Milan Rastislav Štefánik bol mimoriadne významnou osobnosťou slovenských i svetových dejín, slovenský štátnik, diplomat, politik, organizátor, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, astronóm, fotograf, vedec a vynálezca. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní československého zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny a zohral kľúčovú úlohu pri organizovaní československých légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol považovaný za zakladateľa Československa.
Ranný život a rodinné zázemie
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v obci Košariská (do roku 1870 osada Brezovej pod Bradlom) ako šieste z celkom dvanástich detí miestneho evanjelického farára Pavla Štefánika (1844-1914) a jeho manželky Albertíny, rodenej Jurenkovej. Deväť detí sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti. Jeho otec bol skalopevný „národniar a slavianofil“ a tak vychovával aj svoje deti, čo mu vštepilo neobyčajne pevné citové základy národného povedomia.
Otec svojim chlapcom už pri narodení predznačoval svetonázor, keď im k bežne používaným menám pridával slovanské, upomínajúce na slávnu minulosť. Najstarší Igor dostal meno Branislav, Pavel Svätopluk a Milan Rastislav. Vyrastal v rýdzo slovenskom prostredí, v obci s vyhraneným národným uvedomením a v rodine známej svojim neskrývaným národovectvom, posilňovaným aj vzrastajúcimi kontaktmi s českou kultúrou. Tradičné národné povedomie bolo v tomto kraji silné, pretože tu bolo počas slovenského povstania v rokoch 1848/1849 najvýznamnejšie povstalecké centrum.
Jedna z hlavných postáv povstania - Jozef Miloslav Hurban - bol krstným otcom Štefánikovho otca. Jeho stará matka z otcovej strany, Ľudovíta, rodená Šuleková, bola sestrou mladých revolucionárov Vilka a Ľudovíta Šulekovcov, čo ďalej posilňovalo národné vedomie v rodine. Narodenie sa do rodiny farára poskytlo Milanovi Rastislavovi tie najlepšie predpoklady pre jeho vzdelanostný rozvoj; od malička bol obklopovaný knihami a časopismi. Od detstva vnímal národnostný útlak a nespravodlivosť. Už na začiatku života ho však trápili vážne žalúdočné problémy.
Vzdelanie
Ľudová a stredná škola
Od začiatku štúdií patril medzi najlepších žiakov svojho ročníka. Na jeseň roku 1886 začal Milan chodiť do ľudovej školy v rodnej dedine, kde ho učil Martin Kostelný, absolvent veľkorevúckeho slovenského gymnázia. V roku 1889 odchádza do Šamorína na Žitnom ostrove, aby si zdokonalil maďarčinu, čo bolo potrebné pre štúdium na strednej škole, keďže na Slovensku v tom čase neexistovala ani jediná slovenská stredná škola.
Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, neskôr študoval v Šoproni a na lýceu v Sarvaši, kde aj zmaturoval s vyznamenaním v roku 1898. Počas štúdia v Sarvaši sa dostal do konfliktu s maďarskými spolužiakmi, ktorí ho nútili volať na slávu Kossuthovi. On sa nezľakol a ešte viac sa utvrdil v slovenskej otázke.
Vysokoškolské štúdiá
Po maturite v roku 1898 odišiel do Prahy študovať stavebné inžinierstvo na České vysoké učení technické. Tento odbor ho však príliš nenadchol. V Prahe sa s plnou vervou zapojil do práce kultúrnych združení slovenských študentov, najmä do akademického spolku Detvan, ktorého sa stal členom a neskôr predsedom. Vo svojich článkoch ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku, ale kritizoval aj slovenských politických dejateľov pre pasivitu.
Po dvoch rokoch prešiel na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity, kde sa venoval štúdiu matematiky a hvezdárstva. Okrem odborných astronomických prednášok ho zaujali aj prednášky profesora T. G. Masaryka z filozofie, čím sa tvorili základy ich budúcej politickej spolupráce. Štefánikova mimoriadna inteligencia a zvláštne čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrou a vedeckou spoločnosťou. V marci 1898 sa stal tajomníkom Detvana, a v roku 1901 predsedom.
V roku 1900 nastal v jeho živote zlom, keď ho otec po prudkej roztržke počas prázdnin vyhnal z domu. Napriek začínajúcim problémom so žalúdkom sa Štefánik pustil do štúdia astronómie a fyziky. Jeho vzťah ku štúdiu sa značne zlepšil. Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu, kde našiel "mier, posilu, prácu". Po návrate do Prahy sa opäť stal predsedom Detvana. Ako publicista písal do realistického časopisu Čas pravidelné úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku a upozorňovať na postupujúcu maďarizáciu.
Základným medzníkom jeho života sa stal 12. október 1904, kedy ho promovali doktorom filozofie na základe dizertačnej práce na tému: „Nové hviezdy z doby predtychonovej a súhvezdie Cassiopea“.
Vedecká kariéra astronóma
Začiatky vo Francúzsku
Pretože Štefánikova snaha uplatniť sa ako astronóm v českých krajinách nebola reálna, rozhodol sa odísť do Paríža, kam dorazil 28. novembra 1904. Na začiatku mu pomohli odporúčania od profesora K. V. Zengera k najväčším autoritám medzi astronómami v Paríži: Camillovi Flammarionovi a Julesovi Janssenovi. Flammarion ho prijal a predstavil Janssenovi, riaditeľovi observatória v Meudone. Janssen bol Štefánikom upútaný a súhlasil, aby ako hosť pracoval v Meudonskej hvezdárni, čo Štefánik považoval za začiatok svojho vedeckého bádania.
Pozorovacie výpravy a úspechy
Janssen poslal Štefánika spolu s Gastonom Millochautom na vrchol Mont Blancu, kde mal zariadené observatórium. Výprava vystúpila na vrchol 20. júna 1905 a zotrvala tu štrnásť dní v ťažkých podmienkach. Štefánik bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka. Druhú veľkú príležitosť preukázať svoje schopnosti dostal pozvaním do Španielska, kde 30. augusta 1905 pozoroval v Alcosebre úplné zatmenie Slnka.
Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác, ktoré sa v Akadémii stretli s priaznivým prijatím. V krátkom čase sa stal známym aj v medzinárodnej vedeckej spoločnosti. Keď však Meudonská hvezdáreň prešla do rúk H. Deslandresa, bol Štefánik nútený odísť.
Cesty za zatmeniami a vedecké uznanie
V roku 1907 sa mu naskytla možnosť študovať zatmenie Slnka v Turkestáne z poverenia parížskej Akadémie vied. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a Strednej Ázie, navštívil aj Leva Nikolajeviča Tolstého. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli 1907 sa jeho zdravotný stav zhoršil, ale po liečbe sa opäť vrátil k práci. V roku 1908 sa venoval aj meteorológii, najmä horskej a dynamickej, a zúčastnil sa študijného pobytu v observatóriu v Trappes u Versailles.
Začiatkom roka 1910 ho vedecký ústav Bureau des Longitudes a ústav Bureau Central Météorologique vyslali na ostrov Tahiti s cieľom pozorovať Halleyho kométu. Hoci toto pozorovanie nebolo úspešné, jeho vedecký triumf sa dostavil 28. apríla 1911, keď sa mu z observatória na ostrove Vavau v súostroví Tonga podarilo bezchybne vyhodnotiť celý priebeh zatmenia Slnka. Za to získal Wildeho cenu a jeho rozsiahla štúdia bola s vysokým kladným hodnotením prijatá Francúzskou akadémiou vied.
V lete 1912 ho opäť vyslal Bureau des Longitudes na pozorovanie zatmenia Slnka do Passa Quatro v Brazílii. Významným medzníkom v Štefánikovom živote bol 27. jún 1912, keď sa stal naturalizovaným Francúzom a bolo mu priznané francúzske občianstvo. V apríli 1913 zomrel jeho otec Pavel. Neskôr dostal poverenie od francúzskej vlády na diplomatickú cestu do Ekvádoru, kde mal získať povolenie na vybudovanie telegrafickej siete a meteorologických staníc. Za svoje vedecké a diplomatické úspechy dostal od Francúzskej vlády Rád rytiera Čestnej légie.
Vojenská a diplomatická činnosť počas prvej svetovej vojny
Zapojenie do vojny
V marci 1914 sa Štefánik musel podrobiť operácii žalúdka. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí prvej svetovej vojny. V auguste 1914 bol menovaný za rytiera Radu čestnej légie. Napriek zlému zdravotnému stavu sa prihlásil do francúzskej armády a po absolvovaní leteckého výcviku bojoval v hodnosti podporučíka v rámci stíhacej leteckej skupiny MF-54 na západnom fronte. Vyznamenal sa najmä v "druhej bitke artoiskej". Bol priekopníkom v oblasti vojenskej meteorológie a jeho vedecké a pilotné schopnosti využil veliteľ francúzskej armády maršal F. Foch, keď ho poveril organizáciou vojenskej meteorologickej služby. Za svoje zásluhy a odvahu obdržal Vojenský kríž. Od jesene 1915 pôsobil na vlastnú žiadosť v zostave leteckej skupiny MFS-99 na exponovanom srbskom fronte, kde havaroval, a opäť sa mu zhoršila žalúdočná choroba. Z desiatnika sa za tri roky stal brigádny generál.
Politické a diplomatické aktivity
Roky 1915 - 1919 predstavujú obdobie jeho úspešnej a intenzívnej diplomatickej a vojenskej činnosti. 13. decembra 1915 sa stretol s E. Benešom a ohromil ho koncepciou i detailmi svojho plánu na oslobodenie slovenského a českého národa. Politikom predostrel návrh na vytvorenie slobodných štátov, ktoré by vznikli rozpadom Rakúsko-Uhorska. Zohral významnú úlohu pri oboznamovaní ostatných štátov Dohody a svetovej verejnosti o vytvorení koncepcie novej Európy. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný orgán česko-slovenského zahraničného odboja. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom E. Beneš. Francúzska vláda, najmä zásluhou Štefánika, vydala Štatút a Dekrét, ktorými sa oficiálne zriadila čs. armáda vo Francúzsku. Už v roku 1916 vyznačil vo svojom zápisníku nové hranice Československa, Rumunska, Juhoslávie i Maďarska, ktoré boli neskôr prijaté Trianonskou dohodou.
Formovanie légií
Vykonával veľké a významné poslanie v Rusku, v súvislosti s realizáciou vojenských a politických zámerov čs. zahraničného odboja. S oficiálnym poverením Francúzska odišiel v roku 1916 spolu s generálom Janinom organizovať slovenských a českých zajatcov do čs. oddielov. Po príchode do Ruska dosiahol, že všetky organizácie a spolky združujúce Slovákov a Čechov budú podriadené vedeniu čs. odboja v Paríži. V Rusku prijali Štefánika s veľkou vážnosťou, o čom svedčí i vysoké vyznamenanie Rádu Sv. Anny II. triedy. V roku 1916 v spolupráci s Francúzskou vojenskou misiou v Rumunsku vymohol u rumunského kráľa súhlas s náborom zajatcov do čs. armády.
V roku 1917 bol Štefánik poverený náročným projektom v USA, jednalo sa o nábor dobrovoľníkov slovenského a českého pôvodu. Stretol sa s predstaviteľmi rôznych slovenských a českých spolkov a dosiahol zhodu v názoroch týkajúcich sa boja za oslobodenie i následné spolužitie v spoločnom čs. štáte. Za ich aktívnej pomoci a podpory francúzskej diplomacie dosiahol u prezidenta Wilsona (20. júla 1917) súhlas s náborom a v krátkom čase získal 3000 vojakov, ktorí boli presunutí do Francúzska ako súčasť légií. Získal pre vec rodiaceho sa Československa mnohé významné osobnosti amerického politického života, napr. F. D. Roosevelta.
Československá armáda v Taliansku a vznik ČSR
Prvé oficiálne poslanie Štefánika v mene Národnej rady československej bola misia v Taliansku. Jej cieľom bolo zlepšiť vzťahy medzi Talianskom a Srbskom a dosiahnuť súhlas Talianska, aby sa na jeho území mohli formovať čs. vojenské útvary. Štefánik rozvíjal diplomatické styky i s Vatikánom. Rokovania s talianskou vládou o organizácii čs. armády na jej území sa začali vo februári 1918 a diplomatický úspech bol korunovaný podpísaním Zmluvy (21. apríla 1918) o konštituovaní právne a politicky samostatnej čs. armády v Taliansku. Bola to vôbec prvá medzinárodná zmluva uzavretá v mene Československej republiky. Štefánik bol zakladateľom čs. diplomacie a bol vynikajúcim diplomatom. V Ríme, v prítomnosti európskej diplomacie, bola definitívne uznaná čs. armáda v zahraničí, ktorá mala už 100 000 vojakov. Medzitým sa utvorila vláda ČSR, v ktorej bol Štefánik ministrom vojny.
Návrat do vlasti a tragická smrť
Po dlhých rokoch strávených v zahraničí sa Milan Rastislav Štefánik vrátil do Európy vo februári 1919, krátko sa zúčastnil na mierových rokovaniach v Paríži. Vynaložil maximálne úsilie, aby sa urýchlil návrat čs. légií z Ruska do vlasti. Zároveň ho prezident Masaryk poveril riešením napätých vzťahov medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou v ČSR.
Dňa 4. mája 1919 nastúpil na letisku Campoformido pri Udine v Taliansku do dvojplošníka typu Caproni Ca.33, aby sa vrátil do vlasti. Spolu s ním boli na palube aj poručík Giotto Mancinelli Scotti, seržant Umberto Merlino a rádiotelegrafista Gabrielo Aggiusto. Lietadlo sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji, pri obci Most pri Bratislave, takmer pred cieľom. Celá posádka našla v troskách lietadla okamžitú smrť. Štefánikov život sa skončil náhle, na prahu nového života v oslobodenej vlasti, o ktorej vznik sa tak mimoriadne zaslúžil. Smútočné obrady sa konali 10. mája v Bratislave a 11. mája 1919 v Košariskách.
Teórie o príčine smrti
Oficiálnou príčinou havárie bolo zlé počasie alebo technická chyba. Očití svedkovia však hovorili o jasnom počasí. Okolo jeho smrti sa vynorilo mnoho teórií, ktoré nikdy neboli dostatočne vysvetlené. Objavili sa svedectvá o záblesku, či dokonca výbuchu na oblohe a o streľbe z kasární v okolí Ivanky pri Dunaji. Niektoré teórie hovoria o atentáte na pokyn E. Beneša a T. G. Masaryka, iné o zostrelení lietadla maďarskou stranou, alebo dokonca vlastnými hliadkami.
Fakty naznačujú, že Štefánik sa stal pre niektoré politické kruhy nepohodlným. Zistilo sa, že príspevky zahraničných Slovákov na financovanie légií neboli používané korektne, a s tým Štefánik nesúhlasil. Bol známy svojou spravodlivosťou a čestnosťou, čo ho mohlo urobiť nepohodlným pre tých, ktorí mali iné záujmy. Eduard Beneš počas Štefánikovej neprítomnosti vymenoval sám seba za ministra zahraničia a vnútra, a Štefánika odsunul na post ministra vojny v čase, keď už vojna nehrozila. Korešpondencia medzi Masarykom a Benešom naznačuje, že vrcholní predstavitelia vlády nevedeli, čo so Štefánikom.
Milan Rastislav Štefánik: Neústupný bojovník za samostatný štát, na ktorého pôdu nikdy nevkročil
Odkaz a uznanie
Milan Rastislav Štefánik - osobnosť, ktorej význam nespočíva iba v rozhodujúcom podieli na založení prvého slobodného spoločného štátu Čechov a Slovákov. Je aj prvý zo svojho národa, ktorý obdivuhodnou diplomaciou vplýval na európsku politiku. S myšlienkami, názormi a činmi ho môžeme vnímať ako prvého „Európana“, ktorý predpokladal stav nazvaný „europeizácia“, čo malo predstavovať harmóniu národov v Európe.
Jeho odkaz spočíva aj v sebaobetovaní sa v mene národa, mravnej čistote jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Bola to osobnosť napriek krehkému zdraviu silná, neobyčajne sugestívna, hlboko veriaca, túžiaca po pravde a poznaní. Svoje etické, morálne krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť - Milovať - Pracovať“ a on skutočne tak žil.
Dňa 23. apríla 1990 bol schválený Zákon č. 117/1990 Zb. o zásluhách M. R. Štefánika, ktorý oficiálne uznal, že „sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov“. Po ňom bolo pomenovaných niekoľko vojenských inštitúcií, vrátane Vojenskej leteckej akadémie generála M. R. Štefánika v Košiciach (premenovaná v roku 1996) a Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši (zriadená v roku 2004).