Úvod do sveta svadobných tradícií
Láska je univerzálna, ale svadobný obrad prebieha všade inak. Viete, prečo nevesta hádže kyticu, nosí závoj, alebo sa v deň svadby ukrýva pred ženíchom? Spoznajte s nami zaujímavé svadobné zvyky zo Slovenska a Česka i zvyšku sveta a prípadne sa nimi nechajte aj inšpirovať.
Tradície spojené so svadobnou ceremóniou a sprievodnými spoločenskými udalosťami dnes nepredstavujú pevnú šablónu, podľa ktorej sa musí svadba odvíjať. Neexistuje žiaden jediný, či správny spôsob ako sa vydať (alebo oženiť).
Medzinárodné svadobné zvyky
Anglická tradícia "Something old, something new..."
Rýmovačka v znení „Something old, something new, something borrowed, something blue, and a sixpence in her shoe." má pôvod vo viktoriánskom Anglicku devätnásteho storočia a v preklade znamená „Niečo staré, niečo nové, niečo požičané, niečo modré, a šesťpenca v topánke".
- „Staré" poskytovalo ochranu bábätka, ktoré malo po svadbe prísť na svet a zároveň symbolizovalo stálosť a kontinuitu inštitútu manželstva.
- „Nové" malo navodiť optimizmus pri vstupe do spoločnej budúcnosti partnerov.
- „Požičané" prenášalo šťastie, radosť a plodnosť od nevesty, ktorá ich už zažila.
- „Modré" bolo znakom vernosti a tiež odvracalo nešťastie a uhrančivé pohľady.
Príkladom tohto svadobného zvyku bola kráľovská svadba princa Williama a Kate Middleton. Ak vás táto svadobná tradícia oslovila, môžete vašu svadobnú vizáž obohatiť o náušnice s opálom, náramok s modrým zafírom, či náhrdelník s chalcedónom. Modrú však nemusíte, podobne ako Kate, vôbec vystavovať pohľadom a obliecť si v tejto farbe hoci i spodnú bielizeň. Žiadne z týchto prvkov sa ani nemusia obmedzovať na šaty a zvyčajné šperky. Jemne modrý lak na nechty, pierko, stuha, alebo kabelka budú rovnako vhodné.
Japonsko: San san kudo
San san kudo (doslovný preklad „tri- tri- deväť- krát") je formálne rituálne pitie saké z troch spoločných šálok uložených vertikálne na sebe - reprezentujú nebesia, zem a ľudstvo.
Nemecko: Pílenie klátu
Nemeckou alternatívou predvádzania spoločnej súhry novomanželov v práci je pílenie klátu dreva veľkou pílou s dvoma rúčkami.
Južná Kórea: Hus ako dar
Na prejav svojho zámeru vytrvať so svojou nastávajúcou manželkou v monogamnom vzťahu, daruje kórejský ženích matke nevesty hus.
Francúzsko: Croquembouche
Croquembouche je delikátnym dôkazom, že Francúzi nezostávajú ani pri svadobnom menu nič dlžní svojej povesti kulinárskej veľmoci. Vysoká veža, poskladaná z guľôčok z odpaľovaného cesta, plnených lahodným krémom a obalených v sladkej poleve, je ukážkou vrcholného cukrárskeho majstrovstva.
India: Henna
Tradičná indická svadba sa nezaobíde bez sofistikovaného skrášlenia rúk a nôh nevesty technikou (dočasného) tetovania henna. K tomu dochádza v predsvadobný večer, počas ceremónie známej ako Mehndi. Profesionálni umelci nezdobia len nevestu, ale aj iné ženy v rodine. Zložité vzory znázorňujú radosť zo života, oslavujú jeho krásu, symbolizujú duchovné prebudenie a obetné dary božstvám.
Svadobné zvyky na Slovensku a v Česku
Kľúčové postavy svadby
Tradičná slovenská svadba bola od nepamäti spájaná s množstvom obradných úkonov a zvykov, ktoré museli mladomanželia pred a počas vstupu do spoločného života absolvovať. V minulosti svadbu dohadovali rodičia, preto sa často stávalo, že sa ľudia sobášili skôr pre majetok, ako z lásky.
Hlavnými a najdôležitejšími osobami na svadbe sú samozrejme nevesta a ženích, na východnom Slovensku bralta a braldián.
Starejší a starejšia
Svadba sa nezaobišla bez starejšieho, ktorý zaisťoval riadny priebeh celej svadby a jeho funkcia pretrváva na svadbách dodnes. V dávnej minulosti mohol starejší dokonca právoplatne oddávať. Starejším bol najčastejšie ženatý muž z rodiny, prípadne sused, ale existoval aj obecný starejší. Kedysi na svadbe figurovali hneď dvaja, jeden zo strany ženícha - „pytač“, a druhý zo strany nevesty - „oddavač“. Okrem starejšieho existovala aj starejšia. Bola to vydatá žena z rodiny nevesty, najčastejšie jej krstná mama, ktorá nevestu vyvádzala zo sviečkového tanca, pri zavíjanke jej zakladala čepiec a vykonávala množstvo ďalších magických úkonov, ktoré mali manželom zabezpečiť šťastný a úspešný život.
Prípravy na svadbu
Dôležitú funkciu zastával, a takisto v súčasnosti zastáva, prvý družba, ktorý je hlavným predstaviteľom slobodných mládencov. Potom, čo prebehli pytačky a zásnuby a rodičia budúcich manželov sa dohodli na svadbe, mohli sa začať predsvadobné prípravy. Po zásnubách, v niektorých dedinách pred nimi, išli budúci manželia na faru spisovať ohlášky. Počas ohlášok, ktoré sa robia dodnes, sa v kostole tri nedele pred svadbou verejne ohlasovala budúca svadba.
Dievka nosila do kostola partu, mládenec pierko a stuhu. Farár bol za ohlášky odmeňovaný pradeným ľanom a mládenec sa mu odvďačil prácou. Kedysi neexistovali svadobné oznámenia, tie sa začali posielať až začiatkom 20. storočia.
Pozývanie hostí
Pozývanie hostí na svadbu sa robilo prostredníctvom zváča, ktorý chodil po dedine pešo alebo na koni. Zváčom bol väčšinou prvý družba, starejší, niekedy hostí pozývali budúci manželia alebo ich rodičia. Obyčajne sa pozývalo v čase ohlášok, týždeň pred svadbou. Niektorých museli na svadbu pozývať dva alebo trikrát. Zváč bol rovnako ako starejší špeciálne vystrojený, mal paličku, niekde fokoš (obradný nástroj starejších), pierko, šatku, stuhy a so sebou nosieval koláč pre pozvaných hostí. Ak zváč dostal za pohárik páleného, znamenalo to, že pozvanie bolo úspešné.
Dary a výbava
V minulosti bolo zvykom, že ak pochádzala nevesta z chudobnej rodiny alebo sa stala sirotou, chodila najčastejšie s krstnou matkou pred svadbou po dedine pýtať dary. V tom čase si medzi sebou menili darčeky aj budúci mladomanželia, ženích dal neveste najčastejšie čižmy, ona jemu vyšívanú košieľku. Nevesta do nového domu prinášala dary, ktorými sa mala svokrovcom zapáčiť. Hovorilo sa, že rodičom nevesty sa nedávajú žiadne dary, lebo všetko čo dostali od ženícha je vlastne platenie za nevestu. Hostia dávali mladomanželom domáce suroviny, z ktorých sa prichystala celá svadobná hostina, koláče, ale i peniaze, ktoré sa zbierali v rôznych zbierkach počas svadby.
Rozlúčka so slobodou
Rozlúčka so slobodou sa konala aj v dávnejších dobách, konkrétne v predvečer svadby. Kým mládenec išiel so svojimi kamarátmi oslavovať do krčmy a „prepíjali slobodu“, rozlúčka budúcej nevesty sa konala v jej rodičovskom dome a mala skôr obradný charakter. V mnohých slovenských dedinách so svojimi kamarátkami, družicami, vili pierka z rozmarínu, venčeky, svadobný stromček alebo zástavu a nevesta mala oplakávať svoje panenstvo.
Svadobný deň: Obrady a symbolika
Občasné usporiadanie svadby
Typická svadba na Slovensku sa kedysi začínala prevažne v pondelok. Časté boli aj svadby v utorok, niekedy štvrtok alebo v nedeľu. Sobáš sa nikdy nekonal v stredu alebo piatok.
Obrady pred sobášom
Ešte pred odobierkou a samotným sobášom sa v dome nevesty uskutočnilo obradné obliekanie nevesty. Mladuchu obliekali do kroja, no nie vo všetkých kútoch Slovenska bola typická jeho biela farba. V niektorých krajoch nevesty odievali do smútočných farieb - čiernej a fialovej. Zaužívané vo väčšine dedín bolo, aby bol aspoň kus nevestinho odevu červenej farby. Červená ju mala ochrániť pred urieknutím a čarami.
Nevesta na sebe nosila aj pás, ktorý symbolizoval manželskú vernosť a na nohách mala čižmy. Špecifický bol aj jej účes. Vlasy mala predelené cez prostriedok na tzv. „pútec“ a zapletené do vrkoča. Na hlave mala partu alebo veniec, v ktorom bol použitý rozmarín. Rozmarín sa do svadobných pierok a vencov používal a používa preto, že symbolizuje vernosť, lásku a šťastie, ktoré má priniesť mladomanželom.
Závoj mal nevestu uchrániť pred zlými pohľadmi cudzích ľudí. Staršie vydaté ženy dávali nevestám niekoľko rád, ako doplniť svoj svadobný odev. Do čižmy si mali dať cesnak alebo peniaz, aby odohnali zlých duchov, a aby boli v budúcnosti bohaté. Pod partu si mali dať sušenú materinu dúšku, aby mal mladý pár zdravé deti.
Prekážky pre ženícha
Ženích to v minulosti nemal vôbec ľahké, keď chcel svoju nastávajúcu vôbec vidieť. Pred odobierkou musel prekonať rôzne prekážky. V niektorých dedinách mu zahatili cestu, bránu alebo dvere do domu, musel odpovedať na rôzne hádanky, boli mu predvedené falošné nevesty alebo si musel v dome nevestu sám nájsť.
Odobierka
Odobierka (odpýtanie, preprašenie) sa robila u ženícha aj u nevesty a opakovala sa po sobáši. Počas odobierky museli mladí kľačať buď na šatke, matkinej zástere, múčnom vrecku, alebo na kožuchu. Text, ktorým mladomanželia pýtali rodičov o odpustenie a za všetko ďakovali, predriekaval buď starejší, alebo prvý družba.
Svadobný sprievod
Po odobierke sa vytvoril svadobný sprievod, ktorý bol väčšinou veselý až bujarý. Na čele sprievodu bol starejší, nevesta nikdy nemohla ísť prvá. Sprievod bol hlučný a svadobčania plieskali bičom preto, aby odbúrali zlo. Prosperitu nového života mladomanželov chceli ľudia v sprievode zabezpečiť obsypávaním ženícha a nevesty plodinami, chlebom a kropením svätenou vodou.
Svadobný sprievod bol po svadbe v mnohých prípadoch zastavený a nevesta so ženíchom ostro sledovaní. Ľudia z dediny sledovali či nevesta počas sprievodu plače alebo sa smeje. Ak plakala, bol to dobrý znak, že sa bude počas života so ženíchom iba smiať. V dedine Priechod na strednom Slovensku bol ženích s nevestou zastavený a musel „biť kohúta“. Tí, čo sprievod zastavili, mu zaviazali oči, dali mu do rúk cepy a musel nimi trafiť figurínu kohúta.
Sobáš a hostina
Na sobáši bolo v minulosti zaujímavé to, že počas neho často zostávali svadobčania pred kostolom. Svadobná hostina sa uskutočňovala v dome nevestiných alebo ženíchových rodičov podľa toho, kto z páru sa ku komu po sobáši presťahoval. Najčastejšie to však bolo v rodičovskom dome nevesty. Jedlá na stoly nosili družičky a družbovia. Hojnosť pokrmov symbolizovalo budúcu prosperitu páru. Mladomanželia jedli z jedného taniera, jednou lyžicou i príborom, čo bol znak toho, že patria ku sebe.
Aj v oblasti svadobných jedál bola istá obradovosť, pretože na svadbe nemal chýbať pokrm zo sliepky a kohúta, ktoré mali zabezpečiť plodnosť páru. Častokrát pri hlavnom svadobnou stole s mladomanželmi nesedeli ich rodičia. Medzi najčastejšie pokrmy patrila slepačia polievka s rezancami, bravčové alebo baranie mäso a kapusta. Alkohol hosťom ponúkal len poverený svadobný funkcionár. Záverečným chodom hostiny bola už spomenutá kapusta, kaša a dôležitá súčasť svadby koláč - radostník, ktorý rozdával starejší.
Na svadbe nesmela chýbať muzika. Každý, kto si rozkázal zahrať pesničku, musel za ňu muzikantom zaplatiť. Svadba v mnohých častiach Slovenska trvala aj dva či tri dni. V dedinke Matiášovce na Zamagurí sa počas svadby nekonala typická svadobná hostina. Pozvaným hosťom sa podávala len pálenka, ak bol niekto z hostí hladný, išiel sa domov najesť a vrátil sa naspäť.
Príchod do domu ženícha
Keď sa nevesta a hostia presúvali do domu ženícha, vykonávali sa podobné obrady ako pri odobierke. V dome ženícha boli dôležité miesta, pri ktorých prijímali mladú gazdinú do domu. Išlo o pec, ohnisko, stôl, prah a kúty. Pred samotným vstupom do domu musel ženích preniesť nevestu cez prah. Svokra potom skúšala nevestinu šikovnosť pri zdvíhaní metly a ponúkala jej cukor a med, aby mala šťastný život. V niektorých častiach Slovenska dala svokra neveste pod pazuchu chlieb a tá s ním musela trikrát obísť stôl bez toho, aby ju ženích chytil. Ak ju dolapil, znamenalo to, že nevesta bude celý život „pod papučou“.
Symbolika výmeny prvkov
Výmena svadobných obrúčok je síce prastarý zvyk, no svadobné obrady sa bez nej nemôžu zaobísť. Tradične sa zásnubný prsteň a svadobné obrúčky nosia na prstenníku ľavej ruky, kde sa nachádza Vena amoris - "žila lásky." V minulosti verili, že táto žila spája srdce s prstenníkom ľavej ruky, no aj napriek popretiu jej existencie tento zvyk pretrval. Tvar prsteňa má tak isto hlbokú symboliku, keďže kruh nemá začiatok a koniec, znázorňuje večnosť. Prázdny priestor prsteňa sa po výmene manželských sľubov zaplní a predstavuje vstup do partnerského zväzku a je dôkazom lásky.
Prvé spoločné úkony
Hádzanie konfiet, ryže a kvetových lupienkov nastáva po obrade, ihneď, ako mladomanželia opustia kostol, alebo úrad. Rozbitie taniera nasleduje, kým novomanželia ešte stoja. Jeden z nich dostane do ruky metlu, druhý lopatku a spoločnými silami sa pokúšajú rozbitý tanier zo zeme upratať. Nejde len o prvú skúšku ich vzájomnej spolupráce, ale aj náznak toho, ako sa im bude v manželstve dariť. Spoločné jedenie polievky predstavuje druhú možnosť, kedy môže pár verejne predviesť ich súhru a kooperáciu. Význam spoločného taniera je aj v tom, že symbolizuje spoločné zdieľanie. Krájanie svadobnej torty, alebo do tretice šanca ukázať vzájomnú koordináciu. Aj jeho mottom je vôľa pomáhať si navzájom a o všetko sa podeliť.
Prvý tanec a hádzanie kytice
Prvý tanec patrí len mladomanželom. Výber piesne, na ktorú budú tancovať, zostáva na nich a patrí k tým najpríjemnejším predsvadobným povinnostiam. Ostatní hostia sa postupne pridávajú tak, že sa striedajú v tancovaní s nevestou a ženíchom. Hádzanie svadobnej kytice je pomyselným odovzdaním štafety radostí i povinností nevesty jednej z prítomných, stále slobodných, slečien. Tie sa zoradia vedľa seba, nevesta sa im otočí chrbtom a kyticu hodí za seba.
Svadobný podväzok a únos nevesty
Svadobný podväzok sa stal obľúbeným doplnkom vo výbave nevesty. Nemáva praktickú úlohu, plní len estetickú funkciu a počas večera sa stáva aj predmetom zábavy - vďačnou hrou je jeho snímanie z nohy nevesty, počas ktorého ženích nesmie použiť ruky. Únos nevesty býva vopred dohodnutý a mužskí členovia svadobnej spoločnosti počas neho „unesú" nevestu do blízkeho baru, alebo iného podniku.
Vrchol svadobného večera a následné obrady
Čepčenie a redový tanec
Čepčenie nastáva o polnoci svadobného večera. Nevesta odetá v kroji je usadená v centre pozornosti a postavená pred otázku, či si nechá radšej „vienok sňať, alebo hlávku sťať". Sňatie dievčenského venca a jeho nahradenie čepcom dospelej vydatej ženy sa stáva finálnym spečatením nového manželstva. Redový tanec (zvyk typický iba pre Slovensko) nasleduje po čepčení a ponúka svadobným hosťom možnosť vykrútiť už mladú pani v tanci. Prebieha pod dozorom starejšieho, ktorý v úvode najprv hostí oboznámi s jeho pravidlami. Aby si s nevestou, prezlečenou do šiat na redový tanec, mohli zatancovať, musia za to hostia, aspoň symbolicky, zaplatiť. Ako odmenu si po odtancovaní zasa odnesú kúsok svadobnej torty, alebo koláče.
Prenášanie cez prah
Prenášanie cez prah je primárne namierené proti zlým duchom - ženích ich týmto spôsobom prekabáti, aby si nevšimli, že si do domu priniesol manželku.
Ďalšie slovenské zvyky
Na starých slovenských svadbách sa viac ako kytica hádzal koláč. Skladanie vienka sa považovalo za vrchol svadby. Vienok a parta boli znaky nevestinho panenstva a dievčenskej slobody. Z hlavy sa vienok skladal buď vidličkou, nožom, kosou, alebo šabľou. Funkciu skladania vienka mal prvý družba alebo staršie ženy. Družba sa nevesty trikrát pýtal či chcú radšej svoj vienok sňať, alebo hlávku sťať, pričom na tretí raz si ho už nevesta s plačom nechala zložiť z hlavy. Po zložení jej mal prvý družba rozpliesť vrkoč, ktorý bol typický iba pre slobodné dievčatá. V niektorých prípadoch sa mladej neveste aj odstrihlo z vlasov. Zložený vienok sa zapichol do hrady v izbe. Pred zložením vienka chodili okolo nevesty družičky so zapálenými sviečkami a spievali. Po zložení vienka nasledoval obrad ukladania mladého páru na lôžko. Tento akt sa nazýval aj „konzumácia manželstva“. V ešte dávnejšej ako dávnej minulosti mal právo na prvú noc s mladou ženou prvý družba. Neskôr to už bol ženích, ale ich prvá noc mala svedkov. Ženy, ktoré im stlali svadobné lôžko sa museli držať rôznych pravidiel. Nesmeli búchať po perinách, aby muž ženu v manželstve nebil, perinu pokvapkali medom, pod podušku dávali peniaze, lôžko posvätili svätenou vodou a posolili. V miestnosti pred uložením na lôžko mohli byť okrem mladomanželov len niektorí ľudia, ktorí dávali pozor aj na to, či nemá nevesta u seba ukrytú fľaštičku s holubäcou krvou, aby ňou zatajila svoju nepoctivosť.
Čepčenie (zavíjanka, predaj nevesty)
Čepčenie (zavíjanka, predaj nevesty) sa uskutočňoval v druhý deň svadby. Až v 20. storočí, keď sa skracovali svadby, sa konal hneď po skladaní venca. Čepčenie nevesty bolo v minulosti výlučne záležitosťou starších žien. Nevesta počas tohto obradu väčšinou sedela na drevenej nádobe s vodou, na ktorej bol položený piest, prípadne pri nej boli ešte mužské nohavice. Tieto symboly mali neveste zaistiť ľahší pôrod a mužského potomka. Kým neveste založili čepiec (kápku), pokropili jej hlavu svätenou vodou. Po zavíjanke nasledoval tanec. V niektorých častiach Slovenska bola počas alebo po svadbe zaužívaná aj očista. Išlo o obradné očistenie mladého zosobášeného páru, ktorý sa tým po svadbe, plnej nezvyčajných obradov a úkonov, zaradil do normálneho spoločného života.
Výbava a posvadobné zvyky
S výbavou, rúchom, sa chodilo buď pred svadbou, počas nej, alebo až po svadbe. Nevestina výbava, okrem perín, bola vždy starostlivo uschovaná v truhlici (láde). Súčasťou výbavy boli teda najmä periny, vankúše (hlavnice), bielizeň, šaty a riad, niekde sa do výbavy dávalo aj obilie. Po svadbe sa ešte konali takzvané otrusky, poprávky či opáčky. Tieto posvadobné zvyky sa uskutočňovali dva až tri dni, prípadne týždeň po svadbe. V tomto období sa chodilo ku mladomanželom s ovsom, ktorý viezli od nevesty. Išlo vlastne o prvú posvadobnú návštevu mladomanželov. V sprievode, ktorý ku mladomanželom putoval, sa často vyskytovali aj rôzne masky, najmä muži prestrojení za ženy.
Svadba v Stankovanoch: Detailný pohľad na tradície
Svadba v Stankovanoch. Mladého zaťa od rodičov odoberal starejší. Následne starejší, predný družba s družicou zobrali mladého zaťa a za hudobného sprievodu išli do domu nevesty. Starejší najprv mladému zaťovi namiesto nevesty priviedol iné dievča. To sa zopakovalo ešte raz a na tretíkrát priviedol starejší skutočnú nevestu. Nasledovala odobierka, ktorú opäť predniesol starejší.
Po týchto tradíciách sa pohol sprievod do kostola. V sprievode najskôr išiel mladý zať s prednou družicou, za nimi nevesta s predným družbom a ostatní svadobčania. Svadobný obrad vždy prebiehal počas svadobnej omše. Po obrade vyšli družbovia a družice pred kostol a ľuďom rozdávali „kúpnie cukríki“, ktoré im dala nevesta ešte pred svadbou. Hovorilo sa, že kto zje taký cukrík, do roka sa má oženiť alebo vydať.
Svadobná hostina sa vždy začínala varenou pálenkou (hriatou). Svadobné menu pozostávalo z fazule, lohaze alebo hrachu. Pripravené mäso podával starejší každému do dlane, kto bol neopatrný, tomu starejší mäso uchytil a neostalo mu nič. Niektoré suroviny dostala nevesta pred sobášom, keď chodila s kmotrou po žobraní. Po žobraní sa chodilo po prvej ohláške v kostole, nevesta s kmotrou chodila od domu k domu a ľudia jej dávali rôzne suroviny. Neskôr sa namiesto surovín začali dávať peniaze, a tento zvyk na dolnom Liptove pretrváva dodnes. Žobralo sa hore dedinou, aby majetok nešiel dole vodou.
Svadba v Stankovanoch. Večer, keď už sa zotmelo išli družbovia, družice, starejší a starejšie do domu mladého zaťa, teda do budúcej domácnosti. Ale nie naprázno, išli s perinami. Periny zakrútili, prehodili si ich cez plece, a tak ich niesli do domu mladého zaťa. Posteľ už bola nachystaná, prehodili na ňu plachtu a postlali periny. Do postlaných perín sa náhlila zvaliť družina. Ak sa to prvému podarilo starejšiemu alebo družbovi, vravelo sa, že mladomanželia budú mať prvého chlapca, ak sa prvá zvalila družica alebo starejšia, mali mať dievča.
Čepčenie bolo významným a slávnostným obradom. Snímanie venca, party z hlavy mladuchy, ktorý bol symbolom jej panenstva a slobody, patrilo spolu s jej následným začepčením k obradnému vrcholu každej svadby. Sprievodné úkony čepčenia mali zabezpečiť neveste plodnosť, prosperitu a podobne. Čepčenie prebiehalo v komore. Nevestu posadili na stolec a predná družica jej rozplietla vlasy. Rovnako ako aj dnes sa družba, či iný muž spýtal, či chce nevesta vienok sňať alebo hlávku sťať. Po zložení vienka chodili staršie ženy okolo nevesty so sviečkami a spievali piesne. Po začepčení dali obom manželom na jednu misu jedlo. Naberali si lyžičkami a predbiehali sa, aby jeden druhému zhodil jedlo z lyžice. Komu sa to skôr podarilo, ten mal nad tým druhým vládnuť a mu rozkazovať, a ten druhý pokorne poslúchať.
Nevestin veniec priniesol predný družba medzi svadobčanov do izby na tanieri. Zobral ho na vidličku, zdvihol do výšky a začala sa dražba. Prví začali prihadzovať starejší, neskôr sa pridali ostatní. Peniaze sa odovzdali neveste. Na záver musel dať peniaze aj mladý zať, aby vienok ostal jemu. Na súčasných svadbách sa čepčenie vykonáva o polnoci, niekedy aj pred polnocou.