Úvod a význam výročia
Dňa 15. marec je jedným z troch najvýznamnejších maďarských štátnych sviatkov a považuje sa za deň zrodu moderného parlamentárneho Maďarska, ako aj za začiatok revolúcie a boja za slobodu v rokoch 1848 a 1849.
Oslavy výročia vypuknutia protihabsburskej revolúcie z rokov 1848-49 sa tradične konajú po celom Maďarsku, ako aj v krajinách, kde žijú občania maďarskej národnosti. Ústredné oslavy sa spravidla začínajú vztýčením štátnej vlajky s vojenskou poctou na Kossuthovom námestí v Budapešti, pred budovou parlamentu. Na slávnostnom akte sú prítomní najvyšší ústavní činitelia, vrátane prezidenta a predsedu parlamentu.
Okrem oficiálnych ceremónií a kladenia vencov sa v parlamente odovzdávajú aj Kossuthove a Széchenyiho ceny a ďalšie štátne ocenenia. Sprievodným javom sú masové mítingy a zhromaždenia organizované rôznymi politickými stranami a občianskymi zoskupeniami, ktoré často využívajú túto príležitosť na prezentáciu svojich postojov a kritiku vládnej politiky. Napríklad v minulosti sa oslavy stali aj predmetom predvolebného boja, kedy politické strany zdôrazňovali národnú jednotu alebo kritizovali rozdelenie národa.
Historické pozadie Uhorska pred rokom 1848
Stav Uhorského kráľovstva
Uhorské kráľovstvo, ktoré bolo súčasťou Habsburskej monarchie, respektíve Rakúskeho cisárstva, bolo začiatkom 19. storočia krajinou značne zaostalou, topiacou sa v hospodárskej kríze. Ľudia v nej boli neslobodní a nemali žiadne občianske a politické práva. Feudálny systém brzdil celý vývoj v krajine, keďže väčšinu obyvateľov tvorili poddaní zaoberajúci sa poľnohospodárstvom. Roľníci strácali záujem o prácu, neschopní byť stimulovaní ani rastom cien potravín.
Na Slovensku mala zhubný vplyv hospodárska politika Viedne, ktorá uľahčovala umiestňovanie priemyselných výrobkov z rakúskych a českých zemí na uhorskom trhu a lacný nákup priemyselných surovín a potravín. Táto politika postihovala takmer všetky odvetvia priemyselnej výroby. Napríklad, z Uhorska sa vyvážalo surové železo, no zároveň sa dovážali hotové železiarske výrobky. Obzvlášť ťažko dopadla colná politika Viedne a konkurencia zahraničných výrobkov na rozvoj slovenského textilného priemyslu, čo viedlo k zániku podnikov.
Reformné snahy a maďarizácia
Veľká francúzska revolúcia ovplyvnila maďarských obrodencov túžbou zmeniť tento systém, odtrhnúť sa od Rakúskeho cisárstva a vyhlásiť samostatnú Uhorskú republiku. Počas 30. rokov 19. storočia sa v maďarskom reformnom hnutí (prúd, ktorého vedúcou zložkou bola stredná šľachta) objavili požiadavky na výkup z dedičného poddanstva, rovnaké majetkové práva a rovnosť pred zákonom.
S týmto obdobím sa spájajú aj začiatky maďarizácie, snahy pomaďarčiť nemaďarské obyvateľstvo Uhorska. Hoci obsahovala znaky prirodzenej asimilácie, dominovala v nej nanútenosť a cieľavedomosť. Táto forma národného útlaku sprevádzala transformáciu Uhorska zo stavovského štátu na moderný, v ktorom tradičná natio hungarica nadobúdala maďarskú podobu. Jej hlavným nositeľom bola stredná šľachta. Neskôr maďarské vládnuce vrstvy chceli Uhorsko prebudovať na maďarský národný štát, hoci Maďari v ňom tvorili iba 35-40% obyvateľstva. Uprednostňovali práva Maďarov a maďarčiny na úkor ostatných šiestich národov.
Jazykovú pestrosť riešili presadzovaním maďarčiny za úradný jazyk, výsledkom čoho boli prvé maďarizačné zákony (1790, 1792). Štefan Széchényi hlásal umiernenú podobu maďarizácie, ktorú chápal ako prirodzený a dlhodobý proces, ktorého úspech nemôže zaručiť násilie, ale rozvinutosť a príťažlivosť maďarskej kultúry. Na prelome 30. a 40. rokov však ovládla maďarské opozičné hnutie mladá, košutovská generácia, ktorá urýchlenú (radikálnu) maďarizáciu považovala za prejav pokroku.
Uhorskí jakobíni, napoleonské vojny a Viedenský kongres
V roku 1794 sa sformovali uhorskí jakobíni - skupina radikálne orientovanej inteligencie. Ich program, vypracovaný bývalým opátom a profesorom Ignácom Martinovičom, zavrhoval všetky druhy privilégií, monarchiu i Habsburgovcov. Navrhovali územno-politické vyčlenenie Slovenska ako provincie Slavonica v rámci federatívneho Uhorska. Tieto plány boli odhalené a mnohí jakobíni boli zaistení a popravení, vrátane Martinoviča a Jozefa Hajnóciho.
Obdobie bolo poznačené aj neúspešnými vojnami Františka II. proti Napoleonovi. V decembri 1805 v tzv. bitke troch cisárov pri Slavkove Napoleon porazil svojich protivníkov. Následne bol v Bratislave podpísaný mier, ktorým Habsburská monarchia stratila územia ako Tirolsko či Benátsko. Vojny s Napoleonom znamenali aj koniec Svätej ríše rímskej nemeckého národa a založenie Rakúskeho cisárstva.
Po definitívnej porážke Napoleona zasadal vo Viedni kongres (1814-1815), ktorému predsedal rakúsky minister zahraničných vecí Klemens Lothar Metternich. Kongres rozhodol, že politika v Európe sa bude zakladať na konzervatívnych zásadách, potlačených Francúzskou revolúciou. Obnovil princípy legitimity a intervencie, umožňujúce zásahy zvonku v prípade šírenia revolučných myšlienok.
Hospodárske problémy, neúroda a cholerové povstanie (1831)
Okrem vojen spočívala hlavná príčina zaostávania Uhorska v pretrvávajúcom feudálnom systéme. Rok 1830 bol veľmi neúrodný, čo viedlo k hladu vo viacerých oblastiach. Bezprostredným podnetom na rozsiahle roľnícke povstanie v roku 1831 bola cholerová epidémia. Nespokojný ľud si hygienické opatrenia vrchnosti vysvetlil ako snahu pánov otráviť chudobný ľud.
Povstanie vypuklo koncom júla 1831 v Zemplíne a rozšírilo sa na Spiš a ďalšie východoslovenské oblasti. Živelná nespokojnosť prerástla do drancovania a násilia. Vojenské jednotky povstanie potlačili, nasledovali kruté represálie vrátane stoviek trestov smrti a uväznení.
Vznik reformného hnutia a kľúčové osobnosti
Na sneme v Bratislave v rokoch 1832-1836 zazneli už v duchu ideí Štefana Sečéniho požiadavky na výkup z dedičného poddanstva, rovnaké majetkové práva a rovnosť pred zákonom. Rakúsky kancelár Metternich videl v mnohých snemových vystúpeniach nástup revolučných snáh. Mladý advokát a neskorší národný hrdina Ľudovít Košut sa postavil za obvinených z buričských prejavov proti Habsburskému absolutizmu.
V januári 1841 začal vychádzať Pesti Hírlap, Peštiansky spravodaj, ktorý redigoval Ľudovít Košut. Opozičné hnutie sa v 40. rokoch rozdelilo na pravé krídlo na čele s Františkom Deákom a ľavé, ktorého dušou bol Košut. Ich jadrom bola požiadavka povinného dedičného výkupu poddaných z urbára, zrušenie aviticity, oddelenie súdnictva od verejnej správy a zdanenie šľachty.
Vypuknutie revolúcie v Uhorsku (Marec 1848)
Revolučná vlna v Európe a Uhorský snem v Bratislave
V roku 1848 prebehla celou Európou revolučná vlna. Príčiny vypuknutia revolúcie aj ciele revolucionárov boli vo viacerých krajinách rovnaké: nespokojnosť s reakčnými vládnymi režimami, nastolenými po Viedenskom kongrese, a dlhotrvajúca hospodárska kríza spojená s neúrodou v roku 1847.
V Habsburskej monarchii sa všeobecná nespokojnosť obrátila proti politickému systému metternichovského absolutizmu, šľachtickým výsadám a poddanským povinnostiam. V Rakúsku sa revolúcia začala v marci 1848. 13. marca vypukla revolúcia vo Viedni, čo vyľakalo cisára a viedlo k prepusteniu Metternicha a prísľubu ústavy.
Napätá situácia bola aj v Uhorsku, kde už od novembra 1847 zasadal Uhorský snem v Bratislave. Hlavnou požiadavkou stúpencov reforiem bolo zrušenie poddanstva. V tomto radikálnom krídle aktívne vystupoval Ľudovít Štúr, ktorý pred a počas zasadnutia snemu doformuloval slovenský národný a politický program, požadujúci okrem iného zrušenie poddanstva výkupom a uzákonenie politických práv pre všetkých bez rozdielu.
Udalosti v Pešti, Nemzeti dal a 12 peštianskych téz
Priebeh udalostí sa urýchlil po povstaní vo Viedni. Maďarské obyvateľstvo v Uhorsku okamžite zareagovalo. Ráno 15. marca 1848 v Pešti sa Sándor Petőfi so svojimi druhmi, prezývanými „marcoví mladíci“, vybral z kaviarne Pilvax na univerzitu, kde sa k nim pridala revolučne naladená mládež. Neskôr obsadili Landererovu tlačiareň a bez povolenia cenzorov vytlačili 12 požiadaviek národa a Petőfiho báseň Nemzeti dal (Národná pieseň). Táto pieseň, recitovaná pred Národným múzeom, odštartovala maďarskú revolúciu a boj za slobodu.
Medzi požiadavky patrila sloboda tlače, zriadenie zodpovedného ministerstva, rovnoprávnosť pred zákonom, všeobecné zdanenie, zrušenie poddanstva, rovnaké práva pre protestantov a katolíkov, zriadenie národnej banky, národnej armády, prepustenie politických väzňov, zjednotenie Sedmohradska s Uhorskom a uhorská ústava. Dav sa potom presunul pred budovu parlamentu, kde sa dožadoval zmien a vykrikoval heslá ako "Maďari, poďte s nami - Rusi, ťahajte domov".
Viedenská vláda pod tlakom revolučných síl súhlasila so zriadením zodpovedného Uhorského ministerstva, na čele ktorého stál Lajos Batthyány. To bol začiatok revolúcie, ktorá prerástla do vojny za nezávislosť.
Aprílové zákony
Právnu kodifikáciu revolučných vymožeností a vyvrcholenie prvého vzostupného obdobia Uhorskej revolúcie priniesli tzv. Aprílové zákony, prijaté Uhorským snemom v Bratislave 18. marca 1848. Tieto zákony potvrdzovali všetkých 12 peštianskych téz a priniesli nové právne a správne usporiadanie Uhorska. Zrušila sa Uhorská dvorská kancelária a Uhorské miestodržiteľstvo, ktoré boli nástrojmi rakúskeho absolutizmu, a ďalej sa zrušilo poddanstvo.
Národnostná otázka a eskalácia konfliktu
Národnostná otázka a slovenské národné hnutie
Ďalším problémom v Uhorsku bola národnostná otázka. Nemaďarské národy nedostali záruky národných práv, zato väčšina snemových rozhodnutí napomáhala uviesť do života teóriu o národnostne jednotnom Uhorsku. Predstavitelia Maďarov neuznali oprávnené požiadavky národov žijúcich na území Uhorska na sebaurčenie. To bolo značné protirečenie aj vo vnímaní demokracie najmä u liberálnych predstaviteľov revolúcie - Ľudovíta Košuta a básnika Šándora Petőfiho. Tí burcovali obyvateľstvo na celom území Uhorska, čiže aj v oblastiach súčasného Slovenska, v národnostných otázkach iba v prospech maďarského etnika.
Netreba tiež zabúdať na časté polemiky poslanca Ľudovíta Štúra na zasadnutiach Uhorského snemu v Bratislave s poslancom Ľudovítom Košutom, ktorý emancipačné snahy Slovákov v rámci Uhorska vôbec neakceptoval. Z týchto dôvodov sa prvýkrát v dejinách výraznejšie aktivizoval slovenský národ, predovšetkým vďaka úsiliu štúrovskej generácie.
Po počiatočnej eufórii bol sformulovaný vlastný postup Slovákov, ktorý sa začal vydaním tzv. liptovských žiadostí na úvodnom ľudovom zhromaždení z 27. marca 1848 v Liptovskom Mikuláši a potom v Žiadostiach slovenského národa z 11. mája 1848 v Ondrašovej. Tieto žiadosti boli smerované uhorskej vláde, snemu, kráľovi a palatínovi. Uhorská vláda ich absolútne nebrala do úvahy, ba práve naopak. Tak sa Slováci nemohli prikloniť na stranu maďarskej revolúcie a boli donútení pridať sa na stranu panovníka.
Vznik Výboru národnej obrany a prvé konflikty
Ústup revolúcie v západnej Európe ovplyvňoval aj osudy Uhorskej revolúcie. Pod hrozbou ofenzívy Chorvátov a vládnych vojsk bol vytvorený Výbor národnej obrany na čele s Ľudovítom Košutom. Košut ako brilantný rečník verboval dobrovoľníkov do novej maďarskej armády, čím vytvoril ľudovú armádu Honvédov. Maďarská armáda honvédov porazila v bitke pri Pákozde 29. septembra 1848 vojská chorvátskeho bána Josipa Jelačića. V revolučnej armáde bojovali mnohí európski demokrati a revolucionári, najmä Poliaci.
Maďarskú revolúciu podporilo októbrové povstanie vo Viedni, ktoré bolo krvavo potlačené. Na rakúsky trón nastúpil František Jozef I.
Vojna za nezávislosť a jej potlačenie
Začiatkom januára 1849 dobyli cisárske vojská Pešť a revolučná vláda teda presídlila do Debrecína. Vodca revolučných vojsk Artúr Görgei porazil rakúsku armádu pri meste Gödölö a oddiely generála Béma porazili spojené rakúsko-ruské pomocné armády v Sedmohradsku. Revolučné jednotky opäť obsadili Budín a Pešť.
Snem, ktorý zasadal 14. apríla 1849, zosadil Habsburgovcov z uhorského trónu a vyhlásil Maďarsko za nezávislý štát. Predsedou novovytvoreného Maďarského štátu (alebo Uhorského štátu) sa stal Ľudovít Košut.
Revolúcie roku 1848: Rýchlokurz európskych dejín #26
Viedenská vláda musela na potlačenie revolúcie zavolať na pomoc ruskú cársku armádu. V júni 1849 vtrhli cárske vojská cez Karpaty do Uhier a Sedmohradska. Posledným bojom Uhorskej revolúcie sa stala bitka pri Világoši, konaná 13. augusta 1849, kde bojovali rakúske vojská po boku s ruskými vojskami, ktoré prišli na žiadosť rakúskeho cisára. Slovenské dobrovoľnícke zbory v čase bitky viazali na seba značnú časť maďarských gárd na území Slovenska. Uhorská revolúcia utrpela porážku. Následne bol maďarský odpor potlačený a viedenská vláda upevnila svoju moc centralizáciou monarchie - vznikol Bachov absolutizmus (neoabsolutizmus), ktorý skončil v roku 1859.
Dopad revolúcie a jej odkaz
V dejinách Európy zohrala revolúcia v rokoch 1848/49 mimoriadnu úlohu. V jej dôsledku stratila šľachta, ale aj slobodné kráľovské mestá, všetky svoje výsady v politike a ekonomike. Nahradila ich demokracia, ktorá postupne umožnila aj doteraz bezprávnym občanom zúčastňovať sa na politickom živote. To umožnilo mestám nepredstaviteľný slobodný vývoj, ktorý sa ukázal nielen v oblasti správy, ale aj v slobodnom rozmachu priemyslu, obchodu i spoločenských aktivít. Revolúcia v Uhorsku v rokoch 1848-49 definitívne skoncovala s feudalizmom v Uhorsku, zrušením poddanstva a rozšírením volebného práva.
Mnoho vlastencov, ako napríklad básnik Sándor Petőfi, v bojoch zahynulo. Lajos Kossuth emigroval do zahraničia. Viac ako tristo rozsudkov smrti vyniesli rakúske súdy nad vojenskými a politickými vodcami revolúcie. Obeťou krvavých represálií sa stal aj prvý uhorský premiér Lajos Batthyány.
Mnoho vodcov a účastníkov revolúcie, ako Lajos Kossuth, István Széchenyi, Sándor Petőfi alebo Józef Bem, patria k najrešpektovanejším národným hrdinom v maďarských dejinách. Výročie začiatku revolúcie, 15. marec, je dodnes významným štátnym sviatkom. Medzi symboly povstania patril aj Kossuthov znak (Kossuth-Címer), ktorý sa v novodobom Maďarsku používal v obdobiach demokracie v rokoch 1918 až 1919 a 1946 až 1949. V niektorých obdobiach sa maďarská vlajka s vystrihnutým štátnym znakom stala dôležitým symbolom odporu proti totalitným režimom, odkazujúc na boj za slobodu z roku 1848.
Lokálny príklad: Kežmarok v revolučnom roku 1848
Revolučné zmeny a zákony z roku 1848 mali významný dopad aj na život v mestách, ako bol napríklad Kežmarok. Už od roku 1840 uhorský snem prijal zákony, ktoré umožňovali Židom usadzovať sa v mestách a podporovali slobodné podnikanie. Zákon o zavedení maďarčiny ako úradného jazyka a vyučovacieho jazyka v školách hlboko zasiahol aj do dejín Kežmarku, čo podporil aj generálny konvent evanjelickej cirkvi. Kežmarské lýceum sa podriadilo novému učebnému plánu z roku 1841 a začala sa v ňom učiť maďarská gramatika.
Správy o revolučných udalostiach v Pešti, o tzv. marcové zákony z roku 1848 a o ustanovení novej maďarskej vlády, vzbudili rozruch aj v prevažne nemeckom Kežmarku. Nové zákony rozšírili volebné právo, umožnili voliť každému mužovi s určitým majetkom, remeselníkom, továrnikom, vedcom či lekárom. V Kežmarku bol za poslanca do snemu zvolený vtedajší riaditeľ lýcea Pavol Hunfalvy. Do revolúcie sa zapojil aj evanjelický farár Rumann a mnohí študenti lýcea, ktorí boli neskôr väznení.
Zrušenie poddanstva a s tým súvisiace zmeny v správe majetku boli citlivou záležitosťou. Mesto Kežmarok muselo riešiť vyrovnávanie poplatkov s bývalými poddanskými obcami. Ďalšou revolučnou záležitosťou bolo zakladanie ozbrojených národných gárd. V Kežmarku sa začala organizovať tzv. národná stráž ešte v marci, pričom osobitný študentský oddiel zorganizovali aj študenti lýcea. Národná stráž bola nariadením ministerského predsedu z 22. marca 1848 reorganizovaná na národnú gardu z majetnejších vrstiev obyvateľov, ktorá mala udržiavať poriadok.
V druhej polovici roku 1848 sa čoraz viac ukazovalo, že dôjde aj k ozbrojeným konfliktom. Nariadenie Batthyányho z 27. augusta 1848 rozhodlo o vytvorení riadneho vojska a rozmiestnení dobrovoľníkov. Na Spiši bolo umiestnené maďarské vojsko a Artúr Görgey vyzval Kežmarok na dodanie dobrovoľníkov a koní. Spiš posielal dobrovoľníkov aj do oblastí ohrozených cisárskym vojskom či slovenskými dobrovoľníkmi, napríklad na potlačenie slovenského povstania na Liptove.