Slovo jubileum v súčasnosti rezonuje v kontexte príprav na mimoriadnu udalosť v Ríme. Kto navštívil tento rok Rím, mohol si všimnúť rozsiahle opravy v meste, pričom mnohé námestia, fontány či vlakové stanice sú ohradené plotmi s nápisom Giubileo. Medzi opravovanými miestami je napríklad ulica vedúca od Anjelského hradu k Vatikánu, či vlaková stanica S. Pietro, ktorá je k Vatikánu najbližšie. Vatikán zároveň vyzýval podnikateľov, aby z dôvodu jubilea nezvyšovali neúmerne ceny.
Udalosť riadneho jubilejného alebo svätého roka sa v cirkvi odohráva iba raz za 25 rokov, naposledy sme to zažili v roku 2000. Hoci v roku 2016 cirkev zažila mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, očakáva sa, že riadny jubilejný rok privedie do Ríma rekordný počet pútnikov.
Čo znamená slovo "jubileum"?
Samotné slovo jubileum je názov pre niečo mimoriadne špeciálne alebo výnimočné. Vo všeobecnosti označuje významné výročie, najmä okrúhle, ako napríklad 25., 50., 75. alebo 100. výročie. Často sa spája s oslavami a pripomienkou dôležitej udalosti, osoby alebo inštitúcie. Používa sa na pomenovanie osláv tohto výročia, napríklad keď firma oslavuje 25. výročie alebo starosta mesta prehovorí na slávnostnom zhromaždení k 50. výročiu. V slovenčine je to podstatné meno stredného rodu, neživotné.
Pôvod a etymológia slova "jubileum"
Zaujímavosťou je, že toto slovo, ktoré si dnes spájame s okrúhlym výročím, rokom alebo okrúhlymi narodeninami, je odvodené od hebrejského hudobného nástroja yobel. V hebrejčine yobel znamená baraní roh, ktorého zvuk oznamuje Deň zmierenia (Jom Kippur). Slovo „jubileum“ pochádza z latinského slova „iubilaeus“, ktoré pôvodne označovalo rok odpustkov v starovekom Izraeli a má teda svoje korene v hebrejskom „yobel“, doslova „trúbenie na roh“, ohlasujúce začiatok roka odpustkov.
Pôvod jubilea v Starom zákone
Biblistka a saleziánka Dagmar Kráľová približuje, že pôvod všetkých kresťanských jubilejných rokov možno nájsť v židovskej Tóre, čiže v Mojžišových knihách, ktoré patria do Svätého písma. Tóra má v židovstve tú najvyššiu zákonodarnú autoritu. Už samotný týždeň sa v Starom zákone od počiatku chápal nábožensky a končil sa sobotňajším odpočinkom v siedmy deň.
Podobne aj v každý siedmy rok sa mali oslobodiť otroci či dlžníci od dlhov a zem si mala odpočinúť. Bolo treba vrátiť domy i polia pôvodnému majiteľovi, ak ich musel predať pre chudobu. Rok po uplynutí sedemkrát siedmich rokov stanovila Tóra ako osobitný jubilejný rok. Čiže každý päťdesiaty rok mal byť rokom oslobodenia v najvyššom zmysle slova ako predchuť, anticipovanie konečného oslobodenia Izraela. Tento päťdesiaty rok bol pre Izraelitov časom osláv a radosti, ako je definované v 3. knihe Mojžišovej 25:9.
Jubilejný rok bol rokom oslobodenia od dlhov a všetkých druhov otroctva. Všetci väzni a zajatci boli prepustení na slobodu, všetci otroci boli prepustení, všetky dlhy boli odpustené a všetok majetok sa vrátil pôvodným majiteľom. Okrem toho sa na jeden rok mala zastaviť všetka práca a tí, ktorí boli viazaní pracovnými zmluvami, boli z nich prepustení. Pri jubilejnom roku treba brať podľa sestry Dagmary do úvahy, že starozákonný človek rád oslavoval. Tieto oslavy mali náboženský charakter s obetnými hostinami, ktorých stredobodom mal byť Pán.
Jeho súčasťou bol i nácvik dôvery v Božiu prozreteľnosť, keďže nielen v každý siedmy, ale najmä jubilejný rok sa zem nemala obrábať. Vtedy sa Pán o svoj ľud postaral tak, že mu dal hojnejšiu úrodu v ten predchádzajúci. Tieto jubileá mali byť akoby ozajstnými manévrami pred definitívnym nástupom Božej vlády. Biblistka Kráľová však dopĺňa, že jubilejný rok, hoci s nádherným poslaním, bol skôr ideálnym zákonodarstvom a vyjadrením túžby po spravodlivej spoločnosti, pretože v Písme sa nenachádzajú konkrétne indície, ako sa ho darilo uvádzať do praxe.
Centrom jubileí všetkých čias je narodenie Ježiša Krista a jeho pozemský život medzi nami. Evanjelista Lukáš vložil ohlásenie najdôležitejšieho jubilea v dejinách spásy priamo do Ježišových úst v nazaretskej synagóge: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 - 19; porov. Iz 61, 1 - 2).
Jubilejné roky v Katolíckej cirkvi
Jubilejné roky, hoci s pôvodom v Starom zákone, získali v Katolíckej cirkvi svoju vlastnú tradíciu od roku 1300. Vtedy prvý jubilejný rok vyhlásil pápež Bonifác VII. Predchádzalo tomu ťažké obdobie vo vtedajšom svete, poznačené vojnami, morom a hladom, čo viedlo k túžbe ľudí vrátiť sa k svätejšiemu spôsobu života.
Kresťania sa rozhodli vo veľkom pešo putovať do Ríma, aby sa modlili pri hroboch svätých apoštolov Petra a Pavla a dostali požehnanie od hlavy cirkvi. Na Vianoce roku 1299 prišli do Ríma tisíce ľudí, čo neušlo ani pozornosti pápeža Bonifáca VII. Ľudia sa na prelome storočí dožadovali od pápeža požehnania a udelenia odpustkov. Už 1. januára 1300 prišli Rimania do Lateránu, kde vtedy sídlil pápež, a žiadali odpustky. Pápež dal skúmať archívy, či už boli v minulosti udelené odpustky počas jedného roka, ale nič sa nenašlo.
Dvadsiateho druhého februára 1300 napokon pápež vyhlásil jubilejný rok. Na získanie odpustkov stanovil ako podmienky svätú spoveď, pokánie a púť do Baziliky sv. Petra a do Baziliky sv. Pavla. Rimania mali baziliky navštevovať aspoň tridsať dní po sebe a pútnici z iných miest aspoň pätnásť dní. Pontifex takisto stanovil, že takéto odpustky za týchto podmienok bude možné získať každý stý rok.
Vývoj frekvencie jubileí a významné míľniky
- Keď bola Apoštolská stolica prenesená do francúzskeho Avignonu (1305 - 1377), známeho aj ako avignonské zajatie pápežov, objavilo sa veľa žiadostí, aby sa druhé jubileum konalo skôr. Pápež Klement VI. dal na to súhlas a stanovil, že jubilejný rok sa bude konať každých päťdesiat rokov, už v roku 1350. Pútnici v Ríme museli okrem bazilík nad hrobmi svätých Petra a Pavla navštíviť aj Katedrálu sv. Jána v Lateráne.
- Neskôr sa pápež Urban VI. rozhodol skrátiť obdobie medzi jubileami na 33 rokov na pamiatku Ježišovej smrti. Jeho nástupca Bonifác IX. otvoril svätú bránu na Štedrý večer roku 1390 a pre veľký počet pútnikov vyhlásil ďalší svätý rok v roku 1400.
- Pápež Martin V. vyhlásil ďalší svätý rok už v roku 1425. Novinkou bola špeciálna pamätná jubilejná medaila aj otvorenie Svätej brány Katedrály sv. Jána v Lateráne.
- Pápež Mikuláš V. nazval potom rok 1450 svätým rokom.
- V roku 1470 pápež Pavol II. vydal bulu, ktorou stanovil jubileum na každých dvadsaťpäť rokov.
- Ďalší svätý rok vyhlásil v roku 1475 Sixtus IV. Pri tejto príležitosti dal postaviť Sixtínsku kaplnku či Sixtov most cez Tiber a do Ríma povolal viacero renomovaných umelcov.
Jubileá v búrlivých časoch
Jubileum v roku 1500 a deviaty jubilejný rok otvorený Klementom VII. 24. decembra 1524 sa odohrávali v časoch počiatkov veľkých kríz, ktoré čoskoro rozdelili cirkev, teda reformácie. Jubileum v roku 1550 vyhlásil Pavol II., ale otvoril ho až Július III. Do Ríma vtedy prišiel pozoruhodný počet pútnikov, čo spôsobilo v meste nemalé ťažkosti. Svätý Filip Neri so svojím Bratstvom Najsvätejšej Trojice bol jedným z tých, čo pútnikom pomáhali. V roku 1575, v časoch pápeža Gregora XIII., prišlo do Ríma až 300-tisíc ľudí z celej Európy. Ďalšie sväté roky vyhlásili Klement VIII. (1600), Urban VIII. (1650) a Klement X. (1675).
Ďalšie jubileá boli v pravidelných 25-ročných intervaloch a v Ríme postupne vznikali aj charitatívne inštitúcie, ktoré poskytovali pútnikom pomoc a útočisko. Slávnym kazateľom počas Jubilea 1750 vyhláseného Benediktom XIV. bol svätý Leonardo da Porto Maurizio, apoštol krížovej cesty, ktorý v ruinách Kolosea postavil zastavenia krížovej cesty. Jubileum v roku 1800 zabránila Piovi VII. vyhlásiť vláda Napoleona a aj ďalšie jubileá boli sprevádzané ťažkosťami.
Napriek tomu sa viac ako pol milióna pútnikov vydalo na cestu do Ríma v roku 1825. Keďže Bazilika sv. Pavla bola v roku 1823 zničená požiarom a opravovala sa, pápež Lev XII. nahradil jej návštevu Bazilikou sv. Márie v Trastevere. O dvadsaťpäť rokov neskôr sa svätý rok nemohol konať pre neurovnanú situáciu v Rímskej republike a dočasné vyhnanstvo Pia IX. Tento pápež však vyhlásil Svätý rok 1875, hoci sa nekonala žiadna ceremónia otvárania brány z dôvodu okupácie Ríma vojskami kráľa Vittoria Emmanuela.
Moderné a mimoriadne jubileá
Dvadsiate druhé kresťanské jubileum otvorilo 20. storočie. Pápež pri tejto príležitosti vyhlásil dvoch nových svätcov a šiestich blahoslavených, medzi ktorými boli Ján de La Salle a Rita z Cascie. Vo Svätom roku 1925 chcel Pius XI. upriamiť pozornosť veriacich na dielo misií. V roku 1950, niekoľko rokov po druhej svetovej vojne, Pius XII. vyhlásil svätý rok a vyzýval na posväcovanie duší modlitbou a pokánim s neochabujúcou vierou v Krista a cirkev.
Predposledné riadne jubileum vyhlásil v roku 1975 pápež Pavol VI. s dvoma hlavnými témami na zamyslenie a konanie: obnova a zmierenie. Posledný riadny jubilejný rok sme zažili v roku 2000, začal sa otvorením svätej brány pápežom Jánom Pavlom II. na Štedrý večer roku 1999 a oficiálne sa skončil 6. januára 2001.
Pápeži občas vyhlásia aj mimoriadny svätý rok. Posledným takým bol Rok milosrdenstva v roku 2016, predtým vyhlásil mimoriadny svätý rok v roku 1983 pápež Ján Pavol II. a ešte predtým v roku 1933 Pius XI. Dôvodom bolo 1900, respektíve 1950 rokov od vykúpenia, teda od Ježišovej smrti na kríži a od zmŕtvychvstania.
Kľúčové prvky jubilejného roka
Svätá brána: Symbolika a rituály
Súčasťou jubilejného alebo svätého roka je aj svätá brána, ktorú ako prvý otvoril pápež Martin V. v roku 1425. Dnes ide o symbolický cieľ jubilejného putovania. Otvorenie svätej brány pápežom predstavuje oficiálny začiatok svätého roka. V minulosti pápež symbolicky začal obrad aj búraním múra, ktorý zakrýval svätú bránu. Od roku 1950 sa múr namiesto toho zbúra vopred a počas slávnostného liturgického obradu pápež bránu zvonku zatlačí a prejde ňou ako prvý pútnik.
Jubilejné brány sa tradične nachádzajú na štyroch hlavných rímskych bazilikách. Pápež František symbolicky otvorí piatu bránu vo väznici pre Jubileum 2025. Pôvodne existovala len jedna brána, a to v Bazilike sv. Jána Lateránskeho, ktorá je katedrálou rímskeho biskupa. Kým počas Roka milosrdenstva (2016) bolo možné sväté brány otvárať aj v ďalších kostoloch, v roku 2025 budú sväté brány iba v Ríme.
Prechod svätou bránou vyjadruje rozhodnutie nasledovať Krista ako Dobrého pastiera a vstúpiť do spoločenstva cirkvi. Biblistka Dagmar Kráľová hovorí, že pri prekročení svätej brány by si mal pútnik pripomínať text z desiatej kapitoly Jánovho evanjelia: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10, 9). Brána je vchodom dovnútra kostola a pre kresťanské spoločenstvo nejde len o posvätný priestor, do ktorého treba vstupovať s úctou, ale je aj znakom spoločenstva, ktoré spája každého veriaceho s Kristom - je miestom stretnutia a dialógu, zmierenia a pokoja.
Putovanie: Cesta k premene
Ďalším dôležitým znakom jubilea je putovanie. Jubileum od nás žiada, aby sme sa vydali na cestu a prekročili niektoré hranice. Keď sa hýbeme, v skutočnosti nemeníme len miesto, ale premieňame sami seba, ako vysvetľuje brožúra k Jubileu 2025 v Spišskej diecéze. Preto je dôležité pripraviť sa, naplánovať si trasu a poznať cieľ. V tomto zmysle sa putovanie, ktoré charakterizuje tento rok, začína ešte pred ním: jeho východiskovým bodom je rozhodnutie vydať sa na púť.
Púť je skúsenosťou obrátenia, zmeny vlastného života a zamerania sa na Božiu svätosť. Etymológia slova „púť“ je rozhodne výrečná a prešla niekoľkými významovými posunmi. Abrahám je v Biblii opísaný práve takto, ako človek na ceste: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu“ (Gn 12, 1). Aj Ježišovo pôsobenie sa prelína s putovaním z Galiley do svätého mesta: „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9, 51). V Ríme má táto skúsenosť osobitný význam, pretože sa tu spomína na svätých Petra a Pavla, apoštolov, ktorí založili a formovali kresťanskú komunitu.
Svätý Ľudovít Mária Grignion z Montfortu (Dokumentárny film)
Zmierenie a obrátenie
Jubilejný rok má byť milostivým časom na obrátenie a zmierenie, a to nielen s Bohom, ale aj s ľuďmi. Spišský diecézny biskup František Trstenský pripomenul, že je to „veľká príležitosť pre tých, ktorí sa vzdialili od Boha, je to príležitosť na návrat k nemu. Cirkev chce ohlásiť Pánovu milosrdnú tvár, ktorá je tvárou odpustenia, návratu a pokánia. Pre veriacich je to zasa príležitosť prehĺbiť svoju vieru“.
Jubileum je znamením zmierenia, pretože predstavuje „milostivý čas“ (porov. 2 Kor 6, 2) pre obrátenie človeka. Ide konkrétne o prežívanie sviatosti zmierenia, o využitie tohto času na znovuobjavenie hodnoty spovede a na osobné prijatie slova Božieho odpustenia. Výzva na obnovenie sociálnej spravodlivosti a úcty k zemi vychádza v Biblii z teologickej požiadavky: ak je Boh stvoriteľom vesmíru, treba mu dať prednosť pred každou inou skutočnosťou.
Odpustky: Teologický základ a podmienky
S jubileom sa spája pre katolíkov možnosť získania odpustkov. Odpustkami sa rozumie odpustenie časných trestov (nie hriechov!) za hriechy, ktorých vina už bola odpustená, a to nielen pred Cirkvou, ale aj pred Bohom. Každý spáchaný hriech so sebou prináša vinu a trest. Vina za hriechy je nám zotretá vo sviatosti pokánia, avšak časť trestu zostáva. Tresty za hriechy si môžeme odpykať po smrti v očistci, ale existujú aj iné možnosti, ako sa časných trestov za hriechy zbaviť už tu na zemi, respektíve ich zredukovať - dobrými skutkami, pokáním, ale najmä získaním odpustkov, ktoré Cirkev udeľuje z nevyčerpateľného pokladu zásluh Ježiša Krista a svätých.
Odpustky nie sú v žiadnom prípade len prostriedkom, ktorým sa odstraňujú tresty za hriechy. Ich úlohou je pomáhať človeku v každodennom vzrastaní v čnostiach a kresťanskej láske. Teológia odpustkov má jasný základ v Svätom Písme, s predobrazmi už v Starom zákone (napr. 2. kniha Machabejcov). Novozákonné spisy obsahujú poverenia od Krista pre apoštolov k zväzovaniu a rozväzovaniu, z ktorých odvádzame riadiacu moc Cirkvi a výzvu k dokonalosti. Podobenstvo o márnotratnom synovi zase vyjadruje ponuku Božieho odpustenia, ktoré je zadarmo dostupné pre človeka.
Podmienky na získanie odpustkov
Aktuálne platný Kódex kánonického práva rozlišuje delenie odpustkov na čiastočné alebo úplné, podľa toho, či od časného trestu oslobodzujú čiastočne alebo úplne. Čiastočné odpustky môže veriaci získať viac krát za deň, úplné len raz, s výnimkou v hodine smrti. Odpustky môže získať len ten, kto bol pokrstený, nie je exkomunikovaný a nachádza sa v stave milosti posväcujúcej aspoň na konci predpísaných úkonov. Odpustky môžeme získať sami pre seba alebo pre zosnulých na spôsob príhovoru.
Na získanie úplných odpustkov je potrebné:
- Mať úmysel odpustky získať, aspoň všeobecný.
- Vykonať úkon, ktorý je obdarený úplnými odpustkami.
- Vylúčiť akúkoľvek naviazanosť na hriech, čo i len ľahký.
- Splniť tri všeobecné podmienky:
- Svätá spoveď: Je vhodné ju vykonať v primeranom čase pred alebo po odpustkovom úkone.
- Sväté prijímanie: Musí byť reálne a sviatostné, nepostačuje duchovné. Je vhodné, aby bolo vykonané v ten istý deň, ako odpustkový úkon.
- Modlitba na úmysel Svätého Otca: Splní sa, ak sa na jeho úmysel obetuje jeden Otčenáš a jeden Zdravas.
Odpustky sú šancou v priestore vytvárania kresťanského života a pomocou k prekonaniu následkov hriechov - časných trestov, ktoré nemožno chápať ako Bohom uložené sankcie, ale ako následky hriechov pôsobiace utrpenie a narušenia vo vzťahoch.