Prvá svetová vojna, pred rokom 1939 známa aj ako Veľká vojna alebo svetová vojna, bol globálny vojnový konflikt, ktorý prebiehal od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918. Tento rozsiahly konflikt zasiahol Európu, Afriku a Áziu a boje sa odohrávali aj na svetových oceánoch.
Formálnou príčinou vojny bol úspešný atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu, arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este, ktorý sa uskutočnil v Sarajeve dňa 28. júna 1914. Presne o mesiac neskôr, 28. júla 1914, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko odvetnú vojnu Srbsku.
Vojna postavila proti sebe dve hlavné koalície: Trodohodu (známu aj ako Dohoda) a Ústredné veľmoci. V čase vypuknutia vojny boli dohodovými mocnosťami Francúzsko, cárske Rusko a Spojené kráľovstvo (vrátane celého Britského impéria), ktoré stáli na strane napadnutého Srbska. K nim sa pridalo aj Belgicko, ktorého neutralitu Nemecko počas útoku na západe nerešpektovalo. Postupne sa k Dohode pripájali ďalšie štáty: v roku 1914 Japonsko, v roku 1915 Taliansko, v roku 1916 Rumunsko a Portugalsko a v roku 1917 Spojené štáty americké a Grécko.
K Ústredným veľmociam, Nemecku a Rakúsko-Uhorsku, sa v roku 1914 pridala Osmanská ríša a v roku 1915 aj Bulharsko.
Priebeh a fronty vojny
Boje prvej svetovej vojny prebiehali nielen v Európe, ale aj mimo nej na viacerých frontoch. Rozhodujúcim bojiskom sa ukázal západný front, kde sa na belgickom a francúzskom území stretla nemecká armáda s Francúzmi a Angličanmi, od roku 1917 podporovanými aj Američanmi. Dlhú dobu tu prebiehali nerozhodné a krvavé boje v zákopoch, čo viedlo k charakteristike vojny ako zákopovej a opotrebovávacej. Na západnom fronte sa odohrali aj najdlhšie a najkrvavejšie bitky celej vojny, ako napríklad pri Verdune a na rieke Somme.
Okrem západného frontu sa v Európe bojovalo aj na východnom fronte, srbskom, talianskom a solúnskom fronte. Vojna zasiahla aj koloniálne územia zapojených štátov v Afrike a Ázii. Po vstupe Osmanskej ríše do vojny sa otvorili nové fronty na Kaukaze, v Perzii, Mezopotámii, Sýrii a Palestíne.
Príčiny a predohra vojny
Prvá svetová vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféry vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy. Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu sveta dostalo neskoro po svojom zjednotení v roku 1871 a v boji o nové kolónie sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí - Anglicka a Francúzska.
Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali formovať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položil Dvojspolok (z roku 1879) medzi Nemeckým cisárstvom a Rakúsko-Uhorskom, ku ktorému sa v roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (čím vznikol Trojspolok). Trojspolok dotvorila zmluva s Rumunskom v roku 1883.
Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892, známu ako Dvojdohoda. V roku 1904 sa priblížilo Anglicko a Francúzsko, ktoré podpísali tzv. srdečnú dohodu (entente cordiale).
Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, ktoré sa tiahli od konca 19. storočia. Medzi ne patrili napríklad Fašodská kríza v Sudáne (1898), druhá búrska vojna v Južnej Afrike (1899 - 1902), rusko-japonská vojna na Ďalekom východe (1904 - 1906), marocké krízy (1905 a 1911) a talianska invázia do Líbye (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami.
Svoje pohnútky na vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko už koncom prvého desaťročia 20. storočia dospelo k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné krajiny, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami však začať vojnu z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili.
Vhodná zámienka sa nemeckým vládnym kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila vo veľkých vojenských manévroch v Bosne, blízko srbských hraníc. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko. Následník trónu František Ferdinand d’Este, ako hlavný inšpektor rakúsko-uhorskej armády, prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo. Dňa 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas jazdy autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka.
Rakúsko-Uhorsko, povzbudené podporou Berlína, zaslalo Srbsku ultimátum s ostro formulovanými podmienkami, ktoré boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť svoju suverenitu. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. O deň neskôr začalo jeho dunajské loďstvo bombardovať Belehrad.
Rozpútanie svetovej vojny
Okamžitú reakciu v Berlíne využili ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Ruská vláda vyhlásila 30. júla generálnu mobilizáciu, rakúsko-uhorská 31. júla. Nemci žiadali, aby Rusko prerušilo mobilizáciu a neposkytovalo Srbom pomoc. Ruský cár takúto žiadosť odmietol, čo viedlo k tomu, že 1. augusta 1914 Nemecko vypovedalo vojnu Rusku.
Dňa 2. augusta obsadilo Nemecko Luxembursko; 3. augusta vypovedalo vojnu Francúzsku a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka, aby získali priechod do Francúzska. Belgicko požiadalo o pomoc Britániu. Porušenie neutrality Belgicka dalo v Spojenom kráľovstve podnet na vypovedanie vojny Nemecku (4. augusta).
Dňa 6. augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora. Do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo.
Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody Japonsko (23. augusta, Japonsko zabralo v Číne nemecký prístav Čching-tao) a Turecko po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska (30. októbra). Malý srbský konflikt sa tak rozrástol na svetovú vojnu.
1. svetová vojna - Zjednodušené (1. časť)
Stratégie a priebeh bojov v roku 1914
V Nemecku sa išlo do vojny s heslami typu „Ideme na krátky výlet do Paríža“. Na Slovensku bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola vedená proti Rusku a Srbsku, a to aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Tieto pocity sa prejavovali už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia a vzburami vo vojsku. Podobná situácia bola aj v Česku.
V nemeckom generálnom štábe rátali od začiatku s vedením vojny na dve strany - proti Francúzsku a Rusku. Pre tento prípad mali vypracovaný plán tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg), nazývaný tiež Schlieffenov plán. Plán predpokladal pomalú mobilizáciu v Rusku a rýchly obchvatný manéver nemeckej armády do Francúzska s cieľom ho poraziť. Následne sa mali nemecké sily rýchlo presunúť na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Luxemburska a Belgicka.
Francúzi naopak očakávali, že Nemecko porazia rýchlym útokom cez Alsasko a Lotrinsko. Riadili sa podľa predvojnového plánu XVII, zostaveného francúzskym generálnym štábom pod vedením Joffreho. Francúzska stratégia mala rad nedostatkov, predovšetkým nemecké velenie dopredu očakávalo francúzske kroky a plánovalo ich znemožniť pripravenou obranou a obchvatným útokom cez Belgicko.
Dňa 2. augusta 1914 vpadli nemecké jednotky do Luxemburska a nasledujúci deň do Belgicka. Došlo k prvým pohraničným bojom medzi Francúzskom a Nemeckom. Nemeckému prechodu cez Belgicko stáli v ceste opevnenia mesta Liège, ktoré padlo v polovici augusta. Belgičania, ktorých armádu viedol kráľ Albert, boli nútení ustupovať k Antverpám. 20. augusta Nemci obsadili Brusel a 23. augusta mesto Namur.
Briti a Francúzi sa pokúsili zastaviť Nemcov v bitke pri Mons, blízko francúzskych hraníc, ale boli pred nemeckou presilou nútení ustúpiť. Francúzi sa zároveň pokúsili zmierniť tlak nemeckého útoku cez Belgicko protiofenzívou na hraniciach s Nemeckom. Francúzskym vojskám sa podarilo vybudovať provizórnu obrannú líniu asi 50 km od Paríža na rieke Marne, medzi Sedanom a Verdunom. V polovici septembra, po bitke na rieke Marne, sa tu front zastavil a obe strany sa márne pokúšali o prielom. Nemecký útok na západe sa premenil na zákopovú vojnu, čím dostal Schlieffenov plán prvú vážnu trhlinu.
V septembri a októbri 1914 došlo k prvej bitke o Ypres, poslednému nemeckému pokusu o pohyblivú vojnu na západnom fronte.
Východný front a boje na Balkáne
Druhá trhlina v nemeckých plánoch sa objavila na východnom fronte. Rusko zaútočilo skôr, ako sa čakalo. Ruské vojská, ešte pred dokončením mobilizácie, zaútočili proti Východnému Prusku a porazili slabé nemecké vojská pri Gumbinnene (Gusev), postupujúc k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte vymenoval nemecký cisár za veliteľa východného frontu Paula von Hindenburga a za náčelníka štábu E. Ludendorffa, pričom presunuli päť divízií zo západného frontu na východ. Hindenburgovi a Ludendorffovi sa podarilo po víťaznej bitke pri Tannenbergu (23. - 31. augusta) zatlačiť ruské vojská späť a vytlačiť ich z celého Východného Pruska.
Na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu, na tzv. haličskom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo a v novembri 1914 prenikli za Karpaty na územie východného Slovenska. V Karpatoch prebiehali boje počas celej zimy až do mája 1915. Ruské vojská v tomto období prenikli na územie Slovenska a obsadili východoslovenské mestá Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Časť slovenskej inteligencie vtedy počítala s oslobodením Slovenska Rusmi a pripravovala vznik česko-slovenského štátu. Z Česka, ku ktorého severovýchodným hraniciam sa Rusi tiež priblížili, v decembri emigroval Tomáš Garrigue Masaryk.
Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Hlavný veliteľ rakúsko-uhorských vojsk proti Srbsku a Čiernej Hore, Oskar Potiorek, viedol útok tromi armádami v počte okolo 220 tisíc mužov proti srbskej armáde, ktorá mala okolo 180 tisíc menej vyzbrojených mužov pod velením Stepu Stepanovića.
Prvé rakúske vojnové operácie proti Srbsku sa začali 12. augusta na rieke Drina. Po krvavých bitkách, v ktorých zahynulo viac rakúsko-uhorských než srbských vojakov, sa srbským vojskám podarilo prekročiť rieku Drinu a vyhrať bitku pri Ceri (15. - 24. augusta), čím zatlačili rakúske vojská späť za hranice.
V októbri boli srbské a čiernohorské vojská rakúsko-uhorskou protiofenzívou zatlačené späť za hranice. Napriek tomu sa ukázalo, že Srbsko a Čierna Hora sú schopné viesť ofenzívy proti európskym mocnostiam. Rakúsko-uhorské hlavné velenie rozhodlo využiť zimné obdobie a vyčerpanie srbských vojakov a zorganizovalo veľkú ofenzívu na územie Srbska, ktorá sa začala v druhej polovici októbra. Rakúsko-uhorské vojská obsadili skoro celý severozápad Srbského kráľovstva. V najťažšom momente bol generál Živojin Mišić nasadený ako veliteľ prvej srbskej armády. Srbské vojská držali líniu pri rieke Kolubara (bitka o Kolubaru). Na obranu tejto línie sa rozhodlo hlavné velenie evakuovať srbské vojská z Belehradu. Keď bol Belehrad vyprázdnený od srbských vojsk, rakúsko-uhorská armáda ho začala 1. decembra okupovať.
Ukončenie vojny a dôsledky
Koniec prvej svetovej vojny nastal 11. novembra 1918, keď o 11. hodine zavládol na všetkých frontoch prímerie. Prímerie bolo podpísané v reštauračnom vozni francúzskeho generálneho štábu v lesíku Compiègne vo Francúzsku.
Prvá svetová vojna predstavuje historický zlom v politickej, kultúrnej a ekonomickej oblasti. V dôsledku vojny došlo vo svete k sérii revolúcií a povstaní a k zániku ruskej, rakúsko-uhorskej, osmanskej a aj nemeckej ríše. Vznikli nové štáty ako Československo, Maďarsko, Rakúsko, Poľsko a neskôr Juhoslávia.
Straty na oboch stranách predstavovali približne desať miliónov mŕtvych, asi 21 miliónov zranených a 7,7 milióna nezvestných.
Formálnym ukončením vojny boli Parížske zmluvy, podpísané s jednotlivými porazenými krajinami v priebehu roka 1919. Výsledkom Parížskej mierovej konferencie bol versaillský mierový systém, ktorý priniesol nové usporiadanie povojnovej Európy. Po ukončení vojny však mnohé štáty neboli s týmto novým usporiadaním spokojné.
Táto vojna je dôkazom toho, že vojenské riešenie sporov iba málokedy viedlo k trvalému ukončeniu konfliktu. Násilnou cestou riešenia sporov sa maximálne dosiahne krátkodobé obnovenie mieru, no po čase sa znova nájde niekto nespokojný, koho nenávisť dovedie k pomste. Trvalý mier nie je možné vybojovať vojenskou cestou.
Medzinárodný deň vojnových veteránov
Skončenie bojov v prvej svetovej vojne si svet pripomína 11. novembra ako Medzinárodný deň veteránov. Tento deň má aj iné názvy: v štátoch Spoločenstva národov (Commonwealth) je to Deň pamäti (Remembrance Day), v USA Deň veteránov, vo Francúzsku a ďalších západoeurópskych krajinách Deň prímeria. Zaužíval sa aj názov Deň červených makov, keďže červený kvet divého maku sa stal symbolom obetí vojnového konfliktu.
Kanadský vojenský lekár John McCrae zložil v máji 1915 báseň o divých makoch na hroboch padlých, ktorá sa stala inšpiráciou pre symboliku červeného maku. V mnohých štátoch sa 11. novembra o 11. hodine tradične drží dve minúty ticha na pamiatku padlých.
V Spojenom kráľovstve, Kanade a Austrálii je tento deň venovaný pamiatke všetkých vojakov, ktorí padli v bojoch. Vo Francúzsku je 11. november od roku 1922 štátnym sviatkom a pripomína sa ním víťazstvo a mier.