Prvý transport Židov zo Slovenska do Auschwitzu: Deň, ktorý zmenil dejiny

Úvod: Tragický začiatok deportácií

Dňa 25. marca 1942 režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) vypravil z Popradu prvý transport, ktorým deportovali takmer tisíc mladých židovských žien a dievčat z rôznych okresov východného Slovenska. Tento transport smeroval do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz. Týmto dňom sa začala prvá vlna deportácií zo Slovenska, ktorá trvala až do 20. októbra 1942 a navždy zmenila životy tisícok ľudí.

Historický kontext a protižidovská politika Slovenského štátu

Režim HSĽS pristúpil k deportáciám Židov po rokoch systematickej protižidovskej politiky spojenej s arizáciou majetku. Slovenská republika, nazývaná tiež Slovenský (vojnový) štát, vznikla 14. marca 1939 po Mníchovskej zrade 1. Československej republiky. Formálne vystupovala ako nezávislá krajina, no reálne bola beznádejne nacistickým satelitom. V roku 1940 mala Slovenská republika 2 655 053 obyvateľov. Prezidentom sa stal Dr. Jozef Tiso, ministrom vnútra Alexander Mach a post ministra zahraničných vecí zastával Vojtech Tuka. Akákoľvek nezávislosť od Nemecka však bola čírou ilúziou.

Už v novembri 1938, po Mníchovskej dohode, došlo k prvému útoku na slovenské židovstvo, keď bolo okolo 7,5 tisíca Židov vyvezených zo Slovenska na odstúpené územia, ktoré sa chystalo obsadiť Maďarsko. V nasledujúcich mesiacoch v rokoch 1939 a 1940 bolo prijatých množstvo protižidovských opatrení, ktoré sa nakoniec zhrnuli 9. septembra 1941 do tzv. Židovského kódexu, vypracovaného na základe norimberských zákonov.

„Ľudácky režim viedol vnútornú vojnu proti Židom od samého začiatku svojho vzniku,“ uvádza Ján Hlavinka z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. „Horúčkovito sa robilo na arizácii. Boli to roky tvrdej protižidovskej (antisemitskej) politiky.“ V polovici roku 1941 kulminovala arizácia židovského majetku, v dôsledku čoho až dve tretiny Židov žijúcich na Slovensku nemali na konci roka 1941 z čoho žiť. Prakticky zo dňa na deň sa stovky rodín stali neschopnými živiť sa - obrali ich o majetok, legálne pracovať nemohli.

Pre deportácie Židov na územie pod kontrolou nacistického Nemecka sa predstavitelia ľudáckeho režimu rozhodli práve v snahe zbaviť sa sociálne odkázaného židovského obyvateľstva. Súhlasili dokonca aj s tým, že za každého deportovaného zaplatí Slovensko Tretej ríši 500 ríšskych mariek. „Slovenská republika dobrovoľne prešla k vysídľovaniu svojich občanov židovského pôvodu a za každého z nich zaplatila Tretej ríši poplatok 500 mariek,“ zdôrazňuje Martin Korčok, vedúci Múzea holokaustu v Seredi. Tieto deportačné poplatky pochádzali zo zhabaného židovského majetku, čím si slovenskí Židia vlastne „predplácali“ vlastnú smrť. Celkovo štát zaplatil 200 miliónov vtedajších slovenských korún cez clearingový účet.

Príprava na deportácie: Logistika a zodpovední

„Transporty dopredu plánovali a predstavitelia slovenského štátu sa na nich dohadovali už na jeseň v roku 1941 a začali ich organizačne zabezpečovať od začiatku roku 1942,“ uvádza Matej Beránek z Múzea holokaustu v Seredi. Hlavným orgánom, ktorý deportácie pripravoval, bolo štrnáste, tzv. židovské oddelenie, ktoré vzniklo na jeseň 1941. Riadil ho Gejza Konka, ktorý predtým pôsobil ako okresný náčelník v Giraltovciach a Bardejove. Bol to štátny úradník „puristického strihu, naučený vykonávať uložené príkazy,“ čo boli predpoklady, pre ktoré ho minister vnútra Mach vybral práve na toto oddelenie. Konka poznal perfektne východné Slovensko a jeho prostredie a absolvoval aj inštruktážnu cestu v Nemecku, kde nazbieral informácie, ako deportácie vykonávať.

Prvým krokom k transportom bola evidencia. Ľudácky režim nariadil súpis všetkých Židov a štátna správa horúčkovito spisovala židovské obyvateľstvo. V rámci deportácií slovenských Židov do nacistických koncentračných táborov bolo v marci 1942 zriadených päť koncentračných stredísk. Jedno z nich vzniklo v tamojších kasárňach aj v Poprade. „Poprad bol vybratý ako miesto s dobrým železničným spojením vo vzťahu k východnému Slovensku a územiu dnešného Poľska,“ vysvetľuje Hlavinka. Na mieste sa nachádzali jednoposchodové vojenské baraky, ktoré boli kvôli bezpečnosti obohnané plotom a v ktorých boli židovské ženy a dievčatá sústredené už niekoľko dní pred odchodom vlaku.

Deportácie slovenských Židov boli oficiálne v dokumentoch označované ako pracovné nasadenie podľa tzv. „nariadenia o pracovnom nasadení Židov“. Oficiálna verzia bola taká, že idú za prácou. Tajná operácia, známa ako „Akcia Dávid“, zahŕňala viacero inštitúcií, napríklad ministerstvo národnej obrany zabezpečovalo poľné kuchyne pre tábory. Smernica určovala, že informácie o transporte mali prísť len hodinu pred jeho odchodom, čo prinútilo rodiny rozhodovať sa a konať v obrovskom časovom strese. Gardisti sa správali brutálne a často bili rodičov, ktorí sa vzopreli odovzdať svoje deti.

Prvý transport z Popradu (25. marec 1942)

Prvý transport odišiel zo železničnej stanice Poprad-Tatry 25. marca 1942 o 20:20 hodine. Bol to chladný deň, dokonca snežilo. Do pristavených nákladných vozňov, tzv. „dobytčákov“, boli postupne nahnané mladé židovské dievčatá a ženy, prevažne zo Šarišsko-zemplínskej župy, ale aj z okresov Humenné, Michalovce, Poprad, Prešov a Stropkov. Išlo o 999 mladých slobodných žien a dievčat vo veku 16 - 36 rokov, ktoré tvorili prvý kompaktný židovský transport. S nimi bol odvedený aj lekár Dr. Izák Kaufmann zo Zborova.

Vo vozňoch vládli katastrofálne podmienky. V jednom vozni bolo približne 40 dievčat. Natlačené ženy mali k dispozícii v každom vozni len jedno vedro na toaletu a ďalšie vedro s pitnou vodou. Zima a strach sa okamžite začali podpisovať na zdraví žien. Vlak išiel celú noc, prechádzal cez Žilinu a Čadcu, až 26. marca 1942 okolo 4:00 hodiny opustil územie Slovenska pri obci Skalité smerom na poľský Zwardoň, a ďalej do Auschwitzu - nemeckého koncentračného tábora vytvoreného na území okupovaného Poľska.

V ten deň v popoludňajších hodinách vystúpilo z vagónov 999 živých žien, ktoré boli následne podrobené selekcii na rampe v koncentračnom tábore Auschwitz. Jedna žena v transporte počas cesty zomrela. Podľa svedectiev pamätníkov prežilo väznenie z prvého transportu iba asi 20 mladých dievčat. Zoznam všetkých 999 dievčat je zachovaný a uložený v Múzeu holokaustu v Seredi.

Svedectvá preživších: Hlasy minulosti

Preživšie ženy z prvých transportov sú hrdinkami 20. storočia, ktoré tisíc dní čelili smrti. Ich svedectvá sú mrazivé a nezabudnuteľné:

Jedna z preživších spomína: „Mňa a najmladšiu sestru otec neukryl so slovami: ‚Čo také deti predsa nebudú brať.‘ Ráno v sobotu prišiel pre mňa hasič z vedľajšej ulice, ale v gardistickej uniforme. Boli sme prvé, ktoré sme došli z Prešova do Popradu a potom do Osvienčimu. Tie nadávky a udretia, to bolo prvýkrát už vtedy. Prvú noc sme mali strašnú. Boli tam dve sestry a jedna z nich mala diabetes. Dostala diabetický šok. Dovtedy som nevedela, čo to je. Jej sestra len kričala: ‚Pomôžte, pomôžte!‘ Nič sme nemali. Len sme tam pobehovali. Do rána bola mŕtva.“

Hilda Hrabovecká (rodená Friedmannová), ktorá mala vtedy 17 rokov a stala sa väzenkyňou číslo 1890, prežila v tábore tri roky. „Bola som oklamaná a v pasci,“ spomínala. Hneď prvú noc v tábore zomrela Ružena Kornfeldová, „dcéra pekára z Prešova“, na hypoglykemický šok. Hilda sa jej snažila pomôcť, hľadala cukor, ktorý jej nabalili rodičia a stihla ho schovať. „Sama bola v decembri svedkom, ako počas selekcie vybrali do plynu jej sestru Lujzu. To bola pre ňu veľmi bolestivá spomienka,“ hovorí Vrzgulová. Hilda Hrabovecká najhoršie znášala „degradáciu človeka na číslom označené zviera donútené spolupracovať so svojím katom na vlastnej likvidácii.“

Matilda Hrabovecká opísala príchod do tábora: „Ako sme prišli, všetko sme museli nechať naboku a všetky nás vyzliekli a ostrihali. My sme boli prvými väzňami vyhladzovacieho koncentračného tábora v Osvienčime.“

Edita Grosman pridala k svedectvám: „Druhý transport prišiel len o pár dní pozdejší, ale my sme tam už boli. Už videli, že sú tam živí ľudia. Naše pocity boli hrôzostrašné. Nikto. Nič. Potom prišli tí SS-áci s jednou žiletkou s ktorou oholili neviem koľko dievčat. To bolo strašidelné.“

Iná preživšia svedčila o brutalite a podmienkach: „Ostrihali nás dohola. Dali nám prúžkované šaty a dreváky. Tie dreváky veľmi ošúchali nohu. Kto nemohol mašírovať, toho zastrelili. Tak ja som zobrala dreváky do ruky, zem bola ešte ľadová a išla som bosá. Každá práca bola veľmi namáhavá. Dážď na nás padal od rána do večera a my sme museli pracovať. SS-man stál so psom pod šopou a nás nepustil schovať sa. Človek chcel žiť. Ešte stále chcel žiť. Celú moju rodinu zobrali. Dozvedela som sa, že im vykopali jamu a strieľali. Padali do tej jamy.“

Laura Špániková hovorila o vôli prežiť v neľudských podmienkach: „Človek nemal vôľu. Nemohol sa umyť, nemohol hygienicky žiť. Uveríte, či neuveríte, ale v zime keď bol sneh, tak som vyšla von nahá a váľala sa v snehu a umývala sa.“ Svedčila aj o myšlienkach na samovraždu: „Aj som chcela ísť k drôtom, k elektrickým drôtom. Sesternica hovorí: - Ty ma necháš tu samú? - A tak som nešla. Je to pre mňa veľké trápenie.“

Pamätníci sa zhodujú, že utrpenie v táboroch je nepochopiteľné pre tých, ktorí ho nezažili: „My sme nevedeli, kde ideme, boli sme veľmi naivní. Došli sme do Auschwitz a tam bol strašný krik. SS-áci so zbraňami a kričali na nás. Hneď sme si museli dať veci dole, vyzliecť sa donaha a ostrihali nám vlasy. Bili nás, strašne bili a my sme sa toho veľmi báli. A tieto dievčatá, to sú teraz všetko viac ako deväťdesiatroční ľudia. Keď sa stretávame, o čom stále hovoríme? O lágri, čo sme spolu prežili. To nevie nik pochopiť. Len ten, čo tam bol.“

Zhruba „do konca roku 1942 boli dve tretiny žien z prvého transportu zo Slovenska mŕtve“. Hrôzostrašné udalosti v tábore nakoniec prežila len malá hŕstka z prvého transportu, odhadovaný počet sa pohybuje na úrovni 20 dievčat.

Priebeh deportácií: Prvá a druhá vlna

Počas tzv. prvej vlny deportácií, ktorá prebiehala od 25. marca do 20. októbra 1942, vyviezli zo Slovenska v 57 transportoch 57 752 Židov (niektoré zdroje uvádzajú takmer 58 000). Až 38 transportov vypravili do Lublinskej oblasti, kde nacisti vraždili Židov v táboroch Sobibor, Treblinka, Belzec a Majdanek, a kde mnohí zahynuli v getách. 19 transportov zo Slovenska smerovalo do tábora Auschwitz. Masové vraždenie a väznenie prežilo iba niekoľko sto deportovaných.

Druhá vlna deportácií slovenských Židov sa začala po okupácii Slovenska nemeckými jednotkami v septembri 1944 a trvala do konca marca 1945. Prvý transport z tejto vlny bol vypravený 30. septembra 1944 zo Serede. Do konca vojny bolo vyvezených ďalších asi 13 500 Židov. Podľa odhadov zahynulo celkovo 70 000 slovenských Židov, pričom pred vojnou sa počet príslušníkov židovskej komunity odhadoval na 90 000 členov.

Auschwitz-Birkenau: Symbol genocídy

Koncentračné tábory, ktoré spočiatku existovali pre politických oponentov nacistov či vojnových zajatcov, postupne dopĺňali ďalšie, určené na systematickú likvidáciu celých národov. Ten najstrašnejší bol vytvorený na území okupovaného Poľska pri Osvienčime - Auschwitz-Birkenau. (Birkenau bol pristavaný až po príchode 1. transportu z Popradu). Podľa odhadov na webe www.auschwitz.org zahynulo v Auschwitz-Birkenau počas jeho existencie od apríla 1940 do januára 1945 viac ako 1,1 milióna ľudí. Stali sa obeťou vyhladzovania, otrockej práce, hladu, chorôb či zvrátených lekárskych experimentov.

Keď 27. januára 1945 prišli do tábora sovietske vojská 60. armády 1. ukrajinského frontu, našli tu len niečo viac ako „5800 väzňov, ktorí boli v tom čase v Brezinke ešte nažive, z nich bolo 4000 žien.“ Pred oslobodením tábora bola veľká časť väzňov prinútená absolvovať tzv. „pochody smrti.“

Židovská komunita na Spiši a jej zánik

Židia sa na Spiši usídľovali predovšetkým v obciach a predmestiach miest postupne od okolia Spišskej Starej Vsi smerom na dolný Spiš. Stanisław Lubomirski, niekdajší poľský šľachtic, veľmi rýchlo pochopil, že keď dá možnosť obchodovať židovským nájomníkom, resp. umožní ich asimiláciu, môže to viesť k veľkému rozmachu hospodárstva a prosperity pre samotné kráľovstvo. Huncovce sa stali sídlom spišského rabinátu, kde si postavili synagógu, ktorá v súčasnosti slúži ako sklad textilu. Po roku 1840 bola huncovská židovská škola povýšená na vyššiu židovskú školu - ješivu, ktorá bola jednou z najznámejších židovských rabínskych učilíšť. Neskôr, keď bolo Židov na Spiši viac, zriadilo sa aj druhé sídlo pre dolný Spiš, ktoré bolo premenlivo, ale väčšinou v Spišskom Podhradí.

Na Spiši prežilo len málo synagóg. Zreštaurovaná synagóga sa nachádza v Spišskom Podhradí. Zo synagógy v Huncovciach je v súčasnosti sklad textilu, v Popradskej synagóge je tlačiareň, ale na jej stene je pamätná tabuľa, ktorá svedčí o synagóge a o prvej deportácii Židov z Popradu. Synagóga v Spišskej Belej je obytný dom, a synagóga v Spišskej Starej Vsi je zrekonštruovaná na výstavný priestor a infocentrum. Väčšina synagóg bola zbúraná po 2. svetovej vojne (napríklad v Kežmarku, Levoči, Starej Ľubovni, Podolínci, Slovenskej Vsi). Ako posledné pamiatky na tu kedysi žijúcich Židov ostávajú ich cintoríny a pomníky; na Spiši sa zachovalo 25 cintorínov.

Po 2. svetovej vojne sa na Spiš vrátilo len torzo niekdajšej bohatej komunity. Činnosť obnovilo iba niekoľko komunít, aj tie však svoju činnosť zakrátko zastavili a ich členovia sa vysťahovali najmä do Izraela a USA. Dnes sa na území Spiša zachovala jedna synagóga (Spišské Podhradie) a náboženský život nie je aktívny.

Odkaz a pamäť: Nikdy nezabudnúť

Pripomínanie si prvého transportu a udalostí holokaustu je kľúčové pre zachovanie historickej pamäte. „Táto tragédia, ktorá sa odohrala pred ôsmimi desaťročiami, predovšetkým ukázala, kam až môže vyústiť systematické a cielené prenasledovanie židovského obyvateľstva,“ dodal Matej Beránek. „Začalo sa to slovnými útokmi, ktoré po vzniku Slovenského štátu prerástli do oficiálnej, štátom riadenej protižidovskej politiky. Tá vyústila práve do týchto deportácií, ktoré znamenali fyzickú likvidáciu väčšiny deportovaných.“

Dňa 25. marca 2021 uplynulo 79 rokov od prvého transportu Židov zo Slovenska. Pietna spomienka sa uskutočnila na železničnej stanici v Poprade za účasti predstaviteľov Prešovského samosprávneho kraja, Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku, Veľvyslanectva štátu Izrael v Slovenskej republike, Slovenského národného múzea - Múzea židovskej kultúry a Múzea holokaustu v Seredi, Mesta Poprad a Tatranskej galérie v Poprade. Pamätná tabuľa na železničnej stanici v Poprade dodnes slúži ako nemý svedok týchto udalostí. Hudobná skupina Mojše band si symbolicky, skladbou "Maykomasmalom", pripomína prvý transport Židov z Popradu, inšpirovaná zápiskami nájdenými v jednom z vagónov.

Nie všetci obyvatelia režimu vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisa s protižidovskými perzekúciami súhlasili. Viac ako tri stovky Slovákov ocenili izraelským titulom Spravodlivý medzi národmi za ich pomoc Židom. Židovská komunita v súčasnosti na Slovensku pozostáva z približne 3 000 ľudí.

„Aby sa táto tragédia už nikdy nezopakovala,“ medzinárodné spoločenstvo po vojne potrestalo mnohých vinníkov a zaviedlo istý právny rámec. Napriek tomu, ako konštatuje jeden z komentátorov, „všetko nasvedčuje tomu, že [spoločnosť] nie [sa poučila]. Nenávisť medzi ľuďmi môže veľmi rýchlo prerásť v krutosti a ubližovanie si, čo sa aj pred 80 rokmi stalo a kedykoľvek sa to môže zopakovať znova.“

tags: #vyrocie #prveho #transportu #zidov