Viedenské arbitráže boli dva medzinárodné arbitrážne procesy, ktoré riešili územné spory medzi Maďarskom, Československom a Rumunskom. Tieto arbitráže zásadným spôsobom ovplyvnili geopolitickú situáciu v strednej Európe v predvečer druhej svetovej vojny a ich dôsledky boli citeľné po celé desaťročia.
Prvá Viedenská arbitráž: Rozhodnutie o južnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi
Prvá Viedenská arbitráž sa uskutočnila 2. novembra 1938 vo Viedni na zámku Belvedere. Na základe žiadosti maďarskej a československej vlády, aby arbitrážnym rozhodnutím upravili nevyriešenú otázku území, ktoré majú byť odstúpené Maďarsku, sa stretli ministri zahraničných vecí nacistického Nemecka, Joachim von Ribbentrop, a fašistického Talianska, Galeazzo Ciano. Títo dvaja arbitri, v mene svojich vlád a po rozhovoroch s maďarským ministrom zahraničných vecí Kolomanom von Kánya a československým ministrom zahraničných vecí Dr. Františkom Chvalkovským, vydali arbitrážne rozhodnutie.
Toto rozhodnutie sa týkalo najmä južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Nemecko a Taliansko sa rozhodli priznať Maďarsku územie o rozlohe približne 12 000 km², na ktorom žilo okolo 1 milióna obyvateľov. Toto územie zahŕňalo aj strategicky a hospodársky dôležité oblasti.
Podrobnosti arbitrážneho rozhodnutia z 2. novembra 1938:
- Vyznačenie územia: Územie, ktoré malo Československo odstúpiť Maďarsku, bolo vyznačené na pripojenej mape. Vytýčenie hranice priamo na mieste sa prenechalo maďarsko-československému výboru.
- Proces odovzdávania územia: Vyprázdňovanie územia Československom a jeho obsadzovanie Maďarskom sa malo začať 5. novembra 1938 a skončiť do 10. novembra 1938.
- Stav územia: Československá vláda sa mala postarať, aby územie, ktoré odstupuje, zostalo pri vyprázdňovaní v riadnom stave.
- Riešenie následných otázok: Jednotlivé otázky vyplývajúce z odstúpenia území, osobitne otázky štátnej príslušnosti a opcie, mal riešiť maďarsko-československý výbor.
- Ochrana národnostných skupín: Výbor sa mal dohodnúť na podrobnejších ustanoveniach na ochranu osôb maďarskej národnosti, ktoré ostanú na území Československa, a osôb nemaďarskej národnosti na odstúpených územiach.
- Hospodárske a dopravné otázky: V prípade nevýhod a ťažkostí hospodárskeho alebo dopravno-technického rázu pre územie zostávajúce Československu, mala kráľovská maďarská vláda v zhode s vládou československou urobiť všetko, čo je v jej moci, na ich odstránenie.
- Riešenie sporov: V prípade ťažkostí alebo pochybností pri realizácii rozhodnutia sa mali vlády dohodnúť priamo.
Kontext a predohra Viedenskej arbitráže
Maďarsko, od svojho vzniku v roku 1918, vychádzalo z predstavy, že historické Uhorsko bolo maďarským národným štátom, a preto jeho rozpad v roku 1918 považovalo za "krivdu", ktorú treba napraviť. Medzinárodné zmeny na jeseň 1938, najmä Mníchovský diktát, vytvorili príležitosť na presadzovanie maďarských územných požiadaviek.
Československo sa po Mníchovskej dohode ocitlo v sfére vplyvu nacistického Nemecka a muselo sa vyrovnať nielen s nemeckými, ale aj s maďarskými a poľskými územnými požiadavkami. Po neúspešných rokovaniach medzi maďarskými a československými politikmi v októbri 1938 v Komárne, kde Maďari požadovali odstúpenie značnej časti Slovenska a plebiscit na zvyšku, sa spor preniesol na arbitrážne konanie.
Poľsko si nárokovalo na územia obývané prevažne Poliakmi už pred Mníchovskou dohodou. Po jej podpísaní 1. októbra 1938 anektovalo Těšínsko a následne 1. decembra 1938 získalo ďalšie územia na severe Slovenska (226 km² s 4280 obyvateľmi).
Dôsledky pre Slovensko
Pre slovenskú verejnosť bolo arbitrážne rozhodnutie šokom. Slovensko prišlo o najúrodnejšie poľnohospodárske oblasti, ako aj o významné priemyselné a energetické kapacity. Nová hranica rozdelila hlavné cestné a železničné ťahy zo západu na východ krajiny a zarezala sa hlboko do slovenského územia. Mesto Senec, Levice a Košice pripadli Maďarsku, zatiaľ čo Nitra a Trnava sa stali pohraničnými okresmi.
Na odstúpenom území začalo masové vyháňanie kolonistov, slovenskej a českej inteligencie, úradníkov, učiteľov a kňazov. Maďarské úrady systematicky likvidovali aj hmotné pamiatky pripomínajúce Československo, rušili slovenské školy a obmedzovali spolkovú činnosť. Cieľom maďarskej politiky bolo vrátiť pričlenené územia do stavu spred roka 1918.
Arbitrárny úspech maďarskej politiky nebol možný bez podpory fašistického Talianska a nacistického Nemecka, ako aj bez podpory maďarského obyvateľstva na Slovensku, najmä jeho politických predstaviteľov ako János Esterházy.
Druhá Viedenská arbitráž
Druhá Viedenská arbitráž sa konala 30. augusta 1940 a riešila maďarsko-rumunský spor o územie Sedmohradska, ktoré bolo pripojené k Rumunsku po prvej svetovej vojne. Táto arbitráž prispela k ďalšiemu rozšíreniu územia Maďarska.
Zrušenie arbitráží a ich právna neplatnosť
Viedenské arbitráže boli považované za právne neplatné, pretože predstavovali akt medzinárodného násilia. Po skončení druhej svetovej vojny bola táto skutočnosť potvrdená 10. februára 1947, keď Parížska mierová dohoda s Maďarskom vyhlásila obe Viedenské arbitráže za zrušené a neplatné.
Napriek tomu, že arbitráže boli neskôr zrušené, ich dopad na politickú mapu Európy a na životy obyvateľov strednej Európy bol hlboký a dlhodobý. Značná časť územia južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa stala súčasťou Maďarska, čo viedlo k rozsiahlym presunom obyvateľstva, strate národného majetku a k citeľnému oslabeniu Československa.
