Akademický maliar a grafik Ladislav Záborský (1919-2016) bol významnou osobnosťou slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Bol často označovaný za maliara ticha, pokoja a krásy. Jeho diela sú charakteristické precíznym zobrazovaním detailov, jasnými farbami a poetickou atmosférou, vždy s hlbokým duchovným rozmerom. „Mňa veľmi veľa razy Boh zachránil. On bol ku mne nesmierne dobrý. Aj z tých ťažkých situácií, z chorôb, z väzenia spravil pre mňa veľký duchovný osoh,“ vyznával sa počas svojho života.
Detstvo, mladosť a štúdiá
Ladislav Záborský sa narodil 22. januára 1921 v Tisovci v katolíckej rodine. O päť dní neskôr, 27. januára, bol pokrstený a tým prijatý do Božej rodiny. Jeho otec Arpád pracoval ako laborant v Štátnych železiarňach v Tisovci a matka Gabriela sa doma starala o Ladislava a jeho staršiu sestru Šarlotu. Základnú školu navštevoval v Tisovci v rokoch 1927 - 1932. Prvé sväté prijímanie prijal v roku 1928.
Keď mal Ladislav 10 rokov, preložili jeho otca do Štátnych železiarní v Podbrezovej, kam sa celá rodina presťahovala. Z Podbrezovej, od roku 1932, dochádzal Ladislav na gymnázium v Banskej Bystrici, kde v roku 1940 zmaturoval. V tom istom roku prijal aj sviatosť birmovania. Po penzionovaní otca bývali v Banskej Bystrici a neskôr v Krupine. Už ako dieťa si veľmi obľúbil prírodu a prežil pekné detstvo v kruhu milujúcej rodiny. Jeho rodičia ho viedli k viere v Boha a podporovali ho aj v túžbe stať sa maliarom.
Umelecké a pedagogické vzdelanie
Počas gymnaziálnych štúdií si ho v Banskej Bystrici všimol profesor Krákora, ktorý v ňom zbadal neobyčajný talent a odporučil ho na ďalšie štúdium. Po maturite v roku 1940 sa chcel venovať výtvarnému umeniu, no rodičia ho prehovorili, že ako maliar nebude mať stály plat. Na ich odporúčanie sa rozhodol pokračovať v štúdiu na vysokej škole v Bratislave.
Vysokoškolské vzdelanie nadobudol na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u profesorov Jána Mudrocha, Gustáva Mallého a Martina Benku. Súčasne navštevoval filozofickú fakultu (pedagogika, psychológia a dejiny umenia) a prírodovedeckú fakultu (oddelenie deskriptívy) v Bratislave. Pravidelne sa zúčastňoval na prednáškach anatómie a pedagogiky. Už v prvých ročníkoch na vysokej škole mal tri výstavy. Zúčastnil sa aj medzinárodnej súťaže vo Florencii, kde vyhral tretie miesto. V roku 1945 zložil štátne skúšky a získal profesorský diplom.
Ladislav Záborský, ˝solitér vo výtvarnej tvorbe˝
Prvé zamestnanie a neobvyklá svadba
Po skončení štúdií pracoval v rokoch 1944 - 1945 najskôr ako grafik a návrhár v Neografii v Martine, kam sa presťahoval a založil si rodinu. V roku 1945 sa stal profesorom kreslenia a deskriptívnej geometrie na gymnáziu v Martine. „Učil som rád, aj žiaci ma mali radi, no maľovanie bolo u mňa na prvom mieste,“ spomínal. Súčasne pracoval ako výtvarný umelec a ilustroval knihy, ktoré vydávala Matica slovenská. Stal sa členom Umeleckej besedy slovenskej, Bloku slovenských výtvarných umelcov, Spolku výtvarných umelcov „Trojštít“ a Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Zúčastňoval sa na všetkých výstavách a podujatiach týchto organizácií a mal veľa prednášok o umení, obyčajne spojených s diskusiou s obecenstvom.
So svojou budúcou manželkou Gabrielou Bartošovou, ktorú blízki volali Elka, sa zoznámil počas vysokoškolského štúdia. Ich sobáš bol veľmi neobvyklý. Mali sa vziať koncom augusta 1944, no krátko pred svadbou vypuklo Slovenské národné povstanie. Ladislav, ktorý sa vracal domov do Krupiny, dostal pozvánku do povstaleckej armády. V noci však Krupinu obsadili Nemci, vlaky nepremávali a Ladislav nemusel nastúpiť do armády, ale nemohol sa vrátiť ani za Elkou. Opäť sa stretli až koncom novembra v Martine.
Svadbu mali v piatok pred svätou omšou 1. decembra 1944. „Prvého decembra sme išli ráno o pol šiestej do kostola pri mesiačku, prvý sneh bol, hviezdičky svietili, no to bola idyla. Neznámych ľudí nám pozvali za svedkov. Po sobáši sme išli len my dvaja do reštaurácie a dali sme si bielu kávu a rožky. A tá pani vraví: ,A čo sa tak usmievate?' ,No, práve sme sa zobrali.' ,No tak vám dám aj šľahačku!'“ spomínal Ladislav. Dcéra Mária dodáva: „Svadbu mali v piatok pred svätou omšou 1. decembra 1944. Bolo to bez hostiny, bez starostí, bez oznámení a boli sme úžasne šťastní. Svedkov sme mali dvoch neznámych mladých ľudí a po svätej omši sme išli do mliečneho baru na bielu kávu a rožky. Keď sme povedali, že sme sa práve zosobášili, dali nám ešte aj šľahačku! Na svadobnú cestu sme išli do vedľajšej dediny.“ Manželka mu bola oporou po celý život, čo potvrdzuje aj jeho syn Vladimír: „Taťo oslovoval mamu Elka, čo sa mu hodilo aj do jeho slovnej hry manžELKA. Vždy, keď sme ich videli objímať sa a bozkávať, napĺňalo nás to istotou a dôverou. A tá nočná lampa nad ich posteľou to len potvrdzovala.“
Činnosť v spoločenstve Rodina a perzekúcie
Počas vysokoškolských štúdií sa Ladislav zoznámil s jezuitským pátrom Tomislavom Kolakovičom. V roku 1943 ho Tomislav pribral do spoločenstva Rodina. Bola to skupina intelektuálov, kresťanov a mučeníkov viery, ktorí odmietali sovietsky komunizmus aj nemecký národný socializmus. Jej činnosť spočívala v apoštoláte viery a šírení evanjelia. Keďže už počas druhej svetovej vojny boli jej aktivity polozákonné, jej členovia si hovorili konšpiračným označením Rodina. Kolakovič svojich prívržencov, medzi ktorými bol aj Ladislav Záborský, MUDr. Anton Neuwirth či MUDr. Silvester Krčméry, viedol po duchovnej stránke a vzdelával ich v kresťanskej filozofii. Organizovali tábory pre deti, exercície a rozdávali literatúru.
V roku 1948 komunisti činnosť Rodiny zakázali, pretože chceli zlikvidovať vieru a nahradiť ju marxizmom-leninizmom. Rodina sa stala terčom celoštátnej bezpečnostnej akcie, pri ktorej prešlo väzeniami 300 jej členov. Komunistická propaganda vykresľovala Kolakoviča ako špióna svetového formátu. Po zastavení činnosti Ústrednej katolíckej kancelárie, s ktorou Ladislav Záborský spolupracoval po vojne, začali zatvárať biskupov, kňazov, rehoľníkov a nakoniec prišiel na rad aj Ladislav Záborský.
Zatknutie a vyšetrovacia väzba
Ladislav Záborský bol navyše profesorom, odmietol vstúpiť do komunistickej strany a aj napriek zákazu komunistov naďalej chodil do kostola. Bol prenasledovaný za náboženskú aktivitu. Na Silvestra 1953 ho zatkli za velezradu. „Chodil i do kostola a keď sa robila zastrašovacia akcia voči inteligencii - KS určila, že všetci veriaci musia byť zatvorení pre velezradu - zatvorili aj neho,“ uvádza text.
V noci 30. decembra prebehla prehliadka domu. Vladimír, jeho syn, spomína: „Ešte dnes mám pred očami ako - keď som na zvonenie otvoril a na schodoch na zvýšené prízemie domu na Mudroňovej ulici č. Rodičia v tej chvíli boli v pivnici. Dlho do noci prehľadávali byt. My tri deti sme nedokázali zaspať a ja som sa vtedy prvýkrát sám potichu modlil desiatky.“ Keď všetko poprezerali a zobrali všetku korešpondenciu, pánovi Záborskému zaviazali oči, dali mu putá a strčili ho do auta. Previezli ho do Ružomberka: „A ja som sa modlil ruženec a to mi dávalo pokoj, úplne spokojne som išiel, no však, Pane Bože, ty vieš o tom, ty sa na nás dívaš. Keď ma tam doviezli, vystrčili ma z auta, aby som šiel, no tak som sa potkýnal, smiali sa a tak ďalej.“
Vyšetrovanie bolo tvrdé: „...dali ma do tých hábočiek, takže nič som nemal svoje, ani meno, len číslo. A viedol vyšetrovanie. No tak to bolo tvrdé, posadil ma v januári pod otvorené okná a nechal ma tam celý deň. On v baranici, v kožuchu s teplým čajom a ešte odišiel sa prehriať, a mňa tam nechal celé dni pod tým oknom. Že som neochorel, to ja pokladám za zázrak.“ Donútili ho podpísať zápisnicu o velezrade, aj keď nič takého neurobil. Vyhrážali sa mu, že ak ju nepodpíše, zatknú aj jeho manželku Elku, s ktorou mali tri malé deti. „Mali tri malé deti, tak mu nezostávalo nič iné, ako podpísať. Zápisnica bola vymyslená, nepravdivá a pri pojednávaniach sa odvolával, že ju podpísal pod nátlakom.“
Samotka a Optimistické básne z väzenia
Záborský strávil päť mesiacov vo vyšetrovacej väzbe na samotke v Ružomberku. Odsúdený bol na sedem rokov väzenia a k strate majetku a občianskych práv. „Tých päť mesiacov v samotke boli pre mňa duchovné cvičenia s exercitátorom, ktorým bol Duch Svätý. On mi diktoval básne, ktoré mi pomáhali prežiť vo väzení. Boli pre mňa zdrojom povzbudenia. Sú dôkazom dobroty, lásky a pomoci Najvyššieho.“
Na samotke vytvoril tridsať básní pozoruhodným spôsobom, bez pera a papiera. „Ja som prišiel na to, že ten lavór môžem namydliť. Ráno mi požičali mydlo, všetko bolo vonku. Tak som si to namydlil, požičali hrebeň, tak som si vylomil zúbok z hrebeňa a tŕpol som, že na to prídu, a písal som tie básne na vonkajšie dno toho umývadla. Ono sa mi to lesklo v tom mydle a ja som sa to musel za pár hodín naučiť, lebo boli krátke dni a tie básne niektoré boli aj dvojstránkové. Že som sa ja to dokázal tak rýchle naučiť a zapamätať si to doslovne, to tiež pokladám za zázrak. Ja som si potom každý deň opakoval tie básne, aby som ani slovko z toho nestratil, ani ten rytmus neporušil, hej. Ale to bola jediná moja duchovná literatúra počas celého väzenia.“ Tieto básne sú zároveň kronikou jeho vnútorného života a svedectvom Božej pomoci. Každá z nich sa končí radostne.
Život rodiny počas väznenia
Situácia rodiny bola po jeho zatknutí veľmi ťažká. „No bolo to ťažké pre moju rodinu. Deti mali od sedem do dvoch rokov, keď ma zavreli.“ Manželka Elka, profesorka, musela upratovať v noci v dojčenskom ústave za päťsto korún mesačne. Dcéra Mária spomína: „Mama musela vyliezať von oknom - našťastie sme bývali na prízemí.“ Vladimír potvrdzuje: „Veľmi statočne. Určite často vyronila slzy, ale ja si nepamätám, že by som ju videl plakať.“ Vyšetrovatelia zastrašovali aj ju: „Povedali jej, že o týždeň prídu vyšetrovať aj ju. Takže ona chuderka ani nespala, čo sa už bála, no oni naschvál, aby ju znepokojili...“ Rodina prežila vďaka pomoci dobrých ľudí, ktorí im zanechávali peniaze alebo jedlo. „Keby neboli dobrí ľudia, ktorí im pomáhali, tak by zomreli hladom,“ hovoril Ladislav. Manželka Elka, aj napriek vysokoškolskému vzdelaniu, sa nemohla zamestnať v odbore a pracovala ako pestúnka za nízku mzdu.
Terézia si spomína: „Boli ľudia, ktorí sa nám vyhýbali, aj zmenili chodník, aby nás nemuseli pozdraviť, ale ja som to chápala, lebo mama mi vysvetlila, že ľudia sa boja. Na druhej strane k nám boli ľudia aj nesmierne dobrí, lebo z času na čas sme našli v schránke zopár korún a predo dvermi balíček s jedlom.“
Väzenie vo Valdiciach
Po piatich mesiacoch na samotke v Ružomberku bol Ladislav Záborský odsúdený a presunutý do väznice vo Valdiciach. „Mňa do Valdíc, vraví sa, že je to jedno z najhorších väzení. Tam nás strčili do samotiek, ale v tých samotkách boli dvaja. To bolo tak malé aj pre jedného a my sme tam boli dvaja. A teraz, keď máte tam kolegu vraha alebo zlodeja, alebo všelikoho, tak to nie je príjemná spoločnosť.“ Väzni museli párať perie, ktoré smrdelo, alebo vyberať skalky zo šošovice. Na desaťminútové prechádzky chodili len vo dvojiciach a nesmeli sa stýkať s ostatnými. Záborský pracoval aj v stolárskej dielni a čistil brúsené sklá. Neskôr ho volali, keď potrebovali niečo nakresliť alebo namaľovať, napríklad na Pankráci: „Raz som jedného esenbáka v kožuchu namaľoval, ako sa zhovára s chlapčekom na kolobežke, a to bol veľký obraz, asi dva a pol metrový.“
Počas väznenia si opakoval svoje básne. „Nemohol myslieť na minulosť ani na lepšiu budúcnosť, myslel len na Boha a nebo. To mu dodávalo optimizmus v ťažkých chvíľach. Jeho jedinou duchovnou posilou mu boli básne, ktoré si denne opakoval.“
Prepustenie a rehabilitácia
Po štyroch rokoch väzenia, v roku 1957, podal Ladislav Záborský odvolanie na prepustenie. Po preštudovaní jeho spisov ho 18. decembra 1957 z Valdíc podmienečne prepustili na slobodu. „Bolo to na jeho žiadosť - vyšetrovateľom povedal, že keď si preštudujú jeho spis, tak uznajú, že je nespravodlivo odsúdený. A tak sa aj stalo,“ spomína Mária.
Život po prepustení bol veľmi ťažký. Dôsledky perzekúcie znamenali nemožnosť zaradiť sa do spoločnosti a len minimálne pracovné príležitosti. „Mal ísť k lopate,“ bolo mu povedané. Riaditeľ Matice slovenskej sa nad ním zľutoval a dal mu ilustrovať knihy ruského spisovateľa o prírode a Škultétyho Rečňovanky. Ilustroval aj detský časopis Slniečko.
K Ladislavovej rehabilitácii došlo na jar v roku 1969 za éry A. Dubčeka, ale po polroku ju počas normalizácie zrušili. Musel absolvovať ešte trinásť zdĺhavých pojednávaní, kým velezradu zmenili na miernejší paragraf. Úplne bol rehabilitovaný až v roku 1990.
Pobyt vo Francúzsku a návrat
V roku 1968, keď Slovensko začali okupovať Rusi, odišiel Ladislav Záborský spolu s rodinou na rok do Francúzska. Manželka Elka s deťmi Terezou, Maruškou a Vladimírom odcestovala na pozvanie na tri týždne do Paríža, neskôr za nimi odišiel aj Ladislav. Nastúpil na vlak do Viedne, kde mu na hraniciach predali vízum za tri doláre. Vo Viedni stretol slovenského kňaza, ktorý ho odviezol autom až do Paríža, kde sa stretol so svojou rodinou.
V Paríži dostali deti na rok sedemstofrankové štipendium na štúdium francúzštiny. Zatiaľ čo deti chodili do školy, Ladislav cestoval po celej Európe a venoval sa štúdiu sakrálneho umenia - modernej architektúry a výtvarnej výzdoby kostolov. Cez zimu pôsobil dva mesiace v Slovenskom ústave svätého Cyrila a Metoda v Ríme, kde maľoval obrazy. Na Slovensko sa vrátili v roku 1969.
Výtvarná tvorba a odkaz
Podstatou Záborského tvorby sú zážitky vnútorného života spojené s hlbokou vierou v Boha. „Podstata mojej tvorby je zážitok srdca o skutočnosti Boha,“ charakterizoval svoje diela samotný umelec. Podľa jeho presvedčenia je umenie, ktoré hľadá pravdu a krásu predtuchou večnosti. Nie je náboženským maliarom v pravom zmysle slova, ale je maliarom duchovného svetla. Svetlo jeho obrazov vyviera zvnútra.
Už vtedy tajne tvoril: „Ja som vtedy spravil dvadsaťjeden krížových ciest. Samozrejme, bez komisie výtvarnej. To muselo ísť celkom potichu.“ Za komunizmu tajne vytvoril 21 krížových ciest a vyzdobil 25 kostolov farebnými a leptanými vitrážami, hlavne v Martine, Sučanoch, Kláštore pod Znievom, Breze, Spišskej Belej a ďalších farnostiach. Po roku 1990 vytvoril ešte päť krížových ciest v nových kostoloch: v Badíne, v Martine, v Nitre, v Piešťanoch a v Opatovciach nad Nitrou. Vytvoril nástenné maľby na Slovensku i v dvoch kostoloch v Paríži, tiež návrhy na gobelíny a mozaiky.
Jeho jemne ladené obrazy nesú názvy ako Modlitba, Cyril a Metod, Duch Boží nad vodami, K svetlu, Kristus sám v púšti, Meditácie, Sestry Svätého kríža, Svetlo z kríža, Najväčší milosrdný samaritán a mnohé ďalšie. Nezastupiteľné miesto v jeho tvorbe má aj krajina, ktorú zobrazuje tak, aby sa cez ňu priblížil k človeku. Jeho hlavné krédo je maľovať obrazy, ktoré ľuďom niečo povedia a privedú ich k Bohu. Znalec Záborského diela Rudolf Dobiáš zhodnotil umelcovu tvorbu slovami: „Dovidel ďalej ako mnohí tí, ktorých postavili na piedestály. Neoslepovali ho reflektory. Zato mu bolo dopriate vidieť Svetlo, v ktorom sa rodia všetky farby.“
Ocenenia a výstavy
Ladislav Záborský sa musel po dlhé desaťročia zaobísť bez oficiálneho uznania. V časoch komunistickej diktatúry jednoducho nebolo možné jeho tvorbu oceniť. Napriek tomu jeho umenie je umením, ktoré má hĺbku a môže hovoriť stále. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach na Slovensku, vo Francúzsku, v Taliansku, v Nemecku, vo Švajčiarsku, v Japonsku, v Palestíne a v USA.
- Za výtvarnú tvorbu mu bola udelená zlatá medaila Ústredia Slovenskej kresťanskej inteligencie (1993).
- V roku 2006 mu bolo udelené uznanie a medaila mesta Martin.
- V roku 2005 mu Rada konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru udelila cenu Fra Angelica 2005.
Ladislav Záborský vystavoval svoje obrazy na samostatných a kolektívnych výstavách od roku 1946 v mestách ako Ružomberok (1947), Paríž (1969), Bratislava (1973), Košice (1993), Tisovec (1994), Liptovský Mikuláš (1995), Piešťany (1997), Nitra (2000), Martin (2006) a Kežmarok (2007). Posledná jubilejná výstava sa uskutočnila v Martine na jar v roku 2011.
Viera a optimizmus
Z celého života akademického maliara Ladislava Záborského možno vidieť, že jeho nenahraditeľným stredobodom je vzťah s Bohom. Boh nie je niečím nedosiahnuteľným, ale prejavuje svoju prítomnosť veľmi konkrétne, cez všetky životné situácie. Často hovoril o Božej láske a odpustenie bolo pre neho priamym, konkrétnym dôkazom lásky. Nenosil v sebe trpkosť z väzenských zážitkov: „Ja som im všetko odpustil. A to väzenie bolo pre mňa veľmi potrebné, bol to veľký dar.“
Jeho životným poslaním bolo rozdávať radosť, kresťanský optimizmus a živú vieru vo večný život. Hoci mal Ladislav Záborský 90 rokov, stále sa cítil duševne mladý. Tešil sa na večný život v nebi, kde bude vidieť Boha a jeho nekonečnú lásku. Bol presvedčený, že režisérom nášho života je Boh a všetko je v rukách Božích. Jeho syn Vladimír hovorí: „Veľmi som si vážil jeho dôverný vzťah k Bohu, k mame a k nám deťom. To všetko ma ovplyvňuje.“ Mária dodáva: „Otcova túžba po nebi bola dlhodobá, s každým sa lúčil - dovidenia v nebi - prial ho každému. Preto som aj jeho odchod brala, ako že dosiahol svoj cieľ a je doma pri Otcovi.“
