Hra Záhradná slávnosť, ktorá znamenala významný prínos pre českú drámu a priniesla osobitú českú podobu absurdného dramatu pri svojom uvedení v pražskom Divadle Na zábradlí v šesťdesiatych rokoch, stála na začiatku cesty Václava Havla ako dramatika. Jej ostrý pohľad do sféry politiky akoby predznamenal životnú cestu dramatika, disidenta, väzňa režimu i prezidenta. Dráma Odchádzanie, ktorá vznikla na sklonku autorovho života, uzatvára jeho cestu dramatika aj politika zároveň. Obe hry sú nadčasové a zároveň sú významným svedectvom svojej doby. Záhradná slávnosť vychádza v edícii D ako 125. zväzok.
Absurdné drama a spoločenská kritika
Táto absurdná dráma o štyroch dejstvách bola prvýkrát uvedená v roku 1963 v Divadle Na zábradlí a okamžite priniesla svojmu autorovi úspech. Hra podáva obraz československej spoločnosti šesťdesiatych rokov, obraz novodobého socialistického malomeštiaka, ktorý sa do ničoho nehrnie, neupozorňuje na seba, nevyjadruje svoje názory, iba číha na príležitosť, aby si mohol zlepšiť postavenie v zamestnaní, v spoločenskom rebríčku a podobne. Očividne paroduje vtedajšiu spoločnosť a centrálne riadenie. Plané rečnenie sa cení viac než poctivá práca, vznikajú zbytočné inštitúcie, v ktorých sedia práve títo „vynikajúci rétori“ a pilne pracujú. Aký je však zmysel a obsah ich práce, je pre väčšinu ľudí záhadou.
Deň, keď som ja už viac nebol ja - upútavka
Postavy a dej
Hrdinovia Záhradnej slávnosti, manželia Oldřich a Božena Pludkovi so svojimi synmi Hugom a Petrom, patria k typickým predstaviteľom strednej vrstvy. Práve Hugovi má dopomôcť ku kariére bývalý otcov spolužiak Kalabis. Hugo Pludek, syn zo stredostavovskej rodiny, je rodičmi vyslaný na záhradnú slávnosť Likvidačného úradu, usporiadanú Zahajovačskou službou, aby sa tu stretol s vplyvným Františkom Kalabisom. Hugo tu Kalabisa nenájde, namiesto toho sa rozvinie sled absurdných situácií.
Hugo Pludek a jeho vzostup
Svojou rečníckou zručnosťou Hugo ohromí pracovníka Zahajovačskej služby Plzáka, dokonale zmätie tajomníka aj riaditeľa inštitúcie. Všetci funkcionári Likvidačného úradu aj Zahajovačskej služby hovoria degenerovaným, formálnym a bezobsahovým jazykom, ako sa očakáva od ich roly v byrokratickom systéme. Hugo si rýchlo osvojí frázy ako univerzálnu dorozumievaciu techniku, postupuje na spoločenskom rebríčku a nakoniec sa ocitne na čele novoustanovenej Ústrednej komisie pre zahajovanie a likvidovanie.
Strata identity a Havlova jazyková hra
Hugo sa dokonale prispôsobuje okoliu. Pokojne stráca svoje bývalé „ja“, oplýva prázdnymi slovami, neosobnými frázami a podobne. Dôsledkom je strata vlastnej identity. Keď Hugo príde domov, je natoľko zmenený, že ho vlastní rodičia nespoznávajú.
Na zobrazenie absurdity života autor používa paródie rôznych sloganov a porekadiel (napr. „nič cudzie mi nie je ľudské“), opakovanie prázdnych (rádoby priateľských) funkcionárskych fráz, z ktorých niektoré sú pronášané v ruskom a slovenskom jazyku, a predlhé monológy vyššie postavených pracovníkov. Havel majstrovsky využíva prázdne frázy, porekadlá a riekanky. Hra okrem absurdity samotnej má čo ponúknuť aj bez nutného dobového kontextu. Je zrejme smutnou pravdou, že podobné úslovia a príslovia - frázy - používajú hlavne ľudia s vysokou školou života a zdravou dávkou ešte zdravšieho sedliackeho rozumu. Nielenže dané príslovia väčšinou nedávajú žiadny, ale absolútne žiadny zmysel (napríklad „na každom šprochu pravdy trochu“), ale sú navyše s obľubou používané v situáciách, kedy by ani svoj hypotetický zmysel mať nemali. To je dosť absurdné.
Havel, s genialitou, ktorú mu ako politikovi priznávam len s istým sebazaprením, paroduje stupidné porekadlá ako „Ani kolínski husári nechodia do lesa bez obojku!“ a vkladá ich do úst postavám, ktoré reprezentujú istý typ myslenia. A človek takmer nespozná rozdiel. Existujú aj iné formy reči, ktoré sa snažia pôsobiť sofistikovane, no v skutočnosti vedú k absurdným spojeniam, ako napríklad „veršované kvadratické rovnice“. Častokrát ide o snahu vziať čo najviac slovíčok, ktoré sme kedysi kdesi započuli, naskladať ich za seba a tváriť sa múdro. Tento druh múdrosti však vedie k tomu, že aj na jednu z najkomplikovanejších otázok vôbec (Kto ste?) reagujeme opovrhovaním nad primitívnosťou jej formulácie. A toto je Havlom opäť skvele prevedené.
Postmoderné prvky a kritika jazyka
V hre je tiež badateľný istý prvok, kde si Havel robí žarty z vtedy začínajúcej postmoderny. Či už ide o slávnu rovnicu 1 + 1 = 4, formulovanú tak, že A môže byť kľudne B, ale aj C, alebo prečo nie B, s C a Q dohromady. Ďalším prvkom je vystúpenie postáv z roviny dramatu, ku ktorému došlo dvakrát. Raz ho mali na svedomí Amálka s Pludkovou a raz Plzák. Okrem toho, z textu cítiť aj isté zneváženie dramatu, literatúry, ale aj filozofie, čo ilustruje replika:
PLZÁK: Je iste dobre, že vás páli otázka techniky, nesmieme však techniku zas nejako jednostranne preceňovať, aby ste neupadli do zhubného technicizmu, ktorý mení človeka v mechanickú súčasť odľudšteného sveta bezduchej civilizácie.
tags: #zahradna #slavnost #literatura