Mesto Hriňová sa nachádza na severovýchodnom okraji Detvianskej kotliny, ktorá je súčasťou Zvolenskej kotliny. Jeho okrajové časti na východe zasahujú do Sihlianskej planiny, patriacej k Veporským vrchom. Prístup do mesta zabezpečujú cesty II/526 (Kriváň - Kokava nad Rimavicou) a II/529 (Brezno - Hriňová). Okresné mesto Detva je vzdialené 9 km juhozápadne, Brezno 27 km severne a rovnako ďaleko je aj Lučenec na juhu.
Najstaršie stopy osídlenia
Najstaršie dôkazy osídlenia v regióne pochádzajú z lokality Kalamárka, kde boli objavené artefakty z obdobia mladšieho paleolitu. Trvalejšie osídlenie je však doložené až nálezmi z neskorej doby bronzovej, kedy tu žil ľud lužickej kultúry. Unikátnym nálezom je bronzová dýka, objavená na brehu potoka Slanec, predbežne datovaná do mladšej alebo strednej doby bronzovej, čo predstavuje vek 3200 až 3600 rokov. Osídlenie z druhého storočia nášho letopočtu, teda z doby rímskej, dokladá nález pokladu 12 rímskych mincí objavených v hlinenej nádobe na brehu Slatiny v roku 1929.
Vznik a osamostatnenie obce
Územie dnešnej Hriňovej bolo pôvodne súčasťou Vígľašského panstva a rozvíjalo sa ako súčasť mesta Detva. V roku 1811 získala Detva výsady mestečka. Dňa 21. októbra 1890 povolilo Uhorské ministerstvo vnútra osamostatnenie Hriňovej od Detvy. Obec vznikla v politickom okrese Veľkoslatinskom. Municipiálny výbor župy Zvolenskej schválil zriaďujúci štatút dňa 5. septembra 1891 pod číslom 322/1891, čím Hriňová začala existovať ako samostatná obec.
Do novej obce boli okrem vlastnej osady Hriňová (maďarsky Herencsvölgy) začlenené mnohé okolité osady a lazy, vrátane Krivec, Slanec, Mangútovo, Štoliansko, Gondova jama, Biele Vody, Vrch Slatina, Magura, Snohy a Vrch dobroč. Dňa 1. októbra 1895 bol v Hriňovej zriadený Štátny matričný úrad. V čase svojho vzniku mala Hriňová viac ako 6 000 obyvateľov.
Hospodárske aktivity a remeslá
Poľnohospodárstvo a lesníctvo
Osídlenie hriňovského chotára bolo riedke a nepravidelné. Na lazoch sa vytvárali samostatné poľnohospodárske jednotky, ktoré boli od seba značne vzdialené. Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom a prácou v lesoch, kde vykonávali činnosť drevorubačov, povozníkov a uhliarov. Pôda na horských svahoch bola málo výnosná, pestovali sa na nej obilniny (jačmeň, ovos, pšenica), zemiaky a kapusta, z technických plodín ľan a konope. Veľký význam malo aj chov hovädzieho dobytka a oviec, ktoré sa pásli salašníckym spôsobom. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje pálenie dreveného uhlia, na čo dodnes poukazuje pomenovanie osady Uhlisko. Kvalitné uhlie sa na vozoch dopravovalo až do Budapešti.
Sklárstvo
Významnou hospodárskou aktivitou v lokalite bolo sklárstvo, prostredníctvom ktorého Vígľašské panstvo zhodnocovalo bohaté zásoby dreva a ložiská kremeňa. Prvá sklárska huta bola postavená v rokoch 1802 - 1803 v časti Horná Hriňová. Nájomca sklárne Karol Ruber spustil prevádzku huty na rozmedzí rokov 1804 a 1805. Druhá sklárska huta bola postavená v časti Skalisko nájomcom Ignácom Pergerom v roku 1824. V polovici 18. storočia vznikla sklárska huta v Skalisku. V roku 1840 postavili novú hutu v Hriňovej a do nej preniesli časť zariadení starej sklárne. Zo začiatku sa vyrábalo iba tabuľové sklo. Po požiari a následnej obnove v roku 1895 sa začalo s produkciou rôzneho jemného brúseného skla. Huta mala dve pece, ktoré sa vykurovali drevom. Kvalitný kremeň - "kvarc" - sa ťažil blízko huty. Lacnú výrobu umožňovali aj bohaté zásoby dreva a skutočnosť, že pri výrobe skla nebolo potrebné pridávať žiadne oxidy. Výrobky hriňovských sklárov sa dostali ďaleko do sveta, napríklad do Ruska, na Balkán, do Francúzska, Egypta, ba až do Ameriky, Japonska a Austrálie. Skláreň zamestnávala 500 - 600 ľudí a viedli ju prvotriedni odborníci. Ročne vyprodukovala 5000 - 6000 q skla. Majiteľ huty (Vígľašské panstvo) dával skláreň do prenájmu. Keď sa v roku 1913 zvýšilo nájomné a zároveň vzrástla aj cena dreva, sklárska výroba sa stala nerentabilnou a 15. februára 1914 sklárske pece vyhasli. Stroje rozpredali a na konci roka 1915 bola huta úplne prázdna. Pokusy o obnovenie výroby po 1. svetovej vojne neboli úspešné. Ako zaujímavosť spomeňme, že majiteľ huty vydal v roku 1879 vlastné peniaze, ktorými vyplácal zamestnancov a ktoré platili iba v jeho obchode.
Piliarstvo
V obci sa už v roku 1860 nachádzali 3 píly. Prostredná píla v časti Pod Klopotovom je zachytená už na prvom vojenskom mapovaní z roku 1783. V roku 1860 boli v Hriňovej tri vodné píly (pri Bratkovskom moste, u Peťkov pod Klopotovom a v Krivci - Podjaseňove), ktoré patrili Vígľašskému veľkopanstvu. Neskôr bola vybudovaná parná píla s vlastnou úzkorozchodnou železnicou na sťahovanie dreva. Vybudovaním parnej píly sa začal spracúvať aj drevný odpad (piliny, triesky). K vybaveniu píly patrilo osem rámových gátrov a šesť cirkulárok. Píla mala už v roku 1905 vlastnú úzkorozchodnú železnicu (760 mm), po ktorej sa dopravovalo drevo z okolitých lesov (z Perísk a z doliny Studená jama až pri sklone 40 %) a narezané výrobky na železničnú stanicu do Kriváňa. Odtiaľ sa kvalitné rezivo vyvážalo ďaleko za hranice našej krajiny (do Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie). Parná píla vyhorela dvakrát, v roku 1902 a 1922. Po poslednom požiari bola vybavená modernejšími strojmi. V roku 1962 úzkokoľajnička doslúžila, časť trasy a píla zanikli pri výstavbe priehrady. Vodná nádrž pochovala aj vodný mlyn v Hornej Hriňovej u Štulerov, ktorý patril Vígľašskému panstvu a bol vybavený 2 kameňmi. Mlela sa v ňom čierna žitná múka.
Vzdelávanie a kultúra
Školstvo
Do roku 1918 boli v Hriňovej dve štátne školy s maďarským vyučovacím jazykom. Na lazoch existovali tzv. gazdovské školy, kde skúsenejší gazdovia vyučovali deti po slovensky, avšak iba počas zimných mesiacov a so zameraním na čítanie a písanie. Tieto školy vykonávali priekopnícku činnosť, vďaka čomu bolo z viac ako 6 000 obyvateľov Hriňovej len 7 % analfabetov. Po roku 1918 boli vybudované nové štátne školy v Krivci, Slanci, na Blate, Bielych Vodách, v Dolnej Riečke a na Priehaline. Školy sa stali aj strediskami kultúrno-osvetovej práce, kde sa nachádzali knižnice a organizovali sa rôzne kurzy a divadelné krúžky.
Kultúrne tradície a osobnosti
Hriňová je známa svojimi kultúrnymi tradíciami, ktoré sa odrážajú v podujatiach ako "Gazdovanie na hriňovských lazoch" a medzinárodný festival ľudových hudieb "Muziky pod Poľanou". V meste pôsobia folklórne súbory FS Hriňovčan a DFS Hviezdička, ako aj spevácka skupina ŽSS Hriňovčianky. Hriňová je tiež rodiskom či pôsobiskom významných osobností, ako sú napríklad herec Lukáš Latinák, výtvarník Jozef Gertli "Danglár", či muzikantský rod Paprčkovcov. Mesto si pripomína aj odkaz svojich významných rodákov, napríklad prostredníctvom knižných publikácií. Súčasťou kultúrneho života mesta sú aj umelecké vystúpenia žiakov a učiteľov Základnej umeleckej školy v Hriňovej.
Hriňová v novodobej histórii
Obdobie vojen a SNP
Pokojný život obce narušila prvá svetová vojna. Zánikom sklárne ubúdalo pracovných príležitostí. V činnosti zostala iba parná píla. Mnohí Hriňovčania sa zamestnali pri výstavbe ciest Kriváň - Kokava nad Rimavicou a Hriňová - Brezno. V rokoch hospodárskej krízy tu bolo viac ako 2000 nezamestnaných, ktorí často odchádzali za prácou za hranice vlasti, aj do zámoria. Počas SNP, na jeseň 1944, bolo rušno najmä v horách Poľany, kde sa sústredilo okolo 6 000 partizánov, povstaleckých vojakov a rasovo prenasledovaných. Za pomoc partizánom zastrelili Nemci 9 občanov Hriňovej. Napriek silným nemeckým opevneniam na Jaseňove a Javorinke už 31. januára 1945 sa objavili na okraji Hriňovej prvé hliadky Červenej armády a 11. februára Nemci Hriňovú opúšťajú.
Povojnový rozvoj a industrializácia
Po druhej svetovej vojne nastal nový rozvoj Podpoľania. V Hriňovej ho predstavuje predovšetkým výstavba Strojárenského závodu - Závodov ťažkého strojárenstva (ZŤS). V roku 1964 vybudovali nad obcou vodárenskú nádrž, ktorá je zásobárňou pitnej vody pre široké okolie. Nový život prenikol aj na podpolianske lazy. Nová výstavba zvýšila kultúru bývania, ale na druhej strane čiastočne narušila tradičný kolorit tohto rázovitého kraja. V areáli niekdajších ZŤS dnes podniká niekoľko desiatok spoločností.
PPS Group Detva - Stredná Odborná Škola v Detve krátky spot v2
Štatút mesta a súčasnosť
Dňa 1. januára 1989 sa Hriňová stala mestom. V roku 2012 mala Hriňová 7711 obyvateľov. Mesto Hriňová, s katastrálnym územím o rozlohe 126,49 km², je piatym najväčším mestom na Slovensku. V rámci svojho chotára, ktorý je známy svojím roztrúseným osídlením, spravuje až 178 km miestnych komunikácií. Zo 7500 obyvateľov mesta žije až polovica na hriňovských lazoch. V posledných rokoch mesto zažíva väčší prílev investícií, postavilo sa nové Podpolianske námestie so sochou fujaristu, obnovila sa škola v starej časti mesta, postavili sa dve nájomné bytovky a vybudoval sa viac ako kilometer chodníkov. Mesto plánuje aj rekultiváciu skládky odpadu vo Fangošovskej doline.
Súčasťou úsilia o zachovanie prírodného dedičstva je aj snaha o rozšírenie prechodnej zóny Rezervy biosféry Poľana o časť hriňovských lazov. Cieľom je harmonická integrácia ľudí a prírody, podpora tradičného hospodárenia a zachovanie krajiny v pôvodnom stave.
Výročia a ocenenia
V roku 2015 si Hriňová pripomenula 125. výročie svojej samostatnosti. Pri tejto príležitosti sa udeľovali Ceny mesta Hriňová, Ceny primátora mesta a čestné uznania osobnostiam, ktoré sa významným spôsobom zaslúžili o rozvoj a zveľaďovanie mesta. V rámci osláv boli uvedené do života tri nové knižné publikácie, vrátane "Krásy hriňovského Podpoľania, II. Diel - história mesta Hriňová" a "Hriňovské píly".
Dňa 13. apríla 2019 si mesto Hriňová pripomenulo 30. výročie udelenia štatútu mesta. Počas slávnostného mestského zastupiteľstva boli udelené čestné občianstva mesta Hriňová, Ceny mesta Hriňová (z toho dve in memoriam) a Ceny primátora mesta. Medzi ocenenými boli napríklad herec Lukáš Latinák, výtvarník Jozef Gertli "Danglár", PhDr. Ján Žilák, CSc. za prácu na dokumentácii histórie sklárskej výroby, a Imrich Baláž za rozvoj mesta. Ceny mesta Hriňová in memoriam boli udelené Blažejovi Paprčkovi za uchovávanie ľudovej kultúry a Emilovi Požgayovi za prínos pre hospodársky rozvoj a strojárstvo.