Martinská deklarácia, známa tiež ako Deklarácia slovenského národa, je jeden z najvýznamnejších štátoprávnych dokumentov v slovenskej histórii. Bola prijatá 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine a predstavuje zásadný krok vo formovaní moderného a štátotvorného slovenského národa, zároveň potvrdzujúc jeho vôľu stať sa súčasťou spoločného štátu Čechov a Slovákov. Republika sa zrodila na sklonku prvej svetovej vojny na troskách rakúsko-uhorskej monarchie, a to na základe dvoch rovnoprávnych štátoprávnych aktov: vyhlásenia Národného výboru československého v Prahe 28. októbra 1918 a Martinskej deklarácie v Martine 30. októbra 1918.
Udalosti v Prahe a v Martine (október 1918)
Vyhlásenie ČSR v Prahe
Dňa 27. októbra 1918 rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši oznámil nótou americkému prezidentovi Thomasovi Woodrowovi Wilsonovi, že Rakúsko-Uhorsko prijíma podmienky na uzavretie mieru a je ochotné rokovať o prímerí. Táto faktická kapitulácia Rakúsko-Uhorska viedla v Čechách k búrlivým demonštráciám. Už 28. októbra 1918 vydal pražský Národný výbor vyhlásenie o vzniku samostatného československého štátu a kodifikoval ho zákonom. Oba akty podpísal aj slovenský zástupca Vavro Šrobár, v tom čase ešte bez oficiálneho poverenia zastupovať Slovensko.
Prípravy a zhromaždenie v Turčianskom Sv. Martine
Celkom nezávisle od udalostí v Čechách sa už od 29. októbra 1918 schádzali v budove Tatrabanky v Turčianskom Svätom Martine predstavitelia slovenského národného a politického života. Zhromaždenie zvolal politik a advokát Matúš Dula. Vyše 200 zástupcov z takmer všetkých oblastí Slovenska sa zišlo, aby spoločne uvažovali o hľadiskách pripravovanej deklarácie, najmä o stupni jednoznačnosti prihlásenia sa k česko-slovenskému štátu. Vzhľadom na informačné embargo o udalostiach v Čechách nemali slovenskí predstavitelia informácie o vyhlásení Československej republiky v Prahe.
Vyhláseniu predchádzala dôverná porada v dopoludňajších hodinách, na ktorej sa diskutovalo, či má byť vôbec prijatá verejná deklarácia a aký má mať charakter. Proti prijatiu hovorila najmä neistota z ďalšieho vývoja, či budú víťazné veľmoci ochotné uznať okrem samostatného českého štátu aj odčlenenie Slovenska. Ivan Dérer, ktorý na poslednú chvíľu pricestoval z Viedne, tlmočil odporúčanie českej delegácie, aby Slováci neunáhlili jednoznačné vyjadrenie za spoločný štát a vyjadrovali sa zatiaľ radšej hmlisto. Väčšina delegátov však toto odmietla. Za jednoznačné vyjadrenie hovorila aj tendencia rakúskej a maďarskej propagandy, ktorá v zahraničí zdôrazňovala lojalitu Slovákov k monarchii, resp. Uhorsku. Ako základ budúcej deklarácie prijali návrh evanjelického kňaza, verejného činiteľa a spisovateľa Samuela Zocha, ktorý sa mal štylisticky upraviť.
O 14. hodine sa konalo slávnostné zhromaždenie. Najprv predseda zhromaždenia Matúš Dula referoval o situácii a prešlo sa k ustanoveniu Slovenskej národnej rady (SNR). Zhromaždenie ustanovilo 20-člennú SNR, pripravovanú už od 12. septembra 1918 (v dobovom texte deklarácie tiež pod názvom "Národná rada slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa"), a jej 12-členný výkonný výbor. Väčšinu členov SNR tvorili evanjelici, pričom väčšina obyvateľov Slovenska bola katolícka, čo sa neskôr stalo predmetom kritiky o nereprezentatívnosti.
Na slávnostnom zasadnutí katolícky kňaz, politik a popredný predstaviteľ slovenského národného hnutia Andrej Hlinka vyzval slovenský národ k jednote a svornosti. Následne zhromaždenie prijalo samotnú deklaráciu.
Vznik státu: Československo
Obsah a formulácie Deklarácie slovenského národa
Úvodné slová Deklarácie slovenského národa znejú: „Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. oktobra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.“
V deklarácii, ktorej návrh predniesol Samuel Zoch, sa oficiálne odmietlo právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa. Zhromaždenie vyhlásilo Slovenskú národnú radu za jediného oprávneného zástupcu slovenského ľudu, ktorá je oprávnená hovoriť a konať v jeho mene. Bolo to reakciou na to, že uhorské zastupiteľské zbory, zostavené na základe úzkeho volebného práva, neumožňovali prejaviť vôľu národa a pozostávali z ľudí, ktorí vzdor zákonu nedopustili na výboroch čisto slovenských stolíc ani len slovenské slovo.
Hlavné body deklarácie osvedčovali:
- Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného československého národa.
- Pre tento česko-slovenský národ žiadame aj my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s novoutvoreným medzinárodným právnym postavením, ktoré formuloval predseda Wilson a na ktorom sa zhodli 27. októbra 1918.
- Žiadame okamžité uzavretie pokoja na všeľudských kresťanských zásadách, aby mier znemožňoval ďalšiu vojnu a zbrojenie medzinárodno-právnymi zárukami.
Celý obsah Martinskej deklarácie vyjadroval myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov. Oficiálne sa v nej zrušil zväzok Slovenska s Uhorskom a potvrdil sa nový zväzok s českým národom. Dokument používal pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“. Termín „česko-slovenský národ“ treba v tejto súvislosti chápať v politickom, nie v etnickom význame, a v kontexte požiadavky na utvorenie spoločného štátu.
Zmeny a dopady večerných správ
Vo večerných hodinách 30. októbra 1918 navštívil výkonný výbor SNR riadený Matúšom Dulom politik Milan Hodža, ktorý pricestoval z Budapešti. Informoval ich o kapitulácii Rakúsko-Uhorska a o vyhlásení Československej republiky v Prahe. Nové fakty sa odrazili v zmenách v pôvodnom texte Martinskej deklarácie. Na základe aktuálnych informácií sa upravilo znenie deklarácie. Vypustila sa požiadavka samostatného zastúpenia Slovákov na mierovej konferencii, keďže zahraničnopolitické zastupovanie oboch národov už pripadlo Československej republike. Text sa doplnil aj o fakt, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši uznal požiadavky prezidenta Spojených štátov amerických Thomasa Woodrowa Wilsona z 18. októbra. Tieto zmeny, schválené redakčnou radou, a nie celým zhromaždením, nemali zásadný vplyv na použitú terminológiu ani na význam deklarácie, hoci niektorí podpisovatelia neskôr uverejnený text označili za „falzifikát“.
Martinská deklarácia bola prijatá ako samostatný štátoprávny akt slovenského národa, ktorým Slováci oficiálne rušili zväzok s Uhorskom, a to nezávisle na udalostiach v Prahe. Týmto Slováci dodali legitimitu úsiliu zahraničného odboja za vznik Československa a zároveň legitimizovali budúce obsadzovanie Slovenska domácimi a zahraničnými československými jednotkami.
Spory a kontroverzie okolo Martinskej deklarácie
Význam deklarácie bol v medzivojnovom období predmetom sporov. Často ho znižovali ľudáci, ktorí proti nej stavali Pittsburskú dohodu, a tiež niektorí českí publicisti, ktorí tvrdili, že všetko rozhodol 28. október v Prahe.
Najviac sa spomínala tzv. tajná klauzula Martinskej deklarácie, hovoriaca o tom, že po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov (v Československu či mimo neho) znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka. Išlo o zápis deklarantov z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Koza-Matejova, F. Jurigu a E. Stodolu chápaný ako záväzná časť rozhodnutia. Informáciu o tejto klauzule uverejnil v novoročnom čísle denníka Slovák roku 1928 poslanec HSĽS Dr. Vojtech Tuka v rozsiahlom článku s názvom „V desiatom roku Martinskej deklarácie s podtitulom Štátnofilozofická úvaha“.
Podľa Tukovej úvahy, ak do 31. októbra 1928 nedôjde v ČSR k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tzv. tajnej klauzuly zaniká platnosť zväzku. Toto tvrdenie vyvolalo škandál a odmietli ho aj účastníci porady deklarantov z 31. októbra. Iniciátor uznesenia Emil Stodola zdôraznil, že nešlo o žiadne ultimátum českej strane, ale o potrebu postupne riešiť štátoprávne postavenie Slovenska, keď sa stabilizujú pomery, pričom sa predpokladalo, že to bude trvať asi desať rokov. Zápisnica z tejto porady skutočne existuje, ale nemá povahu právnej doložky Martinskej deklarácie a nebola ani odovzdaná českým partnerom.
Pochybnosti okolo deklarácie boli umocnené aj tým, že zápisnice zo zhromaždenia sa dočasne stratili a dlho neboli známe. Viacerí priami účastníci s odstupom času dokonca spochybňovali, že boli niekedy vytvorené, vrátane jedného zo zvolených zapisovateľov a tajomníka SNR Karola Antona Medveckého. Kritici tiež spochybňovali reprezentatívnosť zhromaždenia, poukazujúc na prevahu osôb z Martina a evanjelikov, zatiaľ čo väčšina obyvateľov bola katolícka.
Funkcionár česko-slovenskej národnej demokracie Milan Ivanka podal na Tuku žalobu za vlastizradu. Tuka bol v decembri 1928 zbavený imunity, v januári 1929 zatknutý a 5. októbra 1929 bol odsúdený na 15 rokov väzenia za vlastizradu. Po druhej svetovej vojne budapeštianske archívy dokázali Tukovu protislovenskú iredentistickú činnosť, s cieľom odtrhnúť Slovensko od ČSR a pričleniť ho k Maďarsku.
Odkaz a pripomínanie Martinskej deklarácie
Od prijatia Deklarácie slovenského národa, známej ako Martinská deklarácia, uplynulo už mnoho rokov. Na Slovensku sa táto udalosť od roku 1993 pripomína ako pamätný deň - Výročie Deklarácie slovenského národa, podľa zákona Národnej rady SR o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. V roku 2018, pri príležitosti 100. výročia prijatia deklarácie, bol 30. október jednorazovo vyhlásený za štátny sviatok. Poslanci NR SR schválili novelu zákona o štátnych sviatkoch 12. septembra 2018 a prezident SR Andrej Kiska ju podpísal 4. októbra 2018.
V roku 2008, pri príležitosti 90. výročia prijatia Deklarácie slovenského národa, sa v Martine uskutočnili rozsiahle oslavy, ktorých usporiadateľmi boli Národná rada Slovenskej republiky, Slovenská akadémia vied a mesto Martin. V rámci osláv sa konala aj odborná medzinárodná konferencia "Cesta slovenskej a českej politiky ku vzniku Česko-Slovenska", na ktorej sa viacerí prednášatelia stotožnili, že Martinská deklarácia vznikla úplne nezávisle od udalostí v Prahe. Pri tejto príležitosti uviedli do života aj knihu "Martinská deklarácia: cesta slovenskej politiky k vzniku Česko-Slovenska" od historikov Mariána Hronského a Miroslava Pekníka. Slovenská národná knižnica (SNK) taktiež sprístupnila fotokópiu Deklarácie slovenského národa a vytvorila webovú stránku venovanú tomuto historickému dokumentu.
tags: #vyrocie #deklaracie #slovenskeho #naroda