Historické jubileá, viažuce sa k udalostiam z dávneho 9. storočia, čas od času mobilizujú medievistov na Slovensku, podnecujú vedecký výskum a edičnú aktivitu, a motivujú aj kreativitu umelcov. Kráľ Svätopluk, jeden z najvýznamnejších panovníkov Veľkej Moravy, ktorej bol tretím a najvýznamnejším panovníkom v rokoch 871 až 894, je ústrednou postavou slovenských dejín. Jeho éra predstavuje vrchol dejinného vývoja najstaršieho štátu západných Slovanov a súčasne aj počiatky jeho hlbokej vnútornej krízy. Spojenie Svätopluka s Nitrou zachovali stredoveké literárne pramene, ktoré potvrdzujú jeho ústrednú úlohu v regióne.
Svätopluk v historickom povedomí a umeleckom stvárnení
Postava Svätopluka dlho rezonuje v slovenskom kolektívnom vedomí. Už len v spomienkach osciluje meno Vojtecha Matušinca, ktorého predstava vybudovať v Nitre novú budovu Archeologického ústavu SAV a nad ním jazdeckú sochu Svätopluka s výškou až 17 metrov svedčí o túžbe po monumentálnom pripomenutí. Na soche pracoval prakticky až do svojej smrti v roku 1992. Hoci romantické predstavy umelca a technické možnosti vzniku takejto super monumentálnej jazdeckej sochy boli v rozpore, časom prišli iné idey.
V súčasnosti však socha Svätopluka v Nitre chýba, napriek hymnickej piesni „Známa Nitra, milá Nitra“, ktorú zachytil Ján Kollár už v prvej polovici 19. storočia, čo je odkazom na historickú spätosť mesta s nitrianskym kniežaťom a panovníkom Veľkej Moravy. V centre Nitry je Svätoplukovo námestie, kde by sa mohla nájsť vôľa a miesto pre sochu osobnosti, ktorá sa spomedzi svetských dejateľov Veľkej Moravy ako jediná udržala kontinuálne v stredoeurópskom historickom povedomí.
Myšlienku o tom, že Svätopluk sídlil v Nitre a mal by tu mať pamätník, na chvíľu oživila v roku 2010 aj diskusia o umiestnení jazdeckej sochy Svätopluka, odzrkadlená vo viacerých ponukách na prevzatie sochy z Bratislavy.
Odhalenie sochy kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade
Dňa 7. júna 2010 bola slávnostne odhalená jazdecká socha kráľa Svätopluka v areáli Bratislavského hradu, pri príležitosti 1130. výročia vydania buly pápeža Jána VIII., ktorou uznal Svätopluka za kráľa. Autorom modelu sochy je akademický sochár Ján Kulich, ktorý ju aj s autorskými právami daroval Národnej rade SR. Socha, odliata z bronzu, je vysoká 7,8 metra a je umiestnená na hlavnom nádvorí pred vstupom do hradného objektu.
Prezident SR Ivan Gašparovič konštatoval, že slovenský národ sa usiluje byť sebou, a so Svätoplukom pred nami vynášame našu štátotvornú identitu na svetlo sveta. Pripomenul, že na Bratislavskom hrade bol podpísaný zákon o československej federácii a Alexander Dubček tam zasadil tri lipy, čím zdôraznil logiku Svätoplukovho návratu po tisíc rokoch.
Predseda parlamentu Pavol Paška vyjadril spolupatričnosť občanom bojujúcim s následkami povodní a zdôraznil, že socha dokazuje starú a slávnu históriu Slovenska. Podľa Pašku diskusie historikov o tom, či bol Svätopluk osobne na Bratislavskom hrade, nesúvisia s umiestnením sochy, keďže ide o národný symbol, ktorý má právo tam stáť. Nazval kritikov „národními nihilistami“, ktorí spochybňujú všetko veľké, čo Slovákom história dáva.
Predseda vlády Robert Fico vyhlásil, že dnešný dátum sa navždy zapíše do sŕdc slovenských vlastencov. Poukázal na to, že Svätopluka akceptovali dvaja po sebe idúci pápeži, Ján VIII. a Štefan V., pričom Ján VIII. mu adresoval bulu slovami: „Milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu vladárovi.“ Tieto slová boli vpísané na podstavec pod sochu. Fico zdôraznil, že odhalením jazdeckej sochy kráľa starých Slovákov sa potvrdil význam svätoplukovskej štátotvornej tradície, ktorá je druhým pilierom národného sebavedomia popri cyrilometodejskej tradícii.
Kardinál Ján Chryzostom Korec vo svojom posolstve pripomenul, že prvá diecéza medzi slovanskými národmi vznikla v Nitre pod právomocou arcibiskupa Metoda, ktorému Svätopluk už v roku 873 odovzdal všetky kostoly a kňazov svojej ríše. Vyzdvihol aj vyhnanie slovienskych kňazov po Metodovej smrti ako dôsledok komplikovanej medzinárodnej situácie.
Odhalenie sochy napokon spečatili traja najvyšší ústavní činitelia SR symbolickým zviazaním troch prútov, ktoré majú symbolizovať jednotu slovenského národa, v zmysle svätoplukovskej tradície. Pre podporu myšlienky a realizáciu celého projektu vzniklo občianske združenie Svätopluk z iniciatívy troch najvyšších ústavných činiteľov. Financie vo výške 270 000 eur boli pokryté z verejnej zbierky.
Kontroverzie a odborné stanoviská
V roku 2010 sa však objavili aj kontroverzie, keď novozvolený predseda NR SR Ing. Richard Sulík rozhodol o zriadení komisie, ktorá mala preskúmať sochu a text pod ňou. Slovenský historický ústav a Historický odbor Matice slovenskej vyjadrili znepokojenie nad spolitizovaním kampane proti soche. Podľa nich by pán predseda NR SR mal zvážiť ústavnosť takéhoto rozhodnutia, keďže preambula Ústavy SR sa odvoláva na veľkomoravské dedičstvo a „politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť“.
Sporné ikonografické detaily sochy
Z rigorózneho odborného hľadiska bolo možné vzniesť pripomienky k ikonografickým detailom sochy, ako sú napríklad ostrohy s ozubenými kolieskami, ktoré sú typické až od 13. storočia, alebo plechové časti brnenia patriace do vrcholného stredoveku. Autori stanoviska však zdôrazňujú, že spôsob umeleckého stvárnenia je otázkou umeleckej licencie a umelecké dielo nie je dobovou rekonštrukciou. Predlohou umeleckej vízie o Svätoplukovi preto nie je vzhľad veľkomoravského bojovníka z 9. storočia na koni. Ján Kulich si postavil a splnil náročný umelecký cieľ: stvárniť jazdca na vzpínajúcom sa tátošovi po náhlom záťahu zubadla.
Titul „kráľ“ a termín „starí Slováci“
Odporcovia sochy spochybňujú aj Svätoplukov kráľovský titul, čo je podľa odborníkov pseudoproblém, keďže v 9. storočí ešte neboli presné kritériá. Svätopluk bol v každom prípade suverénnym panovníkom, ktorého za kráľa pokladali doboví vladári i kronikári a uvádzali ho tak stredoveké kroniky aj historické práce až do polovice 20. storočia na Slovensku.
Negatívnu reakciu vyvoláva aj termín „starí Slováci“ na texte pod sochou. Odborníci tvrdia, že termín „starí Slováci“ a prídavné meno „staroslovenský“ sa používal oddávna bez vážnejších výhrad. Veľká Morava bola až do polovice 20. storočia považovaná aj medzi historikmi za slovenský štát. V princípe ide o otázku historickej terminológie, ako pomenovať obyvateľstvo Slovenska, ktoré sa najneskôr od začiatku 9. storočia vo vlastnom jazyku až do 14. storočia nazývalo „Slovenin, Slovene, Slovenka“ a až od 15. storočia sa začali používať označenia „Slovák, Slováci“.
Nitrianske kniežatstvo a Veľká Morava
Symbolika dvojkríža
Poslednou námietkou oponentov je tvrdenie, že dvojkríž na štíte jazdeckej sochy pripomína znak Hlinkovej gardy. Táto účelová námietka je považovaná za zlomyseľnú, keďže dvojkríž vo všetkých svojich podobách je predovšetkým starý kresťanský, pôvodne byzantský symbol víťazstva a vzkriesenia. Je nepravdivé tvrdenie, že dvojkríž s rovnakou dĺžkou brvien vznikol až v roku 1938 ako znak Hlinkovej gardy. Dvojkríž na soche je svojou mierkou totožný s dvojkrížom z nitrianskeho erbu, kde je umiestnený v zástave, ktorú historici všeobecne pokladajú za nitriansku, vojvodskú (kniežaciu) zástavu. Stvárnenie brvien a dvojkríža v kruhu na štíte jazdeckej sochy sa výrazne odlišuje od znaku Hlinkovej gardy tým, že je otvorené, na rozdiel od znaku HG, kde sú jednotlivé ramená kríža uzatvorené. Nejde teda o totožné znaky.
Svätoplukova éra a jej historický význam
Svätopluk I. pochádzal z dynastie Mojmírovcov. Od 50. rokov 9. storočia bol kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. Jeho obdobie sa často hodnotí aj z hľadiska etických princípov v súvise s jeho vzťahmi k Rastislavovi a k Metodovi a jeho žiakom. V popredí sú často len čiastkové aspekty, nie širší historický a geografický kontext, čo viedlo k tomu, že Svätopluk bol v časti vedeckých i umeleckých predstáv považovaný vo vzťahu k Rastislavovi za zradcu a vo vzťahu k cyrilometodskej misii za jej likvidátora. Detaily o udalostiach a medziľudských interakciách v dávnych stáročiach sú však najčastejšie nerekonštruovateľné. Objektívne fakty o tomto období objavila predovšetkým archeológia, ktorá poskytla čiastočné argumenty pre trvalú pozíciu dávneho a silného vladára v dejinnom povedomí.
Svätoplukovo obdobie svojou dynamikou, veľkými spoločenskými, politickými a územnými zmenami predstavuje vrchol dejinného vývoja najstaršieho štátu západných Slovanov. Zároveň protirečí tradičným predstavám o nerozvinutosti vojenstva u Slovanov. Stratégia a taktika boja, kvalita zbraní a aj krutosť vedenia vojen bola v norme vtedajšej Európy. Archeologické reálie priniesli nové poznatky o organizácii obrany územia východných častí jadra Veľkej Moravy v závere života Svätopluka.
Historické a etnické otázky identity Slovákov
Diskutuje sa aj o tom, kedy a ako sa formovala etnická identita obyvateľstva na území Slovenska. Kontinuita slovanského osídlenia a najmä kontinuita vo vývoji jazyka je zreteľne doložená od 5. - 6. storočia. Pokiaľ ide o etnický názov, tak pred 9. storočím je asi vhodné všeobecné označenie Slovania, v 9. - 13. storočí Sloveni a od 14. storočia Slováci. Poznámka, že slovenskí archeológovia ešte nenašli ani jedného „starého Slováka“, je podľa odborníkov nielen naivná a demagogická, ale priam komická.
Pri genéze Slovenov vo veľkomoravskom období od 5. - 6. storočia bol okrem prísunu slovanského obyvateľstva zo severného prúdu prítomný aj tunajší etnický substrát zo zvyškov germánskych a možno aj keltských populácií, azda aj slavinizovaných Avarov. Vo vývoji slovenskej národnosti v stredoveku je rozhodujúcim prvkom kontinuita osídlenia z preduhorských čias a neskôr jeho spôsobilosť asimilovať viaceré menšie etnické skupiny. Vo vývoji etnickej identity je totiž rozhodujúci jazyk a územie, teda pojem vlasť, kým kultúrne a historické povedomie a tiež pevné názvy etník sa sformovali postupne až neskôr.
Svätoplukovská tradícia v dejinách slovenského národa
Kráľ Svätopluk patrí k najvýznamnejším historickým osobnostiam slovenských dejín. Na rozdiel od Pribinu, Mojmíra, Rastislava, Slavomíra a Koceľa bol kráľ Svätopluk na území Slovenska jediným domácim, skutočne nezávislým a suverénnym vládcom. Bol rešpektovaným partnerom vtedajších európskych panovníkov a Svätej stolice. V kolektívnej pamäti reprezentoval Svätopluk túžby celých generácií Slovákov po samostatnom a nezávislom živote. Na neho a na jeho kráľovstvo sa odvolávali ideológovia slovenského národného obrodenia a slovenského národného hnutia, keď zdôvodňovali historické právo Slovákov na samostatný národný a štátny život. Preto spochybňovanie a negovanie Svätopluka je podľa odborníkov znevažovaním slovenských dejín a národa, a jeho prirodzeného práva na samostatný štátny život.
Prehľad historických interpretácií Svätopluka
- Benedikt Sölöši (1655): V úvode k prvému slovenskému katolíckemu spevníku Cantus Catholici sa programovo prihlásil k veľkomoravskej tradícii, vrátane Svätopluka, ktorého považuje za významného panovníka a kráľa.
- Martin Sentiváni (1633 - 1705): Nazýval Svätopluka kniežaťom Moravanov a poznal rozličné údaje kroník o ňom.
- Michal Benčík (1721): Na uhorskom sneme napadol Slovákov ako potomkov Svätopluka, ktorý vraj predal svoju ríšu Maďarom za bieleho koňa, čo malo zdôvodňovať ich poddanstvo.
- Štefan Salagius (koniec 18. storočia): Označil Svätopluka za „najslávnejšieho kráľa našich Slovákov“ a nabádal Slovákov čerpať slávu z rozsiahlej histórie starých Moravanov.
- Juraj Papánek (1738 - 1802): Svojimi Dejinami slovenského národa, s podtitulom O kráľovstve a kráľoch Slovákov, vyhlásil Veľkú Moravu za kráľovstvo Slovákov a veľkomoravských panovníkov za slovenských kráľov, čím silne poznačil historické a národné povedomie nasledujúcich generácií.
- Bernolákovci (Juraj Fándly, Ján Hollý): Rozšírili svätoplukovskú a cyrilometodskú tradíciu.
- Štúrovci (Ľudovít Štúr): Na Papánkových dejinách a Hollého epose Svatopluk vyrástla generácia štúrovcov, ktorá sa pokladala za pokračovateľa svätoplukovskej štátoprávnej tradície. Na známej vychádzke na Devín v roku 1836 si dokonca dali mená podľa členov Svätoplukovej družiny. Štúrov národný program pokladal Svätoplukov štát za tézu, začiatok slovenských národných dejín, a štúrovcov za obrodenie ducha Svätopluka.
- František Hrušovský (1903 - 1956): Vo svojich Slovenských dejinách ho nazýva slovenským kráľom.
- Marxistická historiografia (po polovici 20. storočia): Ján Dekan (1951) vidí v Svätoplukovi zradcu Rastislava a kolaboranta s Karlomanom. Matúš Kučera (1986) priniesol objektívnejšie charakterizovanie, zdôrazňujúc Svätoplukovu neprekonateľnosť a jeho úlohu pri rozkvete ríše, no v rámci marxistických téz.
Svätoplukovská idea sa aj v prvej polovici 20. storočia chápala ako obrana proti hungarizmu a čechoslovakizmu. Táto tradícia rozhodujúcou mierou prispela k tomu, že slovenský národ nepodľahol asimilácii. Jazdecká socha kráľa Svätopluka na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu vyjadruje historickú spätosť slovenského národa s veľkomoravskou tradíciou, upevňuje vedomie národnej spolupatričnosti, slovenskej štátnosti a príslušnosti nášho národa k slovenskému štátu, ako aj k širšiemu európskemu civilizačnému priestoru.
1120. výročie úmrtia kráľa Svätopluka
V roku 2014 si pripomínalo 1120. výročie úmrtia (vtedy už pokladaného - označovaného za kráľa) Svätopluka. Hoci toto výročie nebolo tak výrazné vo všeobecnej verejnosti, spomenula si naň Matica slovenská, ktorá rok 2014 vyhlásila za Rok kráľa Svätopluka a Andreja Hlinku. Hoci aj k Svätoplukovi (vzhľadom na to, že ide o 9. storočie) sa zachovalo hodne hodnoverných pramenných údajov, publikovaných pôvodne aj preložených, neiniciovalo to ani usporiadanie odborno-vedeckej konferencie, až na jednu výnimku, ani uverejnenie významnejšej práce o tejto problematike, ktorej slovenská historiografia venovala menšiu pozornosť ako cyrilometodejskej problematike. Je nesprávne celú túto problematiku nazývať paušálne legendou, keď to bolo kedysi historickou skutočnosťou, doložiteľnou hodnovernými historickými prameňmi.
tags: #vyrocie #smrti #svatopluka