Dejiny strednej Európy v 9. storočí sú neoddeliteľne spojené s existenciou Veľkej Moravy, mocného slovanského štátneho útvaru, a s vládou kniežat z dynastie Mojmírovcov. Medzi najvýznamnejšie postavy tohto obdobia patria kniežatá Pribina, Rastislav a Svätopluk, ktorých osudy sa prelínali s neľútostnými mocenskými bojmi s Franskou ríšou a snahou o upevnenie vlastnej štátnosti a kultúrnej identity.
Počiatky a vláda Mojmíra I.
Vznik Veľkej Moravy sa datuje od roku 833, keď vtedajší vládca Moravského kniežatstva Mojmír I. dobyl Nitrianske kniežatstvo. Centrum Pribinovho kniežatstva bolo v Nitre. Týmto spojením oboch kniežatstiev vznikla dualistická ríša, kde Nitra, hoci údelná, si zachovala významné postavenie. Mojmír I. vládol na Veľkej Morave v rokoch 833-846. Počas jeho panovania bolo dokončené prvé známe kresťanské hradisko na území Slovenska, kostol v Nitre, zasvätený svätému Emerámovi, vysvätený arcibiskupom zo Salzburgu.
Pribina: Knieža a franský vazal
Pribina bol kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva, ktoré bolo okolo roku 830/833 dobyté Mojmírom I. Pribina utiekol a zaviazal sa Ľudovítovi Nemcovi, že bude jeho vazalom, len aby mu dal zeme na dnešnom Balatone, kde založil Panónske kniežatstvo (Blatenské kniežatstvo). Roku 861 Pribina zomiera v boji za Ľudovíta Nemca a jeho územie zdedí jeho syn Koceľ. Jeho smrť bola spojená s Karolmanovým spojenectvom s Rastislavom, kedy Rastislav napadol verného Ľudovítovho spojenca Pribinu a zabil ho v druhej polovici roku 861.
Rastislav: Boj za nezávislosť a cyrilometodská misia
Po Mojmírovom odstránení v roku 846 dosadil východofranský kráľ Ľudovít Nemec na veľkomoravský trón jeho synovca Rastislava, ktorý vládol v rokoch 846-870. Ľudovít Nemec očakával od Rastislava absolútnu lojalitu a poslušnosť. Hoci bol Rastislav spočiatku vazalom Ľudovíta Nemca, jeho politika sa rýchlo zmenila smerom k posilneniu nezávislosti Veľkej Moravy. Už v prvých rokoch svojej vlády Rastislav robil reálnu politiku a s veľkou obozretnosťou sa vyhýbal účasti na bojoch. Okolo roku 850 sa Rastislav zbavil Ľudovítovho vplyvu, otvorene podporoval jeho nepriateľov a vykázal bavorských kňazov z Veľkej Moravy. V roku 853 sa Rastislav spojil s Bulharmi, ktorí prepadli východofranskú ríšu, a podporoval odboj markgrófa Ratboda, čo vyústilo k útoku Ľudovíta Nemca proti Veľkej Morave v roku 855.
Vojenské konflikty a spojenectvá
Ľudovít Nemec zaútočil s veľkým vojskom na Veľkú Moravu pri Devíne a pustošil okolitú krajinu, ale bol úplne porazený. Dokonca nasledoval odvetný vpád Rastislava do Východnej marky. Tento Ľudovítov neúspech pri výprave proti Rastislavovi umožnil vzrast moci Veľkej Moravy a jej snahy po samostatnosti voči Východofranskej ríši. Rastislav sa neskôr spolčil s Karolmanom, synom Ľudovíta Nemca, v boji proti jeho otcovi. Počas týchto konfliktov nechal Rastislav zabiť Pribinu, ktorý bol verným spojencom Ľudovíta Nemca.
V roku 864 Ľudovít Nemec obliehal Rastislava na hrade Devín, čo je aj prvá explicitná písomná zmienka o tejto pevnosti. Hoci sa pevnosť Devín nepodarilo dobyť, situácia vyústila do kompromisu, kde Rastislav prisahal vernosť, no zároveň to bol strategický krok pre zachovanie nového christianizačného diela.
Cyrilometodská misia
Jedným z najvýznamnejších činov Rastislavovej vlády bolo pozvanie Cyrila a Metoda. Rastislav si uvedomoval, že cudzia a nezrozumiteľná reč, v ktorej je slúžená bohoslužba, nemôže preniknúť k ľudskému srdcu. Preto po porade so svojimi kniežatami napísal list byzantskému cisárovi Michalovi III., v ktorom ho prosil o učiteľa, ktorý by národu vyložil pravú kresťanskú vieru v jeho vlastnom jazyku. Byzantský cisár Michal III. vyhovel žiadosti a poslal na Veľkú Moravu solúnskych bratov Konštantína (Cyrila) a Metoda. Ich misia priniesla písmo (hlaholiku), preklad Svätého písma a bohoslužobných kníh do staroslovienskeho jazyka, čím sa položili základy slovanského písomníctva a kultúrnej samostatnosti. Historické dokumenty dokladajú aj existenciu veľkomoravských bazilík a pozlátených plakiet s kresťanskou symbolikou, ktoré sú najstaršími archeologicky doloženými dokladmi kresťanstva na slovenskom území z prvej polovice 9. storočia. O význame diela solúnskych bratov svedčí aj nález odpisu Proglasu, prvej známej básne v staroslovenčine, pravdepodobne zloženej sv. Konštantínom-Cyrilom.
Cyril a Metod – Revolúcia, ktorá prežila ríšu | Skutočný príbeh Veľkej Moravy
Rastislavov pád
Koncom 50. rokov 9. storočia sa Rastislavov synovec Svätopluk stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. Roku 870 však Svätopluk prešiel na stranu Východných Frankov a uznal ich zvrchovanosť nad jeho Nitrianskym kniežatstvom. Následne Rastislav, ktorý sa pokúsil Svätopluka zajať, bol zradený a zajatý Svätoplukom. Svätopluk odovzdal Rastislava v novembri 870 Východným Frankom. Tí ho dali oslepiť a uväznili, kde aj okolo roku 870 zomrel. Pravoslávna cirkev uctieva Rastislava ako svätého.
Svätopluk: Rozmach Veľkej Moravy
Po Rastislavovom zajatí v roku 870 obsadili Veľkú Moravu bavorské vojská pod správou markgrófov Viliama a Engelšalka. Svätopluk, ktorý dúfal, že získa moc nad celou Veľkou Moravou, bol obvinený zo zrady a uväznený v Bavorskom väzení. Na Veľkej Morave však vypuklo ľudové povstanie pod vedením kňaza Slavomíra. Karolman, syn Ľudovíta Nemca, prepustil Svätopluka z väzenia a postavil ho na čelo vojska proti Slavomírovi. Svätopluk sa však pridal na stranu Slavomíra, porazil Karolmanovo vojsko a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy (871-894).
Budovanie ríše a medzinárodné uznanie
Za Svätoplukovej vlády dosiahla Veľká Morava svoj najväčší územný rozmach a politický vplyv. Svätoplukovi sa ako prvému pripisuje titul a postavenie kráľa. Ľudovít Nemec sa opakovane pokúšal poraziť Svätopluka, ale vždy neúspešne. Roku 874 bol podpísaný mier medzi Ľudovítom Nemcom a Svätoplukom vo Forchheime, čo Svätoplukovi uvoľnilo ruky na dobývanie ďalších území.
Svätopluk spojil pod svoju vládu rozsiahle územia vrátane Česka, Lužického Srbska, Vislanska (MaloPoľsko s Krakovom), Sliezska, Zadunajska a Potísia, čím vytvoril obrovskú ríšu, ktorej rozloha na vrchole jeho slávy dosahovala približne 350 tisíc km². V dobytých územiach staval nové hradiská a obnovoval staré. Roku 884 sa stretol s cisárom Karolom III. Tučným vo Viedenskom lese, ktorý uznal jeho výboje a suverenitu, čím ho uznal za rovnocenného s ostatnými kráľmi vtedajšej západnej ríše. Svätopluk sa snažil upevniť nezávislosť svojej krajiny nielen vojensky, ale aj ideovo a diplomaticky. V dobytých územiach šíril spolu s arcibiskupom Metodom kresťanstvo.
Pápežská bula Industriae Tuae a kráľovský titul
Vrcholom Svätoplukovho diplomatického úsilia bolo vydanie pápežskej buly Industriae Tuae v roku 880 pápežom Jánom VIII. Táto bula cirkevne osamostatnila Veľkomoravskú ríšu a vytvorila na jej území samostatnú cirkevnú provinciu na čele s arcibiskupom. Zároveň pápež vzal Veľkú Moravu do svojej lénnej závislosti, čím ju uznal za nezávislé a suverénne kráľovstvo, rovné a rovnoprávne s ostatnými vtedajšími štátmi. To urobilo zo Svätopluka I. skutočného, medzinárodne uznaného kráľa. Najcennejšia zmienka o jeho kráľovskom titule je v pápežskej listine z roku 885, kde je použité slovo „regi“, teda kráľovi Svätoplukovi. Ján VIII. mu adresoval: „Dilecto filio Sfentopulcho, glorioso comiti - Milovanému synovi Svätoplukovi, mocnému vládcovi.“ Pápež Štefan V. ho tiež zobral pod svoju ochranu a oslovil ho slovami: „Štefan biskup, sluha sluhov Božích, Svätoplukovi, kráľovi Slovenov.“ Informácie o tom, že bol roku 885 pápežským legátom Honóriom korunovaný za Rímskeho kráľa, len potvrdzovali skutočnosti ustanovené v bule Industriae Tuae. Svätopluk je jediný z veľkomoravských panovníkov, u ktorého je dokázané, že ho jeho súčasníci nazývali kráľom.
Svätoplukov odkaz a kontroverzie
Kráľ Svätopluk až do svojej smrti na jar roku 894 naháňal strach všetkým, ktorí sa usilovali o likvidovanie suverenity Veľkej Moravy. Jeho rozsiahla ríša, nazývaná aj Regnum Suentepulchi - Svätoplukovo kráľovstvo, zahŕňala okrem územia dnešného Slovenska aj Moravu, Česko, časti Lužice, Malopoľsko, celú Panóniu, Chorvátsko, časť Srbska a Sedmohradska. Tento mocnár dokázal takmer štvrťstoročie udržať a spravovať obrovskú ríšu v susedstve s mocnými Frankami.
Napriek jeho úspechom sú Svätoplukovej postave pripisované aj kontroverzné činy. Kritici mu vyčítajú nehumánne zaobchádzanie s kniežaťom Rastislavom a jeho vydanie Frankom, ako aj údajné vyhnanie Metodových žiakov. Historici však poukazujú na to, že mnohé negatívne obrazy pochádzajú z prameňov, ktoré napísali Svätoplukovi nepriatelia. Navyše, Svätopluk ako pápežský lénnik musel konať v súlade s vôľou pápeža a západnej cirkvi, aby neohrozil svoj štát. V neskorších dejinách sa objavili antilegendy, napríklad tá o predaji krajiny za bieleho koňa, ktoré mali Svätopluka zosmiešniť a znížiť jeho význam.
Zánik Veľkej Moravy
Svätopluk zomrel roku 894. Ešte pred smrťou rozhodol o rozdelení vlády v krajine medzi svojich synov. Svätopluk II. sa pravdepodobne stal nitrianskym kniežaťom a bol podriadený bratovi Mojmírovi II., ktorý bol panovníkom Veľkej Moravy. Veľkomoravská ríša sa po jeho smrti, rozvrátená vnútornými konfliktami a vonkajšou agresiou maďarských kmeňov, rozpadla okolo roku 907.