupom.
Pri tejto omši biskup svätí tri druhy oleja, ktoré sú znamením sily:
- Krizma: Olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. Používa sa pri vysluhovaní sviatosti krstu, birmovania, pri sviatosti vysviacky, ale aj konsekrácií chrámov a oltárov. Slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“, čo odkazuje na pomazanie kráľov a kňazov olejom.
- Olej katechumenov: Pomazanie katechumenov týmto olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom.
- Olej chorých: Pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa Oleum infirmorum. Olej má tiež liečivé účinky, tlmí bolesť a sviatosť posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť.
Na oleje, ktoré sú predmetom svätenia, sa používa iba olivový olej. Do krizmy sa ešte primiešava balzam, ktorým sa telesné rany hoja a telo posilňuje. V poučnej a obradnej modlitebnej knihe Andreja Radlinského Nábožné výlevy z roku 1945 sa uvádza, že pri svätení olejov stojí okolo biskupa dvanásť kňazov v omšových šatách, sedem diakonov a sedem subdiakonov v bielych dalmatikách, pričom kňazi symbolizujú dvanásť Kristových apoštolov pri Poslednej večeri.
Gréckokatolícky obrad
V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je zvykom, že biskupi v katedrále ráno slávia liturgiu svätého Jána Zlatoústeho spolu so všetkými kňazmi svojej eparchie. Počas nej sa posviaca myro (krizma) a antimenziony. V jej závere (po zaambónnej modlitbe) sa koná obrad umývania nôh.
Najdôležitejšou bohoslužbou dňa je večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého, ktorá je sprítomnením Ježišovej večere s apoštolmi, keď bola ustanovená Eucharistia. Na túto udalosť a následnú Judášovu zradu sa sústreďujú aj menlivé časti bohoslužby (stichiry) a čítania. Namiesto hymnu My cherubínov… sa spieva hymnus Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri… (Véčeri tvojejá tajnýja…).
Večerná liturgia: Omša Pánovej večere
Večerná svätá omša na Zelený štvrtok je akýmsi vzorom všetkých eucharistií slávených v priebehu roka a slávi sa na pamiatku Pánovej večere. V tento večer Ježiš ustanovil dve sviatosti: kňazstva a Eucharistie, keď premenil chlieb a víno na svoje telo a krv, a súčasne odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami: „Toto robte na moju pamiatku.“
Slávnostný ráz a špecifiká
Zelený štvrtok sa považuje za slávnosť Pána, omša má preto slávnostný ráz, ktorý sa v tento deň prelína s kajúcim rázom pôstnej doby a smútkom nad utrpením Krista. Medzi zahalenými obrazmi upútava pozornosť bielo oblečený oltár s výzdobou (hoci ešte nie rýdzo slávnostnou), bielo zahalený kríž a biely ornát. Počas omše sa spievajú Glória a Krédo. Tieto tradície sú vlastné rímskemu rítu a značne sa líšia od tradícií iných obradov. Liturgické predpisy, ktoré sprevádzajú slávenie tohto dňa, zvýrazňujú nielen symboliku, ale aj význam Eucharistie.
Oproti bežnej slávnostnej omši však omša Zeleného štvrtka obsahuje niekoľko zmien, ktoré naznačujú konkrétny charakter dňa, v ktorý bola ustanovená Najsvätejšia Eucharistia a kňazstvo. Tieto neštandardné prvky nám pomáhajú chápať, že tento deň je začiatok veľkonočného tajomstva, ktoré bude zavŕšené v nedeľu Vzkriesenia. V liturgii Štvrtka Pánovej večere sa už začína akoby slávenie Piatku utrpenia Pána.
Špecifiká liturgie Zeleného štvrtka zahŕňajú:
- Zakázané je slávenie svätej omše bez účasti veriacich, pretože Eucharistia nie je súkromnou záležitosťou kňaza, ale je to dielo celej Cirkvi.
- Nie je možné udeľovať sväté prijímanie bez liturgie, je dovolené podávať ho len chorým.
- Bohostánok pred svätou omšou by mal byť prázdny.
Zaviazanie zvonov
Prvá významná odchýlka od štandardnej svätej omše je tzv. „zaviazanie zvonov“, ktoré nastáva po ich plnom vyzváňaní počas slávnostnej Glórie. Keď tá doznie, zvony a zvonce zmĺknu spolu s ňou i s organom, a to až do Veľkonočnej vigílie. Namiesto zvoncov sa na omši odteraz používa crepitaculum, alebo klepáč, ktorého disharmonický zvuk naznačuje, že toto je tiež príležitosť pre plač Cirkvi, noc zradenia Krista, Jeho opustenia zo strany učeníkov a Jeho uväznenia pred Jeho odsúdením na smrť v nasledujúci deň. V katolíckych kostoloch počas spevu Glória tak mohutne zaznejú zvony a organ, aby až do Glória Bielej soboty "odišli do Ríma".
Absencia bozku pokoja
V tejto omši sa nedáva ani bozk pokoja (medzi kňazom, diakonom a subdiakonom). Dôvodom je, že myšlienky veriacich sa obracajú k zradcovi Judášovi, ktorý práve v tento deň zneužil znak priateľstva na nástroj smrti. Preto z pohŕdania pred týmto zločinom Cirkev dnes vynecháva znak bratskej lásky. Z rovnakého dôvodu prestáva aj asistencia od tohto dňa do Veľkonočnej vigílie bozkávať kňazovu ruku pri podávaní biretu, kadidla či iných predmetov.
Príprava a prenesenie Najsvätejšej sviatosti
Celebrant premení v tento deň dve veľké hostie: jednu na omšu Pánovej večere a druhú na obrady nasledujúceho dňa. Jeden z najkrajších aspektov tohto obradu je špeciálny spôsob, ktorým je táto druhá hostia pripravená na prenos do bočného oltára. Je vložená do kalicha (nie do monštrancie alebo do cibória) a potom je prikrytá ľahkou pallou, paténou obrátenou naruby a tenkým bielym vélom na kalich, ktoré je následne zviazané stuhou okolo orecha kalicha. Hostia takto uzatvorená v kalichu je položená na korporál až do konca omše. Tento zvyk uzatvorenia Tela Pána v kalichu je znak utrpenia, ktorým prešiel v Jeho ľudskom tele; utrpenia, ktoré on sám opisuje ako „kalich“, keď sa ide modliť v záhrade (Mt 26,39-42; Lk 22,42). Pomáha to tiež naznačiť spojenie medzi prvou omšou, Pánovou večerou a Obetou kríža, ktorá sa koná v nasledujúci deň; predmety omšovej obety, kalich, palla, paténa a vélum sa používajú počas oboch dní. V stredoveku sa občas používali na uzatvorenie Tela Pána aj keramické nádoby symbolizujúce zem. Potom, ako bola hostia zakrytá, zvyšok omše sa slávi ako Missa coram Sanctissimo - Omša pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou. Asistencia aj celebrant musia pokľaknúť pred Sviatosťou vždy, keď prídu do stredu, stoja pred ňou, a predtým ako sa od nej otáčajú, pričom sa otáčajú iba spolovice, aby sa neobrátili chrbtom k Najsvätejšej Sviatosti.
Po omši je Najsvätejšia Sviatosť prenesená v slávnostnej procesii k menšiemu (bočnému) oltáru kostola, ktorý je na tento účel vyzdobený kvetmi, záclonami zo vzácnych materiálov, sviecami a prispôsobený s hrobom alebo svätostánkom. Ide o vyjadrenie symbolickej Getsemanskej záhrady, čo odkazuje na Kristovu opustenosť v Getsemanoch v predvečer Jeho ukrižovania. Mnohé kostoly mali špeciálny hrob (urnu) spravenú presne na použitie k tomuto obradu.
Po skončení svätého prijímania nádoba s hostiami ostáva na oltári, kňaz ju incenzuje (použitím kadidla) a prenesie do bohostánku mimo hlavného oltára, kde bude uložená počas najbližších dní. Kňaz s miništrantami odchádza do sakristie a v kostole nastáva ticho na adoráciu. Incenzovanie prenesenej Najsvätejšej Sviatosti uzatvorenej v kalichu a uloženej v prispôsobenej (ešte otvorenej) „zlatej urne“ na jednom z bočných oltárov je súčasťou tohto obradu.
Zelený štvrtok - Vystavenie Najsvätejšej sviatosti
Obnaženie oltára (Rabovanie oltára)
Po procesii s Najsvätejšou Sviatosťou je oltár pozbavený všetkých ozdôb. Ľudovo sa tomu hovorí aj „rabovanie oltára“. Tento rituál sa koná v tichosti po večernej svätej omši a symbolizuje, že Ježiš v Getsemanskej záhrade bdel v modlitbe, zatiaľ čo apoštoli od únavy zaspali, a Ježiš tak ostal sám a opustený. Takisto pripomína, že Kristus bol vojakmi násilne odvlečený z kruhu apoštolov a ostatných svojich nasledovníkov.
Kňaz si v sakristii vyzlečie biely pluviál a nasadí si fialovú štólu (prípadne chórový odev s fialovou štólou) a vráti sa k hlavnému oltáru spolu s akolytmi a prítomným klérom. Kňaz intonuje antifónu „Diviserunt sibi…“, v preklade „Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós“, ktorú dokončí zbor, spolu so Žalmom 21, zatiaľ čo akolyti odstraňujú oltárne plachty, oltárne tabuľky a podobne. Na hlavnom oltári zostávajú len svietniky so zhasnutými sviečkami a dokorán otvorený svätostánok bez konopea. Zahasí sa aj večné svetlo a Bohostánok ostáva prázdny a otvorený aj na Veľký piatok. Pred prázdnym Bohostánkom sa veriaci neukláňajú. Prázdne - bez svätenej vody - sú potom aj sväteničky pri vstupe do kostolov.
Obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich je znakom zrady, opustenia a smrti Ježiša, a neporiadku, ktorý vládne vo svete, ak svet odstráni od seba Boha. Odhalenie oltárov, zvané aj zrabovanie oltárov, naznačuje, že až do Bielej soboty nebude na nich slúžená svätá omša.
Obrad umývania nôh (Mandatum)
Obrad umývania nôh - v staršom rituáli nazývaný aj Mandatum, od prvého slova antifóny spievanej počas umývania - sa vykonáva ako obrad mimo omše. Už donedávna, po Ježišovom príklade, ktorý pri Poslednej večeri pred ustanovením Oltárnej Sviatosti umyl a pobozkal nohy apoštolom na znak svojej lásky a poníženosti, počas liturgie Zeleného štvrtku umýval nohy pápež 13 kňazom a biskupi 13 klerikom. Obrad umývania nôh pochádza od svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanásť chudobných.
Po tom, ako skončilo obnaženie oltára a vo všeobecnosti po niekoľkých hodinách (obrad sa často konal hneď po vešperách), klérus a asistencia idú v procesii na miesto vyhradené bokom na Mandatum. Opakuje sa evanjelium z omše Pánovej večere, so všetkými ceremóniami bežne dodržiavanými na slávnostnej omši. Po tomto kňaz umýva nohy 12 mužom, pričom má oblečenú zásteru, ako mal sám Pán pri Poslednej večeri. Keď podíde ku každému z nich, kňaz si kľakne pred neho, aby napodobnil Pánovu pokoru. Subdiakon si pokľakne, aby pozdvihol nohu každého z 12 mužov, keď ju umýva kňaz, a diakon ponúkne uterák na osušenie, po ktorom kňaz pobozká nohu. V súčasnosti sa tento obrad praktizuje nielen v biskupských, ale aj vo farských kostoloch, kde farský kňaz alebo biskup umýva nohy vybraným prítomným.
V misáli a graduáli je 9 antifón, ktoré spevom doprevádzajú umývanie nôh. Patria medzi najkrajšie piesne z celého repertoára Gregoriánskeho chorálu. Z deviatich sa prvých šesť berie z 13. kapitoly Prvého listu Korinťanom, teda „hymnus na lásku“ od svätého Pavla. Keď sa skončí umývanie nôh, kňaz zaspieva nahlas prvé dve slová z modlitby Pána a zvyšok sa modlí potichu až do verša „Et ne nos inducas in tentationem“, a zbor odpovedá „Sed libera nos a malo“, ako sa často robí v rímskom ríte. Umývanie nôh vo štvrtok Veľkého týždňa pozýva všetkých slúžiť tak, ako slúžil Kristus, je praktickým prejavom slúžiacej lásky.
Cisársky obrad umývania nôh
Zaujímavou tradíciou v čase monarchie bolo aj to, keď sám cisár po vzore Krista umýval nohy dvanástim starým mužom, ktorí mali mať aspoň 85 rokov a súčet ich rokov musel presahovať 1000. Tento obrad dal zahrnúť do rakúskeho ceremoniálu cisárskeho dvora Ferdinand I. v roku 1528. Bol to jeden z obradov starého ceremoniálu cisárskeho dvora, ktorý prežil aj racionalizačný úder osvietenstva v podobe zásahov Jozefa II. Tento obrad vykonával František Jozef I. každý Zelený štvrtok, a to až do roku 1909, kedy sa už v Hofburgu umývanie nôh nekonalo.
Symbolika a ľudové tradície
Zelený štvrtok má aj silné korene v ľudovej tradícii. V tento deň sa zvyčajne jedávalo niečo zelené - špenát, žihľava, mladá cibuľka alebo iné jarné bylinky. Zelená farba v názve mala symbolizovať zelenú záhradu v Getsemani, kde Ježiša zatkli. V evanjelických kostoloch sa popoludní a večer konajú služby Božie na pamiatku ustanovenia sviatosti Večere Pánovej.
Po skončení svätej omše si veriaci pripomínajú Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostal celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich.