Výročie ukončenia druhej svetovej vojny si každoročne pripomíname ako významný míľnik v dejinách ľudstva, obzvlášť v kontexte nadchádzajúceho 80. výročia. Táto udalosť znamená koniec najväčšieho a najničivejšieho konfliktu v doterajších dejinách ľudstva.
Globálny konflikt nebývalých rozmerov
Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939 útokom vojsk nacistického Nemecka na Poľsko. Je dodnes najväčším a najrozsiahlejším ozbrojeným konfliktom v dejinách ľudstva. Do víru vojnových udalostí bolo strhnutých obyvateľstvo viac než 60 štátov, v ktorých žilo približne 80 % vtedajšej svetovej populácie. Priama bojová činnosť zasiahla územie 40 štátov, pričom sa bojovalo v Európe, severnej Afrike, Atlantiku, Oceánii, južnej a v juhovýchodnej Ázii.
Do armád bojujúcich krajín bolo zaradených asi 110 miliónov ľudí. Podľa najnovších údajov v nej zahynulo asi 72 miliónov ľudí, približne 25 miliónov vojakov a 47 miliónov civilistov. Zo súhrnného počtu obetí pripadá približne 83 % na príslušníkov štátov protifašistickej koalície a 17 % obetí na obyvateľov mocností Osi a ich Spojencov. Milióny ľudí utrpeli zranenia a materiálne škody boli nevyčísliteľné.
Príčiny a predohra konfliktu
Žiadna historická udalosť sa neodohráva vo vzduchoprázdne a druhá svetová vojna nie je výnimkou. Jej príbeh sa začína už v zákopoch predchádzajúceho svetového požiaru v rokoch 1914 - 1918 a v mnohých ohľadoch je jeho pokračovaním. Bezprostrednými príčinami vojny bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou po Prvej svetovej vojne a veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov. Tá kriticky oslabila všetky štáty a vlády mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržiavanie versailleského systému.
Prvá svetová vojna dramaticky zmenila mapu sveta. Rakúsko - Uhorsko a Osmanská ríša zanikli. V Nemecku padla monarchia a porazený štát musel odstúpiť časť svojho územia Francúzsku, Poľsku a Belgicku, vzdať sa svojich kolónií, prijať obmedzenia v oblasti sily a výzbroje svojej armády a platiť víťazom reparácie za vojnové škody. V Európe vznikli nové štáty: Československo, Maďarsko, Rakúsko, Juhoslávia, Lotyšsko, Estónsko, Litva, obnovené bolo Poľsko. Na medzinárodnej aréne sa etablovala prvá veľká medzinárodná organizácia - Spoločnosť národov, ktorej úlohou bolo riešiť medzištátne konflikty.
Hospodárska kríza a vzostup extrémizmu
Zlom v dejinách po prvej svetovej vojne priniesla veľká hospodárska kríza, ktorá vypukla po krachu na burze v New Yorku 24. októbra 1929. Hospodárska recesia sa rozšírila z USA do celého sveta a mala dovtedy nevídané sociálne dôsledky, priniesla so sebou nezamestnanosť, biedu a sociálne vylúčenie. Ekonomické problémy rozvrátili celé štáty a destabilizovali spoločenské pomery natoľko, že umožnili príchod k moci extrémistom, predovšetkým v Nemecku a Japonsku. V medzinárodnej politike začalo stúpať napätie a po celom svete vypukli ozbrojené konflikty, ktoré sa stali prológom novej svetovej vojny.
Fašizmus a nárast medzinárodného napätia
Novým prvkom v medzinárodných vzťahoch sa stala extrémistická, násilná a zločinecká ideológia fašizmu. Fašizmus vznikol v dôsledku zložitých hospodárskych a sociálnych pomerov po skončení prvej svetovej vojny. Štátom, kde sa fašizmus zrodil, sa stalo Taliansko, ktorého líder fašistickej strany Benito Mussolini zorganizoval v rokoch 1921 - 1922 štátny prevrat a stal sa diktátorom. Radikálne a násilné myšlienky fašizmu inšpirovali extrémistické strany v ďalších štátoch.
Najväčšou hrozbou sa stala Národne socialistická robotnícka strana Nemecka (NSDAP), na čele ktorej stál Adolf Hitler. Nacistické hnutie vzniklo v Nemecku krátko po skončení prvej svetovej vojny, ale v dvadsiatych rokoch pôsobilo na okraji nemeckej spoločnosti. Situácia sa zmenila po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy, ktorá drasticky destabilizovala nemeckú spoločnosť. Zápas o moc sa skončil víťazstvom Hitlera, ktorý bol 30. januára 1933 menovaný kancelárom Nemecka. Svoje postavenie zneužil na to, aby sa stal nemeckým diktátorom a viedol Nemecko na cestu agresie. V roku 1935 obnovil v Nemecku povinnú vojenskú službu. V roku 1936 nemecké jednotky v rozpore s versailleskou mierovou dohodou vojensky obsadili Porýnie. Dňa 12. marca 1938 násilne okupovali Rakúsko a zaistili jeho pripojenie k Nemecku, tzv. Anschluss. Ďalším cieľom Hitlera sa stalo Československo.
Formovanie blokov a eskalácia napätia
Spojencami Nemecka sa stali fašistické Taliansko, ktoré s Nemeckom uzavrelo zmluvu v roku 1936, stvrdenú Oceľovým paktom prijatým 22. mája 1939, a Japonsko, ktoré sa s Nemeckom spojilo prostredníctvom paktu proti Kominterne schváleného 25. novembra 1936 v Berlíne. Spojenecký blok Nemecka, Japonska a Talianska bol formálne potvrdený paktom troch, ktorý bol uzavretý 27. septembra 1940. K spojeneckým zmluvám fašistických veľmocí sa postupne pridávali ich spojenci a vazalské štáty.
V tridsiatych rokoch 20. storočia sa rýchlo zhoršovala medzinárodná bezpečnostná situácia. Prvým ohniskom napätia sa stala východná Ázia. Japonská invázia do Číny 7. júla 1937 sa považuje za začiatok vojny na ázijskom bojisku. Vojenskú expanziu začalo aj Mussoliniho Taliansko, ktoré 3. októbra 1935 bez vyhlásenia vojny napadlo Etiópiu. Taliansko a Nemecko v roku 1936 opustili Spoločnosť národov. V roku 1936 vyvrcholili hlboké vnútorné rozpory a konflikty v Španielsku, čo viedlo k občianskej vojne, v ktorej fašistických povstalcov podporili Taliansko a Nemecko.
Agresia proti Československu
Československo, ktoré vzniklo po rozpade Rakúsko-Uhorska, bolo demokratickou republikou. Bolo vážne zasiahnuté hospodárskou krízou a muselo čeliť rastúcemu ohrozeniu bezpečnosti štátu zo zahraničia, najmä zo strany Nemecka, ovládaného Adolfom Hitlerom. Nemecký diktátor získal na svoju stranu aj vlády Maďarska a Poľska, ktoré mali voči republike svoje vlastné územné nároky. Svojou zahraničnou politikou dosiahol, že ČSR opustili jej západní spojenci - Veľká Británia a Francúzsko.
Dňa 30. septembra 1938 sa uskutočnila v nemeckom meste Mníchov medzinárodná konferencia, na ktorej vlády Talianska, Francúzska a Veľkej Británie súhlasili s odstúpením pohraničných oblastí, tzv. Sudet, Nemecku. Okrem Nemecka si územné ústupky vynútili aj vlády Maďarska a Poľska. Československá vláda pod bezprecedentným nátlakom, ku ktorému sa okrem Nemecka pridali aj vlády Veľkej Británie a Francúzska, kapitulovala. Po odstúpení Sudet Nemecku si svoje nároky uplatnilo aj Maďarsko, ktoré schválila nemecká a talianska vláda počas prvej viedenskej arbitráže 2. novembra 1938. Rozpad ČSR bol zavŕšený vznikom Slovenského štátu 14. marca 1939.
Vypuknutie a priebeh druhej svetovej vojny
Mníchovská dohoda a následný rozpad ČSR sa stali predohrou druhej svetovej vojny v Európe. Agresia Hitlerovského Nemecka, povzbudeného predchádzajúcimi úspechmi, sa obrátila v roku 1939 proti Poľsku. Hrozba svetovej vojny prinútila vlády ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska pokúsiť sa obnoviť svoje spojenectvo, ale ich vzájomná nedôvera zapríčinila, že tento pokus stroskotal. Naproti tomu Nemecko dokázalo presvedčiť Sovietsky zväz, aby s ním uzavrel pakt o neútočení.
Táto dohoda, známa ako pakt Ribbentrop-Molotov, bola uzavretá 23. augusta 1939. Obe veľmoci sa zaviazali na seba neútočiť a v tajnom protokole si rozdelili sféry vplyvu v Európe. Zatiaľ čo ZSSR získal oddychový čas pred konfliktom s Nemeckom, Hitler využil neutralitu Sovietskeho zväzu a 1. septembra 1939 napadol Poľsko. Spojenci napadnutej krajiny, Veľká Británia a Francúzsko, na tento krok odpovedali vyhlásením vojny Nemecku, no nedokázali Poľsku poskytnúť účinnú pomoc. V zmysle paktu Ribbentrop-Molotov ZSSR vpadol 17. septembra 1939 do Poľska s cieľom si zaistiť územie, ktoré mu pripadlo v rámci delenia sfér vplyvu.
Rozšírenie konfliktu
Na západnom fronte až do jari roku 1940 neprebiehali žiadne významnejšie vojenské operácie, toto obdobie sa nazýva čudná vojna. V apríli roku 1940 nacisti bez vyhlásenia vojny prepadli Dánsko a Nórsko. Hlavná nemecká ofenzíva do západnej Európy sa začala 10. mája 1940, kedy nemecké fašistické vojská vpadli do Francúzska, Belgicka, Holandska a Luxemburska. Pod dojmom nemeckých úspechov vstúpilo do vojny Taliansko na strane Hitlera. Francúzsky odpor skolaboval a Francúzsko bolo nútené 22. júna 1940 podpísať prímerie.
Dňa 22. júna 1941 nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz, ktorý sa pridal na stranu Spojencov. Spojené štáty, ktoré už predtým pomáhali spojeneckým krajinám, sa do vojny zapojili 7. decembra 1941 po tom, čo bola Japoncami napadnutá ich námorná základňa v Pearl Harbor. Druhá svetová vojna trvala šesť rokov a okrem veľkých strát na ľudských životoch a materiálnych škôd spôsobila aj historické zmeny v dejinách sveta.
Necenzurované zábery z útoku na Pearl Harbor
Koniec druhej svetovej vojny
Kapitulácia Nemecka v Európe
V Európe sa vojna skončila formálne podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka 8. mája 1945 o 23:01 hod. Stredoeurópskeho času. Kapitulácia bola pôvodne podpísaná už 7. mája 1945 vo francúzskom meste Remeš. V mene nemeckého velenia ju podpísal generál A. Jodl, za hlavného veliteľa spojeneckých expedičných síl generál W. B. Smith a za sovietske najvyššie velenie, ale bez jeho poverenia, generál I. Susloparov. Sovietsky zväz však následne tvrdil, že jeho zástupca na akte nemal potrebné právomoci, preto trval na opakovaní celej veci. Keďže v čase, keď dokument vstúpil do platnosti, bol v Moskve pre časový posun už nasledujúci deň, v Rusku a niektorých postsovietskych štátoch si koniec bojov na európskom kontinente pripomínajú 9. mája ako Deň víťazstva.
Nemecké velenie podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu do rúk všetkých Spojencov, vrátane Sovietskeho zväzu, krátko pred polnocou 8. mája 1945. Stalo sa tak v noci z 8. na 9. mája 1945 v Berlíne. Za Nemecko definitívny kapitulačný akt podpísali W. Keitel, H. G. von Freiburg, H. J. Stumpff a za víťaznú protifašistickú koalíciu G. Žukov (ZSSR), C. A. Spaatz (USA), A. Tedder (Spojené kráľovstvo) a J. M. (meno je neúplné v zdroji).
Napriek formálnej kapitulácii aj po 8. máji dochádzalo k bojovým akciám, ktoré sa na území dnešnej Českej republiky skončili v podstate až 11. mája, resp. 14. mája. V severnej časti Juhoslávie bojovali nemecké vojská ustupujúce do Rakúskych oblastí ešte aj 15. mája.
Definitívny koniec vojny - kapitulácia Japonska
Definitívny koniec druhej svetovej vojny nastal podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Japonska na americkej vojnovej lodi USS Missouri v Tokijskom zálive 2. septembra 1945. Predchádzalo jej zvrhnutie dvoch atómových bômb, ktoré Američania zhodili na mestá Hirošima (6. augusta 1945) a Nagasaki (9. augusta 1945). Japonský cisár Hirohito 14. augusta 1945 vyzval na kapituláciu, keď skončenie vojny označil za „jedinú možnosť, ako obnoviť mier a uchrániť národ pred strašným osudom“.
Dopady a následky druhej svetovej vojny
Druhá svetová vojna zanechala nezmazateľnú stopu v dejinách ľudstva. V tejto vojne sa fakticky zmazal rozdiel medzi zázemím a frontom. Najväčší vplyv na to malo masové nasadenie bombardovacieho letectva, ktoré útočilo nielen na vojenské objekty, ale aj na domovy robotníkov. Aj z tohto dôvodu znášalo civilné obyvateľstvo v porovnaní s predchádzajúcou svetovou vojnou častokrát oveľa väčšie utrpenie. Okrem toho okupačná moc prenasledovala civilné obyvateľstvo aj z rasových dôvodov, resp. z dôvodu jeho zapojenia sa do hnutia odporu. Hrôzy vojny boli zavŕšené koncentračnými a vyhladzovacími tábormi, v ktorých sa odohrala genocída v obludnom, doslova priemyselnom rozsahu.
Desiatky miliónov obetí druhej svetovej vojny si ľudský rozum ani nedokáže predstaviť. Nikto však nevyčísli, koľko bolesti a žiaľu priniesla vojna aj tým, ktorí ju prežili. Rodiny prišli o svojich otcov, matky každodenne zápasili o prežitie svojich detí, celé národy prišli o svoju slobodu a štáty sa stali len figúrkami na šachovnici niekoľkých šialencov, ktorých poháňala zhubná túžba po moci.
Vplyv na Československo a Slovensko
Víťazstvo protifašistickej koalície si na strane bývalého Československa vyžiadalo množstvo obetí, utrpenia a bolesti. Podľa prezentovaných údajov predstavovali celkové straty na životoch asi 365 000 obyvateľov. Z toho v koncentračných táboroch zahynulo približne 235 000 osôb, pričom drvivá väčšina, asi 149 000 ľudí bolo židovského pôvodu. V Česku to bolo asi 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb. Dovedna však prešlo koncentračnými tábormi asi 350 000 osôb. Neskoršia dokumentácia uvádza pre Česko 92 000 deportovaných (z toho 79 000 mŕtvych) a pre Slovensko cca 109 000 deportovaných ľudí.
Slovenská republika, vyhlásená 14. marca 1939, stála na začiatku druhej svetovej vojny na strane hitlerovského Nemecka. Účasť Slovákov a ďalších národov či národností žijúcich na území Slovenskej republiky v čs. protifašistickom odboji v rokoch druhej svetovej vojny má svoje osobitné a nezastupiteľné miesto v novodobej histórii Slovenska. Od začiatku vojny Slováci aktívne bojovali proti fašistom na rôznych frontoch, napríklad v československých vojenských jednotkách v zahraničí, v povstaleckej 1. česko-slovenskej armáde na Slovensku či domácom partizánskom odboji. Vyvrcholením ozbrojeného úsilia v boji proti fašizmu sa stalo vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP) 29. augusta 1944.
Zaradenie Slovenska k víťazným krajinám druhej svetovej vojny ovplyvnilo predovšetkým Slovenské národné povstanie a tiež činnosť československej exilovej vlády v Londýne. Po vojne sa Slovensko stalo súčasťou obnoveného československého štátu. Oslobodenie Oravy spod fašistickej nadvlády bolo spojené s prechodom frontu, čo premenilo celý región na bojisko. Na Slovensku je Deň víťazstva nad fašizmom štátnym sviatkom a pripadá na 8. mája.
Povojnové usporiadanie sveta
Rokovania o novom povojnovom rozdelení Európy priniesli vznik takzvanej železnej opony, ktorá starý kontinent rozdelila na viac ako 40 rokov. Nemecko bolo rozdelené do štyroch častí. Zo západných sektorov, ktorých správu si rozdelili Spojené štáty americké, Veľká Británia a Francúzsko, vznikla v roku 1949 Nemecká spolková republika, kým zo sovietskeho sektora sa stala Nemecká demokratická republika. Krajina sa opäť zjednotila v roku 1990.
Československo pod vplyvom Sovietskeho zväzu nastúpilo cestu k socializmu, ale aj za cenu komunistických lágrov pre nepriateľov režimu. Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi (západným a východným) boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv. studenej vojny, ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch. Studená vojna skončila pádom Berlínskeho múru v roku 1989, rozpadom Varšavskej zmluvy a vznikom demokracií v štátoch, ktoré po vojne kontroloval Sovietsky zväz.