Svätý Páter Pio z Pietrelčiny, vlastným menom Francesco Forgione, patrí k najväčším svätcom posledných storočí, ktorého život je spätý s mnohými zázračnými zásahmi nebies. Tento skromný kapucín z talianskeho mestečka Pietrelcina, úprimne žijúci s Bohom, ktorého život od detstva sprevádzali mnohé nadpozemské udalosti, sa stal svetoznámym vďaka svojim stigmám, bilokácii, čítaniu myšlienok a daru uzdravovania. Počas jeho života, ale i po smrti, sa diali mnohé obrátenia a uzdravenia. Argumenty ateistov o nejestvovaní Boha sa rúcajú ako domček z kariet v strete s Božou skutočnosťou, ktorú nám odhaľujú životy svätcov Katolíckej cirkvi. Život Pátra Pia bol obzvlášť výrazným znamením existencie Boha, tajomstvom, ktoré v temných obdobiach 20. storočia zažiarilo svetlom Ukrižovaného, no vždy prítomného Boha v ľudských dejinách.
Návšteva pápeža Františka pri príležitosti výročia
Pri príležitosti 100. výročia stigmatizácie a 50. výročia smrti talianskeho kapucína svätého Pátra Pia z Pietrelčiny navštívil Svätý Otec František v sobotu 17. marca Pietrelčinu a San Giovanni Rotondo. Pri svojej návšteve dal silný impulz v prospech úcty k ľudskému životu, osobitne tých najslabších členov spoločnosti, akými sú nenarodení, chorí a starí ľudia. Svätého Pia nazval „apoštolom spovednice“ a predstavil ho ako vzor modlitby a pravej múdrosti života.
Pietrelčina: Mesto zrodenia a mladosť svätca
Svoju návštevu začal Svätý Otec ráno v Pietrelčine, kde ho privítala komunita kapucínov spolu s miestnym arcibiskupom a starostom obce. V tomto mestečku neďaleko Beneventa v regióne Kampánia sa svätec, vlastným menom Francesco Forgione, narodil 25. mája 1887. Pápež František sa pomodlil v kaplnke na mieste, kde mal brat Pio pri modlitbe mystický zážitok a kde sa uchováva kmeň starého brestu pripomínajúci túto udalosť. Pápež sa následne na námestí prihovoril veriacim zhromaždeným zo širšieho okolia.
San Giovanni Rotondo: Pôsobisko a duchovné centrum
Z Pietrelčiny sa Svätý Otec vrtuľníkom presunul do San Giovanni Rotondo, miesta spojeného s dlhoročným pôsobením charizmatického spovedníka, ktoré je dnes veľkou pútnickou svätyňou medzinárodného dosahu. Pápež najprv navštívil nemocnicu, ktorú svätý Pio na tomto mieste vybudoval na sklonku svojho života. Stretol sa osobitne s pacientmi a personálom na oddelení detskej onkológie. Kroky pápeža potom smerovali do staršej Svätyne Santa Maria delle Grazie, kde sa uchováva spovednica a kríž na chóre, pred ktorým sa svätý Páter Pio modlil, keď dostal dar stigiem. Po zvítaní sa s miestnou komunitou kapucínov a ich provinciálom si Svätý Otec uctil kríž Pátra Pia i jeho telesné pozostatky. Ako symbolický dar zanechal pápež František vo svätyni Pátra Pia kňazskú štólu, ktorá bude zdobiť jeho relikvie vystavené v priehľadnej rakve. Vyvrcholením návštevy bola svätá omša na otvorenom priestranstve pred novým Kostolom svätého Pia z Pietrelčiny, pri ktorej pápež František predniesol homíliu.
Pápežova homília: Modlitba, maličkí a múdrosť lásky
Vo svojej homílii pápež František zdôraznil tri kľúčové slová inšpirované životom a učením Pátra Pia: modlitba, maličkí a múdrosť života. Pripomenul, že svätý Pio chcel za dedičstvo zanechať modlitbu, odporúčajúc: „Deti moje, veľa sa modlite, neúnavne.“ Ježiš v evanjeliu ukazuje, ako sa modliť, začínajúc chválou: „Zvelebujem ťa, Otče.“ Pápež vyzval k obnove modlitby adorácie a chvály, ktorá je „osobný kontakt, ty a ja, stáť v tichosti pred Pánom.“ Modlitba sa má stať úkonom lásky, prinášajúci pred Boha život sveta, a je „nevyhnutným skutkom duchovného milosrdenstva.“
Ďalej hovoril o „maličkých“, ktorí vedia prijať Božie tajomstvá - tí, „ktorí potrebujú veľkých, ktorí nie sú sebestační, ktorí si nemyslia, že si vystačia sami.“ Poukázal na to, že „Boh zvlášť miluje maličkých, zjavuje sa im, a cesta ku stretnutiu s ním spočíva v sklonení sa, vo vnútornom umenšení sa, v priznaní, že potrebujeme pomoc.“ Pápež kritizoval „kultúru skartovania“, ktorá „miluje mocných a chudobných považuje za zbytočných,“ pričom zdôraznil, že „kto sa stará o maličkých, stojí na strane Boha a víťazí nad kultúrou skartovania.“ Nemocnica Dom úľavy v utrpení (Casa Sollievo della Sofferenza) založená Pátrom Piom je podľa neho „chrámom modlitby a vedy“, kde sú všetci pozvaní byť „zásobárňami lásky“ pre iných.
Treťou myšlienkou bola múdrosť života. Pápež František citoval Písmo: „Múdry nech sa nechváli múdrosťou, silák nech sa nehonosí silou,“ a dodal, že „jedinou rozumnou a nepremožiteľnou zbraňou je láska oživovaná vierou.“ Svätý Pio bojoval so zlom celý svoj život „s pokorou, s poslušnosťou, s krížom, obetujúc bolesť z lásky.“ Pápež pripomenul, že kresťanský život znamená „dávam sa“, nie len „páči sa mi.“ Cestou múdrosti je spoznať Boha, ktorý zachraňuje a odpúšťa. Páter Pio obetoval život a utrpenia, aby viedol ľudí k stretnutiu s Pánom, pričom rozhodujúcim prostriedkom pre toto stretnutie bola svätá spoveď. „Tam sa začína a obnovuje život múdrosti toho, kto je milovaný a komu bolo odpustené,“ uviedol pápež. Páter Pio bol skutočným apoštolom spovednice, ktorý nás pozýva k milosrdenstvu.
Svätý Otec po roku od tejto návštevy, pri generálnej audiencii v stredu 20. februára, pripomenul, že Páter Pio „miloval Cirkev, s toľkými problémami, ktoré Cirkev má, s toľkými jej trápeniami, s toľkými hriešnikmi.“ Zdôraznil, že „ten, kto miluje Cirkev, vie odpustiť, pretože vie, že on sám je hriešnikom a potrebuje odpustenie od Boha.“
Život a povolanie Francesca Forgioneho
Narodenie a rané roky
Francesco Forgione sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine, v horskej dedinke na juhu Talianska, v chudobnom domčeku s jednou izbou a udupanou hlinou. Bol štvrtým dieťaťom Orazia a Márie Giuseppy Forgione, prostých, negramotných, zato však hlboko veriacich manželov. Viera im pomáhala prekonávať mnohé životné útrapy, vrátane smrti troch ich detí v útlom veku. František mal prvé videnie ako päťročný a svojho anjela strážcu vnímal ako „kamaráta z detstva“, pričom roky si myslel, že aj iní bežne majú podobné mystické skúsenosti. V roku 1903 ako sedemnásťročný vstúpil do kapucínskeho noviciátu a 10. augusta 1910 bol vysvätený za kňaza v katedrále v Benevento.
Duchovný zápas a obeta
Francesco sa úplne odovzdal Bohu ako zmierna obeta za hriechy ľudstva a duše trpiace v očistci. Od roku 1905 do roku 1916 trpel záhadnou chorobou, počas ktorej mu teplota často vystúpila tak vysoko, až praskali teplomery. Lekárovi, ktorý ho vyšetroval, praskol prvý aj druhý teplomer, a pri použití teplomera na meranie vodného kúpeľa ortuť vystúpila na 48,5 °C. Prežíval dlhodobé skúšky viery - rúhania, pokušenia, nevery a pochybnosti, temnotu. Pio videl aj diabla a trpel jeho satanskými útokmi, ktoré boli často také násilné a hlučné, že po nich ostával celý doráňaný. V liste svojmu duchovnému otcovi, P. Benedettovi, napísal: „Už dlhšiu dobu v sebe cítim potrebu odovzdať sa Pánovi ako obeta za biednych hriešnikov a duše trpiace v očistci. Táto túžba natoľko zosilnela v mojom srdci, až sa stala veľmi silnou vášňou.“ Páter Pio obetoval život a nespočetné utrpenia, aby bratov a sestry viedol k stretnutiu s Pánom. Jeho život nebol veľký a svätý kvôli divom, ktoré sa okolo neho diali a darom, ktoré dostal, ale práve pre jeho každodenný život plný utrpenia a ochoty znášať kríž, tak ako ho znášal sám Ježiš.
Tajomstvo stigiem Pátra Pia
Prvé objavenie a trvalá prítomnosť
Ešte záhadnejší úkaz sa zjavil na jeho tele v septembri 1910, mesiac po jeho kňazskej vysviacke. Boli ním stigmy - päť Ježišových rán. „Proste Ježiša, aby ma zbavil tých divných vecí,“ prosil mladý kňaz v liste svojho duchovného vodcu Pátra Benedetta. Tieto znaky sa vtedy z jeho tela stratili, ale iba načas. O niekoľko rokov neskôr, v septembri 1918, sa mu opäť zjavili na rukách, nohách a boku. Napriek jeho rozpakom a prosbám mu už ostali natrvalo. Sám to nikdy nepochopil. „Sú pre mňa záhadou,“ povedal prekvapeným priateľom. V túžbe po skrytom živote sa však nikdy na stigmy nezameriaval, práve tak ako ich ani nepopieral. Najskôr sa ich snažil skryť, aby sa nikto o nich nedozvedel. Rany však ustavične krvácali, a preto často musel meniť obväzy.
V dejinách Cirkvi je známych 70 kanonizovaných svätcov, ktorí mali na svojom tele krvácajúce rany, znaky mimoriadneho zjednotenia s Kristom v tajomstve jeho umučenia a smrti. Boli to napríklad svätý František z Assisi, svätá Katarína Sienská, svätá Veronika Giuliani. Zvláštny druh stigiem mala svätá Terézia z Avily, ktorá nemala viditeľné rany na tele, ale na srdci mala skutočné rany, čo potvrdila pitva po jej smrti. Páter Pio sa stal prvým stigmatizovaným kňazom v histórii.
Vedecké skúmanie a nevysvetliteľný jav
Keďže jeho stigmy sa nedali utajiť, priťahovali pozornosť verejnosti a stávali sa zdrojom mnohých polemík. Rehoľní predstavení najskôr požiadali o podrobné vyšetrenie primára štátnej nemocnice v meste Barletta - profesora Luigiho Romanelliho. V záverečnej správe napísal: „Rany, ktoré sú na rukách, pokrýva blana tmavočervenej farby bez krvácajúceho miesta. Nie je tam nijaký opuch a v okolitom tkanive nie je zápal. Som presvedčený, povedal by som až istý, že tieto rany nie sú povrchové, pretože keď položím palec na ranu v dlani a prst na chrbát ruky a pritlačím, zreteľne cítiť, že v strede je prázdno. Rany na nohách sú rovnakého rázu ako tie na rukách. Na boku som pozoroval zreteľný rez súbežný s rebrami, dlhý sedem alebo osem centimetrov, s poškodenými mäkkými tkanivami. Rana silno krváca a ide o tepnovú krv. Pôvod rán Pátra Pia nie je prirodzený. Príčiny, ktoré vyvolali ich existenciu, majú nadprirodzený charakter. Medicína nedokáže tento jav vysvetliť.“
O vyšetrenie stigiem požiadali aj profesora Amica Bignamiho z oddelenia lekárskej patológie na Rímskej univerzite. Bol ateista a vopred vylúčil pôsobenie nadprirodzených síl. Po vyšetrení profesor udivene vyhlásil, že neexistujú také chemické substancie ani choroby, ktoré by mohli spôsobiť takéto rany. Nariadil liečenie, aby dokázal, že rany zahoja, ale nestalo sa tak. Ďalším profesorom, ktorý ich vyšetroval, bol Giorgio Festa, ktorý vo svojej správe napísal, že celý nervový systém a duševné schopnosti pacienta dokonale fungujú. Vyhlásil, že rany jednoznačne nevznikli ako dôsledok pôsobenia samotného pacienta, že rozhodne nevznikli pôsobením nijakých vonkajších alebo vnútorných činiteľov a že výzor ani pôvod rán sa nedá vysvetliť na základe medicínskeho poznania. Festa neskôr napísal o tomto fenoméne aj knihu s názvom Tajomstvá vedy a svetlá viery. Páter Pio žil s týmito stigmami 50 rokov, neprestajne krvácali, nehojili sa, zachovali si trvalú čerstvosť, nevytvárali hnisavé ložiská ani zápaly či nekrózu. Tento úkaz úplne odporoval biologickým zákonitostiam. Našli sa aj takí, ktorí ich pokladali za dôsledok psychických vplyvov. Lekárovi, ktorý prehlásil, že rany sa mu zjavili preto, lebo „priveľmi myslel na Ježiša na kríži“, Pio odpovedal: „Skúste intenzívne myslieť na vola. Uvidíme, či vám narastú rohy.“
Zmiznutie stigiem pri smrti
Nejaký čas pred jeho smrťou mu stigmy zmizli a nezostala po nich žiadna jazva, koža bola úplne obnovená. Doktor Scarale, ktorý bol prítomný pri jeho smrti, svedčil, že po stigmách nezostala žiadna, ani najmenšia stopa, ba čo viac, jeho pokožka bola celkom hladká. Pre lekárov to bol ďalší výnimočný zázrak, nakoľko všetky rany spôsobené poškodením tkaniva po sebe zanechávajú trvalú stopu v podobe viditeľných jaziev. Pochopil, že ich zmiznutie, úplná absencia akýchkoľvek jaziev, bola ďalšia záhada, ďalší veľký zázrak.
Mimoriadne dary a charizmy
Okrem stigiem bol Páter Pio obdarený mnohými ďalšími charizmatickými darmi, ktoré prechádzali hranice ľudského chápania a priťahovali tisíce pútnikov do San Giovanni Rotondo. Tieto dary svedčili o jeho mimoriadnom zjednotení s Bohom a slúžili na duchovnú pomoc a spásu duší.
Bilokácia, čítanie myšlienok a proroctvo
Dokumenty potvrdzujú, že mnoho ráz počas svojho pozemského života sa Páter Pio vďaka daru bilokácie premiestňoval na miesta vzdialené stovky, ba až tisícky kilometrov, aby duchovne pomohol ľuďom v núdzi. Dokázal čítať vo svedomí a poznal podrobnosti zo života celkom neznámych ľudí. Takúto schopnosť nachádzame iba u mystikov a označuje sa termínom „kardiognózia“, čo znamená poznanie srdca v mystickom zmysle, alebo aj ako „rozlišovanie duchov“. Mnohí ľudia potvrdili jeho schopnosť vidieť do ich sŕdc, pričom sa spomínajú aj vtipné situácie, keď páter „začul“, čo si skutočne niekto o ňom myslí. Mal tiež dar rôznych predtúch, bol jasnozrivý a prorokoval javy, ako napríklad: „Budem robiť viac hluku, keď budem mŕtvy, ako keď budem živý.“
Liečenie a duchovné obrátenia
Mimoriadne uzdravenia a obrátenia, ktoré sa diali v jeho prítomnosti, priťahovali pozornosť talianskej i svetovej verejnosti. Vedecký svet dodnes udivuje mimoriadna skutočnosť, že Talianka Gemma di Giorgi, ktorá sa narodila v roku 1939 bez zreničiek, získala v roku 1947 schopnosť dokonale vidieť po prijatí Eucharistie z rúk Pátra Pia. Táto žena do dnešného dňa nemá zreničky, no napriek všetkých fyzikálnym zákonom výborne vidí. Medzi ďalšie dokázateľné uzdravenia patrí napríklad vyliečenie onkologického pacienta Anthonyho Fuina z Long Islandu, či nevysvetliteľné uzdravenie 11-ročného chlapca Mattea Colellu v roku 2000. Na jeho príhovor sa aj dnes dejú mimoriadne obrátenia a zázračné uzdravenia, ako napríklad náhle uzdravenie ischiasu, vážnej ušnej infekcie u 12-ročného dievčatka alebo odstránenie srdcovej poruchy.
Známych je aj množstvo duchovných obrátení, medzi ktoré patrí prípad Italie Betti, komunistky a profesorky matematiky, ktorá po stretnutí s Pátrom Piom zanechala všetko a presťahovala sa ku kapucínskemu kláštoru, kde viedla život modlitby. Iný známy ateista, ktorý zosmiešňoval Pátra Pia v tlači, sa obrátil potom, čo sa jeho vnuk na príhovor Pátra Pia uzdravil z nevyliečiteľnej choroby. Páter Pio často hovoril ľuďom: „Beriem na seba vaše utrpenie!“ Bral na seba utrpenie iných a prežíval ho v plnosti.
Fenomén "nebeskej vône"
Mnohí, ktorí sa s ním za jeho života stretli, hovorili, že sa z jeho rán šírila vôňa kvetov. Z rán Pátra Pia sa šírila nebeská vôňa, ktorú cítili ľudia v rôznych kútoch sveta, často vzdialených od San Giovanni Rotondo aj tisíce kilometrov, ktorých si vybral. Jeho prítomnosť prezrádzala tajomná vôňa, čo ostávala aj na predmetoch, ktorých sa dotkol.
Posolstvo svätého Pátra Pia
Páter Pio upriamuje pozornosť ľudí na Kristovo telo ako na prostriedok spásy. Kristus zomrel na kríži za ľudí a na tejto pravde, jednej z hlavných v kresťanskom náboženstve, stojí celá teológia vykúpenia. Život Pátra Pia bol ponorený do ustavičnej modlitby a úplne sa odovzdal Ježišovi ako zmierna obeta za hriechy iných ľudí.
Význam modlitby a adorácie
Každý deň v spojení s Kristom bral na svoje plecia utrpenie a problémy všetkých ľudí, ktorí ho prosili o pomoc. „Práve modlitba, táto spojená sila všetkých dobrých duší, je tým, čo hýbe svetom, obnovuje svedomia, [...] uzdravuje chorých, posväcuje prácu, pozdvihuje zdravotnícku pomoc, dáva morálnu silu, [...] šíri úsmev a Božie požehnanie na každú skľúčenosť a slabosť,“ povedal Páter Pio. Odkázal nám modlitbové skupiny, ktoré sú dedičstvom jeho spirituality. Modlitba je podľa neho úkonom lásky, je to byť s Bohom a prinášať mu život sveta.
Láska k "maličkým" a kultúra skartovania
Páter Pio obetoval život a nespočetné utrpenia, aby bratov a sestry viedol k stretnutiu s Pánom. V každom chorom je Ježiš, ktorý zomiera. Kto sa stará o maličkých, stojí na strane Boha a víťazí nad kultúrou skartovania, ktorá naopak miluje mocných a chudobných považuje za zbytočných. Kto uprednostňuje malých, ohlasuje proroctvo života proti prorokom smrti každej doby.
Múdrosť lásky a sviatosť zmierenia
Pre Pátra Pia bola rozhodujúcim prostriedkom pre stretnutie s Pánom svätá spoveď, sviatosť zmierenia. Tam sa začína a obnovuje život múdrosti toho, kto je milovaný a komu bolo odpustené. Tam má začiatok uzdravenie srdca. Bol apoštolom spovednice, ktorý hovoril: „Kam ideš? Za Ježišom, alebo za svojimi smútkami? Kam sa obraciaš? K tomu, ktorý ťa zachraňuje, alebo k svojim skľúčenostiam, horekovaniam, hriechom? Poď, poď, Pán na teba čaká. Odvahu! Neexistuje žiadny dôvod, ktorý by bol tak ťažký, že by ťa vylúčil z jeho milosrdenstva.”
Láska k Cirkvi
Páter Pio miloval Cirkev, s toľkými problémami, ktoré Cirkev má, s toľkými jej trápeniami, s toľkými hriešnikmi. Miloval Cirkev takú, aká bola, „neničil ju jazykom, ako je to dnešnou módou.“ Veril, že ten, kto miluje Cirkev, vie odpustiť, pretože vie, že on sám je hriešnikom a potrebuje odpustenie od Boha. Páter Pio mal zaiste až príliš veľa problémov, ale ako muž, ktorý sa vždy usiloval zaujať voči cirkevným autoritám postoj „pevnej, stálej a neoblomnej“ poslušnosti, všetky príkoria znášal ako účasť na Kristovom utrpení.
Cirkevné skúmanie a cesta k svätosti
Nedôvera a obmedzenia
Hoci bol Páter Pio väčšinu svojho života podceňovaný, kritizovaný a Cirkevná vrchnosť mu nedôverovala, znášal to s miernosťou. Istý arcibiskup ho dokonca označil za „posadnutého diablom“ a obvinil ho z „nebezpečného podvodu“ a „kazenia mravov“. Katolícka cirkev zakázala čítať osem kníh, ktoré boli o ňom napísané. Počas jeho života Posvätné ofícium (predchodca dnešnej Kongregácie pre učenie viery) viedlo päťkrát proti nemu disciplinárne konanie a spisy o ňom malo uložené v dvadsiatich piatich zväzkoch. Od roku 1924 do roku 1933 a nasledujúcich pätnásť rokov sa musel Páter Pio podrobiť nespočetnému množstvu rôznych obmedzení.
Blahorečenie a svätorečenie
Napokon ako odpoveď na všetky prípadné nezodpovedané otázky o jeho svätosti, ho blahoslavený pápež Ján Pavol II. 2. mája 1999 vyhlásil za blahoslaveného. Ján Pavol II. pri tejto príležitosti vo svojej homílii povedal, že Boh dovolil, aby všetky tie nedorozumenia slúžili ako „očistný oheň.“ 16. júna 2002 ho ten istý pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého. Príbehom tohto výnimočného kapucína a kňaza sa zaoberalo množstvo ľudí, napríklad taliansky novinár Renzo Allegri, autor knihy Zázraky Pátra Pia, sa opiera o výpovede samotných účastníkov, ktorí pod prísahou svedčili počas procesu blahorečenia.
Posledné chvíle a večný odkaz
Smrť a zmiznutie stigiem
Páter Pio zomrel 23. septembra 1968 vo veku 81 rokov. Jeho telo bolo opotrebované mnohými chorobami a predovšetkým stigmami, ktoré často hojne krvácali. Spomienky na jeho posledné chvíle zachoval otec Pellegrino Funicelli. V noc z 22. na 23. septembra sa Páter Pio často pýtal na čas, akoby mal dohodnuté stretnutie. Okolo 1:00 hod. sa vyspovedal a požiadal o obnovenie ‚úkonu náboženského povolania‘. Krátko po jednej hodine po polnoci sa mu začalo zle dýchať, no napriek telesnej slabosti sa celkom vzpriamil, vyšiel na chodbu a na verandu, kde rozjímal nad nočnou oblohou. Neskôr, už veľmi zblednutý, bol prenesený späť do izby. Lekári mu nasadili kyslíkovú masku, ale bolo to zbytočné. Doktor Scarale svedčil, že Páter Pio zomrel v jeho náručí. Po jeho smrti boli stigmy, ktoré nosil 50 rokov, celkom preč, bez jedinej jazvy, pokožka bola hladká - ďalší nepochopiteľný zázrak.
Zachované telo a pútnické centrum
Pohrebu Pátra Pia sa zúčastnilo okolo 100 000 ľudí. Miesta, kde žil, patria aj dnes k významným cieľom pútnikov z celého sveta. Každý rok sa viac než 7 miliónov veriacich vyberie do San Giovanni Rotondo, aby navštívili jeho hrobku. Od 24. apríla 2008 bolo v San Giovanni Rotondo vystavené telo svätého Pátra Pia pre verejnosť po 40 rokoch od jeho smrti, čo vyvolalo obrovský záujem pútnikov.
Odkaz Pátra Pia pre súčasnosť
Páter Pio je považovaný za jedného z „najaktívnejších“ svätcov, ktorý neustále koná zázraky pre tých, ktorí o ne prosia. Jeho život je príkladom hrdinskej kresťanskej čnosti a učenia evanjelia. Ako povedal Ján Pavol II., mocný vplyv si Páter Pio nezískal vďaka jeho nadprirodzeným darom, ale vďaka svojej láske. Bol „chlebom lámaným pre mužov a ženy túžiacich po odpustení Boha Otca.“ Páter Pio upriamuje pozornosť ľudí na Kristovo telo ako na prostriedok spásy. Pretože iba vtedy dostaneme od neho spásnu silu Božej lásky. „Všetko je možné zhrnúť takto: som stravovaný láskou k Bohu a láskou k blížnemu. Nepociťujem nič iné, než aby som mal aj chcel to, čo chce Boh,“ povedal sám svätec. Jeho odkaz je jasný: život vonia vtedy, keď ho ponúkame ako dar, a stráca chuť vtedy, keď si ho držíme pre seba.