Slovenské národné povstanie (SNP), známe aj ako Povstanie roku 1944, bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny. Vypuklo 29. augusta 1944 ako bezprostredná reakcia na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie vtedajšej Slovenskej republiky.
Jeho hlavným politickým cieľom bolo odstránenie autoritatívneho režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a začlenenie Slovenska do obnovenej Československej republiky. Povstanie predstavovalo významný prejav odporu proti nacizmu a fašizmu, so snahou postaviť sa na stranu víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica.
Historický kontext a situácia na Slovensku
Adolf Hitler na stretnutí s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským 13. marca 1939 v Berlíne ponúkol slovenským predstaviteľom vyhlásenie samostatného štátu výmenou za rozbitie Československej republiky. Hrozil, že alternatívou je rozdelenie Slovenska medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko. Politické špičky HSĽS si vybrali druhú variantu, čím Slovensko zostalo, na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava, čiastočne suverénnym štátom.
Nacistické Nemecko využívalo Slovensko pre svoje vojenské zámery, najmä prostredníctvom rozvoja vojenského priemyslu, kde sa vyrábali napríklad lafety pre nemecké kanóny a súčiastky pre zbrane. Slovenské jednotky sa zapojili do útoku na Poľsko a neskôr, od 22. júna 1941, sa podieľali na bojoch proti ZSSR, kde bola nasadená takzvaná Rýchla skupina, neskôr reorganizovaná na Rýchlu brigádu a divíziu, a taktiež Zaisťovacia divízia.
Spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku po rozpade Československa nebola natoľko dramatická ako v Protektoráte, a vďaka vojnovej výrobe pre Nemecko sa životná úroveň do roku 1944 stabilizovala. Napriek tomu Nemci nikdy nemali v krajine významnejšiu popularitu. Vojnové nadšenie bolo narušené vyhlásením vojny Sovietskemu zväzu a Spojeným štátom, kde mnoho Slovákov malo príbuzných.
Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943 a následné porážky na východnom fronte počas leta boli jasným znakom slabnúcej pozície nacistického Nemecka. Väčšinu demobilizovaných vojakov prekvapilo správanie nemeckých jednotiek a SS voči civilnému obyvateľstvu a zajatcom. Nespokojnosť s režimom a celkovým dianím prerastala v spoločnosti, čo výrazne pomohlo odbojovým skupinám. Významnú úlohu zohrali antifašisti v armáde, demokrati a komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne a Moskvou.
Prípravy na povstanie a formovanie odboja
Prípravy na povstanie iniciovala už v roku 1943 česko-slovenská exilová vláda v Londýne na čele s Edvardom Benešom. V decembri 1943 odbojové prúdy - československí demokrati, komunisti a antifašisti v slovenskej armáde - prijali Vianočnú dohodu, na základe ktorej neskôr v septembri 1944 vznikla povstalecká ilegálna Slovenská národná rada (SNR).
Plán ozbrojeného povstania pripravovala od mája 1944 skupina dôstojníkov slovenskej armády pod vedením podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana z Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Vypracoval dva varianty povstania: optimálny variant počítal s koordinovaným začiatkom so sovietskou stranou, kým krízový scenár predpokladal vyhlásenie vojenského odporu v prípade nemeckej okupácie Slovenska. Kľúčovou v tomto pláne bola Východoslovenská armáda, ktorá mala otvoriť cestu sovietskym vojskám cez karpatské priesmyky.
Konšpirátori zhromažďovali zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku. Významnú úlohu pri prevoze štátneho pokladu z Bratislavy do Kremnice zohrali Peter Zaťko a guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, ktorý zabezpečil prevoz troch miliárd korún do Banskej Bystrice.
Sovietski činitelia boli o prípravách povstania informovaní začiatkom augusta 1944 exilovou československou vládou a kuriérom pplk. Goliana, avšak celú akciu vyhodnotili ako nereálnu a nepodnikli žiadne kroky. Medzitým sa do príprav zapojili aj partizánske skupiny, ktoré od polovice augusta 1944 uskutočňovali diverzie a terorizovali príslušníkov nemeckej menšiny. Slovenská vláda nebola schopná účinne proti nim zasiahnuť, čo vyvolávalo v Berlíne narastajúce znepokojenie.
Dňa 20. júla 1944 sa v Žarnovickej doline konala porada ilegálnej SNR so zástupcami Vojenského ústredia, kde sa riešila aj otázka spolupráce armády a partizánov. Vojenskí predstavitelia sa snažili presadiť podriadenie partizánskeho hnutia jednotnému vojenskému veleniu, no predstavitelia KSS to odmietli, čiastočne preto, že fakticky nad partizánskymi skupinami nemali žiadnu kontrolu.
V tom období velenie slovenskej armády presunulo dve najlepšie vyzbrojené divízie na východné Slovensko, aby podporilo nemecké jednotky pripravujúce obranu proti sovietskej armáde. Práve tieto divízie mali podľa povstaleckých plánov nadviazať styk so sovietskymi jednotkami.
SNP - Top Dokument
Stupňovanie napätia a akcie partizánov
Od konca roku 1943 sa začali vytvárať partizánske jednotky, ktoré neskôr zohrali významnú úlohu. Komunistami organizované oddiely sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde. Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 prerokúvala aj otázky prípravy a výcviku partizánskych skupín. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady vysadená prvá partizánska organizátorská skupina.
Začiatkom augusta 1944 sa začala stupňovať aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastiach. Ich aktivity smerovali nielen proti nemeckému civilnému obyvateľstvu, ale aj proti príslušníkom Hlinkovej gardy a niektorým katolíckym kňazom. Slovenská armáda dostala 9. augusta 1944 rozkaz zakročiť proti partizánom. Napriek rozsiahlej protipartizánskej akcii v Nízkych Tatrách, riadenej generálom Jozefom Turancom, bola akcia neúspešná, pretože partizáni sa včas stiahli a vojaci s nimi sympatizovali. O deň neskôr, 11. augusta 1944, vyhlásila slovenská vláda stanné právo, no jeho realizácia bola neefektívna v partizánmi kontrolovaných oblastiach.
Dňa 21. augusta partizáni obsadili Sklabiňu a podnikali útočné akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť. Medzi 23. a 25. augustom zatarasili tunely pri Strečne, Kraľovanoch, Hornej Štubni a Handlovej. Partizáni pod sovietskym velením A.S. Jegorova a A.P. Ržeckého uskutočnili 17. augusta 1944 transport potravín z nemeckého skladu vo Svätom Ondreji. Narastajúce napätie vyvolávalo obavy aj medzi Židmi, ktorí sa oprávnene obávali vstupu nemeckých vojsk.
Vypuknutie povstania: 29. august 1944
Symbolický pohár trpezlivosti nacistov pretiekol 27. augusta 1944, keď partizáni obsadili Ružomberok, strategické mesto, v ktorom sa vyrábal dôležitý vojenský materiál. V reakcii na správy o potýčkach žilinskej posádky s prichádzajúcimi nemeckými jednotkami, podplukovník generálneho štábu Ján Golian 29. augusta 1944 krátko po 20:00 hodine vyslal heslo "Začnite s vysťahovaním!". Tento pokyn bol signálom na začiatok ozbrojeného odporu.
Avšak, väčšina západoslovenských posádok jeho výzvu neuposlúchla a Východoslovenskú armádu Nemci takmer bez boja odzbrojili. To viedlo k redukcii povstaleckého územia na oblasť stredného Slovenska, horné Ponitrie a východnú časť Spiša a k zbytočným stratám vojenského materiálu. V Banskej Bystrici, ktorá sa stala centrom povstania, sa vytvorilo veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku.
Priebeh a rozsah povstania
Povstanie trvalo 60 dní. Rozšírilo sa v približne 30 okresoch stredoslovenského regiónu, od Levoče, Spišskej Novej Vsi a Dobšinej až po Žilinu a Topoľčany. Dôvodom pre koncentráciu v tejto oblasti boli lepšie podmienky pre partizánsky boj v horách a silnejšia prítomnosť odbojových skupín. Na západnom Slovensku bol rozsah povstania obmedzený geografickými podmienkami a odlišnými politickými náladami.
Na povstaní sa zúčastnilo približne 60 000 slovenských vojakov, 18 000 partizánov a príslušníci vyše 30 národov a národností zo štyroch kontinentov. Počet príslušníkov 1. čs. armády na Slovensku sa po dvoch mobilizáciách zvýšil až na 60 000 osôb. Po boku armády bojovalo na povstaleckom území asi 12 000 partizánov, z ktorých 70 % tvorili Slováci, a ďalších 5 500 partizánov pôsobilo v tyle nemeckých okupačných vojsk. Celkový stav povstaleckých ozbrojených síl dosiahol počas druhého mesiaca bojov približne 77 500 osôb.
Napriek nedostatkom, ktoré znižovali ich bojovú hodnotu, dokázala povstalecká armáda a partizánske jednotky úspešne vzdorovať nemeckým jednotkám celé dva mesiace. Dokázali to v obkľúčení a v tyle nemeckých frontových vojsk, čím prispeli k viazaniu nemeckých síl.
Potlačenie povstania a následky
Nemecké vojská veľmi rýchlo eliminovali najlepšie povstalecké jednotky a nepretržite si udržiavali prevahu. Povstalecká armáda bola definitívne porazená po 60 dňoch bojov, v noci z 27. na 28. októbra 1944, kedy časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja.
Odhadovaný počet povstaleckých obetí bol 10 000 až 15 000. Povstanie si vyžiadalo mnoho obetí na životoch nielen na strane povstalcov, ale aj civilného obyvateľstva. Množstvo vojakov padlo do nemeckého zajatia, vrátane oboch veliteľov Jána Goliana a Rudolfa Viesta, ktorí boli odsúdení na smrť. Nemecké jednotky spolu so slovenskými kolaborantmi vypálili vyše 95 slovenských dedín. Najtragickejšie udalosti sa odohrali v podhorských obciach podporujúcich partizánov, ako boli Kremnička, Nemecká, Kľak či Ostrý Grúň, kde boli mnohí obyvatelia popravení alebo odvlečení do koncentračných táborov.
Odkaz a oslavy výročia SNP
Napriek potlačeniu prispelo SNP k oslabeniu nacistického režimu na Slovensku a vďaka zaradeniu krajiny medzi spojencov bojujúcich proti Hitlerovi získalo aj medzinárodný význam. Povstanie posilnilo národné sebavedomie a identitu Slovákov, ktorí jednoznačne prejavili svoj odpor voči fašizmu a nacizmu.
Deň 29. augusta si každoročne pripomíname ako dôležitý štátny sviatok - výročie Slovenského národného povstania (SNP). Tento deň bol Národnou radou Slovenskej republiky vyhlásený za štátny sviatok 20. októbra 1993.
Slovenské národné povstanie, so svojimi kladmi a nedostatkami, má v našich aj v európskych dejinách protifašistického odporu dôležité a neprehliadnuteľné miesto. Spoločenstvo demokratických štátov si vysoko váži a oceňuje Slovenské národné povstanie ako náležitý vklad do európskeho protifašistického hnutia odporu a porážky nacistického Nemecka a jeho spojencov.